nedeľa 25. novembra 2018

..keď sa nájde, čo k sebe patrí..

Byť hudobnou súčasťou pri ochutnávke vín, tak aby každé jedno malo svoju pieseň, je to, čo  dokáže zážitok  obohatiť o čosi viac. Môže sa tešiť i ďalší zmysel.
..Počuť.. veď pre čo iné by znel  známy tón?  Aj uši chcú mať potešenie. Takýto zvuk zaznie najkrajšie, ak sú tie priehľadné hudobné nástroje na stopkách aspoň dva..
 Piesne v podaní dua Sweet & pepper tento tón so zanietením doprevádzajú a je to  česť pridať sa do spoločenského orchestra. Vzniká tak nezabudnuteľná harmónia.
Tak ako hudba plynie v čase, tak i vinár musí počkať, kým hrozno dozreje. Víno môže vytvoriť len jedno za rok. Koľko má pokusov? Ak  urobí chybu a nevytvorí v súlade s prírodou to, čo by zazvonilo chuťou do pekného momentu, musí čakať, kým dozreje vinica. Zaujala ma táto myšlienka špičkového sommeliera v pražskej vinotóke "Bacchus".  Aj my máme možnosť zahrať skladbu na koncerte len raz, a ak sa stane chyba nevrátime čas, aby sme čosi napravili. Tak je to i s tvorbou vína. Je to teda veľká vzácnosť. Daný ročník je vždy len jeden, už nebude taký ako bol predtým a to nám tak krásne symbolizuje neopakovateľnosť. Koľko poézie je vo víne..
 Okrem toho, že je v ňom i pravda, že dokáže  pripomenúť chvíle pekných zážitkov a spríjemniť ich k dokonalosti.
Koľko máme pokusov? Na život len  jeden, no máme roky, mesiace, týždne, hodiny a
zakaždým , keď sa naplní pohár, pieseň zazneje, môžeme byť plní nádeje.
Môcť vychutnávať, keď sa pohár naplní a pár nôt dušu zahreje.

nedeľa 18. novembra 2018

Dopadnúť na všetky štyri..

"Mňáu"povedala mačacia kandidátka na primátorku a priaznivci sa len tak hrnuli dať jej svoj hlas, veď mačací jazýček sa prihovorí za všetko, čo je naozaj dôležité. Veď ktorý kandidát by si vás pozval len tak k sebe domov? ..
V  obývačke mačičky Mafie si môžete dať aj ten čokoládový mačací jazýček, k tomu i dobrý čaj, šálku kávy, výborný zákusok a užiť si spoločnosť ako mačky, ktorá vylepšila povesť všetkým čiernym mačkám, tak i ďalších troch huňatých krásavíc, od ktorých sa môžeme naučiť ako sa naozaj oddychuje. Túto činnosť sa v dnešnom hektickom živote jednoducho treba naučiť. Je zaujímavosťou, že v ich prítomnosti sa väčšinou pohybujú šikovní ľudia so skvelými nápadmi. Je to azda mačacia tajomnosť, rafinovansť, sebaistota zároveň pokoj, ktorý tieto záhadné, nezávislé stvorenia vyžarujú? Štvornohá kandidátka sa ozvala v tom správnom čase, kedy by sa všetci pracujúci Popradčania mali na chvíľu zastaviť a dať si v "Cat café" nejaký ten "mafin". Nie taký so sardinkami, ale osladiť a pohladiť si život.
Na tomto mieste na chvíľu zmizne realita.
V mačacej kaviarni, kde som už v prvý deň jej otvorenia zavítala a uvidela tie krásne huňaté stvorenia, bolo mi akosi ľahšie na duši. Byť mačkou, nuž začnem priasť :)
Páčilo sa mi byť obklopená touto spoločnosťou. Začala som sa obzerať po tom svojom kandidátovi na kocúra a ten veru splnil čo sľúbil. Domov je domovom, kútiky úst sú vyššie a pokoj na duši nad stresom zvíťazil.
Mali by sme sa predsa len od mačiek i čosi naučiť.
Mať na dennom poriadku tú pohodu,pokoj, nezávislosť, dostatok oddychu,  ísť kam sa nám zachce, dostatok spánku,
vychutnávať si dar toho, že sme a pri páde jednoducho dopadnúť na všetky štyri..

nedeľa 11. novembra 2018

Zázraky prírody

Nedávno som bola v lese na huby a hubičky :) a pristihla som sa, že do košíka nezbieram len hríby, ale i plechovky, sklenené fľaše a podobné smutné veci, čo boli učupené pod stromami. Prírode to tam istotne zavadzalo. Chceli by sme od nej všeličo, od matky Zeme, čo trpezlivo hladí naše bytie všetkým čo potrebujeme a my ju len šklbeme, matku našu trpezlivú, dobrú, čo má náruč otvorenú a objatie plné kyslíka, zelene a všetkých krás. Bolo by riešenie vziať si na hríby jedno z ďalších igelitových vriec a presunúť odpadky z lesa na skládku? Istotne by sa nejednej čistinke v lese uľavilo.
Veď nám sa vždy uľaví, keď sa ľudsky ruka v ruke vyberieme na prechádzku do blízkych Tatier. Čerstvý vzduch celkom očistí, ako telo, tak aj myšlienky..
Popradské pleso.. aký pokoj vyžarovalo z hladiny, vlnky sa jemne pohrávali s vetrom, tatranský vzduch vyrozprával príbeh. Bol však trochu smutný, pretože i po ceste na toto miesto bolo by treba vziať si vrece na odpadky. Prečo? Keď na prechádzku do Tatier, treba si vziať termosku s čajom a čokoládu.. Keď pôjdem nabudúce, pribalím si do vrecka na šatách aj čosi, kde môžem pozbierať všetky papiere a vreckovky, čo sa v krásach prírody vynímali a "chválili" náš národ. Prečo sme takí?  Azda preto, že máme všetko?
Skloňme sa aj my pred matkou Zemou, tak ako sa i ona skláňa, keď dovolí nám rásť spolu so stromami, veď tá matka dala by nám i z posledného.
Papier sa v lese tak rýchlo nerozpustí ako človeku starosti, keď v ňom pobudne.
Prízemnosti nechajme doma v koši, nie v chráme, kde je všetko dokonalé, veď to nie je samozrejmosť, ale veľký dar. Veď sme súčasť tých krás, pohľadov na hory, pohľadov na nebo obklopené korunami stromov,pohľad našich očí kochajúci.. buďme takí, aby sme toho boli súci..
Aby i ten, čo príde po nás to okúsil.

Šaty na prechádzku do Tatier. Asi by to u mňa ani inak nemohlo byť :)

nedeľa 28. októbra 2018

Kroky na javisku

Kroky na javisku a takty do dychu..
Na doskách divadla niet ostychu.
Tam môže sa i šepkať nahlas
kričať potichu..

Ako vzácna bytosť
do sýta sa potlesku napijem
vtedy ožijem.
Zaklopala mi na srdce láska nevídaná.
Nuž jej odovzdávam
svoj čas a všetko čo mi je vzácne..
Tam sa dejú  veci zvláštne..
nič nebolí
rýchle momenty trvania hier
zostanú večné..
Tá láska nevídaná
dlho sa hľadá..
Keby každý týždeň bol v duchu takom..
Bohatý na divákov.

Ako vzácna bytosť cítim sa,
keď ladné kroky na javisku
hladia mi život..
Pôvabom smiem znieť na živo
s citom so slovami
nech ešte sú predstavenia pred nami,
aby mohla som sa rozprávať s anjelmi a hviezdami
svetlom, čo podmaní..
s odovzadím
pred predstavením..
Chcem každý moment na javisku prežiť skutočne,
nie hrať, ale byť..
Vtedy sa otvoria dvere
do duše čo dýcha pre divadlo..
žiť..
Ako motýľ mi to na nos sadlo
večerom po týždni plnom predstavení.
Pravda, krásne je na svete
už len kvitnúť, aby motýľ neodletel..










nedeľa 21. októbra 2018

Koľko je hodín? Koľko chceš aby bolo..?

Akosi  mi zazvonila sobotňajšia slnečná odpoveď na moju otázku "Koľko je hodín? "
"Koľko chceš aby bolo?"
Zvyčajne nosím hodinky. Sú mojim putom k realite. Keď sa pozriem na ruku a namiesto dvoch ručičiek je na šnúrke pár goráliek, mám sviatok.. Vtedy sa nemusím ponáhľať.
Len vychutnať si kávu a okrem cukru dať si i dúšok tatranského vzduchu.
Rozhodla som sa vidieť a počuť zázraky..
Ako keď kráčam chodníkom v Tatranskej Lomnici a v šuchotavých listoch, len kúsok odo mňa, vidím srnky. Nie každý ich videl kto šiel okolo .
Bolo sa treba zastaviť a pozrieť sa o čosi bližšie.
...Si kúsok môjho neba
každá chvíľa
je sviatkom.
Až do jesene mohli by trvať maličkosti
opadaných listov..
Jarou byť ti chvíľu.
"Koľko je hodín?"
"Koľko chceš aby bolo?"
Nehovorme zbohom,
..aj keď nestretnú sa ruky v zime..





utorok 16. októbra 2018

divadlo na cestách a skutočné hodnoty

Plné dojmov a emócií sú chvíle strávené na našich cestách divadelných.
Nežijem ideálny život, no v divadle to ideálne je. Tam  dá sa zabudnúť na všetko, čo nie je podstatné. Je to akoby kompenzácia vrások, lások.
Javisko a hľadisko dáva môjmu životu naplnenie.
Som rada, že nestíham toľko písať, mať toľko dokonalých záberov.
Keď kráčam ruka v ruke s umením, užívam si chvíle, ktoré by azda stratili zo svojej skutočnosti, ak by boli rušené prievanom otvoreného okna v počítači.

Smiem kráčať po doskách divadelných
opatrne aby sa nerozplynul sen..
Hodnota pravá
z tých momentov sa skladá.
Neviem zachytiť do slov.
Život, ktorý tak naplno dýcha..
..je to však pýcha..
Keď každý nádych je tak skutočný
bez retušu.
A tak dávam svoju dušu..
 divadelnej opone
úsmev i plač v slove
noseniu rekvizít, prípravám, sladkému potlesku,
čo vynahradí mnohé.

pondelok 24. septembra 2018

Svet môže byť pre nás slnkom zaliaty, aj keď je zamračené.

Verím, že všetko je prepojené a pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si dokážeme predstaviť.
Akoby to bolo úplne jedno, či je to náboženstvo východu alebo západu. Mám jednoducho pocit, že všetko je to jeden celok.
My všetci a tento svet. Čo ak sa práve to božské odráža v nás samých, v našom ľudskom nádychu..? V ňom sa akoby ukrývala celá naša sila žitia. Aké by bolo, ak by sme mali dôveru v život tak veľkú a silnú ako keď sa nadýchneme.. Pochybnosti a strach by už v nás nemali miesto. Preto si prajem každým dňom ďakovať za nádych, za svoje srdce, myseľ, za slová, ktoré nech sú úprimné.
Aké teda náboženstvo? Základom každého je predsa to, aby sme boli dobrými ľuďmi.
Šťastnými, prajnými, pokornými, vďačnými so slnkom v duši.
Či už je to modlitba Otčenáš alebo mantra OM.
Ak aj nie každý zdieľa tento názor, len by som sa chcela o túto svoju slobodu podeliť.
Nech už vás robí šťastnými modlitba v kostole, alebo nevyslovujete žiadne slová, len sa usmejete, už to je prejav radosti, ktorá sa našim strážnym anjelom istotne páči.
Nie sme náhodou my tým zázrakom medzi nebom a zemou?
S nekonečným vesmírom, ktorý máme každý v sebe..nekonečným, plným hviezd a úžasu..
Či už je to Boží chrám, alebo je chrámom naše ľudské telo, nech je chlieb náš každodenný harmónia a láska. Každý predsa môže veriť v to, s čím je jeho myseľ v súzvuku.
Nič a nikoho nemôžeme vlastniť. To čo je najväčším darom sme práve my. Náš život, ktorý sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie, čo máme.
Toto všetko mi pripomenul krásny zážitok na železničnej stanici vo Svite. Priestor sa naplnil zvukom slnečných bubnov a ja som mohla jednoducho byť.

nedeľa 16. septembra 2018

Duo Sweet & Pepper, výnimočné piesne, neopakovateľná atmosféra

Sweet & Pepper, pohladenie pre uši v podaní dvoch interprétov.
Jazz, vlastná tvorba, piesne v retro štýle.
Zvuk klavíra, spevu a gitary rozozvučia chvíľu tak, že bude jedinečná.
Hudba plynúca v čase a vy sa môžete nechať uniesť.
 Duo Sweet & Pepper, vždy brnkne na tú správnu strunu.
Pri živej hudbe ožijú momenty.
Tešíme sa na vás už  tento piatok v Arena Ružomberok

úsmevné veľké maličkosti

Dopriať si z času na čas krásne veci nie je vôbec hriech. Obzvlášť ak sú navrhnuté kreatívnou dušou. Niet pochýb, že takýto skvost môže ozdobiť svojou magickou tmavo zelenou nejeden deň.
Aj vďaka takýmto náušniciam sa predstavy  môžu stať skutočnosťou a z nenápadnej ženy vie byť éterická bytosť.
Nie vždy som sa mohla obliekať tak ako som chcela. V časoch základnej školy som mala jednu fialovú bundu, čo mi bola veľká, nohavice, čo nešli ani do čižiem ani von z čižiem.
Ako harmonika pre Moniku hrali mi tie rifle do taktu, v akom som kráčať vonkoncom nechcela.
Dnes je to však iné. Nekráčam tak celkom s dobou, no v sebe s takou ženou, že keď sa na ňu do zrkadla pozriem som to ja. Mám skvelého partnera. Môj šatník ma proste nikdy nesklame. Hýri farbami a dokonca má všestranné využitie. Z najobľúbenejšej izby zmizla ozvena. Množstvo šatstva tlmí zvuk, dá sa tu cvičiť na gitare aj v tedy, keď už má byť nočný kľud.
Smiem si cvičiť aj svoju fantáziu, keď sa každé ráno inšpirovaná počasím snažím namaľovať obraz, ktorého farby sa zväčša skladajú zo širokej sukne.
Najradšej maľujem obrazy z minulých storočí a niekedy sú to i abstraktné kreácie.
Ak sa za mnou nejaký pohľad otočí, verím, že som prejavená takto navonok zanechala obraz.
Veselý, zvláštny, iný a verím, že originálny. 
Keď aj nemám na maľovanie štetcom toľko času, namaľujem si aspoň svet podľa svojich predstáv, šiat a klobúka..
podľa toho čo mi ten šatník ponúka..
aj keď mi klobúk spadne keď zafúka..
Dáma s peknými náušnicami
tá si nikdy nezúfa..
Preto ich treba mať plnú šperkovnicu.
Zajtra opäť namaľujem ďalšiu skicu :)

utorok 11. septembra 2018

mačka

Nikdy som nezapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. Aj keď mám biele chlpy na svojom obľúbenom čiernom oblečení, aj keď za obeť padne nejaká tá kabelka, alebo mám pomotané šnúrky na topánkach. Vďaka mačkám je život "ňuňavejší" :)

Trblietavé,maľované, nadčasové..

Vedia mať magickú silu.. šaty..
Akoby sme sa my ženy vďaka nim stali vílami. 
Keď si ich oblečiem cítim sa krajšia a preto ich nikdy nie je dosť.
Sú pre radosť a tej by malo byť skutočne veľa.
Pozrela som sa do odrazu skla ako do čarovného zrkadla, za ktorým žiarili vystavené skvostné šaty od Blanky Matragi. Celkom som sa zasnívala. Zaodela chvíľu do šiat navrhnutých a maľovaných touto umelkyňou. Zatúžila som neísť najbližších pár rokov na dovolenku a začať si odkladať bokom na takú nádheru, ktorá by presiahla moje očakávania.
Aké by to bolo obliecť si také šaty a či ich vôbec som hodná.
Ten pocit si vypiť do dna..
ako najsladší mok,
bol by to do krajiny zázrakov..krok.
Aké by to bolo, vykročiť v takých šatách do života?
Možno by som sa bála.
Ak dotkli by sa vody a škvrna  času objavila by sa na nich?..
Čo by sa stalo s tým dokonalým skvostom motýľa, keď je to len chvíľa.. princeznou nie som. Kráľovnou smiem byť na chvíľu v šatách od Janky Bobulovej.
Tie za sklom mám vo svojich snoch. Neviem. Možno tam i zostanú, možno nie. Počkám ako v kukle motýľa a uvidím, čo osud prinesie..
Krásne šaty však budú  pre mňa vždy pohladením pre dušu.

utorok 4. septembra 2018

kráľovstvo Fantázia

Ak je práca hrou, je to skutočná fantázia. Dnes sme sa zahrali a úsmev nám hral na perách, keď sa hudobné nástroje rozozvučali v triedach. V očiach žiačikov zažiarila radosť vďaka pesničkám, gašparkovi a kráľovnej. Bolo skvelé byť dnes tak trochu dieťaťom a opäť sa zahrať.
Hru na kráľovstvo Fantázia, z ktorého sa na chvíľu stratili noty, no vďaka šikovným deťom, čo by sa chceli stať umelcami, sme ich opäť našli. Naše malé divadlo na kolieskach sa dnes zmenilo na niečo čo je naozaj. Aj keď bábky v skutočnosti neožívajú, verím, že vďaka hre, predstavivosti a fantázii bol jeden z prvých dní v škole pre žiakov čímsi výnimočný.
V umeleckej škole Fantázia sa môžeme aj my dospelí kedykoľvek zahrať a to je tá naozajstná výHRA :)
Dávame tak životu najavo, že nie všetko je tak vážne.

nedeľa 2. septembra 2018

Kráľovstvo Fantázia, triedne koncerty

Úvodná pieseň : (krátka, asi len tak na minútku a pol)

Bolo raz jedno kráľovstvo menom Fantázia
Práve o ňom vám zaznie táto melódia
Kráľovná Desiatka a pekná Rozprávka (to budeš ty ) :)
Tá pesnička čo už znie je vaša pozvánka.
Prišli sme vás z Fantázie rozveseliť
Povedať vám ako sa bez hudby nedá žiť.
Nástroje hudobné majú svoje hlasy
Klavír, husle aj gitara znejú do krásy

Počas tejto pesničky potlačíme paravan na kolieskach, kde už budú z druhej strany bábky, s ktorými sa bude trochu improvizovať, aby to bolo pre deti zaujímavé.
Ta ako bábkarka Rozprávka môžeš deti pozdraviť, aj pani učiteľku, povedať, že sme prišli z kráľovstva Fantázie a hľadáme nových hercov a umelcov do divadla. (Mohol by niečo už povedať aj šašo, bábka )
toto môžeme improvizovať.píšem to len tak orientačne
K : "No veru šaško, ja by som chcela aj iných umelcov v divadle. ty síce vieš vystrájať všeliake kúsky, no ja sa už niekedy nudím
Š: "No tak skús kráľovná či budú deti vedieť niečo zaspievať to som teda zvedavý"
K: Tak si vás teda vyskúšam či máte hudobný sluch a rytmické cítenie, ktoré je v hudbe veľmi dôležité a budúci umelci to musia ovládať
Š: "O čom by tá pieseň mohla byť?
K: Vieš čo veď v kráľovskej záhrade máme všeliake zvieratká.
(interakcia s deťmi hau hau psíček, mňau mňau mačička , ku ku kukučka...tlieskanie do rytmu)
Š: "Čo tak napríklad pieseň húsky biele"
K: "výborný nápad" je jednoduchá a istotne sa ju rýchlo naučíte
    Húsky biele húsky našej malej Zuzky..kde si vy periete vaše biele blúzky, kde si vy periete vaše biele blúzky

Zrazu sa však spoza paravánu objaví kuriatko a hovorí : " aké húsky a ja som čo?.. veď ja som kuriatko, keď vyrastiem bude zo mňa sliepočka, skúste radšej túto pesničku"

Cip cip cipovička mak mak makovička cipovička cipová makovička maková
(Niektorým žiačikom rozdáme hrkajúce vajíčka)

Kráľovná zaspieva úvodný verš z prvej pesničky a prestane jej hrať gitara. bude plakať a smutná ide za paravan, pretože z gitary sa stratili všetky noty. Všetky noty sa stratili aj ostatným nástrojom. Ani flauty nehrajú, ani zvonkohra (podľa toho aké nástroje budeme mať spredu vo vrecúškach na paravane) Kráľovná sa objaví v rukách bábkarky Rozprávky a pozerá sa ako bábka do vrecúšok a hľadá kde sa stratili noty.. "ani v tomto vrecúšku nič nie je, ani v tomto..a aha...tu je na notovéj osnove jedna veľká pomlčka..
Čo urobíme deti? Kto len mohol schovať naše noty? Určite to bol ten zlý čarodejník Hluk Strachoprd."
"Aha" tu je niečo.. nejaká zaujímavá krabička...čo je to na nej? "žeby to boli nejaké koláčiky?"
možno ich treba poskladať.. veď to sú rytmické hodnoty nôt..celá polová štvrťová osminová
možno takto nájdeme aj kľúč od zamknutých notičičk, istotne budú v tej krabičke.
( Deti poskladajú noty, mohli by byť aj na magnetickej tabuľke spolu s pomlčkou)
keď ich poskladajú, získajú kľúč a krabičku s notami otvoria.
Notičky poukladajú na notovú osnovu a hotovo, nástroje začali hrať aj malej gitarke znejú struny a opäť si môžeme spolu zaspievať. Najskôr sa však naučíme refrén.

Kráľovná hrá melódiu : Celá, pólová, štvrťová, osminová
                                       notová osnova
                                       päť čiaročiek má
Začnem spievať celú pieseň, žiaci sa pridajú na refrén

a to je vpodstate všetko. Detičkám rozdáme letáčiky, povieme im že sa môžu prísť do kráľovstva Fantázia učiť hrať spievať.
Ty sa môžeš vyhrať s tými bábkami, Mirka, kde chceš, urobiť si tam aj svoj priestor. toto je taký koncept. V stredu keď príde aj huslista Majster Tomáš :) tak tam bude aj tretia bábka, čo sa na neho dokonca aj podobá. :) to ešte poriešime v stredu.




















sobota 25. augusta 2018

Ó šaty

Minule ma pani suseda zastavila na schodoch "Monika, veľmi by som chcela vidieť tú vašu skriňu" :) asi je to pekná "podívaná" z okna, keď bežím k autu v ďalšom z mojich bláznivých outfitov. Vraj to musí byť hrozné mať toľko šiat. Občas aj je, keď nemám nikdy dostatok vešiakov, keď musím žehliť a bolia ma ruky z toho, keď chcem na plnej vešiakovej stene odsunúť tú horu látok z jednej strany na druhu. Na druhej strane som však šťastná. Viem že materiálne statky by nemuseli ovplyvňovať šťastie, no ja občas rada tie šaty zarovnám a pohladím, poukladané podľa farby, v ktorých je občas neporiadok, niekedy si nemám ani kam večer ľahnúť, čo som pri tvorbe nového outfitu vyhádzala všetko čo to na posteľ. ach veruže to nie je len skriňa. Mám celú jednu izbu ako šatník, a k tomu v spálni skriňu cez celú stenu. Nemám sponzorov, nemám ani toľko drahých šiat a ani neminiem na ne cel výplatu. Rada sa však obliekam.je to ako tvoriť, maľovať obraz, je to zábava.. Do čiat sa môžem skryť do svojho sveta môžem vyjadriť svoju náladu. Také množstvo som rokmi nazbierala a sú to väčšinou bláznivé kúsky zo second handu. najradšej mám šaty dlhé. Také, čo akoby neboli z tohoto storočia a tie teda zbieram najradšej. dnes už ale často nenakupujem.snažím sa ..naozaj sa snažím zachovať si chladnú hlavu a neutopiť sa v tom.No neviem neviem, možno sa raz budem musieť presťahovať.. :) aby som to mala kam podávať. Ak by ste chceli ísť na karneval alebo hrať v divadle, pokojne ma môžete navštíviť. Asi je to zážitok a nesmierne sa teším, že som taká divná a veľmi ma to baví. Ja osobne chcem vidieť na ulici vidieť čosi iné. Niečo čo by vytŕčalo z davu. Našla som sa. Keď sa vidím v zrkadle v jedných zo svojich šiat, je skvelé, že som tam ja. Lebo ako povedala módna 96 ročná ikona Iris Apfel, "Najväčšia módna katastrofa je, ak sa pozriete do zrkadla a nie ste to vy"
šaty vedia byť odrazom nás samých, využime to v náš prospech.

..Len pár akordov

Je skvelé ako dokážu niektoré piesne zapadnúť do okamihu. Jednoducho, nenútene oslovia. Textom alebo melódiou ulahodia duši, sú liekom a myslím si že to je ich skutočná podstata.
Odkiaľ prichádzajú nové vety hudby?
Odkiaľ len sú slabiky slov, čo sú akoby kľúčom k srdciam ľudí.?
Častokrát práve našich najbližších dokážu otvoriť. Žiariť slnečným lúčom v daždivom dni.
Ďakujem skvelej a osudovej škole Fantázia, kedy som sa opäť mohla realizovať a rásť.
Byť na javisku je ako závislosť čo mi dodá lásky toľko, akoby som opäť bola zamilovaná.
Sú to len slová piesne. Je to len melódia..pár akordov a predsa je to naplňujúci pocit plnej a dokonalej symfónie. Byť v škole Fantázia je veľká šanca.
V malom meste myslieť vo veľkom až k hviezdam, v malých dedinkách pripraviť vystúpenia.
Dnes som sa cítila ako skutočná kráľovná.
Najmä vďaka očiam jednej ženy, čo mi dala tento jedinečný a krásny život.

nedeľa 19. augusta 2018

Noc hradov a hradných zrúcanín


Na Považskom hrade bolo bezvetrie. Kúzlo starých kamenných múrov znásobili tiene, ktoré tam odrážali pohyb nás hercov na javisku. Bolo plné hľadisko. Keď som sa trmácala v terénnom aute po ceste plnej skál, prekvapilo ma aký môže byť ten náš ochotnícky, divadelnícky chlebík dobrodružný. Povynášať rekvizity do výšin hradných siení, kde už zostala len predstava minulosti, pobozkaná vtáčími krídlami. Ako dobre nám bolo. Vysoko na hrade, Kde sme odovzdali umenie divadla Commedia v inscenácii Don Quichot a Sancho Panza.
 Keď vidím obecenstvo tlieskať v stoji
viem, že mi to za to stojí,
tá práca a akási rehoľa
v ráde hovoreného slova, pohybu
úsmevov a emócií.
Či už divák alebo herec..
Vďaka umeniu sme živí.
Tak i moja duša vznáša sa nad zemou
v opare bielej.
Život herca vezmem si za svoj..
bližšie k sebe..

 Noc hradov a hradných zrúcanín sa niesla v duchu divadla, ľudovej hudby, predstavenia sokoliarov. Aj Rozprávka Janko Hraško sa tešila veľkému potlesku nadšených detí. Nádvorie hradnej zrúcaniny v Považske Bytrici ožilo umením. Na chvíľu sme sa ponorili do histórie. Veď hviezdy i vtedy svietili, keď hrad zažíval svoj rozkvet. Tie isté čo svietia dnes na nás.





utorok 14. augusta 2018

farmársky víkend

Výhľady na okolitú krajinu sú na Donovaloch snáď najkrajšie v Hoteli Residence. Výborná atmosféra a oddych, to je čosi, čo si všetci zaslúžime. Obzvlášť, keď sa o vás v tomto prostredí vedia postarať kráľovsky a vy sa môžete nechať rozmaznať. Stačí tam zájsť na víkend, môžete prísť i so svojim štvornohým miláčikom. V mojom prípade to bol kocúr Jason, ktorého som vzala so sebou. Minulý víkend sa v priestoroch hotela ozývala skvelá ľudová hudba a zažiarili aj remeslá našich starých mám. Či už to bola výšivka alebo zdobenie perníčkov, u každého výrobcu by som si niečo kúpila. Dnes je to tak vzácne, vytvárať vlastnými rukami. Treba mať značnú šikovnosť a čas. Mám bielu šatku, ktorú kedysi háčkovala ešte stará mama mojej mamky. Hrdo ju nosím, sú v nej spomienky, upletené v každom riadku. Farmársky víkend mi pripomenul vzácnosť ľudského remesla. Myslím si, že jedného dňa sa vrátime späť. Z hypermarketov k výrobcom, ktorí vkladajú srdce do toho, čomu sa venujú.
Mám už veľa sukní. Radšej ich nerátam :) no nenakupujem ako kedysi. Dnes si počkám na jarmok a radšej si kúpim takú, ktorú jedna milá pani vlastnoručne ušila. Nekúpim si niečo z novej kolekcie rýchlej módy, čo na mňa vykúka z výkladu. Radšej si počkám a o to mám väčšiu radosť.
Počas farmárskeho víkendu ste mohli ochutnať slovenské vína, dať si namaľovať obrázok u mňa :) ozdobiť perníčky, ochutnať ten najlepší olivový olej, dať si zdravé maškrty, oriešky v raw čokoláde a so sladkou chuťou sa pozrieť i do areálu hotela, kde ste mohli ponúknuť lístok púpavy zajačikom, pozrieť sa na malého poníka alebo si vypočuť ako sa sliepočky chvália, keď znesú vajce :) Prídem i nabudúce, aby som mohla okúsiť tie iné myšlienky, v prostredí, kde je to veľmi príjemné a dopriať si pohodu a oddych.

štvrtok 9. augusta 2018

labute na sukni

Šaty od môjho brata. S labuťami. Vie, že ich mám rada. Vždy aj bez slov vedel prečítať každú moju náladu, nemusela som povedať ani slovo. Vždy vie kedy sa usmievam naozaj a kedy ma niečo trápi. dokonalo ma odzrkadlí v každej situácii. Lepšieho som si snáď ani nemohla vybrať. Keď som smutná alebo tak žensky nervózna, z jeho strany sa mi to vráti štvornásobne.
Za detských čias naše hádky neboli len slovné.
Aj s nožom ma naháňal a keby som sa neskryla do kúpelne, neviem ako by som dopadla, keď ma takto ohrozoval môj o šesť rokov mladší brat :) Už keď mal dva roky, rozbil mi hlavu. Chúďa dieťa, určite nechcel no ten porcelánový hrnček letel práve mojim smerom. Tak sa to s nami ťahalo roky. Raz dobre, inokedy zle, no vedel mi po veľkej hádke kúpiť k meninám tú najkrajšiu kabelku. Už je aj ošúchaná  po rokoch, no nedokážem ju vyhodiť. Veľmi by som mu priala lásku. Ak si ho uchmatne nejaká dievčina, vie si ho vychovať podľa svojich predstáv. Navyše má veľké srdce a je nesmierne prajný. Treba občas skrotiť jeho nálady, no naše gény Horehronie a Orava, to je proste bujná kombinácia..Ešte aj to naše pekelné meno, i tomu vďačíme za naše povahy.

nedeľa 29. júla 2018

šaty..ružové

Dubrovník a šaty s volánmi..
Ružové..
ako čas sladký počas dovolenky
tešenie sa zo vzduchu mora..
potom i na pondelky.
Radosť vĺn ukolíše
do pokoja každú myseľ.
Ak si si myslel, že som jednou z vĺn,
budem radšej ako spln
ďakovať za dni láskyplné až do zatmenia.

štvrtok 26. júla 2018

Najkrajšie dovolenky

Čas na dovolenke plynie veľmi rýchlo. Tie najkrajšie prázdninové dni, ktoré mi zostanú v pamäti a na aké budem dlho spomínať, boli dovolenky s mojou mamou. Dve ženy, mama a dcéra. Spontánne, veselé, všetko sme chceli hneď vidieť a zažiť a aj sme kadečo povyvádzali ako dve pubertiačky. Môj vzťah k najbližšej osobe, ktorá je opradená mojou najväčšou láskou dcéry sa rokmi  mení, no vždy je vrúcny, až priateľský. Som nesmierne vďačná, že ju mám a je to ten najväčší poklad. Som jednoducho boháč, mám peňaženku, čo praská vo švíkoch od lásky mamy, možno i účet v švajčiarskej banke. Na konte pár nezabudnuteľných zážitkov z našich "babských" dovoleniek, ktoré mi hádam nenahradí ani Francúzska Polynézia a ostrovy Bora Bora. S maminkou sme mali raj. Už len čo sme vyteperili naše ťažké kufre pri chorvátskom Omiši v malej dedinke do štvorposchodového penzióu, samozrejme na štvrté poschodie, na ktorý sme pricestovali autobusom s opuchnutými nohami po dvanástich hodinách "rýchlo a zbesilo" deväťdesiatkou po diaľnici. S mojimi gorálkami a sukňami mal kufor hádam aj dvadsať kíl. Všetko nám povysvetľoval pán delegát, ktorý račkoval a neskôr sme mu dali prezývku "Info" . Na južanské pomery bol dosť nervózny, no aspoň sme si mali z koho robiť žarty. Spoločnosť nám sem tam robila milá pani z nášho turnusu, volali sme ju "Káčatko",  stále džavotala a cítili sme sa pri nej dobre. Na raňajky som chodievala vo svojich sedemnástich rokoch ešte v nevyhranenom módnom štýle. V ružových, šuštiakových, širokých krátkych nohaviciach a občas som i začula posmešky: "S mamou na dovolenke a ešte v takých kraťasoch" s úškľabkom vravievali dve mladé dievčatá, čo tam boli so svojimi partnermi. Ja som sa zas len pousmiala nad tým ako sa počas dovolenky takmer stále medzi sebou hádali. Občas sa na raňajkách predvádzala i chorvátska mačka, ktorá si len tak z pasie ulovila malé vtáča. Bolo mi to ľúto a tak som si do kabelky strčila chlieb s nutellou z raňajok. Ak ma niekto videl muselo to byť azda veľké faux paux. To však stratilo svoj zmysel, keď som s chuťou do neho zahryzla tesne pred obedom . U dovolenkárov to zväčša prebiehalo tak, že sa v čase obeda alebo večere rozhodovalo kam kto pôjde, vlastne prišiel pán delegát Info a povedal nám o rôznych možnostiach. Teta Káčatko sa rozhodla, že pôjde na výletnú loď. Lodný kapitán sa volal Sandokan a ona sa na neho tešila a na balkóne si opaľovala nohy, aby bola krajšia. My s mamkou, keďže sme boli vždy akčné, pre nás výletná loď s opekaním rýb nebola až taká záživná a tak sme šli do mesta, kde sme si objednali adrenalínový rafting. Podotýkam, že do Omiša sme šli päť kilometrov na kolieskových korčuliach. Z jedného kopca som sa bála spustiť , aj keď som bola celkom dobrý korčuliar. Mamka povedala, že to zvládne a už som len z hrôzou v očiach videla ako naberá rýchlosť. Opakovala si v panike: "Chcem zastaviť, chcem zastaviť" no nepomohlo a ,chúďa, zastavila tak, že sa hodila "zľahka" bokom na betón a oškrela si nohy. Nemala ich už potom pekné ako teta Káčatko a ani si ich už veľmi neopálila. More však poskytlo každému bôľu dostatočnú dezinfekciu a vyplavilo na povrch i rodinné tajomstvá. Boli sme si s mamkou ako sestry. Súdržné, so smiechom, s ohľaduplnosťou, keď sme si v plážovej "šmykni" objednali sépiu, vraj že je dobrá, Bola tvrdá sťa podošva, no empaticky sme ju žuli, veď sme za ňu dali 15 eur a ani jedna sa nepriznala, že nám to vôbec nechutí. Naše cesty z dedinky do  Omiša sa opakovali, lebo už v prvý deň keď sme prišli na penzión a ľahli si do postele, preľakli sme sa malou nudou, a tak sme takmer každý deň absolvovali desať kilometrovú "prechádzku". "Ak sa nudíte choďte do Omiša"spievali sme si napoli zúfalé a vyčerpané cestou späť. Z dovoleniek s mamkou som sa vracala zavše úplne vysilená. Chceli sme jednoducho všade byť. Náš raftingový výlet nebol až taký adrenalínový, no bol tam On. Mal Plavé, dlhé kučeravé vlasy a ešte i teraz pri tej spomienke sa  usmievam popod fúz. Neviem čím to bolo, asi som v sedemnástich bola po mamke pekná. Napriek mojej lámanej angličtine sa mi prihovoril. Splavovanie na raftingovom člne namiesto veľkých vodopádov obsahovalo len pár takých, akoby jeden "nacikal" no aspoň som si skočila zo skaly.  Hneď po splave sme si s tým pánom naozajstným Sandokanom dohodli rande. Mamka zavetrila nebezpečenstvo  úhlavného predátora  a hneď vedela, čo robiť v divočine, ak nechce aby jej mláďa skončilo v nejakom potravinovom reťazci. Šla som teda na rande s mamkou v pätách, tá ma ani na sekundu nepustila z očí a jej blonďavá hriva levice svietila aj pri mesiačku, keď bol v splne. Nuž prvé rande na diskotéke, kde bolo navôkol veľa ľudí a nič zlé sa nemohlo stať, dopadlo dobre. Cestou domov (10 kilometrov pešo) som sa usmievala ako ten mesiačik na hnoji a mamka bola spokojná, že splnila misiu. V penzióne bolo počuť smiech tety Káčatkovej. Asi musela zapiť sklamanie z výletnej lode. Vraj tam bola nuda a namiesto Sandokana bol nejaký starý dedko, čo kormidloval  výletnú loď a ani páskované tričko mu nepomohlo k atraktivite. Pochválili sme sa, kde sem boli my a koho sme stretli. Ukázala som jej fotku, s tým našim kapitánom raftu a teta Káčatko s nadšením vykríkla, že "toto je ten pravý Sandokan". Ja ako dobrá duša, ktorá rada robí radosť ľuďom okolo seba, prisľúbila som, že keďže  po prvom rande mám výsostné právo byť pani Sandokanová, privediem ho ukázať na penzión, nech sa i staršie panie pokochajú. Tak aj bolo. Nahovorila som toho plavovlasého zrelého muža so "six pack" na bruchu a vytetovanou sekerou na chrbte, aby prišiel na penzión k nám. Predtým sme mali ešte rande, a chlapec pochopil, že ak chce byť so mnou sám musí nájsť dobrú spoločnosť pre maminku. Spoločnosť mamku nezaujala, akurát som bola viac ostro sledovaná, a samozrejme bola i dlhočizná prednáška, aby sa nedajbože niečo nevyviedlo, že toto sú lovci, a nič dobré im z očí nevyzerá. Mamka však išla napred a ja som si mohla užiť chvíľu ruka v ruke len On a ja, vlasy vo vetre,  kráčajúc po ceste osvetlenej hviezdami k penziónu, kde Info už istotne spal. Ako sme sa tak blížili, spoza krovia vyskočila pani  informátorka z klubu žien a zvolala "už idú"  Tak mala  teta Kačičková dostatok času nastaviť pekne opálené nohy do ich najlepšie vyzerajúcej polohy, čiže noha cez nohu, len tak decentne a prehodila si svoj ľahký župan na dolnej terase. Červenala som sa až za ušami. Šťastná, násťročná, prvý pocit, že sa niekomu páčim, takmer som sa vznášala popri svojej dvojmetrovej svalnatej letnej láske. Aj dievčatá, čo sa mi smiali za ružové, široké kraťasy, vyšli na balkón, aby sa pozreli čo je to za rozruch. Sandokan rozdal tetám chladené pivo z ruksaku, ako pravý dobrodruh a samozrejme povedal, že teta Káčatková je najkrajšia. Predviedol svoje svaly a drsné tetovanie na chrbte. Popri družnej debate a smiechu, keď si panie ohmatali svaly skutočného Sandokana, dievčatá a chlapci z dolného balkóna sa ma opýtali, či si s nimi nedáme pohárik. Asi ich zaujalo s akým fešákom som prišla a už som im asi nepripadala ako tá malá s mamou, ale ako krásna mladá žena v rozpuku. Chceli odo mňa i namaľovať tetovačku. Prisľúbila som, Moja duša sa od šťastia vznášala až k nebu. Sandokan si s nimi nechcel vypiť. Opýtal sa ma či spolu pôjdeme na pláž. Cítila som na sebe mamkin pohľad, no prednáška bola dlhá a moja milovaná mamenka si teda šla ľahnúť, no  Damoklov meč nado mnou visel . Po chvíli sa však rozplynul v diaľke hviezd nad nami, keď som sa bez plaviek kúpala v nočnom mori s atraktívnym plavcom, ktorý mi povedal, že pod vodou videl všetko. Neverila som, veď bola tma. A keby mamka vedela, že som nahá, uf asi by ma roztrhla ako žabu. Sladkých sedemnásť, rozohriaty piesok od letného slnka, hviezdy a presviedčanie, aby som s ním šla niekam preč, k nemu domov, alebo hocikam. Bol by sa i na hlavu postavil ten idol dovolenkárok za moje tiché "áno" a tak ma nakoniec len odprevadil k dverám penziónu a mne zostala na perách len túžba mladej ženy a oheň v tele skrývajúci sa za  zvláštny úsmev zamilovanosti. Večer som si ľahla k mamke s pocitom víťazstva, že dokážem svoju vášeň krotiť, dnes v tridsiatke mi je to i trochu ľúto. :)
Na druhý deň mi prišla správa, v ktorej bolo napísané: "Zostaň, prinesiem ti všetky ruže"
...Tie najkrajšie dovolenky boli s mamou.