Hra..

Prichytila som samú seba, že posledné kvapky ľadovej kávy so zmrzlinou na ljubljanskom hrade som sa ešte snažila zachytiť a takmer som si nevšimla aké zvuky pri tom vydával nový hudobný nástroj slamka. Ani som si nevšimla aké zvuky vychádzajú z pohára a možno som i pohoršila nejakých turistov :) Okolitý svet sa mi zrazu stratil. Šľahačka mi potvrdila, že je síce koniec dovolenky, no prázdniny sa ešte nekončia a život učiteľa je i sladký :) Po pár sekundách som sa spamätala a odsunula dopitý pohár z ktorého sa už skutočne nedalo nič vydolovať. Potešilo sa však to vnútorné dieťa, ktoré máme každý v sebe, len sa oň niekedy nestaráme, keď chceme byť vážni, dôležití dospelí, čo rozhodujú o tom čo sa patrí a čo nie. Niekedy mám chuť robiť bláznivé veci. Ako na strednej škole, Keď sme si s mojimnajlepším kamarátom uplietli venčeky z púpavy a hrdo ich nosili na hlave. jednoducho sme nerozmýšľali nad tým, čo sa patrí. Byť dieťaťom sa patrí. aj keď pod tou vrstvou značkového oblečenia, či makeupu sa často zakrýva hravosť, radosť, spontánnosť, je stále tam a čaká na svoju chvíľu, keď sa zašpiní od čokolády, vysŕka posledné zvyšky zmrzliny..Poďme sa radšej hrať,nie hrať sa na niečo. Žeby som si dnes uplietla venček zo sedmokrások ?..

Šperkovnica spomienok

Neukladám sa ešte k spánku, ale spomínam na tú cestu z Chorvátska. Ešte jeden deň predĺžiť si a cestou od mora zastaviť sa v slovinskej Ljubljane. Krásne to mesto. Uličky a akési čaro, dýchalo na mňa..akoby zastalo v čase. Na námestí sú obchodíky s výrobkami remesla príznačného pre lokalitu. Či už sú to výšivky alebo originalita predavačov, takmer do každého som musela nahliadnuť a vychutnať si pohľad na všetky tie "čačky". Aj mi  muzikanti začali vyhrávať v žalúdku, nuž znova bol nos na správnej stope a ak by ste si v Lubljane chceli dať typické "street food", prvá indícia kvality je pekný design, štýlovo oblečená obsluha a vôňa. Raz za čas si treba dať i to vyprážané, k tomu "spritzer" a hneď máte obed i večeru v jednom. Ak vám z námestia hrá i alternatívna kapela na bubny, o atmosféru je postarané. Musela som si kúpiť i pár náušníc, gorálky, brošňu, i plátenú tašku s originálnym nápisom. Áno. Šatník síce praská vo švíkoch, truhlica so šperkami tiež, no nech tam len tých "čačiek" pribúda, aby z každého pekného mesta a miesta leskla sa nejaká tá maličkosť. Nech po rokoch viem, že som tam bola. Verím, že snáď budem mať vnučku, čo bude taká "straka" ako ja a ukážem jej poklady i rozpoviem romantické príbehy ljubljanských uličiek i hradu, ktorý sa nad mestom týči.

Žiť na chvíľu pomaly, nie len bežme..to by bolo bežné..

Vychutnávať prítomný okamih..tvoriť myšlienky..tie pekné, čo sa spájajú s obdobím leta.
Vychutnať ich treba nech zostane i na jeseň.
Dovolenka..vtedy je i jesť akýmsi zážitkom, keď človek uponáhľaný počas pracovného vyťaženia ledva čo to zje,aby svoje pracovné nasadenie prežil. Aspoň na chvíľu to bolo inak. Raňajkovali sme hodinu a pol, večerali tri hodiny. Je to takzvané slow food. Opak fast foodu. Vtedy je skutočne jedlu venovaný dlhý čas. Ako jeho príprave, tak aj vychutnávaniu v kombinácii s dobrým vínom. Ani som netušila, že v chorvátskej Crikvenici sa dá zažiť koncert šéfkuchára. Netreba ani cestovať ďaleko. Veď i na Slovensku sú umelci, len treba vedieť kde ich hľadať a mať na to nos. Reštauráciou, o ktorej som vám písala včera som bola taká očarená, že som nepotrebovala ísť nikam inam. Bolo mi akurát trochu ľúto, že v centre mesta kraľovali spomínané fast foody, rýchlo vypražené ryby a hranolky. I to občas treba, je to cenovo dostupné. Za čerstvé ryby, zeleninu, vyberané oleje a servis v bielych rukavičkách si treba samozrejme priplatiť.
No nezaslúži si človek vari?
Keď starostí má vyše hlavy..
A čas kedy mal by si oddýchnuť,nemusel by byť spojený s kartónom špagiet. a konzerv pribalených do cestovného kufra. Takto som mohla zatlieskať koncertu chutí.
 Je mi to ľúto, ale nikdy nebudem vegetariánka, ani nepodľahnem kultu raw stravy. Všetka česť, niekto to má rád a vyhovuje mu to, no pre mňa by bez mäsa nemal život správne korenie, tobôž nie bez slaniny.
Na krevety s hľuzovkou sa len tak ľahko nezabúda, no ak si chcete dať kus dobrého mäska, odporúčam bez predjedla a bez polievky, nemali by ste ho kam dať, keď tak do vrecák :)
Po prípade dať si jedlo "zamotať" nie zabaliť, to má celkom iný význam. taktiež v Chorvátsku nehovorte čašníkovi že to bolo úžasné :) znamená to presný opak a je to dosť expresívne.Ďalšia praktická rada je,že  netreba vravieť slovo "nevadí"  to je taktiež nejaká škaredá nadávka. Takmer čašníkovi vypadol tanier z rúk, keď som povedala aké úžasné bolo jedlo :) Nuž nevadí.. teda.. je to v poriadku. :) Spomienky mi zostali, a keďže som už doma, idem si uvariť nejakú tú rýchlu cestovinu :)

Morský vzduch a creme brulee, vanilkové nebo

V poslednej dobe som čoraz viac zamilovaná do dobrého jedla. Ako by sa dalo nemilovať, keď natrafíte na miesta kde je i zákusok piesňou,ku ktorej netreba klavírny sprievod. 

Chuťové poháriky výhrávajú tónmi "mmmm".

Takto v nebi som sa ocitla v reštaurácii "Dida" v chorvátskej Crikvenici. Prezradím vám i adresu, keď budete mať cestu okolo, zastavte sa a vychutnajte si pocit lahodiaci pri vanilke na lístkovom ceste s čerstvým ovocím. K tomu pohár prosecca a dostanete sa niekam vysoko do dovolenkových sfér, do času, keď si treba jednoducho dopriať a na nič nemyslieť. Odhrnula som si svoj veľký klobúk aby som lepšie videla na tanier a vôbec som neľutovala, že namiesto zmrzliny z centra mesta som sa rozhodla takto. 

Prišlo to akosi prirodzene. Častokrát píšem najmä pre to aby som vás inšpirovala a najmä napísala to, o čom si myslím, že by bola škoda nechať si  len pre seba. Preto som pre vás vymyslela i malú "rubriku" o jedle,  maškrtení, užívaní, žití, veď bez jedla by sa nedalo žiť a bez toho výborného by sa nedalo žiť krajšie, sladšie. 

Nežijeme síce preto aby sme jedli, jeme preto aby sme žili :) 

Skúšala som vyradiť z jedálnička sladké, no vzdala som sa bez boja. Život je príliš krátky, aby sme si odopierali a držali diety. Sladká chuť totiž dodáva nášmu bytiu o čosi viac lásky.

Asi mám šťastie, alebo idem jednoducho za hlasom svojho srdca, no stáva sa, že skutočne natrafím na skvost medzi reštauráciami. Bolo to takto aj v tomto prípade. O večernom menu napíšem zajtra. Začala som zo sladka a netradične poobednou siestou pri creme brulee. Bol to pre mňa zážitok a i po návrate z polopracovnej dovolenky sa mi pripomína chuť neba na tanieri.

Je zaujímavé, že vždy keď chcem písať o outfitoch a ukázať vám svoj netradičný štýl, musím prezradiť a priznať sa že nemám talent na pózovanie. Pri tanieri som zaujatá čímsi iným a fotka vychádza akosi lepšie. Žiadne šaty by predsa nevynikli na prázdny žalúdok. Ja mám akúsi malú zásobu tuku a rýchle spaľovanie :) Preto, keď vyhladnem, viem sa rozplakať, vedela by som sa dokonca v tej chvíli rozísť so svojou láskou, prípadne ma chytí úplná panika. Ak podliehate panike z hladu občas i vy, poradím vám pár miest, kde nemusíte hneď siahnuť po čomsi rýchlom, ale vychutnať si okamih.  

Odľahlá reštaurácia, o ktorej by som vďaka šťastnej náhode ani nevedela, sa nachádza ďalej od centra. Je tam však vždy plno. To svedčí o jej dobrej povesti a skvelému umeniu šéfkuchára. Presná adresa je :

Bed and Breakfast, 

Saint Alliance, Turistički put 7,

 Crikvenica, Chorvátsko. 

Názov reštaurácie "Dida"

Prvýkrát sme s našou umeleckou školou zavítali k Jadranskému moru a hneď vedľa nášho ubytovania bol takýto skvost v podobe gastronomického umenia a tento iný svet, ktorý sme na chvíľu okúsili a i my sme mali koncert.. trochu iný.. koncert chutí..

Kvapka v mori melódie, more zážitkov v jednom týždni..Fantázia perla krásnych dní

Krása na spomienky slnečných dní v Chorvátsku snáď nevybledne ani po rokoch.

Zapísali sme si do pamäte všetky pekné chvíle pri mori, tvorivú dielňu s orchestrom, zdokonaľovanie sa v hre na hudobných nástrojoch, v súhre, vo vytváraní jedného skvelého kolektívu, v ktorom každý vedel čo má robiť i bez slov. K tomu všetkému nechýbala partitúra smiechu a ku koncu pobytu zazvonilo i pár sĺz, že to už všetko skončilo. Pôjdeme však znova. Možno na toto miesto, alebo inde. Jedno je však isté. Opäť si to užijeme.

Náš učiteľský kolektív i so šikovnými žiakmi je ako perla, vytvorená tvorivosťou, obetavosťou pre dobrú vec, pre hudbu i zážitok. Sme radi, že sme to všetko zvládli a snaha darovať tento nezvyčajný čas všetkým, čo s nami boli sa nám istotne vráti. Veď už je to 10 rokov, čo do školy fantázia radi chodíme my aj vy.

Priniesla som si more zážitkov v spomienke. Majú podobu,okrem iného, aj dvoch koncertov. Jeden bol na terase hotela Omorica s krásnym výhľadom, kde sme mali úžasný "funclub" Slovákov, ktorých sme tam stretli. Mnohí boli i zo Svitu a nešetrili nadšením z nášho repertoáru. Máme veľký zážitok i z koncertu v mestečku Selce, kde sme hrali na pódiu pri mori. Na promenáde bolo veľa ľudí. Každý, kto išiel okolo, zastavil sa a vypočul si celý koncert. I prídavok sme museli zahrať, ani nás s tým silným potleskom nechceli pustiť z pódia. Hrali sme krásne. Ako jeden kolektív, jedna rodina..akoby sme boli slávny orchester Fantázia. Teplo nám bolo pri srdci, boli sme v tej chvíli bohatí a šťastní. Predchádzala tomu však mnohá námaha na skúškach orchestra. O to je však sladšia odmena v podobe potlesku ktorý sme od ľudí dostali a taktiež i v podobe oddychu na pláži. Bola to vlna šťastia, čo nás zaplavila do hĺbky človeka muzikanta. Posledný večer sa niesol v atmosfére karnevalu. Nevedela som sa vynadívať a vynačudovať aké boli deti kreatívne. Dokonca i tak, že nášmu pánovi dirigentovi od samej lásky naliali modrú farbu do šampónu. Nuž občas i to treba, veď na čo by sme potom spomínali. :) Našťastie to dobre dopadlo. a nezbední "páchatelia" vymysleli peknú básničku na ospravedlnenie. Svedčí to hlavne o tom, že žiaci majú pána dirigenta veľmi radi. Hneď v prvý deň pre neho nakreslili obrázky s jeho podobizňou na stenu našej "klubovne". Veď ktorý dirigent by sa mohol pochváliť vlastnou galériou ? :) Okrem obrázkov ku galérii každý deň pribúdal harmonogram pestrého programu. Nesmela chýbať ranná rozcvička i skúšky orchestra, animačné programy a taktiež i oddych v čistej vode Jadranského mora. Mali sme i jednu malú výhodu. Na izbách nebolo internetové pripojenie a tak sa "wi- borne" a "fi-lozoficky" utužoval kolektív. Naši mladší i "násťroční" žiaci sa rozprávali medzi sebou, kreslili si, boli spolu, vymýšľali tanečné choreografie, Veď tanec, spev, hudba, divadlo, maľba je doménou našej školy. S Fantáziou sa rozvíja fantázia a vďaka nej je krajší ten náš deň, týždeň, život. 

Ďakujem za krásne chvíle drahí priatelia.

Prvá ďaleká cesta s Fantáziou

Budem pre vás písať. Perom učiteľa v čase prázdninovom, no tak trochu sa zahrám na novinárku a sprostredkujem i priblížim vám našu prvú  cestu k Jadranskému moru. Zbalili sme naše hudobné nástroje,  pani riaditeľku, kolegov, pána dirigenta.. :)  teda..nastúpili sme do autobusu aj s notami a pridalo sa k nám i zopár nadšencov. Spolu s nami cestovala i hudobná práca, tvorba, jedna veľká dobrá nálada a odvaha objavovať a ísť kamsi ďalej. Aby sme spojili príjemné s užitočným, bolo to práve more, čo nás sem zavolalo, bol to i dobrý nápad vedenia našej školy. V kufroch máme program s tými najlepšími skladbami pre orchester, ktoré sme počas roka pripravovali. Ideme hrať i ďalej, nech i tam, kde je leto v rozkvete počujú naše umenie.
Sme v mestečku Crikvenica v Chorvátsku. Po prvýkrát zažívame atmosféru, kde sa spája hudba, pekné prostredie pri mori a príprava na naše vystúpenia, ktoré, verím, že dopandú skvelo a  naši žiaci budú mať veľký zážitok. Dnes budeme hrať v hotely Omorica na terase s krásnym výhľadom a snáď všetci, čo zavítajú budú z nás mať radosť. Dnes to bude skvelé. Ako inak. Mali sme i rannú rozcvičku pri mori, plávali sme v krásnej čistej vode, obloha je bez jedného mráčika a....
ešte je tu i naša hudba.
Ak niečo vieme, nech sa z toho tešia i ostatní.
 Držte nám palce.
Nie je to ani tak o miestach. Je to o nás ľuďoch.
 Nech by už naša škola Fantázia šla i na kraj sveta, je tu veľký predpoklad, že každá chvíľa bude prežitá naplno, každá bude obohacujúca.
Nerada vstávam skoro ráno, no keď počujem smiech a dobrú náladu nášho skvelého kolektívu, možno zajtra ráno vstanem aj ja.
Medzi žiakmi sa utužujú priateľstvá. Orchester nám rastie do kvality. Tešíme sa ešte na ďalšie slnečné dni. Pozdravujeme na Slovensko :)

Návrat k remeslám

Práca ľudských rúk a remeslo je hodnota aká by sa mala ceniť.
Ako každý rok, i tento bol zážitkom. Vidieť na vlastné oči to skutočné, pravé, zachované,čo wq človek musí naučiť. Dnes málokto vydrží zdokonaľovať sa v remesle, keď všetko čo nám chýba, môžeme si kúpiť. Už neopravujeme, lež vyhadzujeme a  zadovážime si nové. Je smutné, že to
častokrát  býva i v priateľstvách a vzťahoch.
Ešte že je na svete toľko odhodlaných ľudí, ktorí v čase letných jarmokov výjdu zo svojich dielní a dokážu ponúknuť skutočné skvosty rôznych výrobkov.Sme veľmi šikovní ľudia na našom malom Slovensku a do svojich remesiel vkladáme srdce..
 Každý rok sa poprechádzam kežmarským námestím. Stretla som tam mnohých, ktorí dokážu svojou zručnosťou vytvárať.
 Zamýšľam sa..
Ak by zatvorili obchodné centrá, vedeli by sme sa vrátiť k pôde? Pestovať a starať sa o tú úrodnú  na kúsku zeme v srdci Európy? Tak rada by som sa navrátila do čias starých mám. Do pomalšieho sveta, do toho sveta kde je príroda človeku bližšia ako hektika a konzum. A tak som si v jednom stánku objednala ľanové šaty nech sa cítim svoja. Neovplyvnená žiarením z mobilov, pohľad nám na ne sadá ako mucha na lampu počas šera. Nedokážem síce šiť alebo tkať koberce. Skúsim však učiť sa návratom k hodnote, keď vedel otec synovi vystrúhať z dreva koníka, či píšťalku alebo sme vedeli postaviť dom bez stavebnej firmy. Svojpomocne ako rodina, či priatelia. Dnes je mnohé na kľúč. Mnohé sa dá kúpiť, no zručnosť v remesle,tá sa dá len naučiť. Učme naše ďalšie generácie, to čo vieme. To dobré remeslo, nech môžeme vytvárať, zasadiť, pestovať..
Škoda by bola, keby namiesto hrnčiara, rezbára, krajčíra bol youtuber hovoriaci prázdnou rečou. Zostáva nám dúfať, že sa náš svet nezmenší do obrazovky smartfónu, ale že bude kvitnúť do krásy práve vďaka ľudským rukám.

Leto..vie to..

Prešiel ďalší rok..ten školský, čo nezačína januárom a nekončí decembrom..
Je to rok, ktorý zažije obdobie plné práce
a oddýchne si na dva mesiace..
sladkého leta.
Ďalší rok v škole Fantázia je dar a zároveň i malý zázrak. Mohla by som menovať koľko diplomov, umiestnení, prvých miest či hlavných cien naša škola získala na súťažiach v rôznych odboroch. Chváliť sa nebudeme.. Netreba. Sme vďační, že meno školy je za 9 rokov vizitkou spokojnosti, pekných programov, umenia.
Veľkým darom je, že žiaci si sami od seba radi vezmú hudobný nástroj a zahrajú si, že majú to čo nie každý. Radosť z hudby, z umenia.
Ak som dokázala zasiať čo i len zrniečko radosti z hudby do života žiakov,môžem o sebe povedať, že som vo svojom povolaní úspešná.Vtedy mi nie je treba diplom zo súťaže. Aj keď chváliť sa nimi je príjemné a je to akýsi dôkaz, že každý skvelý človek v našom kolektíve robí skutočne svoju prácu výnimočne.
Nuž chcela by som sa chváliť  trochu inak..
Tak, že žiaci  nie sú žiakmi, sú mojimi priateľmi a umelecká škola je rodinou..
Ak sa čosi také stane, to vzácne kúzlo, človek našiel šťastie a tak môžu byť šťastní aj iní..
Na tradičnom koncoročnom gitarovom koncerte som po mnohý raz videla šťastie a radosť.
Z hudby, zo skvelého kolektívu, z toho, že žiaci sa opäť niečo nové naučili..
Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Som človekom, priateľom, ktorý rozdáva svoje vedomosti, skúsenosti ďalej. Venuje svoj čas našej budúcej generácii a ten čas nie je venovaný len tak nadarmo, má svoj význam. Možno väčší, než si myslíme..
Toto povolanie ma tak pohltilo, až som sa tou učiteľkou stala a dokonca sa ani nebránim. :)
 Prešiel rok..ďalší zo života žiakov i učiteľov.  A keď príde september, udeje sa opäť čosi nové.
To,čo obohatí život o ďalších pár skvelých nôt :)

Gašparko a čarovné zemiačky

..to je názov milého projektu, ktorý sme si ,ako jeden z mnohých vymysleli v našej Fantázii.
Je to miniatúrny výchovný koncertík pre žiakov prvého stupňa základných škôl.
Marioneta Gašparka nám takto pred týždňom ožila pod rukami pani učiteľky Miriam a rozveselila prekvapené deti. Princezná Pesnička spievala a jej sestrička Farbička už vôbec nebola smutná, pretože stratenú cestu do kráľovstva sme nakoniec našli, vďaka šikovným žiakom a čarovným zemiačkom, z ktorých naša pani učiteľka výtvarnej vytvorila pečiatky. S nimi sme stratenú cestu vymaľovali a rozpovedali  deťom príbeh o kráľovstve Fantázia, ktoré môžu nájsť v našej umeleckej škole. Naučiť sa spievať, hrať i maľovať. Tešíme sa na vás v novom školskom roku. Veríme, že sa náš malý koncert vo Vikartovciach páčil.
Máme radosť, že sme na chvíľu neboli pani učiteľky, ale princezné a Gašparko, a taktiež sme mohli byť na chvíľu zase deťmi..

Nedeľné šaty, dlhé a nepraktické..dôvod prečo ich často nosiť.

Len sa tak skromne delím o myšlienky.
Jednoducho a bez podmienky, nehľadám si zámienky.
Dnešnú nedeľu.. cítim sa ako na dovolenke.
Čas venovaný spomienke,
pokoj nič neruší.
S blížiacim sa letom..
Posielam myšlienku vzdušným letom..
Snívam o teple na duši..o slnku, čo slzy osuší, o šatách s kvetmi..
O radosti, že sme sa stretli..

Jeden z krásnych večerov na Donovaloch v hoteli Residence. Vrelo odporúčam urobiť si i cez týždeň malú nedeľu a zájsť niekam kde je inak, kde je čarovne, ako v zámku, no zároveň útulne.Je tam krásny výhľad a viac neprezradím, aby som nikoho nepripravila o prekvapenie. Najmä pre tých,čo majú radi štýl provence.

S týmito šatami sa mi spája mnoho. Pochádzajú zo second handu a stotožňujem sa s nimi od hlavy po päty. Boli so mnou na dovolenke i na vystúpeniach a vždy som sa v nich mohla spoľahnúť na dobrý pocit, ktorý som vďaka nim mala, aj keď sa mi občas stáva, že keď prejdem po ulici začujem akési ironické "c c c" alebo začudované "hmm", alebo sa mnohé hlavy otočia mojím smerom. Niežeby to bolo pre moju nevídanú krásu v 158 centimetroch, 43 kilách a častej "bez make up- ovej" rannej epizóde trvajúcej do večera, odhaleným vyrážkam na tvári, ktoré akoby symbolizovali môj nesúhlas s rýchlym  pracovným tempom i nasadením.. Možno sa za mnou obzrie nejeden zvedavý pohľad najmä pre štýl aký som za tie roky nadobudla. Asi to nebude štýl. Neviem či smiem o sebe tvrdiť, že som štýlová..Je to akási výpoveď, čo sa bežne nevidí.
Som to ja,moje krátke bytie a teší ma, že môžem do všedného dňa priniesť trochu inakosti. Stotožnila som sa s dlhými šatami alebo sukňami a aj keď o ne občas zakopnem, cítim sa dobre a vo svojej koži. Kvôli dĺžke šiat som nedávno skoro spadla z môjho retro miláčika Gilberta. Šaty sa mi zamotali o pedál a len len že som nepobozkala svitovský chodníček. Šomrala som si popod nos, pri odmotávaní šiat z pedálu, čupela som tam hodnú chvíľu aj s tým šomraním sem-tam predkaným i šťavnatou nadávkou, veď aj to občas treba, človek by aj infarkt mohol dostať keby si nebol uľavil. A ešte keď je v domnienke, že ho nik nepočuje. Nehrešiť slovom sa stále ešte učím. Akoby to bolo, dáme v šatách sa predsa nehodí rozprávať jak valach zo salaša. Mysliac si, že ma nik nepočuje, učupená pri bicykli, žiaden výhľad, klobúk je zavše väčší než ja. Zdvihla som tak hlavu a od prekvapenia som sa zmohla len na "Dobrý deň" . Hneď vedľa, pri chodníku v záhrade stála jedna staršia pani s hrabľami v ruke, celý čas ma pozorovala a pravdepodobne počula i toho malého čerta, čo tam pľuval tie ohnivé iskry. "Veď môžete spadnúť" Ja na to, že "áno".
Nuž čo už. Stojí mi to za ten risk . Vďaka dlhým šatám sa smiem na chvíľu zahrať na dámu a chcela by som i zjemniť svet. Veď i pád z bicykla môže byť v kvetovaných šatách ladnejší, nadávka nie taká hrubá. Pomáham si nimi.. šatami až po zem. Zjemňujem myšlienky pochmúrne, čo sa razom na pekné menia. O plisované, farebné, tmavé či svetlé, hrdo sa o ne podkýnam :)

Keď hrá farba sólo..

Maľba je spôsob ako vyjadriť sen a zrealizovať ho farbami na obraz.

Na ten svoj obraz.

V ňom môžu mať stromy farbu modrú, listy smú byť žlté, ak ešte nie je jeseň 

a príroda očami detí spieva pieseň 

o tanci farieb, ťahu štetca.

Maľba je piesňou o fantázii, o talente vidieť veci inak.

Biely výkres je ako nový začiatok.

Nový život veľkého diela v malom svete.

Maľujte, môžete všetko čo len chcete.

Umenie nezostarne. Zostane tu po nás, ak i farby vyblednú.

Krásne maľovať vedia tí, čo dokážu otvoriť srdce.

Každý biely výkres môže byť začiatkom nového príbehu.

Vytvárajme spolu krásu a hodnotu v našom meste.

Tu môžeme slobodne tvoriť symbiózu hudby, maľby, fantázie.

Naša škola bola spočiatku "tanečno-hudobná". Dnes však môžeme s hrdosťou povedať, že výtvarný odbor sa nám vyfarbil do krásy. Prídite sa pozrieť na výstavu umeleckých prác našich žiakov. Je tu dokonca obraz, ktorý získal hlavnú cenu na medzinárodnej súťaži. Uhádnete ktorý? :) 

Výstava je otvorená do 16.júna :) Môžete vnímať tú hravosť, radosť i farebnosť.

Umenie tvorí človeka. Je vďaka nemu lepší. 

 Povznáša nás ku vyšším hodnotám a krajším zajtrajškom.

Poézia v duši, na tanieri, vo víne i v hudbe

Ak by ste chceli pozdvihnúť svoju dušu prostredníctvom jedla.......
Áno dá sa to..
Dá sa ochutnať kúsok neba, veď láska ide cez žalúdok.
Ak ochutnáte, v tú chvíľu vám ku šťastiu už skutočne nič nechýba..
Je to poézia na tanieri a kuchár, ktorý tam varí,tvorí je veľkým umelcom bez pochýb.
Ak zablúdite v Prahe, kúsok od historického centra, na Lodeckú ulicu, uvidíte nenápadne pôsobiaci dom, ktorý akoby sa tam objavil len náhodou, nepatriaci do prostredia.
Vstúpte a budete prekvapení aké skvosty vám tam prinesú na tanieri.
Môže sa vám zdať, že nič lepšie ste ešte nejedli. Na prvý pohľad jednoduché , no nesmierne prepracované recepty šéfkuchára vyšperkované do dokonalosti. Tak nejako by som laicky opísala gastronomický zážitok v "Grand Cru". My sme mali tú česť hrať práve na tomto mieste. Svojou umeleckou tvorbou sme sa pokúsili dotvoriť tú správnu atmosféru. Verím, že sa nám to podarilo. Vzácni hostia tlieskali a ja som posielala potlesk do kuchyne. Výborné jedlo sa nikdy neopočúva. Nestane sa obohranou platňou, to isté platí pre víno a pre všetko to, čo človek robí s láskou. Dávame do hudby všetko. Vtedy keď učíme žiakov a i vtedy keď môžeme hrať pre vás. Prajem si zahrať tú pieseň toho skvelého večera mnohokrát.
Duo Sweet & Pepper zanôtilo ten správny rám obrazu krásnych vín. Mám veľkú radosť, že sme prvýkrát hrali v Prahe na tomto vzácnom mieste, opäť v úspešnom projekte "Hudba a víno".

Súťaž komornej hudby v Gelnici

Keď sme prišli do Gelnice a zaparkovali autobusom v úzkej uličke ciest tohoto historickéého mesta, svoje hudobné nástroje sme si odložili do koncertnej sály. V nej sa pripravoval orchester, ktorý v rámci tvorivých dielní súťaže komorných telies hral svoje skladby a prevažne sa skladal z učiteľov. Bol to veľmi vyrovnaný mohutný zvuk a žiaci sa ma s hrôzou v očiach opýtali, či sú v našej kategórii a či hráme proti nim. Vysvetlila som im, že súťaž, obzvlášť tá hudobná nie je o rivalite, ale o muzikalite. V takýchto súťažiach nikto neprehráva a nikto nejde proti ostatným. Na hudobných súťažiach sa dá len získať, už len prípravou na vystúpenie pred porotou. I súťažiaci sa môžu zúčastniť koncertu a navzájom počúvať to, čo  vytvorili ostatní so svojimi pedagógmi. Nenazývala by som to ale súťažou alebo a súťažiacimi. Skôr všetci, čo sa zúčastnia,sú hudobnými priateľmi, ktorí radi hrajú a aj hudbu počúvajú. Možno je sprvu ťažké vyhnúť sa porovnávaniu. Je to koncert. ktorý odborná porota bodovo ohodnotí. Spoločne so žiakmi si však môžeme sadnúť do koncertnej sály a mať jednoducho zážitok, či už z výletu alebo novej motivácie. Mali sme možnosť byť na súťaži komorných telies v Gelnici. Získali sme pekné strieborné pásmo a nie len to. Máme nové skúsenosti, chuť do ďalšej tvorby a do ďalšej práce. Určite je to nakoniec veľká radosť, keď žiaci z hudobného orchestra Fantázie vidia spokojnosť na tvári nášho dirigenta Jozefa Štrbku. Je to o súhre, pravidelnom cvičení, sú to dlhé hodiny pri husliach, gitare, klavíri. Jozef Štrbka je nie len dirigentom, ale i skladateľom. Píše a aranžuje skladby, ktoré sa našim žiakom páčia, majú šmrnc, sú aktuálne, nesú v sebe posolstvo radosti z hudby a je tu i súdržnosť a priateľstvo všetkých členov. Takto vytvárame jeden úspešný kolektív.  Prajem ešte veľa rokov orchestru, aby sa zdokonaľoval, rástol do krásy, profesionality. Nech je to hudobné teleso, ktoré do duše namaľuje úsmev. No a keď už spomíname maľovanie, mohli by sme sa vám pochváliť i hlavnou cenou na medzinárodnej výtvarnej súťaži. Žiačka Lea Vojtková, ktorú učí  Michaela Kokoruďová sa vedela na svoj obraz pozrieť očami veľkých umelcov výtvarníkov tak, že celkom očarila porotu svojím obrazom. Môžeme byť právom hrdí, že v malom meste Svit máme talenty, ktoré sa neboja dať svoju fantáziu na plátno, alebo jej cez hudobné nástroje  dať reálnu formu v podobe hudobného zážitku.

Slovenské a české hity osemdesiatych rokov, v štýle tridsiatych.. Kde? V Lawyer´s clube..

Slovenské a české hity v retro štýle znejúce z klávesov a strún dua Sweet & pepper. Už po štvrtýkrát sme zavítali do Lawyer´s clubu v Humennom a opäť sme sa tešili skvelej atmosfére :)

Klobúk..kreativita..klávesy..kľúč..ku krídlam.

Našla som si cestu ako sa vyjadriť prostredníctvom šiat.Trvalo mi to hádam pol života a dnes si plním predstavu o sviatku v každom dni. Veď i vďaka pekným šatám vieme byť my ženy srdečnejšie i myšlienky máme slnečnejšie. Mám k nim na hlave klobúk . Na jednej strane mi poskytne ochranu pred zlou náladou, no na druhej strane treba mať naň odvahu a s ňou i dôveru, že to čomu sa venujem je správne.Nie vždy sa mi táto odvaha naskytne, no ak viem, že večer môžem spoločne s našou hudbou dua Sweet & pepper hrať, zaskvie sa i tento klobúk a sukňa. Nato sú tu na svete tieto pekné veci.

Spoločne s hudbou dajú sa nosiť...

Obliekať sa k hudbe, ktorú spievam. Nadčasová symbióza a pre mňa vždy módna. 

 Keď nosím sukňu cítim sa viac ako žena.

môže to byť i bodkovaná sukňa pod kolená.

Delím sa teda s vami o nápad,že dá sa obliecť nie len do dažďa.

Obliekaním svoju dušu odhaľujem a cítim, že som to ja. Takto som sa tešila na vystúpenie, ktoré bolo na Štrbskom Plese. Ďalší deň a ďalší dar, kedy sme mohli hrať pre vás a robiť to, čo nás baví a napĺňa. Veľká vďaka za milé, nové príležitosti.

Dýcham..žijem..

príliš nad tým neuvažujem

a hlavne skúšam nacítiť to, že sme každá jedna,tak ako pieseň, jednoducho originál.

Nuž nech nie je hodina,či minúta podozrivá z krádeže mladosti.

Lásky nie je nikdy dosť.

Hrá sa s tónmi,

s farbou,

s myšlienkami..

Ak máme lásku nie sme nikdy sami

ľahšie sa nám dýcha pod hviezdami

Otváram srdce pre nové pocity, zážitky, pre nádych..nádej

Dámy, nenoste len rifle.

istotne by vám pristala sukňa i bodky na nej..

Čarovné miesta zasadené do snov..

Som naplnená krásnymi dňami,kedy ma v Banskej Štiavnici stromy a príroda v botanickej záhrade priam dojali svojou múdrosťou..Prepojenia neba i zeme. Niekedy sa jednoducho zastavím a počúvam vtáčí spev a šum jarných listov vo vetre, to neponáhľanie sa prírody. Žiť tak v šťastí chvíle, v záhrade, ďaleko od hluku mestských očakávaní a nátlakov.

 Nabrala som si teda plné hrste tej melódie stromov. Otvorím dlaň, keď ju budem potrebovať pre umenie, pre krásu a tvorbu. Uvarím si čaj z prvosienok.. 

Obyčajné Slovensko, srdce Európy. Nuž poobzerajme sa, čo všetko tu máme a nemusíme ani ďaleko cestovať. Banská Štiavnica mi učarovala. Akoby zastala v čase. Dýchne na vás história. Prechádzka po uličkách, pohľad na strechy domov a kaskádovité malé záhradky, v ktorých máte chuť chvíľu zostať, pobudnúť,sadnúť si na lavičku, či pohladiť spokojného kocúra. Je to celé tak exoticky krásne a pritom takéto miesta sú za rohom.

Tie týčiace sa staré platany, čo vám tak radi každý problém cez vaše dlane vložia do matky zeme. Návšteva takýchto miest dodá ďalších síl. 

So západom slnka som si sadla do kaviarne menom "Divná pani". Kúzlo starého domu na námestí je podfarbené skvelými zákuskami i čokoládou. Možno by tam namiesto rádia mohlo byť obyčajné, čisté ticho myšlienok. Starý panský dom so záhradou, prepojenými miestnosťami, krbom a knižnicou vás prenesie do rozprávky. 

Možno sa mi splní sen. Kúpim si v tomto čarovnom meste malý dom so záhradou, kde budem chovať hydinu a písať..myšlienky, rozprávky, piesne, básne.. a všetko to, čo zacítim zhora. Ak budem hodná toho, aby mi to anjeli pošepkali.. 

pieseň o šťastí.

Každý si chce pre seba urvať trochu toho šťastia.. Veď ako by sa dalo bez toho poletujúceho žiť ?Mohlo by sa už zahniezdiť.

Dopriať v tej krátkosti 

chvíľu bez viny a bez zlosti.

Šťastia drobné vtáča,

nedá sa do klietky chytiť.

Len nežne zovrieť v dlani..nepustiť..

Každý má to právo na hojenie rán

a tak je dobre, ak sú v tom dvaja, nie každý sám.

Ránom zisťujem občas, ak správne sa pozerám

že v krásnom svete to žijeme.

Lesný chodník volá ma na prechádzku a Tatry majú pod sebou oblaky akoby boli tak trochu v nebi. Zahmlený mám občas pohľad mojej duše, ak sa nedívam, ak to celé krásno šťastia navôkol nevnímam.

Veď to nie je bežné.To by sme predsa nemali chcieť. Odopierať si šťastie, čo by mohlo znieť a zrieť..

Každý deň skúšam sa pozerať, niekedy sa i zadarí.

Je to vtedy, keď čas sa spomalí..

Nová pieseň zažína..

Svetlom blikotavým, novým a nepoznaným

Odteraz a navždy

Nech je šťastia veľa a hlavne nech sa nemíňa.   

Za dverami 13. komnaty

Ďalší z krásnych koncertov je za nami a my veríme, že každý žiak, či absolvent umeleckej školy Fantázia si odnáša ,vďaka nevšednej tvorivosti učiteľov, veľký poklad do života. Práve kvôli  ľuďom, priateľom, kolegom sa stalo obyčajné malé mestečko pod Tatrami výnimočným miestom. Niekedy si hovorím aká je to škoda, že nie sme aspoň v hlavnom meste, no boli by sme takí výnimoční a tvoriví?. Možno práve tu máme byť a nič sa ani meniť nemusí. Odmenou nám je počas šiestich koncertov v priebehu dvoch dní, zakaždým plná sála, usmiati a srdeční diváci. Vytváranie hodnôt je v dnešnom svete veľmi dôležité, taktiež ako umenie počúvať a oceniť krásu. Verím tomu, že každý žiak, ktorý navštevuje našu školu, stáva sa lepším človekom. Koncert o 13.komnate splnil svoje poslanie, veď vstúpiť by bolo treba do každých dverí, aj do tých tajomných. Čo ak sa práve za nimi  ukrývajú všetky splnené priania? :)

Tajomná trinásta komnata

Svet plný filmových postáv, hudby, ktorá ozdobila scénu svojou autentickosťou, ožíva na doskách Domu kultúry vo Svite.. Tajomná 13. komnata sa otvára a s ňou fantázia,kde sa môžu splniť najrôznejšie a najodvážnejšie sny. Tajomnú komnatu v nás môžeme totiž otvoriť len vďaka  predstavivosti a želaniam, ktoré máme v hlave.Ak nechýba i štipka odvahy,či vytrvalosti, aj to zamknuté a nedosiahnuteľné sa môže zmeniť na splnený sen. Celým predstavením nás sprevádzajú štyria kamaráti, ktorí do trinástej komnaty nahliadnu. Za veľkými dverami ich čakajú zázračné bytosti, akoby duše filmu. Filménka a Filma. Vydajú sa spoločne na cestu, kde ich čaká mnoho dobrodružstiev a naučia sa, že nie vždy je dôležitý cieľ, ale práve  cesta. Objavovanie tajomstiev, záhady a dobrodružstvá, ktoré ich stretávajú na každom kroku.Pravý poklad je predsa naša vlastná nekonečná pedstavivosť, fantázia. Sú to zážitky vďaka ktorým sme bohatí. Je to vykročenie do neznáma,aby sme na konci zistili, že poklad možno nájsť v každej maličkosti. Ďalší z celovečerných programov sa teší na reakciu publika a verí že si opäť získa srdce, pohladí dušu, rozosmeje a unesie nás do sveta plného kúziel, hudby, tanca, divadla a krásnych myšlienok..Celý tým fantázie každoročne pripravuje svojich žiakov, aby obohatili a predstavili sa svojim rodičom i divákom v programe, ktorému opäť tlieskame. Otvorí sa javisko i opona, aby sme vám mohli ukázať tú našu 13. komnatu plnú nápadov v podobe tanečných choreografií Janky Gregorovej, Hudby pre orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku a mnohých iných, ktorí
 sa nebáli otvoriť i tie posledné dvere a odomknúť vďaka svojmu talentu i srdcia našich žiakov..

spomienky

V dedinke Istebné rástla vysoká tuja. Vedľa nej dom, a a vo vnútri moji starí rodičia. Pamätám si na cestu bicyklom, po ceste kde auto prešlo len málokedy.na odreté kolená, na to ako som to tam mala vždy rada. Mojou veľkou láskou od mala bol dedko. Chodili sme spolu na potok kŕmiť kačky. Tá,čo však láskou prekypovala do sveta navôkol bola babka. Moja babička, ktorá mi prednedávnom povedala, že som jej svetielko. Koľko dobra vyžarovalo z tejto ženy. Mala som len jednu babku. Tú druhú som nepoznala, aj keď viem že je so mnou. mám pocit akoby sa tá ženská sila v rodine prenášala z pokolenia na pokolenie v nekonečnom kruhu. Prajem si mať tú silu, tej bezprostrednej lásky ktorú majú naše babičky.Možno som mala niečo urobiť inak, byť so starou mamou viac, no človek predsa koná tak ako je v daný moment najlepšie vie. Akú veľkú silu zrazu nabrali spomienky. Sú zrazu jasnejšie a do pamäti sa zarývajú také farebné, živé. Kedykoľvek si ich môžem prečítať, poobzerať si ich a znova zacítiť vôňu najlepších halušiek, palaciniek, doliek, kurčaťa s ryžou, ktorú dávala babka do perín, aby neochladla. Vždy ,keď som sa v dospelosti potrebovala skryť pred svetom, prišla som do malej dedinky, do fialového domu, kde ma čakala babkina otvorená náruč, a na chvíľu ten hojivý stereotyp. Už ten čas nevrátim, tak nech je neopakovateľný v prítomnosti, lebo nič v živote nie je rovnaké.Každý jeden deň vie byť iný. Akí bezmocní sme oproti smrti. Oproti času. spravodlivému. Mám teraz v nebi ďalšieho z anjelov.  Išla tam hneď, bez okolkov, priamočiaro, Lebo duša každého z nás sa smie rozhodnúť kedy. Keď sa narodil môj brat, vravela, že je to malý zázrak . Vlastne vravela o mnohých zázrakoch. Vedela hovoriť s láskou aj stokrát o tom ako som sa ako malé bábo pocikala do plienky, že čo som to porobila keď som už veľká dievka. Tvrdila, že som jej vraj rozumela. Určite áno, len si to nepamätám. S úsmevom hovorievala, že mám preto také čierne oči, lebo si ich neumývam. Moja drahá babička zo Zázrivej. Odišla mi do neba. Nechala mi tu spomienku na jej čierne vlasy, ktoré napriek vysokému veku boli len kde tu predkané striebrom. Aj vďaka našim starým mamám vieme že sme milovaní..Zostali vo mne. vôňa tých dlaní starostlivých. Mám pár skvostných svetrov, čo mi uplietla, uhačkovanú dečku na skrinke. Vždy mali pre mňa tieto veci hodnotu, dnes je to však akési veľmi vzácne. Dala mi aj šaty, ktoré rada nosím. Aj posledné by dala. V jej skrini bol vždy ukážkový poriadok. a biele prádlo dokonalo vyžehlené, zrkadlo v spálni kde ste sa mohli vidieť z každej strany. Dnes je po toľkých prežitých rokoch samo. Nepozerám sa už doňho, a nehľadám poklady v truhlici plnej gombíkov. Ten byt vo fialovej bytovke je prázdny bez tej jednej milej, vľúdnej babky. Pýtala sa často, či ju má dedko ešte rád. Mal, veď toľké roky byť jeden pri druhom je v dnešnej dobe takmer nemožné..a na druhú stranu odchádza každý sám. Tak prázdno je, keď vyrúbu strom. no večný kolobeh hojí rany..  deti,dievčatá, vnúčatá, mamy staré mamy, majme ich ešte radšej kým tu sú.