Súťaž komornej hudby v Gelnici

Keď sme prišli do Gelnice a zaparkovali autobusom v úzkej uličke ciest tohoto historickéého mesta, svoje hudobné nástroje sme si odložili do koncertnej sály. V nej sa pripravoval orchester, ktorý v rámci tvorivých dielní súťaže komorných telies hral svoje skladby a prevažne sa skladal z učiteľov. Bol to veľmi vyrovnaný mohutný zvuk a žiaci sa ma s hrôzou v očiach opýtali, či sú v našej kategórii a či hráme proti nim. Vysvetlila som im, že súťaž, obzvlášť tá hudobná nie je o rivalite, ale o muzikalite. V takýchto súťažiach nikto neprehráva a nikto nejde proti ostatným. Na hudobných súťažiach sa dá len získať, už len prípravou na vystúpenie pred porotou. I súťažiaci sa môžu zúčastniť koncertu a navzájom počúvať to, čo  vytvorili ostatní so svojimi pedagógmi. Nenazývala by som to ale súťažou alebo a súťažiacimi. Skôr všetci, čo sa zúčastnia,sú hudobnými priateľmi, ktorí radi hrajú a aj hudbu počúvajú. Možno je sprvu ťažké vyhnúť sa porovnávaniu. Je to koncert. ktorý odborná porota bodovo ohodnotí. Spoločne so žiakmi si však môžeme sadnúť do koncertnej sály a mať jednoducho zážitok, či už z výletu alebo novej motivácie. Mali sme možnosť byť na súťaži komorných telies v Gelnici. Získali sme pekné strieborné pásmo a nie len to. Máme nové skúsenosti, chuť do ďalšej tvorby a do ďalšej práce. Určite je to nakoniec veľká radosť, keď žiaci z hudobného orchestra Fantázie vidia spokojnosť na tvári nášho dirigenta Jozefa Štrbku. Je to o súhre, pravidelnom cvičení, sú to dlhé hodiny pri husliach, gitare, klavíri. Jozef Štrbka je nie len dirigentom, ale i skladateľom. Píše a aranžuje skladby, ktoré sa našim žiakom páčia, majú šmrnc, sú aktuálne, nesú v sebe posolstvo radosti z hudby a je tu i súdržnosť a priateľstvo všetkých členov. Takto vytvárame jeden úspešný kolektív.  Prajem ešte veľa rokov orchestru, aby sa zdokonaľoval, rástol do krásy, profesionality. Nech je to hudobné teleso, ktoré do duše namaľuje úsmev. No a keď už spomíname maľovanie, mohli by sme sa vám pochváliť i hlavnou cenou na medzinárodnej výtvarnej súťaži. Žiačka Lea Vojtková, ktorú učí  Michaela Kokoruďová sa vedela na svoj obraz pozrieť očami veľkých umelcov výtvarníkov tak, že celkom očarila porotu svojím obrazom. Môžeme byť právom hrdí, že v malom meste Svit máme talenty, ktoré sa neboja dať svoju fantáziu na plátno, alebo jej cez hudobné nástroje  dať reálnu formu v podobe hudobného zážitku.

Slovenské a české hity osemdesiatych rokov, v štýle tridsiatych.. Kde? V Lawyer´s clube..

Slovenské a české hity v retro štýle znejúce z klávesov a strún dua Sweet & pepper. Už po štvrtýkrát sme zavítali do Lawyer´s clubu v Humennom a opäť sme sa tešili skvelej atmosfére :)

Klobúk..kreativita..klávesy..kľúč..ku krídlam.

Našla som si cestu ako sa vyjadriť prostredníctvom šiat.Trvalo mi to hádam pol života a dnes si plním predstavu o sviatku v každom dni. Veď i vďaka pekným šatám vieme byť my ženy srdečnejšie i myšlienky máme slnečnejšie. Mám k nim na hlave klobúk . Na jednej strane mi poskytne ochranu pred zlou náladou, no na druhej strane treba mať naň odvahu a s ňou i dôveru, že to čomu sa venujem je správne.Nie vždy sa mi táto odvaha naskytne, no ak viem, že večer môžem spoločne s našou hudbou dua Sweet & pepper hrať, zaskvie sa i tento klobúk a sukňa. Nato sú tu na svete tieto pekné veci.

Spoločne s hudbou dajú sa nosiť...

Obliekať sa k hudbe, ktorú spievam. Nadčasová symbióza a pre mňa vždy módna. 

 Keď nosím sukňu cítim sa viac ako žena.

môže to byť i bodkovaná sukňa pod kolená.

Delím sa teda s vami o nápad,že dá sa obliecť nie len do dažďa.

Obliekaním svoju dušu odhaľujem a cítim, že som to ja. Takto som sa tešila na vystúpenie, ktoré bolo na Štrbskom Plese. Ďalší deň a ďalší dar, kedy sme mohli hrať pre vás a robiť to, čo nás baví a napĺňa. Veľká vďaka za milé, nové príležitosti.

Dýcham..žijem..

príliš nad tým neuvažujem

a hlavne skúšam nacítiť to, že sme každá jedna,tak ako pieseň, jednoducho originál.

Nuž nech nie je hodina,či minúta podozrivá z krádeže mladosti.

Lásky nie je nikdy dosť.

Hrá sa s tónmi,

s farbou,

s myšlienkami..

Ak máme lásku nie sme nikdy sami

ľahšie sa nám dýcha pod hviezdami

Otváram srdce pre nové pocity, zážitky, pre nádych..nádej

Dámy, nenoste len rifle.

istotne by vám pristala sukňa i bodky na nej..

Čarovné miesta zasadené do snov..

Som naplnená krásnymi dňami,kedy ma v Banskej Štiavnici stromy a príroda v botanickej záhrade priam dojali svojou múdrosťou..Prepojenia neba i zeme. Niekedy sa jednoducho zastavím a počúvam vtáčí spev a šum jarných listov vo vetre, to neponáhľanie sa prírody. Žiť tak v šťastí chvíle, v záhrade, ďaleko od hluku mestských očakávaní a nátlakov.

 Nabrala som si teda plné hrste tej melódie stromov. Otvorím dlaň, keď ju budem potrebovať pre umenie, pre krásu a tvorbu. Uvarím si čaj z prvosienok.. 

Obyčajné Slovensko, srdce Európy. Nuž poobzerajme sa, čo všetko tu máme a nemusíme ani ďaleko cestovať. Banská Štiavnica mi učarovala. Akoby zastala v čase. Dýchne na vás história. Prechádzka po uličkách, pohľad na strechy domov a kaskádovité malé záhradky, v ktorých máte chuť chvíľu zostať, pobudnúť,sadnúť si na lavičku, či pohladiť spokojného kocúra. Je to celé tak exoticky krásne a pritom takéto miesta sú za rohom.

Tie týčiace sa staré platany, čo vám tak radi každý problém cez vaše dlane vložia do matky zeme. Návšteva takýchto miest dodá ďalších síl. 

So západom slnka som si sadla do kaviarne menom "Divná pani". Kúzlo starého domu na námestí je podfarbené skvelými zákuskami i čokoládou. Možno by tam namiesto rádia mohlo byť obyčajné, čisté ticho myšlienok. Starý panský dom so záhradou, prepojenými miestnosťami, krbom a knižnicou vás prenesie do rozprávky. 

Možno sa mi splní sen. Kúpim si v tomto čarovnom meste malý dom so záhradou, kde budem chovať hydinu a písať..myšlienky, rozprávky, piesne, básne.. a všetko to, čo zacítim zhora. Ak budem hodná toho, aby mi to anjeli pošepkali.. 

pieseň o šťastí.

Každý si chce pre seba urvať trochu toho šťastia.. Veď ako by sa dalo bez toho poletujúceho žiť ?Mohlo by sa už zahniezdiť.

Dopriať v tej krátkosti 

chvíľu bez viny a bez zlosti.

Šťastia drobné vtáča,

nedá sa do klietky chytiť.

Len nežne zovrieť v dlani..nepustiť..

Každý má to právo na hojenie rán

a tak je dobre, ak sú v tom dvaja, nie každý sám.

Ránom zisťujem občas, ak správne sa pozerám

že v krásnom svete to žijeme.

Lesný chodník volá ma na prechádzku a Tatry majú pod sebou oblaky akoby boli tak trochu v nebi. Zahmlený mám občas pohľad mojej duše, ak sa nedívam, ak to celé krásno šťastia navôkol nevnímam.

Veď to nie je bežné.To by sme predsa nemali chcieť. Odopierať si šťastie, čo by mohlo znieť a zrieť..

Každý deň skúšam sa pozerať, niekedy sa i zadarí.

Je to vtedy, keď čas sa spomalí..

Nová pieseň zažína..

Svetlom blikotavým, novým a nepoznaným

Odteraz a navždy

Nech je šťastia veľa a hlavne nech sa nemíňa.