šaty..ružové

Dubrovník a šaty s volánmi..
Ružové..
ako čas sladký počas dovolenky
tešenie sa zo vzduchu mora..
potom i na pondelky.
Radosť vĺn ukolíše
do pokoja každú myseľ.
Ak si si myslel, že som jednou z vĺn,
budem radšej ako spln
ďakovať za dni láskyplné až do zatmenia.

Najkrajšie dovolenky

Čas na dovolenke plynie veľmi rýchlo. Tie najkrajšie prázdninové dni, ktoré mi zostanú v pamäti a na aké budem dlho spomínať, boli dovolenky s mojou mamou. Dve ženy, mama a dcéra. Spontánne, veselé, všetko sme chceli hneď vidieť a zažiť a aj sme kadečo povyvádzali ako dve pubertiačky. Môj vzťah k najbližšej osobe, ktorá je opradená mojou najväčšou láskou dcéry sa rokmi  mení, no vždy je vrúcny, až priateľský. Som nesmierne vďačná, že ju mám a je to ten najväčší poklad. Som jednoducho boháč, mám peňaženku, čo praská vo švíkoch od lásky mamy, možno i účet v švajčiarskej banke. Na konte pár nezabudnuteľných zážitkov z našich "babských" dovoleniek, ktoré mi hádam nenahradí ani Francúzska Polynézia a ostrovy Bora Bora. S maminkou sme mali raj. Už len čo sme vyteperili naše ťažké kufre pri chorvátskom Omiši v malej dedinke do štvorposchodového penzióu, samozrejme na štvrté poschodie, na ktorý sme pricestovali autobusom s opuchnutými nohami po dvanástich hodinách "rýchlo a zbesilo" deväťdesiatkou po diaľnici. S mojimi gorálkami a sukňami mal kufor hádam aj dvadsať kíl. Všetko nám povysvetľoval pán delegát, ktorý račkoval a neskôr sme mu dali prezývku "Info" . Na južanské pomery bol dosť nervózny, no aspoň sme si mali z koho robiť žarty. Spoločnosť nám sem tam robila milá pani z nášho turnusu, volali sme ju "Káčatko",  stále džavotala a cítili sme sa pri nej dobre. Na raňajky som chodievala vo svojich sedemnástich rokoch ešte v nevyhranenom módnom štýle. V ružových, šuštiakových, širokých krátkych nohaviciach a občas som i začula posmešky: "S mamou na dovolenke a ešte v takých kraťasoch" s úškľabkom vravievali dve mladé dievčatá, čo tam boli so svojimi partnermi. Ja som sa zas len pousmiala nad tým ako sa počas dovolenky takmer stále medzi sebou hádali. Občas sa na raňajkách predvádzala i chorvátska mačka, ktorá si len tak z pasie ulovila malé vtáča. Bolo mi to ľúto a tak som si do kabelky strčila chlieb s nutellou z raňajok. Ak ma niekto videl muselo to byť azda veľké faux paux. To však stratilo svoj zmysel, keď som s chuťou do neho zahryzla tesne pred obedom . U dovolenkárov to zväčša prebiehalo tak, že sa v čase obeda alebo večere rozhodovalo kam kto pôjde, vlastne prišiel pán delegát Info a povedal nám o rôznych možnostiach. Teta Káčatko sa rozhodla, že pôjde na výletnú loď. Lodný kapitán sa volal Sandokan a ona sa na neho tešila a na balkóne si opaľovala nohy, aby bola krajšia. My s mamkou, keďže sme boli vždy akčné, pre nás výletná loď s opekaním rýb nebola až taká záživná a tak sme šli do mesta, kde sme si objednali adrenalínový rafting. Podotýkam, že do Omiša sme šli päť kilometrov na kolieskových korčuliach. Z jedného kopca som sa bála spustiť , aj keď som bola celkom dobrý korčuliar. Mamka povedala, že to zvládne a už som len z hrôzou v očiach videla ako naberá rýchlosť. Opakovala si v panike: "Chcem zastaviť, chcem zastaviť" no nepomohlo a ,chúďa, zastavila tak, že sa hodila "zľahka" bokom na betón a oškrela si nohy. Nemala ich už potom pekné ako teta Káčatko a ani si ich už veľmi neopálila. More však poskytlo každému bôľu dostatočnú dezinfekciu a vyplavilo na povrch i rodinné tajomstvá. Boli sme si s mamkou ako sestry. Súdržné, so smiechom, s ohľaduplnosťou, keď sme si v plážovej "šmykni" objednali sépiu, vraj že je dobrá, Bola tvrdá sťa podošva, no empaticky sme ju žuli, veď sme za ňu dali 15 eur a ani jedna sa nepriznala, že nám to vôbec nechutí. Naše cesty z dedinky do  Omiša sa opakovali, lebo už v prvý deň keď sme prišli na penzión a ľahli si do postele, preľakli sme sa malou nudou, a tak sme takmer každý deň absolvovali desať kilometrovú "prechádzku". "Ak sa nudíte choďte do Omiša"spievali sme si napoli zúfalé a vyčerpané cestou späť. Z dovoleniek s mamkou som sa vracala zavše úplne vysilená. Chceli sme jednoducho všade byť. Náš raftingový výlet nebol až taký adrenalínový, no bol tam On. Mal Plavé, dlhé kučeravé vlasy a ešte i teraz pri tej spomienke sa  usmievam popod fúz. Neviem čím to bolo, asi som v sedemnástich bola po mamke pekná. Napriek mojej lámanej angličtine sa mi prihovoril. Splavovanie na raftingovom člne namiesto veľkých vodopádov obsahovalo len pár takých, akoby jeden "nacikal" no aspoň som si skočila zo skaly.  Hneď po splave sme si s tým pánom naozajstným Sandokanom dohodli rande. Mamka zavetrila nebezpečenstvo  úhlavného predátora  a hneď vedela, čo robiť v divočine, ak nechce aby jej mláďa skončilo v nejakom potravinovom reťazci. Šla som teda na rande s mamkou v pätách, tá ma ani na sekundu nepustila z očí a jej blonďavá hriva levice svietila aj pri mesiačku, keď bol v splne. Nuž prvé rande na diskotéke, kde bolo navôkol veľa ľudí a nič zlé sa nemohlo stať, dopadlo dobre. Cestou domov (10 kilometrov pešo) som sa usmievala ako ten mesiačik na hnoji a mamka bola spokojná, že splnila misiu. V penzióne bolo počuť smiech tety Káčatkovej. Asi musela zapiť sklamanie z výletnej lode. Vraj tam bola nuda a namiesto Sandokana bol nejaký starý dedko, čo kormidloval  výletnú loď a ani páskované tričko mu nepomohlo k atraktivite. Pochválili sme sa, kde sem boli my a koho sme stretli. Ukázala som jej fotku, s tým našim kapitánom raftu a teta Káčatko s nadšením vykríkla, že "toto je ten pravý Sandokan". Ja ako dobrá duša, ktorá rada robí radosť ľuďom okolo seba, prisľúbila som, že keďže  po prvom rande mám výsostné právo byť pani Sandokanová, privediem ho ukázať na penzión, nech sa i staršie panie pokochajú. Tak aj bolo. Nahovorila som toho plavovlasého zrelého muža so "six pack" na bruchu a vytetovanou sekerou na chrbte, aby prišiel na penzión k nám. Predtým sme mali ešte rande, a chlapec pochopil, že ak chce byť so mnou sám musí nájsť dobrú spoločnosť pre maminku. Spoločnosť mamku nezaujala, akurát som bola viac ostro sledovaná, a samozrejme bola i dlhočizná prednáška, aby sa nedajbože niečo nevyviedlo, že toto sú lovci, a nič dobré im z očí nevyzerá. Mamka však išla napred a ja som si mohla užiť chvíľu ruka v ruke len On a ja, vlasy vo vetre,  kráčajúc po ceste osvetlenej hviezdami k penziónu, kde Info už istotne spal. Ako sme sa tak blížili, spoza krovia vyskočila pani  informátorka z klubu žien a zvolala "už idú"  Tak mala  teta Kačičková dostatok času nastaviť pekne opálené nohy do ich najlepšie vyzerajúcej polohy, čiže noha cez nohu, len tak decentne a prehodila si svoj ľahký župan na dolnej terase. Červenala som sa až za ušami. Šťastná, násťročná, prvý pocit, že sa niekomu páčim, takmer som sa vznášala popri svojej dvojmetrovej svalnatej letnej láske. Aj dievčatá, čo sa mi smiali za ružové, široké kraťasy, vyšli na balkón, aby sa pozreli čo je to za rozruch. Sandokan rozdal tetám chladené pivo z ruksaku, ako pravý dobrodruh a samozrejme povedal, že teta Káčatková je najkrajšia. Predviedol svoje svaly a drsné tetovanie na chrbte. Popri družnej debate a smiechu, keď si panie ohmatali svaly skutočného Sandokana, dievčatá a chlapci z dolného balkóna sa ma opýtali, či si s nimi nedáme pohárik. Asi ich zaujalo s akým fešákom som prišla a už som im asi nepripadala ako tá malá s mamou, ale ako krásna mladá žena v rozpuku. Chceli odo mňa i namaľovať tetovačku. Prisľúbila som, Moja duša sa od šťastia vznášala až k nebu. Sandokan si s nimi nechcel vypiť. Opýtal sa ma či spolu pôjdeme na pláž. Cítila som na sebe mamkin pohľad, no prednáška bola dlhá a moja milovaná mamenka si teda šla ľahnúť, no  Damoklov meč nado mnou visel . Po chvíli sa však rozplynul v diaľke hviezd nad nami, keď som sa bez plaviek kúpala v nočnom mori s atraktívnym plavcom, ktorý mi povedal, že pod vodou videl všetko. Neverila som, veď bola tma. A keby mamka vedela, že som nahá, uf asi by ma roztrhla ako žabu. Sladkých sedemnásť, rozohriaty piesok od letného slnka, hviezdy a presviedčanie, aby som s ním šla niekam preč, k nemu domov, alebo hocikam. Bol by sa i na hlavu postavil ten idol dovolenkárok za moje tiché "áno" a tak ma nakoniec len odprevadil k dverám penziónu a mne zostala na perách len túžba mladej ženy a oheň v tele skrývajúci sa za  zvláštny úsmev zamilovanosti. Večer som si ľahla k mamke s pocitom víťazstva, že dokážem svoju vášeň krotiť, dnes v tridsiatke mi je to i trochu ľúto. :)
Na druhý deň mi prišla správa, v ktorej bolo napísané: "Zostaň, prinesiem ti všetky ruže"
...Tie najkrajšie dovolenky boli s mamou.

Sweet & pepper spomienky

V živote som dostala dar, ktorý som mohla rozvíjať. Kúsok talentu, čo mi bol daný do vienka..
snáď to nebude len spomienka.
Na spev a skladby, čo sa niesli večerom, javiskom a stali sa mi splneným snom.
Každý jeden hudobník, s ktorým som mohla za svojho života hrať bol pre mňa darom, učiteľom a nebola to náhoda, ale zámer vlastnej cesty, ktorú si znenazdajky vybrala moja duša. Možno mám to najlepšie už za sebou alebo sa bude cesta ešte kľukatiť. Treba ju však žiť, pretože čas plynie rýchlo a to čo je teraz, už sa nevráti. Zostanú len spomienky na bohatstvo prežitých okamihov..
Verím však, že budú nové, krajšie, iné..

Odídu na chvíľu všetky starosti..
Keď šumenie vĺn prekričí myšlienky smútku, tie tu nehostím.
Tu chvíle sa menia v pekné spomienky
Nemusí to byť len raz za rok...
Chodiť z práce domov sa mi nepozdáva
nuž tomu zamávam..nateraz.
Rukou vetra, čo pohrá sa s vlasmi i šatami bielymi..
zamávam i tým, čo tvária sa že sú bez chyby
Ja si radšej zájdem na loďke na ryby
s dušou sa pri mori všetko urovná
ako s hladinou .....chvíľa prítomná.

svadby

Veľmi ma potešilo, keď mi asi po piatich rokoch povedal jedne šťastný pár, že ak spievam na svadobnom obrade práve ja, vraj je ten pár šťastný a má krásne deti :) Cítila som pekný pocit, že ak niečo robím s láskou, tá sa potom posúva ďalej a vráti sa.
Keď som mala pätnásť rokov, počúvala som trikrát do dňa cd Janky Kirschner a snívala o tom, že raz budem písať piesne a mať kapelu. Sen sa mi na malú chvíľočku splnil a zažila som aké to je. Vystupovať na pár pódiách a v podnikoch. Mala som z hudby skutočnú radosť a preto som ju šla aj študovať. Akoby bol svet s hudbou farebnejší. Netreba však zabúdať na to, že ak požiadame o to čo chceme a je v živote jasný cieľ, všetko sa môže splniť.  Zdá sa mi akoby deň bez tvorby nebol tým správne prežitým dňom.  Veľa snov sa mi ale splnilo. V podobe krásnych vystúpení, tvorby, realizácie. Je pre mňa veľkým darom, ak môžem vystupovať na javisku, vtedy akoby som bola doma. Skúsila som si ale aj hranie na ulici, čo bola tá najťažšia škola a taktiež hrám i na eventoch. Keď vidím spokojnosť a radosť na tvárach ľudí, viem že mám krásny dar. Som zaň vďačná. Niekedy stačí hrať a spievať len tak. Tešiť sa z jedinečnosti a je jedno kde a pre koho. Nuž zlato v hrdle je ako soľ života a radosť, ktorú môžem rozdať, z tej sa nemíňa.

Amálka

Amálka..aké výstižné meno pre krehkú vílu. Vzácne duše, ktoré nie sú tak celkom ako my, sú výnimočné a narodia sa len rodičom, ktorí v sebe majú dostatok sily.
Amálka je malý anjel, čo prišiel sem na zem, aby nás mnohému  naučil. Možno trpezlivosti, inému pohľadu na svet, možno tomu , aby sme v sebe našli kus dobrého srdca, ktoré chce pomáhať iným.
Zdravie si za peniaze nekúpime, no vieme vylepšiť život malému dievčatku, pre ktoré by to bola možnosť rozvíjať všetky dary, čo dostala do vienka. Tieto deti nemajú zlý život, ak sa k nim budeme pekne správať.  Potom ho môžu žiť plnohodnotne, so všetkým čo sa im ponúka. Vo svojej inakosti majú iný pohľad na svet, asi i krajší. Vedia sa tešiť z maličkostí. Každý pokrok, či zlepšenie zdravotného stavu je pre Amálku a jej rodičov ako východ slnečnej nádeje.
Ak je  zmyslom života  pomáhať, môžeme nájsť skutočné naplnenie. Pre Amálku, ktorá to potrebuje. Pomôcť.. Čo to prinesie vám? Možno len kúsok svetla do duše, dobrý pocit, čo pri srdci zahreje, že aj vďaka vám môže byť jeden  život krajší. Dobrý pocit sa nedá len tak kúpiť, no ak je to pre dobro niekoho iného a na dobrú vec, istotne sa ten hrejivý pocit dostaví. Aj my môžeme byť anjelmi, stačí v sebe nájsť dobro, ktoré sa zrkadlí práve v deťoch. Veď každé jedno je poklad a vďaka nim môžeme aj my žiť lepšie,
so srdcom na tom pravom mieste.

Amálka. Aké krásne meno.
Je ako víla. Krehká, potrebuje nehu a opateru.
Aj my môžeme byť anjelmi a umožniť jej vnímať cez jej zmysly žiť krajší a plnohodnotný život.
Krehká ako víla, iná než sme my, výnimočná.
Ako stebielko, čo potrebuje oporu.
Keď sa k iným deťom budeme pekne správať, svoju inakosť môžu premeniť na výzvu a rozvíjať to dobré. Každý z nás je svojim spôsobom iný, nuž skúsme si pomáhať.

Šikovnosť ľudských rúk..dala by sa zlatom vyvážiť

Kežmarok je miestom, kde každoročne ožijú tradície. Je to azda ten najkrajší jarmok na ktorý sa teším a tak som si aj tento rok zbalila kufrík s trblietavými farbičkami. Verím, že všetci, čo prišli, odniesli si radosť v podobe ružičky alebo motýľa. Tieto hobby mám už pomerne dlho. Vlastne som si začala kresliť, keď som ako dieťa vedela sedieť na stoličke. Vraj som bola ničiteľka lesov :) lebo ak moje odborné oko  usúdilo, že bodka v strede papiera je hotovým obrazom, nemohla som už predsa kresliť na ten istý papier :)  Mali sme ich doma celú hŕbu. Neboli to výkresy, ale mäkké papiere s dierkovaným okrajom. Z farieb  som mala najradšej čiernu. Tá akoby dokázala pohltiť smútok alebo strach. Na papieri sa rodili príbehy s princeznami, peknými šatami, maľovala som si sny. Dnes maľujem obraz len vtedy ak mám všetky povinnosti hotové. Vynahrádzam si to však v Kežmarku na EĽRO, kedy deťom, alebo aj dospelým ožije na ruke obrázok v podobe tetovačky na pár dní. Na dobovom remeselnom trhu môžem aj povoliť uzdu fantázii a obliecť si šaty, aké čakajú celý rok v skrini práve na túto príležitosť. V dobových šatách síce chodím aj častejšie, no tu som ešte za celkom normálnu :) Vyliečim si v tieto, pre mňa sviatočné tri dni, aj nákupnú horúčku  krásnym ručne vyrábaným šperkom, či kabelkou. Jednoducho sa  nedá  odolať. Ak si niečo kúpite práve tu, viete, že si domov odnášate hodnotu, aká by sa vytratiť nemala zo sveta. Rada podporím každého predajcu, ktorý do svojich výrobkov vloží i svoje srdce. Musela som sa krotiť, lebo by som minula celú výplatu, no tmavomodré ľanové šaty s čičmanskou výšivkou, jednoducho zvýraznia kus mojej umeleckej duše. Teším sa, že hodnota tu skutočne je, v zanietených, poctivých ľuďoch, ktorý majú šikovnosť rúk i umu jednoducho v sebe a my sa nestaneme stádom v nákupných centrách, ktoré baží po niečom z výpredaja. Sme to proste my, naša kultúra, kedy sa bohatstvo meria tým, čo človek vie.

najdrahší..dar

Priania k narodeninám..môžu byť v podobe veľkých hmotných darov, luxusných dovoleniek a jedál, môžu mať šat mnohých blahoželaní na sociálnych sieťach.
Najlepšie dary sa však zabaliť nedajú. Možno ani slovo nedokáže vyjadriť to, čo znamená dar spoločného času alebo len úsmev a šťastie v očiach našich milovaných.
I ten môj neznámy,
čo sa pýši mnohými pehami... je odo mňa opäť trochu starší, múdrejší, bohatší, krajší.. :)
Možno by však bezo mňa taký nebol.
Mohla by som byť aspoň tou jednou vráskou, minútou na hodinkách,
objatím, čo pohladí
túžbou po prianí
so svojim poslaním
nemeniť..
Na chvíľu sa čas spomalí,
keď ti darujem svoje srdce na dlani
zasaď ho do kvetináča, oň nemusíš sa veľa starať.
Len trochu svetla a pozornosti..
Porátam tvoje pehy na chrbte
bez nich by mi svet zosmutnel.

Návraty

Prešiel už nejaký ten týždeň od návratu z Číny a ja si vždy tak rada spomeniem na čas, ktorý ma bude v spomienkach naďalej sprevádzať. Vďaka skvelým ľuďom a priateľom som mohla zažiť atmosféru vzdialeného mesta Hongkong, aj inak než bežný turista. Bolo to opäť i vďaka vínu a láske.
Nie som veľký cestovateľ, skôr pozorovateľ a "prívesok". Taký malý v klobúku :) Zmestím sa so svojou mušou váhou i do kufra. Čo sa však týka batožiny, tam sa veru musí vojsť niekoľko pekných outfitov a kufor praská vo švíkoch, aj keď priznám sa na slovenský kroj pri prezentácii vinárstva Elesko, som celkom zabudla. Keďže som tam bola na ozdobu :) a keď bolo treba i pohár vína naliať.
Viem aj dobre utekať(nie dobre, skôr ako kurča, veď preto i eggfashion) keď by sa mi moji priatelia stratili z dohľadu, stratiť sa viem veľmi dobre, keby sa mi to stalo v tomto veľkom meste, našli by ste ma plakať na nejakej lavičke.
Nemám bunky orientovať sa, za to však verím, že sa viem pozerať.
Aj srdcom keď treba. V to dúfam..
Absolvovali sme v Hongkongu pár krásnych výletov, ktoré boli síce dosť narýchlo, ale boli a to je hlavné. Mohla som vďaka veľtrhu zažiť mentalitu ľudí v Číne a mala som pocit, že z nich srší veľká pokora. Vizitku vám podajú oboma rukami a uklonia sa. Rozprávate sa s človekom, ktorý vám príde celkom normálny, usmieva sa a jedná s vami ako so seberovným. Po chvíli si všimnete, vzácne hodinky na ruke, potom odíde domov na najnovšej Tesle. Škoda, že u nás mnohí ľudia, ktorí sú istotne smutní, predstierajú, že majú navonok veľa peňazí, no skutočnosť je iná a možno je i niečo v nich vykradnuté, ak si dúfam nie sú ukradnutí sami sebe. To by bola totiž životná lúpež. Nie všetci zbojníci sú však takí. Juraj Jánošík sa na nás z neba smeje. Nuž škoda tých krojov, ale slovenské dievčatá sme predsa krásne aj v elegantnej čiernej sukni aj sa vieme pekne usmievať a sme hrdé, že v Hongkongu naše slovenské vína veľmi chutili. Dokonca až tak, že poniektorí menší šikmookí "sympaťáci" museli veľtrh po 1. dni absolvovať na invalidnom vozíku. Hlavné je, že úsmev im zostal. Stretli sme mnohých ľudí, vytvorili sa známosti, priateľstvá i so someliermi z popredných hongkongských reštaurácií a keď si teraz pozriem fotky tých jedál aké som smela ochutnať, bola to neskutočná hostina a tak ako hudba, aj víno spája ľudí. Ryžové knedličky s krevetami, kačka na mede, na všakovaké spôsoby. Lahôdky akými nás čínski priatelia pohostili nemali obdobu.
Po pracovnom zápale na veľtrhu sme navštívili v centre mesta ( v našej špeciálnej šikmej uličke) rôzne podniky, napríklad i jeden ruský, kde boli steny vyzdobené kachličkami z vypreparovaných chrobákov.
Zaspievala som si i v jazzovom bare s kapelou, ktorá sa tam stretáva. Muzikanti sme na celom svete jedna veľká rodina.
Nech už ste na svete kdekoľvek, s tými správnymi ľuďmi sa budete cítiť doma.

kúsok leta v pohári

Bezprostredne..

vinič dozreje..

Vtedy, keď príde jeho čas.

Netrápi sa či bude slnko svietiť a či páliť mráz.

Vinič nie je ako človek, netúži byť dokonalý.

On len dozreje

tak ako je.

Len my robíme si galeje

na tak krásnom svete.

Svet..

ten je krajší s malým dúškom v krištáľovom pohári .

Zmenia sa tie strapce hrozna ľudskými rukami 

na čosi, čo potom rozväzuje jazyk i dušu otvára..

..z pohára..

no nie z plného.

Len toľko, aby sa v ňom ten zlatistý mok mohol rozvinúť..

alebo vo vášni červenej na ústach spočinúť..

I dnes, ako už od nepamäti

dáš si pohár vína a dobre je ti.. 

Spomienky obyčajných návštev.

Koľko spomienok ostane v myšlienkach..
Tie bývajú tým najväčším bohatstvom.
Raz zostaneme všetci sami, keď pani staroba s bielymi vlasmi  zakradne sa do vrások.
Nemusí prísť s ňou i choroba ruka v ruke, no vďaka spomienkam vieme sa preniesť do minulosti, do chvíľ kedy sme šťastní boli..
I jedna návšteva mala svoje veľké čaro a zapísala sa do ďalších dní.
Môj deväťdesiat ročný dedko sa postavil na stoličku, aby z vrchnej poličky kredenca vytiahol tú najlepšiu slivovicu. Usmievam sa, srdce mám plné lásky a jeden kalíštek si s ním musím dať. Popočúvam básničky v poľštine, takmer nič nerozumiem, no obdivujem tú pamäť, ktorou na svoj vysoký vek oplýva. Ukazuje mi fotky a pri spomienke na babku nám príde trochu clivo.
Preteká nám čas pomedzi prsty, spravodlivo.
Chopiť sa treba každej radosti, ľúbiť veľa, smiať sa.
Dokonalo prestretý prehoz na posteli hovorí o pedantnom človeku a dedko nikomu neprezradí svoje "Know how" :) Cítim veľkú vďaku, keď na poličke vidím tri lupy a vytlačených pár textov z blogu. Keď sa moje slová zatúlali až do domova seniorov, kde izbu napĺňajú spomienky.
Mám radosť, že došli až k zväčšovaciemu sklíčku, ktoré drží starý otec vo svojej, rokmi popísanej, dlani.
Bez spomienok by totiž izba bola prázdna..
Keď budeme z tohoto sveta odchádzať, istotne pocítime volanie neba, nech už sme mali život akokoľvek ťažký. Vraj bola babka pekná, keď sa vydávala na cestu a do stále tmavých prameňov vlasov jej zasvietilo slnko, ktoré vyčarilo na jej tvári úsmev a mladosť.
Niekedy ju objímam v snoch.
Som  rada, že som sa chopila príležitosti, ak som spontánne prišla potešiť spoločnosťou svojich milovaných starých rodičov.
I oni sa pričinili k tomu aká som dnes, a či už som dobrá alebo zlá,
som ako peklo horúce, mám to v priezvisku. :)
Aké krásne je mať niekoho nablízku..
koho smieme ľúbiť a mať blízko toho, kto sa stará
..čo by som dnes dala..
 za to pozrieť sa do babkinho zrkadla, ktoré sa skladalo z troch častí..
Kde len teraz je? Nuž je to len čosi hmotné a my aj tak odídeme nahí,
tento čas i telo sme si vypožičali.
Keď si nájdeme to miesto pri hviezdach, verím, že nás tam bude čakať milovaná duša a my budeme ďakovať, že sme tu na chvíľu mohli byť.
Babkine naškrobené hačkované dečky, vynímajú sa na stolíku ako poklad, a ak ich aj dedko kedysi odkladal a zavadzali mu, dnes tam svietia a každým očkom pripomínajú babkinu lásku a šikovnosť.
..Či už máme rodičov, starých rodičov so svojimi povahami, náladami, očakávaniami, s pribúdajúcim vekom akoby sa v našich srdciach i myšlienkach upratalo a zostane tam čistá láska, odpustenie a je jedno aké máme vierovyznanie. Odpustenie bez výčitiek nám prináša kus neba sem na zem a tí čo odišli sa len usmievajú a tešia sa z našich radostí.
Dedko povedal, že mal dnes pestrý deň. Vraj preto, lebo mal dve návštevy.
Dve obyčajné návštevy a zasvietili mu oči.
Celý život ako zrnká piesku sa raz presype,no každému prajem nech si na neho má kto spomenúť. Ako čiperná stará teta, čo dedkovi priniesla na izbu večeru. Koľká pozornosť. Je jedno či sme inžinieri, či sme vychodili len základnú školu, tá najväčšia univerzita je život sám a aj keď život nie je vždy uhladený ako prehoz na posteli, bolo by dobré a bol by splnený sen našich najbližších, ak by vzťahy medzi nami boli hladké ako strieborné vlasy starej panej, ktorá si spomenula, že ktosi nebol na večeri.

veci myšlienkové

akú hodnotu dokáže nabrať i stará ošúchaná stolička, keď jej niekto dá pozornosť a daruje jej nový šat..

farby (galéria obrazov od žiakov z výtvarného odboru.)

Pozrime sa na to vo farbách..Neodmysliteľne k nim hudba patrí. Prídite si vypočuť jej znenie v čarovnom prostredí jednej výstavy.. obrazov z tvorby žiakov výtvarného odboru Fantázie.
Ožilo opäť jedno miesto v priestoroch nad poštou, kde sa môžete zapozerať a skrášliť si deň.
Je to pre vás od nás..zo srdca.
 Môžete sa tešiť na triedne koncerty v čarovnej galérii a taktiež prísť sa pozrieť len tak.
Počas celého dvojtýždňového obdobia sa na vás tešia obrazy, aby mohli objať váš zrak.

Príbeh na plátne

Šálku lahodných farieb, čo žiaria slobodou, ponúkne vám maliar Igor Pančuk v jeho útulnej galérii. Ak si chcete kúpiť jeho obraz, treba si najskôr šálku kávy dať s umelcom, posedieť si, lebo maliar kus svojej duše na plátno odovzdá, v istom období svojho života, nuž je to obraz i kus sveta a prežívania vo farbách. Najvzácnejšou menou, drahšou než zlato je čas, ktorý aj maľbám vie byť dobrým kritikom. Každý príbeh má svoj rám, každá myšlienka na krásu, ešte trochu prikrášlená, keď oko maliara sa pozrie a pohľad spočinie na inšpirácii, čo túži byť na plátne nestarnúca.
Umelec, všetky predsudky rúca, nuž len sa stačí zapozerať a zavítať, na námestie, tam kde sa pestré farby na vás usmievajú. Spočiatku som výstavu nemohla nájsť, no keď som sa na ulici 1.mája pozrela spod môjho klobúka hore, uvidela som nápis na palete a strávila som príjemný podvečer netradične. Chýbala už len poézia, ktorá si však istotne miesto nájde a tak len pár prostých veršov..

Obraz netreba hodnotiť
len srdcom ho vnímať
..inak sa dívať..
Na dielo, čo vzniklo časom
prežiarilo plátno jasom.
Keď už ani čiarka nechýba,
láska k maľovaniu je poslednou bodkou..
Načúvať farebne anjelskym bozkom..

To klbko času sa nám všetkým odmotáva, no keď tu po nás čosi zostane, umelec jednoducho nestarne. Svojou tvorbou zachytáva..to vzletné, nadčasové..

Páčila sa mi aj myšlienka tohoto výnimočného maliara a človeka.
On by vraj milovanej žene nekúpil prsteň, alebo drahokamy, vždy by jej daroval kvety..
Možno i tie, ktoré na jeho plátnach ožili..

závislosti

Rozmýšľam nad tým, od čoho všetkého som závislá..Zisťujem, že tých závislostí, ktoré mi šarapatia život a myšlienky v hlave, keď sa mi samej so sebou ťažko žije.. nie je to alkohol, ani hracie automati.. Som závislá na láske, na úspechu, na práci. Akonáhle sa mi stane,že dva dni niečo významné nerobím, nejaký projekt alebo nechystám koncert, zosťujem že som akási celá bez seba a že rýchlo musím ísť aspoň cvičiť na gitare, lebo by ma chytila akási pochmúrnosť vlastného nečinného bytia. A tak na tom behu ako pokusná myš v kolese bežím a bežím, lebo od detstva žijem v kruhu povinností večných. Zrazu som dospelá a ja stále  v tom kruhu bežím, nie a nie vystúpiť a ak aj áno je mi zrazu čudne. Bola sm cvičiť, čo už s tou chorobnou aktivitou, a pri brušákoch s fitloptou mi prišla do myšlienok akási zmena. Prečo? Veď ja nemusím. Môžem si ten život jednoducho užiť. Práca cez školský rok, práca v lete..a kde je radosť? Zistila som. Teda vo svojom podvedomí som to vedela už dávno, že takto to ďalej nejde. Neplánujem si oddych, adosť, pokoj, ale len prácu a ak by som nepracovala nebola by som to ja?. Padáme niekedy od únavy ako hnilé hrušky, rozdávame energiu na všetky strany.. Dosť. síce sa spočiatku usmievam trochu nakrivo a sarkasticky, že som prežiarená láskou a svetlom ( ako na skvelej joge) usmievam sa nasilu, láska a svetlo, som naplnená nekonečným okamihom bytia, ležatá osmička. Spočiatku nasilo a so značnou dávkou sarkazmu.. ale verím že ten pokoj a spokojnosť seba samej so sebou sa dostaví a prajem tú spokojnosť všetkým. Pretože nikto nás nedokáže tak dobre skritizovať a ohodnotiť ako my sami. Nuž zajtra je piatok.. a ja pracovať nemusím. Veď od roboty aj kone dochnú.
túžim teda radšej zmoknúť
nechať dážď nech tie závislosti zmýva
len spomaliť a zvýšky sa dívať
ako preniká pokoj
do všetkých kútov ..treba poupratovať
prestať svetu dokazovať
o dokonalosti ktorou už sme..

kvet

Len objať kvet do náruče dlane..
nedeľná prechádzka, ktorou prečkáme týždeň pondelkový
ponoriť sa do dažďa
aby vedel si, že nie som každá
včerajšia
Daždivé počasie škaredé nie je
keď ma tvoja prítomnosť pri srdci hreje,
pred dažďom i pod šatku sa skryjem
len nie pred láskou, tá nech prší povodňou do našich ciest..
Či už sú kľukaté, smerujú nahor alebo dolu
dvom sa krásne kvitne spolu...

Voňavý prístav, Úsmev..šťastie vytvára

Cítim sa ako po liečení duše. Chcela by som si ten pocit zachovať čo najdlhšie a kým sú spomienky čerstvé, zachytiť v slovách čaro diaľky. Bude to tá najlepšia letenka, ktorá sa dá použiť kedykoľvek. Rada by som vás previedla po krásach veľkomesta z toho  môjho pohľadu drobnej ženy (tam som si taká nepripadala) :) a napísať všetko to, čo sa mi za posledné dni podarilo zachytiť. Do takých diaľok nechodím každý deň, no potulky na cestách mi dali toľko bohatstva, že sa s ním rada podelím. Vyhliadka na Sky Terrace v časti Victoria Peak je tá najbližšia zastávka, ak chcete vidieť Hongkong z vtáčej perspektívy. Fotka stojí za to, aj keď si najskôr odstojíte hodinu v rade. V tomto meste kde žije v priemere šesť tisíc obyvateľov na kilometer štvorcový to inak ani nejde. Vláčikom,ktorý bol podobný ako naša zubačka v Starom Smokovci, sme sa vyviezli až na miesto, kde sme mali mesto ako na dlani.
V Hongkongu sa to hemží farbami, vôňami, hlukom, ruchom. Po pár dňoch sa na to dá zvyknúť a rušné mestské uličky majú nezameniteľnú atmosféru. Kráčate s davom a sem tam po ulici prebehne aj nejaký ten "sympatický" šváb. :) Svetlo výkladov zatieni hviezdy a aj keď sa zotmie, máte pocit, že je deň. I noci tento prístav ožíva a pozýva ľudí do vysvietených obchodov známych módnych značiek. Nechýba ani Ikea, kde je raritou vidieť stoly a stoličky vo veľkosti ako pre bábiku. Byty sú tam maličké, takže sa prispôsobuje i tovar. Neviem si predstaviť, žiť v tak malom byte ako mnohí v tomto veľkolepom meste a prádlo vešať nad okno. Keď sa však pozriete do tváre týchto, zväčša drobných šikmookých ľudí, vždy sa na vás usmejú, nehovoriac, ak sú  zamestnancami na letisku alebo na stanici, vždy sme sa stretli s ochotou a prianím pekného výletu v ich krajine..
Naše maličké Slovensko.
Náš kúsok malej zeme
 a aj tak sa niekedy naparujeme.
Keby radšej malý kúsok pokory
dvere nám v srdci otvoril.
 K ľuďom a k sebe.
Vedeli by sme čo chceme. 


Mohli by sme častejšie vnímať pocit, kedy nie je treba za niečím sa ponáhľať. Len si vychutnať atmosféru, ktorá na tomto čarovnom mieste nie je náhodou.
Vnímala som to celkom po novom.
Nie ako sprostredkovane cez film alebo dokumenty.
Dnes sú to momenty a ja spomínam do budúcnosti, že vrátiť by som sa tam chcela.
Nešla by som však lanovkou. Prešla by som si všetkými schodmi, ktoré sú metaforou životných prekážok a v myšlienkach venovala modlitbu soche Veľkého Budhu, čo sa večne usmieva.
Aj ja by som si rada zachovala v duši ten náznak pokojného úsmevu..
Možno by mi viac bolo do spevu.
Cez prekážky vznášať sa ako vo vetre.
V súhre okolností.


Mesto Hongkong  má skutočne mnoho vôní a svoju nefalšovanú atmosféru, na ktorú som si po pár dňoch zvykla. Všade je plno ľudí, chvíľu by mi trvalo kým by som sa zorientovala v metre, no akonáhle sa do toho dostanete, môžete si pozrieť za krátky čas tie najkrajšie známe miesta.
V meste Ngong Ping, neďaleko Hongkongu, sme čakali na lanovku v dlhočiznom rade približne hodinu (keďže nie sme ranné vtáčatá) :)
 Preniesť sa však až k soche Budhu prinieslo do spomienok ďalší obraz  a na chvíľu som si predstavila aké by to bolo mať krídla v kŕdli vtákov sťahovavých.

Bol pokojný, usmieval sa na nás a mne napadlo, že pre čosi..
Treba tú cestu prejsť a túru cez horu posiatu množstvom schodov jednoducho zažiť po vlastných. Vtedy by bol zážitok umocnený o čosi viac.. Aj keď výhľad bol taktiež pastvou pre oči. Budha sa však svojim pokojným úsmevom pozerá akokoľvek prídete..
Ste vítaní ocitnúť sa v celkom  inom svete, zrazu vás  prekvapí  pocit čírej pravdy.
Sila atmosféry vás  jednoducho prinúti zastať, kochať sa, možno i plakať, no cítite sa zrazu požehnaní a akosi lepšie.
Priniesla som si odtiaľ náramok, vraj aby som bola viac šťastná.
Keď si predstavím tvár Budhu vytvorenú na tejto gigantickej soche, budem raz možno i ja tak pokojná, nájdem tú pokoru a svet bude jednoducho krásne miesto
..veď on už je..
keď človek po vlastných chodiť smie
keď v duši láska znie
keď mnohé sa smie
úsmev mníchov.. pripomenie...

Hongkong

Nemám vysnívanú destináciu, no ak sa mi naskytne možnosť rada navštívim hoc akú krajinu na svete.  Tak sa stalo i teraz a pohľad z lietadla na všetky tie ostrovčeky v Juhočínskom mori mi jednoducho splnil sen. Mala som pocit, že žijeme v kúzelnom svete, kde sa z jedného konca zeme dostanete na druhý len za jedenásť hodín. Je to tu celkom iné. Teraz už rozumiem turistom z Číny, prečo chodia po historickom centre Bratislavy "čumia" na Čumila s fotoaparátmi v ruke. Industriálny štýl rovných betónových stavieb odráža horúci subtropický vzduch, ktorý sa strieda s chladom klimatizovaných priestorov. Okno na hotelovej izbe sa otvoriť nedá. Možno z bezpečnostných dôvodov, no tak trochu sa prejavila moja klaustrofóbia. Dať si však "drink" na dvadsiatom siedmom poschodí s výhľadom na toto moderné, veľkolepé mesto je jednoducho skvelý a hoc sa i to okno otvoriť nedá, otváram teda svoju myseľ i srdce čomusi novému a istotne sa vrátim domov obohatená krásami cestovania. Ochutnala som i pravé ryžové rezance a na raňajky bohatý výber všakovakých jedál z tradičnej čínskej kuchyne. V obchodoch a hoteloch je veľmi čisto, taktiež aj na letisku a stanici. Postarajú sa o vás, ak sa potrebujete z letiska dostať do hotela. Dostanete nálepku na kufor i na tričko, počkáte, drobný pán so šikmými očami vás, aj skupinku ľudí zavolá a odvedie k autobusu, kde vám bez problémov aj pomôžu s kuframi, v prepočte za 30 eur na osobu, retro taxík by vyšiel  podstatne drahšie. Autá tu jazdia na ľavej strane ako pozostatok britského systému.
Všetci sme ľudia jedného sveta, spájajú nás oceány.
Hongkonk..mesto alebo štát? Rýchlo sa rozvíjajúci, rušný.
Teším sa však domov na ten tatranský vzduch, ktorý by som za nič na svete nevymenila :)

Duša odetá do hebučkej srsti

Duša odetá do hebučkej srsti

aj smútok ma opustí.

Pri tej dokonalej frekvencii.

...mali by patriť medzi sveta divy.

Tie stvorenía nemé

vďaka ktorým príde radosť k tebe..

Úsmev len tak.

Keď sa ktosi díva

s láskou a oddanosťou.

..neodíde..

Čaká na každodenné chvíle 

mojich návratov.

Ráno sa budím,

na tých modrých očí budík.

To biele "páperie" ma nesúdi.

Ani ja by som už nemusela,

a tak všetky pekné mená

mohli by ako motýle pristáť

na štvornohých priateľoch,

Mačky..

v byte nemám iba šaty a čačky..

Aj vďaka nim je pár izieb domovom.


Coco Chanel vraj povedala, že mačka je duša obalená do hebučkej srsti. Akú pravdu mala. Tieto stvorenia ani nemusia vedieť rozprávať. Vycítia viac než dokážeme my ľudia a asi aj preto sa poniektorí obklopujeme ich spoločnosťou. Aj ja som si vysnívala svojho dokonalého spoločníka, ktorý je navyše úžasným terapeutom. Ráno mám úsmev na tvári, keď vedľa seba počujem tú frekvenciu mačacieho pradenia.

Dnes si už ani neviem predstaviť aké by to bolo bez jedného štvornohého člena rodiny. Už je to pár týždňov, čo sa toto stvorenie prispôsobilo môjmu režimu a okrem miesta v mojom srdci rád zaberá i miesto pre šaty. Pravidelne kontroluje, či sú dobre vyžehlené. Prichytila som sa pri tom, že keď sa vraciam domov, usmievam sa. Je to nesmierna zmena, lebo sa mi častokrát stáva, že idem domov unavená a zamračená. Teraz keď vidím tú bielu "huňu" na balkóne ako na mňa čaká, na svojom mačacom hrade, teším sa domov. Dlho som uvažovala, či mám mať štvornohého kamaráta. Je to predsa zodpovednosť, o zvieratko sa treba starať a z toho vyplýva ďalšia povinnosť. Avšak Táto skvelá povaha Ragdoll kocúra Jasona mi jednoducho spríjemňuje život. Mám niekedy pocit, že on sa stará o mňa. O pohodu, úsmev, pokoj a to sú veľmi dôležité atribúty. Dokonca občas chodíme i na prechádzky, čo je celkom rarita :) Nie každej mačke sa to páči, no Jason beží na vôdzke popri mne. mám ho od chovateľov tohoto plemena z Košíc (Cassovia Dolls). Sú to úžasní ľudia, od ktorých viete, že mačička k vám pôjde vychovaná z lásky so všetkými návykmi, ako sa na slušnú mačku patrí :) Keď mi povedali ako sa volá, skoro som odpadla. Ak si chcem oddýchnuť pri filme len tak bez premýšľania, mám rada tie akčné s Jasonom Stathamom. Vtedy mi skutočne nič nechýba :) Áno, Jason je občas i akčný, čomu nasvedčuje i toaletný papier po celej kuchyni, keď som raz zabudla zatvoriť dvere na wc. Alebo aj prevrátená klietka s andulkami. Tie našťastie zostali bez ujmy na zdraví. Len sa Presťahovali o poličku vyššie.
Vyššie sú však aj moje kútiky úst, keď je vďaka kocúrovi i moja duša pohladená.

Prvý deň v Toskánsku

Je to tu ako namaľované. Krajinu zdobia tmavozelené tuje a všetky farby miest a výhľadov sú prevoňané olivovníkmi.
Čas tu nie je rýchly.
Práve naopak. Ak by aj na oblohe bol upršaný mrak, bez tmavej farby by tá svetlá nevynikla. Vyvážená chuť zastaveného času a talianskeho vidieka v Lornane sa spája so zážitkom letiacich vtáčích poviedok, ticho v trepotajúcich krídlach.
Cestovanie dodá človeku nadhľad a každý pohľad na novú krajinu zapisuje do nás pravý príbeh života. Môžeme kráčať po jeho stopách, lebo ako inak by to malo byť?
Ako by sme si mohli okoreniť bytie ak nie spoločne so skvelými ľuďmi a rodinou.
Ušetriť si čas na výlet a na tešenie..
To je to korenie, to je buket vo víne slnečnom.. Tak ako toskánsky kraj, tak nech i v našich srdciach je toľko svetla.. 

Harfový koncert

Prišli, zahviezdili..Nechali nám tu trochu z toho ich sveta. Nám zostala inšpirácia a vždy keď si spomenieme, bude to spomienka na svetlo zasvietené cez harfové struny. Je to celkom iné, keď už hudobný nástroj ovládate dokonalo, môžete sa už len hrať. Nechať znieť piesne i skladby, akékoľvek sa vám páčia. Aj tie s komplikovanou harmóniou, a aj tie o dvoch akordoch. Hity od Madony alebo Spice girls, obliecť sa nekonvenčne a len si to jednoducho užiť. Tak sme si minulý pondelok mohli vychutnať  vystúpenie dua Cray Chicken. Skvelej Sabine James a Jakuba Rizmana. Koncert by sme mohli opísať jedným slovom "wau".
Aké dôležité je v dnešnej dobe hrať sa a zachovať si v sebe to vnútorné dieťa, ktoré nám častokrát pomôže prežiť v realite. Staráme sa oň? Alebo sme sa stali  prísnymi dospelými ľuďmi? Ak aj áno, tento koncert nám pripomenul aké to je zabudnúť na všetky starosti a vychutnať si hudbu inak. So svetelnou šou rakúskej umelkyne Sabine a bezstarostného umelca Jakuba , ktorý hru na harfu ovláda tak dokonalo, že aj Vivaldiho koncert zahral bravúrne spoločne s našou absolventkou.
Zaznel aj školský orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku.
Skladby v podaní hrafistov boli ozdobené vždy iným kostýmom, to bolo tiež čosi nové a hudba chcela byť zrazu  hravá. Aj tá klasická mala veselé blahodárne účinky na dušu. Hrali sme spoločne s harfou, hrali na klavíri,hrali v orchestri a hlavne sme sa hrali
Zasvietili, zahrali, zahviezdili.. Nechali nám spomienky a zážitky na krásnu hudbu, piesne..
Nevšedne zahraté na harfách.