Krokmi k objatiam zeme.

Pozrela som sa hore a uvidela modrú oblohu. Akoby ma chcela objať.

Kroky lúkou dodávajú chvíľam silu potrebnú pre dnešok.

Aká modrá vie byť obloha odrážajúc sa v potokoch. Smútky odlieva zo zeme.

Všetka voda, čo tečie lesmi, aj nám môže zmyť strach z tváre.

S láskou obmýva kamene.

Aj my by sme sa mohli takto starať o našu trpezlivosť, toleranciu, ohľaduplnosť.

O všetky vlastnosti, ktoré by sme ako ľudia mali nechať v sebe rásť. Zalievajme..

Bez nich by nás to mohlo ťahať ku dnu.

Načrieť radšej živej vody, čo v nás, na nás v tichu čaká..

..Keď sa láskou naplní svet..

Asi som sa narodila s klobúkom.

Pod strechou, čo skrýva sny.

Skúšam žiť znútra von

prirodzene.

Mať na pláne nové snenie,

úsmevy každodenné.

V šatách, žiaden zhon

  byť tým čím som.

Je to pýcha, keď svoj život dýcham

skutočne a bez retuše.

Pár viet smiem dať času, čo sa spomalil.

Pár piesní strunám čo hrať začali.

Do taktu mi srdce bije čo na slnku smie kvitnúť

Pred sebou sa neukryjem, musím si zvyknúť.

Asi som sa narodila s klobúkom.

Pod ktorý dá sa schovať pred búrkou.

Hrať tak ako to dušu teší.

Spievať v šatách keď to svedčí.

Smiať sa nahlas.. to lieči.

Kráčať v sukni peši

Vídať zázraky, cez búrkové mraky

a keď si dám dole klobúk z hlavy plnej snov

zistím, že trápení už niet.

Keď smiem s tebou v kuchyni..

tancovať menuet.

Lietajúca rozprávka "Pripútajte sa prosím"

Každý môže ísť tam, kam sníval s lietadlom Fantázia.
Stačí len nastúpiť a vzniesť sa  nad oblaky..
 Cestou vás bude sprevádzať naša Letuška a Steward. Ešte pred štartom motorov sa musí všetko skontrolovať. Či sú farby lietadla čisté, či sa vrtule krútia plynulo ako pieseň a či sú všetci pasažieri, čo vedia snívať, pripravení na odlet.
Letuška už kráča po palube. Vraj to dnes bude zaujímavé, lebo touto novou trasou ešte neletela.
V lietadle je akurát načas. Ostáva posledných tridsať minút do odletu. No ale kde je Steward? Žeby zaspal? Ale kdeže. Ten sa trápi s velikánskym kufrom. Vraj preto sa  tak zdržal. "Čo máš v tom ťažkom kufri? Pol boka slaniny?" Pýta sa ťahajúc kufor. "Áno, a to ako vieš?" vraví začudovane Letuška, lebo skutočne má vo svojom veľkom kufri pol boka slaniny. A keby len to, sú tam okrem krému na opaľovanie aj oranžové plutvy.
Vraj sa slanina zíde, lebo čo by inak jedli Stewardi a aj všetci cestujúci?  Letuška síce chcela chudnúť do plaviek, no to si radšej nechá na ďalší let, alebo ďalšie leto.
Zazvonila zvuková signalizácia tónmi g,e a Letuška sa takto prihovára cestujúcim.
"Vážení a milí cestujúci. Srdečne vás vítame na palube nadzvukového a "nadtanečného" lietadla menom Fantázia.Veríme, že sa v našich priestoroch budete cítiť príjemne. Letíme na všakovaké miesta, o akých sa vám ani nesnívalo. Naša letecká spoločnosť vám praje šťastnú, ničím nerušenú cestu plnú nových objaviteľských zážitkov. Práve som dostala pokyn, že o malú chvíľu odlietame. Dámy a páni, pripútajte sa prosím."
Cestujúci sa už začali tešiť, čo všetko cez okná tohoto úžasného lietadla uvidia.
Jedno dievčatko v žltých šatách však začalo plakať. Vraj nemá letenku. "To však nie je žiadna tragédia" vraví Letuška. "Naše lietadlo je predsa z Fantázie a aby si mohla s nami letieť,nepotrebuješ letenku. Stačí ak nám zahráš peknú pieseň a môžeš letieť s nami". Na palube lietadla je aj klavír. Jeho čierno- biele klávesy sa rozozvučali veselou melódiou. Každý, kto vedel mohol si zahrať a podarovať hudbu všetkým, čo chceli počúvať.
Touto leteckou spoločnosťou môžete ísť skutočne do Fantázie.
Tam kde rozkvitnú kvety všetkých farieb.
Tam môžete do čarovného sveta nazrieť.
Do rozprávok aj za hranice poznania,
S krásnou hudbou noty vás zoznámia.
Len päť čiar.
Pripútajte sa a štart.
Zamávajte.
Okrem slaniny podáva sa na palube aj zmrzlina, možno aj malinový sorbet bude.
Vydajte sa s nami na cesty necesty,
z výšky budeme pozorovať ten malý svet,
môžete si ho nakresliť.
Do notového zošita.
Každá melódia sa počíta.
A keď zablúdime stačí plachtiť podľa vetra a krútiť sa ako kľúč husľový.
Sťa koncert sólový
vznesieme sa nad oblaky.
Nebojte sa žiadne strachy.
Dievčatko hralo na klavír veľmi krásne a tak malo vstup na palubu s takouto špeciálnou pesničkovou letenkou platný.
"Poletíme ponad slnečné Maďarsko, zastavíme sa aj v Nemecku, neobídeme ani svetlá veľkomesta v New Yorku."
"Nádherný výhľad. koľko oblakov" Zadíval sa zasnene Steward "Haló, Letuška vieš nad ktorou krajinou práve letíme?" No jasné, že viem. Veď poznám svoj letový plán. Videl si niečo?"
Lietadlo Fantázia letelo práve nad Nemeckom a pasažieri uvideli kučeravé dievčatko a chlapčeka. Keďže pilot lietadla bol pilotom veľmi skúseným, leteli dosť nízko, aby začuli i hudbu, ktorú chlapček hral na husliach a uvideli i dievčatko ako krásne tancuje. Nie len vo Fantázii vo Svite, ale všade na svete sú talentované deti, ktoré sa tešia z hudby.
Letuška by tiež chcela vedieť tancovať tak pekne ako to dievčatko, no to by potom predsa nemohla byť letuškou. Každý z nás niečo vie, niečo robí rád, na niečo má talent. Také letušky ovládajú aj tri cudzie jazyky. Hudba však tlmočníka nepotrebuje.
"Čo si si ešte dala do toho kufra, keď bol taký ťažký?"
No čo som si zbalila, to som si zbalila. Musela som predsa myslieť na všetko.
Zrazu sa na palube objavil malý chlapček a v ruke niesol čosi, čo sa podobalo Veľkej hruške., "A ty čo tu robíš?" pýtajú sa Steward s Letuškou začudovane. "čo je to?" Chlapček tvrdil, že je to bubon, no na ten sa to vôbec nepodobalo. Steward toto čudo začal merať. "Do lietadla sa to možno ani nezmestí. A čo by na to povedal Kapitán?" Meranie našťastie prebehlo hladko a vraj je to v norme. Nemali by byť problémy ani s touto príručnou batožinou a ani s "pilotovaním."
Letuška poprosila chlapčeka nech to čudo radšej vybalí a ukáže, čo to vlastne je. A čuduj sa svete, bola to krásna, zo Smreku vyrezaná klasická gitara so šiestimi strunami. Chlapček však začal na gitare hrať ako na bubon. Ako je to možné, že by gitara mohla byť bicím nástrojom? To by ste sa  dozvedeli, ak by ste sa na gitare naučili hrať a zahrali si skladbičku "Bubeníček"od Milana Zelenku.
Nejeden gitarista si túto skladbičku zahral. No a či je naozaj pekná, nuž posúďte sami.
 "Poď s nami  na tento neobyčajný výlet"
Steward zrazu vyhladol. Pasažieri dostali zmrzlinu, no on sa pri svojich povinnostiach aj zabudol najesť. "Ešte že Letuška vzala tú slaninu." pomyslel si. Ako ju však hľadal, vytiahol slnečnicový  olej na vyprážanie. "A toto máš na čo?" No nemali olivový, tak som si kúpila slnečnicový veď chcem sa predsa opáliť, no nie? "Ahá, ty sa chceš opáliť ako špekáčka?" pýta sa Steward.
"No ale budeš robiť mastné fľaky" smial sa. Letuška si na krásu potrpí. Len škoda, že zabudla na dôležitosť ochranného faktora, ktorý býva v opaľovacích krémoch. Olej je dobrý naozaj len na vyprážanie, alebo na studenú kuchyňu.
Letuška sa na chvíľu zasnívala a predstavila si aké to bude, keď pristanú na letisku blízko pláže a bude počuť šumenie vĺn so slnkom nad hlavou..
Slnko.slnečnice. Kvety, čo sa za slnkom otáčajú.
I tie môžu byť malými slniečkami každý deň vo váze, ak práve nie ste pri mori.
Sú to vďačné kvety. Majú farby najväčších kontrastov, slnečnicové semienka, lupene ako margaréty, no veľkolepejšie. Nie nadarmo sa tak volajú. Z lietadla ich bolo vidieť celé pláne. Ako pole pozlátené. Aj Steward s Letuškou pozerali na ne.
Slnečnica.
Obraciaš sa k slnku, keď si rozvitá
pre mladú lásku dar.
Zatancuj si s vetrom taktov pár
kvet nádejí na ďalšiu jar,
keď po nej príde leto..
Srdcia pookrejú
rozviješ sa preto..
 Steward si začal kontrolovať palubu s pasažiermi, či je všetko v poriadku a takto sa im prihováral: "Vážení cestujúci. Keď sa pozriete von oknom, vidíte opäť krásny výhľad. Oblaky, modré nebo. Chýba nám už len dobrá hudba.
"Želanie sa splnilo" povedala Letuška a už aj priviedla na palubu ďalších hostí, ktorí si svojou hudobnou letenkou zakúpia let.
"No ale počkať, počkať ja tie nástroje musím najskôr premerať" Zahlásil Steward a hneď sa aj pustil do merania husličiek a flauty. "Nemusíš byť taký prepracovaný, veď sú to malé hudobné nástroje a do nášho lietadla sa istotne zmestia" Povedala Letuška. Keď začala flauta a  husle hrať, nebolo pochýb o tom, že zaznela ďalšia  prvotriedna hudobná letenka.
Steward sa teda skamarátil s hudobníkmi a namiesto ustavičného merania sa započúval.
Každému na palube z dobrej hudby srdce poskočilo.
Z nášho čarovného lietadla sa dá aj z okna zakývať. Letuška túto možnosť hneď využila a začala kývať všetkým, ktorých uvidela keď prelietali ponad zem . "Ahojte, pridajte sa k nám, ideme na dovolenku". "Čo tam vidíš nejakých domorodcov alebo čo?"Pýtal sa Steward.  "Ale nie, sú to moji kamaráti" Ponad túto krajinu som už letela. A naozaj. Keď sa pozreli cez ďalekohľad, uvideli afrických tanečníkov v pestrfarebných kostýmoch. Nastúpte na ďalekú cestu plnú melódie, harmónie a fantázie  "Pridajte sa k nám" volala ich letuška, no tanečníci len zamávali. Ich domovom je totiž panenská príroda magického ostrova Rytmických bubnov.
"Vážení cestujúci" Prihovára sa Letuška. "Náš let práve smeruje do Prístavu vzdialených snov.
A aké to v tom prístave je? Rozprestrite si vejáre, môžu sa vám splniť aj tie najtajnejšie cestovateľské sny. Mnohé sa vďaka Fantázii plnia. Dokonca i tie hviezdne.
V prístave vzdialených snov tancuje nejedna krásna umelkyňa gejša v kvetovanom kimone. Majú tam chutnú ryžu, ktorú môžete jesť len paličkami a uvidieť ten najkrajší východ slnka.
Vďaka lietadlu Fantázia sme mohli zažiť nejedno čaro Japonska.
Všetci máme svoje sny. Či už ste tanečníkom,lekárom, maliarom, murárom či pekárom.
Aj naša Letuška mala jeden sen. Veľmi totiž obdivovala kráľa popu, poznala každú jeho pieseň a vedela zatancovať i "moonwalk" cez chodbičku lietadla.
Keď sa nikto nepozeral, starostlivo zabalila svoje želanie do bieleho obláčika a poslala ho priamo tam, kde sa malo čo najskôr splniť. Keď prelietali ponad NewYork, zrazu zazvonil palubný telefón. Letuška zvýskla od radosti. Bola totiž pozvaná na legendárnu šou "Michaela Jacksona."
Steward sa tiež  potešil, lebo aj jemu by sa táto šou páčila. Letuška si začala rýchlo baliť veci do kabelky a Steward si tiež vzal svoj malý príručný kufrík s fotoaparátom. Začal si pískať i pieseň.
"Vieš,milý kolega, ale keď ma pozývali, mali len jeden lístok. A navyše kto by potom zostal s cestujúcimi?" Stewardovi ihneď zamrzol úsmev na tvári, akoby prelietali nad Anktartídou. Letuška vzala kabelku a len čo kvôli tomuto jej snu núdzovo pristáli, už jej nebolo.
Steward však zostal bez svojej Letušky smutný a sám. O pasažierov sa vzorne postaral, to áno. Ale bol akýsi nesvoj. Dal si aj dobré raňajky a aj zákusok, no nič čo mal rád mu nevylepšilo  náladu. Nevedel či ho viac trápi to,že nikam nešiel, alebo to, že ho Letuška nevzala so sebou.
"To bola teda šou. Plná svetiel tanca a nezabudnuteľných umelcov." Štebotala letuška, len čo sa vrátila "a tí tanečníci, neuveriteľný zážitok" Len čo si všimla Stewardov výraz tváre akoby práve zjedol citrón, domyslela si, ako mu je ľúto, že nešiel s ňou. Keby sa aspoň usmial. Pomyslela si.
"Čo urobím , aby sa už nehneval?" V tom sa prihlásila k slovu ,alebo k tónu, jedna mladá dievčina. "Poznám pieseň lásky" Povedala " a tá už obmäkčila nejedno srdce i zahnala smútok. "Zahraj teda" Prosíkala Letuška. Dievčina si sadla ku krídlu klavíra a spustila sa tá najsladšia pieseň. Stewardovi zmizli  vrásky a cestujúci sa na palube cítili tak dobre, akoby boli práve obklopení láskou domova. "Už sa nehnevám" povedal Steward s úsmevom."ale budeš si to musieť nejako vyžehliť"
Letuška ihneď vytiahla z kufra veľkú žehličku a všetko čo sa kedy pokazilo bolo vyžehlené. Nezabudnite si aj vy pribaliť, keď pôjdete na cestu životom, žehličku v podobe trpezlivosti, empatie, vďačnosti lásky a najmä humoru.
"To bol teda let" Zahlásila Letuška, lebo bola od rána na nohách. "To teda bol" Povedal Steward spokojne."No ale nie je tu hore nad oblakmi krásne? Veď tu nikdy nie je zamračené.
Mám nápad. "Čo keby sme na chvíľu vypli motory a započúvali sa do melódie oblohy?
"Áno, poďme naše lietadlo na chvíľu vypnúť." "Vypnúť motory šéfe"
Lietadlo stíchlo a svojimi krídlami pohladilo nebo. Má predsa nejakú tú aerodynamiku. V ten moment sa mohli všetci započúvať. Znela krásne. Ako keď sa kukla motýľa dotkne sna o lietaní, ako keď  sa modrá znesie zo štetca na plátno maliara, čo maľuje srdcom. Ako keď je v hudbe ticho, keď si stihneme uvedomiť, že život plynie rýchlo a že si v ňom treba vychutnať každý okamih.
Lietadlo sa nieslo vzduchom ako na krídlach vážky, čo letí nad priezračným jazerom.
"Mne sa z toho nášho lietadla ani nechce vystúpiť" Pošepla Stewardovi Letuška. A prosím ťa vytiahni slaninu z kufra, že si odkrojíme. Nožík mám a aj doštičku. Áno a chcem si tú Oravskú slaninu, čo som si priniesla z domu zjesť práve tu na palube" Veď som si do lietadla priniesla kus svojho domova.  Letuška sa, s plnými ústami, ešte naposledy prihovorila cestujúcim.
"Vážení a milí. Sme veľmi radi, že ste sa rozhodli cestovať práve našou leteckou spoločnosťou a veríme, že sa ešte stretneme." Potom sa otočila k Stewardovi: "A vieš ty čo milý kolega? "So mnou ty nikdy nezostáárneš"
Aj keď bola cesta dlhá , cestujúci odchádzali z lietadla usmiati, odnášali si kopec zážitkov a boli veľmi šťastní, že si sadli do lietadla , pripútali sa  a zažili, to čo sa dá len s Fantáziou.
Poďme spolu lietať :)

Deje sa..tak ako sa má.. a aj zázraky sú

Niekedy mám pocit, že sme všetci prepojení pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si vieme predstaviť. Myslím si, že je jedno či je to Boh alebo Budha, čo ak sa to všetko odráža v nás samých?

V nádychu, kde sa ukrýva veľká sila. Aké by to len bolo, keby sme mali dôveru v život tak veľkú ako keď sa nadýchneme.. 

Pochybnosti a strach by už v našich životoch nemali miesto. Prajem si každý deň ďakovať za nádych. Za svoje srdce, myseľ, za slová.

Kresťanstvo alebo Budhizmus? V jednom i v druhom je predsa základom to, aby sme boli ľudia,čo vedia byť šťastní,prajní, majú v sebe pokoru,vedia si pomáhať, vedia súcitiť, žijú podľa svojho svedomia, vedia sa iným pozrieť do očí, bez negatívnych myšlienok, ohovárania, súdenia.

Veľmi som to zjednodušila, no keď trávim sama so sebou viac času, prišlo mi to do slov takto.

Ja oslavujem Boha nádychom. Iní modlitbou a je to v poriadku. 

Či už je to  Otče náš alebo "Om". To,že sme na tomto svete je zázrak a ten máme každý v sebe. Či už je to Boží chrám alebo je chrámom naše telo. V harmónii a v láske nech si každý verí slobodne tak ako je jeho duša v súzvuku. 

Všetko sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie čo máme.

Naše staré mamy sa modlili ruženec. Dovolím si napísať, že to bol ich vlastný spôsob meditácie.Slová povedané niekoľkokrát akoby na chvíľu stratili zmysel, akoby sa priblížili Bohu. Počas modlitby sa vrátime k sebe samým. Sme predsa na obraz Boží..

..čo všetko sa skrýva v tichu..?

Do okna mi pozerá večernica a chcela by som aj jej napísať pár slov naplnených oddychom z prázdninového výletu. Pridať pár fotiek a dúfať, že všetko dobre dopadne. Mám pocit akoby bola ešte jedna nedeľa a snažím sa nepripúšťať si to, čo sa na nás valí zo všetkých strán. Istotne to má nejaký svoj dôvod. Zásoby nemám, tak dúfam, že mi maminka niečo podstrčí pod dvere. Snáď som si nepriniesla nejaký suvenír a dúfam, že ani psychická ujma nebude  z tejto "karantény" aj keď ten môj "hrášok" v hlave občas poskočí :)  Radšej si smútok či strach vypíšem do slov, vyspievam a keď už som pre istotu nešla do práce, zmenší sa aspoň tá kopa žehlenia, ktorá sa týči na stoličke ako Petřínská rozhledna. Možno vytiahnem šiaci stroj a budem si krivoľako šiť a ten monotónny zvuk bude liekom na obavy za celý svet.

Každé mesto má svoj špecifický zvuk, vôňu. Kráčala som po Prahe v novom klobúku, spod ktorého vnímam o čosi viac. Všetky tie zvuky, farby.

Každé mesto má vždy skryté nejaké to tajomstvo a prekvapenie. Dýcha svojou špecifickou atmosférou. Stačí len nazrieť a na chvíľu zablúdiť.

Kam kráčaš ty, pôjdem aj ja.

Keď kráčam a vidím ako sa na mňa usmievaš, viem kam patrím.
Napriek tomu, že sa mi mnohokrát nechce ráno vstávať a s povzdychom si do ruksaku balím všetko potrebné. Sily, čo mi zostali, náhradné ponožky, slnečné okuliare a občas i kus torty.
Pri chôdzi sa akosi veľmi chudne a keď zafúka vietor, aby ma neodfúklo.
Kráčam za tebou a nadobúdam pocit, že si krížený s kamzíkom a ja sa občas vlečiem, ba priam cúvam na tom kopci, ktorý sa snažia pokoriť moje nohy.
Načúvam snehu do taktu, nepadám na kolená. Keď tak len hore od výhľadu plného krás.
Skalnaté pleso, Solisko.
Neustále ma vie udivovať krása prírody na našom Slovensku.
Srdce Európy, kde máme zdroj pitnej vody, úrodnú pôdu. Verím, že si to nezničíme a budeme sa o našu krajinu starať. Zaslúži si to.
Kráčam po lyžiarskej trati. Lyžujem sa rada, no tentokrát si skúšam aké to je vystúpiť z komfortnej zóny, ísť pomaly aj lesom, kde dá sa cítiť viac v tomto  tempe, kde neprefrčím len na lyžiach okolo, no som tam, ozajstne a o čosi viac. Vidím pozdravy vetra, keď z vetvičiek stromov zhadzuje sneh.
Čítam si rozprávky, ktoré píše sama príroda, vidím ich v stromoch, v koreňoch, v neoblomných štítoch našich hôr, v neopakovateľnej atmosfére ticha a pokoja, čo sa horou nesie.
Verím na čarovné bytosti, víly a škriatkov. Vieme ich vidieť srdcom. Veď kto by sa spolu s prírodou tak vzorne staral o všetky tie kúzla, čo sa tam skrývajú.
V strede kopca, keď si ty už takmer hore, vytiahnem si z batohu ten kus koláča, ktorý je ešte chutnejší, keď mi tvár hladí vietor a slnkom prežiarený svah mi pripomína, že mám ešte kráčať.
Keď vystúpim hore a zvládnem opäť túru s pomerne náročným prevýšením, cítim sa viac živá.
Viac ako keď sa veziem lanovkou. Cítim svoje nohy, spojenie s matkou Zemou.
Krokmi oslavujem život, vnímanie, cítenie, existenciu v tomto, pre nás dokonalom svete.
Na konci dňa sa mi neuveriteľne dobre sedí :) Chcem žiť práve takto.
Ďakujem slnku, čo odráža sa vo svojom bielom šate na svahu, že mi zohreje tvár.
Ďakujem tebe, že si pre mňa dar.
Cesty, čo sa splietli sú už spolu v jednej, našej.
Každým krokom s tebou kráčať budem
každým dňom sa znova zamilujem.
..keď môžem byť vo svojej prirodzenosti taká aká som, smiať sa na celú dolinu.
Šťastie nám rastie s prvou snežienkou.

články zo stránky 4

Duša odetá do hebučkej srsti..

aj smútok ma opustí.

Pri tej dokonalej frekvencii.

…mali by patriť medzi sveta divy.

Tie stvorenia nemé

vďaka ktorým príde radosť k tebe..

Úsmev len tak.

Keď sa ktosi díva

s láskou a oddanosťou.

..neodíde..

Čaká na každodenné chvíle

mojich návratov.

Ráno sa budím,

na tých modrých očí budík.

To biele „páperie“ ma nesúdi.

Ani ja by som už nemusela,

a tak všetky pekné mená

mohli by ako motýle pristáť

na štvornohých priateľoch,

Mačky..

v byte nemám iba šaty a čačky..

Aj vďaka nim je pár izieb domovom.

Coco Chanel vraj povedala, že mačka je duša obalená do hebučkej srsti. Akú pravdu mala. Tieto stvorenia ani nemusia vedieť rozprávať. Vycítia viac než dokážeme my ľudia a asi aj preto sa poniektorí obklopujeme ich spoločnosťou. Aj ja som si vysnívala svojho dokonalého spoločníka, ktorý je navyše úžasným terapeutom. Ráno mám úsmev na tvári, keď vedľa seba počujem tú frekvenciu mačacieho pradenia.

Dnes si už ani neviem predstaviť aké by to bolo bez jedného štvornohého člena rodiny. Už je to pár týždňov, čo sa toto stvorenie prispôsobilo môjmu režimu a okrem miesta v mojom srdci rád zaberá i miesto pre šaty. Pravidelne kontroluje, či sú dobre vyžehlené. Prichytila som sa pri tom, že keď sa vraciam domov, usmievam sa. Je to nesmierna zmena, lebo sa mi častokrát stáva, že idem domov unavená a zamračená. Teraz keď vidím tú bielu „huňu“ na balkóne ako na mňa čaká, na svojom mačacom hrade, teším sa domov. Dlho som uvažovala, či mám mať štvornohého kamaráta. Je to predsa zodpovednosť, o zvieratko sa treba starať a z toho vyplýva ďalšia povinnosť. Avšak Táto skvelá povaha Ragdoll kocúra Jasona mi jednoducho spríjemňuje život. Mám niekedy pocit, že on sa stará o mňa. O pohodu, úsmev, pokoj a to sú veľmi dôležité atribúty. Dokonca občas chodíme i na prechádzky, čo je celkom rarita 🙂 Nie každej mačke sa to páči, no Jason beží na vôdzke popri mne. mám ho od chovateľov tohoto plemena z Košíc (Cassovia Dolls). Sú to úžasní ľudia, od ktorých viete, že mačička k vám pôjde vychovaná z lásky so všetkými návykmi, ako sa na slušnú mačku patrí 🙂 Keď mi povedali ako sa volá, skoro som odpadla. Ak si chcem oddýchnuť pri filme len tak bez premýšľania, mám rada tie akčné s Jasonom Stathamom. Vtedy mi skutočne nič nechýba 🙂 Áno, Jason je občas i akčný, čomu nasvedčuje i toaletný papier po celej kuchyni, keď som raz zabudla zatvoriť dvere na wc. Alebo aj prevrátená klietka s andulkami. Tie našťastie zostali bez ujmy na zdraví. Len sa Presťahovali o poličku vyššie.
Vyššie sú však aj moje kútiky úst, keď je vďaka kocúrovi i moja duša pohladená.

Šálku lahodných farieb, čo žiaria slobodou, ponúkne vám maliar Igor Pančuk v jeho útulnej galérii. Ak si chcete kúpiť jeho obraz, treba si najskôr šálku kávy dať s umelcom, posedieť si, lebo maliar časť svojej duše na plátno odovzdá, v istom období svojho života, nuž je to obraz i kus sveta a prežívania vo farbách. Najvzácnejšou menou, drahšou než zlato je čas, ktorý aj maľbám vie byť dobrým kritikom. Každý príbeh má svoj rám, každá myšlienka na krásu, ešte trochu prikrášlená, keď oko maliara sa pozrie a pohľad spočinie na inšpirácii, čo túži byť na plátne nestarnúca.
Umelec, všetky predsudky rúca, nuž len sa stačí zapozerať a zavítať, na námestie, tam kde sa pestré farby na vás usmievajú. Spočiatku som výstavu nemohla nájsť, no keď som sa na ulici 1.mája pozrela spod môjho klobúka hore, uvidela som nápis na palete a strávila som príjemný podvečer netradične. Chýbala už len poézia, ktorá si však istotne miesto nájde..

Obraz netreba hodnotiť
len srdcom ho vnímať
..inak sa dívať..
Na dielo, čo vzniklo časom
prežiarilo plátno jasom.
Keď už ani čiarka nechýba,
láska k maľovaniu je poslednou bodkou..
Načúvať farebne anjelskym bozkom..

To klbko času sa nám všetkým odmotáva, no keď tu po nás čosi zostane, umelec jednoducho nestarne. Svojou tvorbou zachytáva..to vzletné, nadčasové..

Páčila sa mi aj myšlienka tohoto výnimočného maliara a človeka.
On by vraj milovanej žene nekúpil prsteň, alebo drahokamy. Vždy by jej daroval kvety..
Možno i tie, ktoré na jeho plátnach ožili..

Len objať kvet do náruče dlane..
Nedeľná prechádzka, ktorou prečkáme týždeň pondelkový
ponoriť sa do dažďa
aby vedel si, že nie som každá
včerajšia..
Daždivé počasie škaredé nie je
keď ma tvoja prítomnosť pri srdci hreje,
pred dažďom i pod šatku sa skryjem.
Len nie pred láskou, tá nech prší povodňou do našich ciest..
Či už sú kľukaté, smerujú nahor alebo dolu
dvom sa krásne kvitne spolu…

Mohli by sme častejšie vnímať pocit, kedy nie je treba za niečím sa ponáhľať. Len si vychutnať atmosféru, ktorá na tomto čarovnom mieste nie je náhodou.
Vnímala som to celkom po novom.
Nie ako sprostredkovane cez film alebo dokumenty.
Dnes sú to momenty a ja spomínam do budúcnosti, že vrátiť by som sa tam chcela.
Nešla by som však lanovkou. Prešla by som si všetkými schodmi, ktoré sú metaforou životných prekážok a v myšlienkach venovala modlitbu soche Veľkého Budhu, čo sa večne usmieva.
Aj ja by som si rada zachovala v duši ten náznak pokojného úsmevu..
Možno by mi viac bolo do spevu.
Cez prekážky vznášať sa ako vo vetre.
V súhre okolností..

Mesto Hongkong  má skutočne mnoho vôní a svoju nefalšovanú atmosféru, na ktorú som si po pár dňoch zvykla. Všade je plno ľudí, chvíľu by mi trvalo kým by som sa zorientovala v metre, no akonáhle sa do toho dostanete, môžete si pozrieť za krátky čas tie najkrajšie známe miesta.
V meste Ngong Ping, neďaleko Hongkongu, sme čakali na lanovku v dlhočiznom rade približne hodinu (keďže nie sme ranné vtáčatá) 🙂
Preniesť sa však až k soche Budhu prinieslo do spomienok ďalší obraz  a na chvíľu som si predstavila aké by to bolo mať krídla v kŕdli vtákov sťahovavých.

Bol pokojný, usmieval sa na nás a mne napadlo, že pre čosi..
Treba tú cestu prejsť a túru cez horu posiatu množstvom schodov jednoducho zažiť po vlastných. Vtedy by bol zážitok umocnený o čosi viac.. Aj keď výhľad bol taktiež pastvou pre oči. Budha sa však so svojim pokojným úsmevom pozerá akokoľvek prídete..
Ste vítaní ocitnúť sa v celkom  inom svete, zrazu vás  prekvapí  pocit čírej pravdy.
Sila atmosféry vás  jednoducho prinúti zastať, kochať sa, možno i plakať, no cítite sa zrazu požehnaní a akosi lepšie.
Priniesla som si odtiaľ náramok, vraj aby som bola viac šťastná.
Keď si predstavím tvár Budhu vytvorenú na tejto gigantickej soche, budem raz možno i ja tak pokojná, nájdem tú pokoru a svet bude jednoducho krásne miesto
..veď on už je..
keď človek po vlastných chodiť smie
keď v duši láska znie
keď mnohé sa smie
úsmev mníchov.. pripomenie…

Cítim sa ako po liečení duše. Chcela by som si ten pocit zachovať čo najdlhšie a kým sú spomienky čerstvé, zachytiť v slovách čaro diaľky. Bude to tá najlepšia letenka, ktorá sa dá použiť kedykoľvek. Rada by som vás previedla po krásach veľkomesta z toho  môjho pohľadu drobnej ženy (tam som si taká nepripadala) 🙂 a napísať všetko to, čo sa mi za posledné dni podarilo zachytiť. Do takých diaľok nechodím každý deň, no potulky na cestách mi dali toľko bohatstva, že sa s ním rada podelím. Vyhliadka na Sky Terrace v časti Victoria Peak je tá najbližšia zastávka, ak chcete vidieť Hongkong z vtáčej perspektívy. Fotka stojí za to, aj keď si najskôr odstojíte hodinu v rade. V tomto meste kde žije v priemere šesť tisíc obyvateľov na kilometer štvorcový to inak ani nejde. Vláčikom,ktorý bol podobný ako naša zubačka v Starom Smokovci, sme sa vyviezli až na miesto, kde sme mali mesto ako na dlani.
V Hongkongu sa to hemží farbami, vôňami, hlukom, ruchom. Po pár dňoch sa na to dá zvyknúť a rušné mestské uličky majú nezameniteľnú atmosféru. Kráčate s davom a sem tam po ulici prebehne aj nejaký ten „sympatický“ šváb. 🙂 Svetlo výkladov zatieni hviezdy a aj keď sa zotmie, máte pocit, že je deň. I v noci tento prístav ožíva a pozýva ľudí do vysvietených obchodov známych módnych značiek. Nechýba ani Ikea, kde je raritou vidieť stoly a stoličky vo veľkosti ako pre bábiku. Byty sú tam maličké, takže sa prispôsobuje i tovar. Neviem si predstaviť, žiť v tak malom byte ako mnohí v tomto veľkolepom meste a prádlo vešať nad okno. Keď sa však pozriete do tváre týchto, zväčša drobných šikmookých ľudí, vždy sa na vás usmejú, nehovoriac, ak sú  zamestnancami na letisku alebo na stanici, zakaždým sme sa stretli s ochotou a prianím pekného výletu v ich krajine.
Naše maličké Slovensko.
Náš kúsok malej zeme
a aj tak sa niekedy naparujeme.
Keby radšej malý kúsok pokory
dvere nám v srdci otvoril.
K ľuďom a k sebe.
Vedeli by sme čo chceme.

„Drahá, som z teba hotový“
„Nuž, nechaj si tú hotovosť“ 🙂
Koľko viaczmyslov sa skrýva v jednom slove. Nieže by som bola tak malicherná mamonárka, no akosi spontánne to slovo zo mňa vyletelo bez varovania ako keď sa na chodník rozsypú drobné. Kto z nás by sa nezohol? Ohýbajú nás hmotné statky?  Ženieme sa za nimi aby sme si potom mohli sadnúť na verandu domu a povedať si: „Mám na to“ Peniaze sú však prejav hojnosti a je lepšie byť zdravý a bohatý ako chorý a chudobný 🙂
Viem  čo je to tvrdá práca na sebe a viem čo obnáša venovať jej mnoho času, ak však práca baví, je to požehnanie. Život ujde a nejakú tú hotovosť v kapse vždy treba mať. Navyše keď som taká drahá 🙂 Drahé by však mali byť všetky ženy. Vedieť, že by mohli byť rozmaznávané svojim drahým a cítiť sa ako drahokam. Keď si však sami sebe doprajeme, aj to hmotné šťastie sa započíta do peknej chvíle. Byť bohatý. Je to slovo a  keď ho rozdelíme, nájdeme slová dve. Boh a ty, alebo si to môžeme pomenovať ako chceme..
Usmiaty.. úsmev a ty.. Zrazu je na svete božsky.
Skrýva sa v slovách čosi vyššie než my a sú to akoby šifry, ktoré ak dobre rozlúštime máme ten správny recept. Napríklad slovo celebrity (celé britké) alebo slovo jedlo (jed) .
Jesť nám veľa netreba, mohli by sme sa otráviť a to by bolo  otravné. 🙂
Mať…
Nič nemôžeme mať, no ak máme našu mať, máme všetko.
Nič však nemáme vo vlastníctve, ani smrtka nezbohatne a ani si kosu s peniazmi-prachmi nenabrúsi, keď zostane len prach..
To, čoho je  najväčší dostatok, to sa kúpiť nedá.. Dostatok lásky, svetla, kyslíka, času..
Vpodstate  nemáme nič a pritom veľké bohatstvo, ktoré prináša nádych.
Vzduch..
Je ho na svete neúrekom, nezávidíme si ho, nepochybujeme.
Mám síce radosť z nových šiat, ten chvíľkový šat, keď už dávno 70 sukien mám, možno sa aj nevydám. Mať manžela, mať niekoho..
Máme seba a to čo je teraz. A či už nám robí radosť kytica „Happy hour“ ruží alebo jedna sedmokráska, všetko sú to krásne kvety a pokiaľ človeka netrápi bolesť vlastného ega je zahojený a za vodou.
Či už si tú novú kabelku doprajem, alebo nie, na tom nezáleží. Nevlastníme nič a nikoho. Máme len náš dych, jedno srdce, jednu peňaženku, a ak je z čoho a ak aj nie, nech je v nej prievan.
Stojí za to, mať plné priehrštia radosti.
Záleží najviac na momentoch, kedy sme skutočne šťastní a šťastie stojí 0 eur.
Kedy? Teraz.. aby nás to neskôr nevyšlo draho.

Prišli, zahviezdili..Nechali nám tu trochu z toho ich sveta. Nám zostala inšpirácia, úsmev a vždy keď si spomenieme, bude to spomienka na svetlo zasvietené cez harfové struny. Je to celkom iné, keď už hudobný nástroj ovládate dokonalo, môžete sa už len hrať. Nechať znieť piesne i skladby, akékoľvek sa vám páčia.  Tie s komplikovanou harmóniou, a aj tie, kde sa vynímajú len dva akordy.

Hity od „Madonny“ alebo „Spice girls“,  nekonvenčné oblečenie a radosť. Tak sme si minulý pondelok mohli vychutnať  vystúpenie dua Cray Chicken v zložení  skvelej Sabine James a Jakuba Rizmana. Koncert by sme mohli opísať jedným slovom „wau“ a pri svetelnej šou sme poniektorí aj zabudli zvrieť ústa 🙂 Dokonca i samotné harfy, menšie, iné než aké znejú v orchestroch, i tie svietili a nám aj oči zasvietili od údivu, koľko slobody samotná interpretácia ponúka.
Aké dôležité je v dnešnej dobe hrať sa a zachovať si v sebe to vnútorné dieťa, ktoré nám častokrát pomôže prežiť v realite. Staráme sa oň? Alebo sme sa stali  prísnymi dospelými ľuďmi? Ak aj áno, tento koncert nám pripomenul aké to je zabudnúť na všetky starosti a vychutnať si hudbu inak. So svetelnou šou rakúskej umelkyne Sabine a bezstarostného umelca Jakuba , ktorý hru na harfu ovláda tak dokonalo, že aj Vivaldiho koncert zahral bravúrne spoločne s našou absolventkou.
Zaznel aj školský orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku.
Skladby v podaní hrafistov boli ozdobené vždy iným kostýmom a hudba chcela byť zrazu  hravá. Aj tá klasická mala veselé blahodárne účinky na dušu. Hrali sme spoločne s harfou, hrali na klavíri,hrali v orchestri a hlavne sme sa Hrali….
Zasvietili,  zahviezdili.. Nechali nám spomienky a zážitky na krásnu hudbu, piesne..
Nevšedne zahraté na harfách.

Ten deň bol iný než ostatné . Nebo bolo akosi bližšie. Dívalo sa na nás s prianím, s nádejou v dobré časy. V prežívaní obyčajného, ktoré sa v ten moment stalo tak vzácnym. Sníval sa mi sen, ktorý sa možno ani v tomto svete neodohral. Nebol to len prázdny rám..
V živote, ktorý je len okamihom sa momenty šťastia do nás hlboko zapíšu..
Do maľby krás.
Bolo to v nás..
niekde pri dúhe, ktorej farby sa sa vliali do duše potokom spájajúc naše dlane.
Je jedno čo sa stane..čistota a rýdzosť citu sa niesla ovzduším ako vánok.
Na krídlach motýľa..
Občas sa mi zasníva, že si môžem uložiť tvár do tvojich dlaní a nechať všetko tak,
počuť len slová o tom, že mi rozumieš.
Ticho je ako balzam na dušu a v ňom počuť tlkot srdca, vôňa sa nesie priestorom a ja túžim po večných časoch kedy je všetko iné. Nebo akési modrejšie, tráva zelenšia, aj vzduch vonia krásne, keď ho dýchaš ty.. a všetky sny sú slnkom prežiarené,
ako deti zeme
kráčame bosí, nenechávajúc žiadnu stopu a tak pridám do kroku, lebo ešte chcem sa smiať a žiť.. prosím ešte príď,
chvíľa čarovná, ktorú nik mi nevezme.
Pozerám sa na útržky života, prekračujem rieku a dúfam, že už to nebude bez smiechu.
Cítiť sa doma je za všetky slová.
Keď zatvorím oči, v predstave mám moje sivé dlhé vlasy čo o pár minút budem mať, cítim vôňu tabaku.. Dívaš sa na mňa ako bosá v záhrade polievam kvety, čo láskou kvitnú..   Aj nám vykvitla chvíľa, kedy už viem, že to najkrajšie sa mamonou nemeria, to skutočné bohatstvo je v pohladení, v pravde, v súznení duší, keď mám pocit, že musím ..
Vrátiť sa tam kde sme doma, kde netreba slová,
kde sa skloníš a len pre mňa odtrhneš kvet..

Som rada, keď som mladá a taká neaktuálna, keď dva týždne po veľkej noci
píšem čosi..
o veľkonočnom pondelku..
Dúfam že ste sa popolievali, lebo všetky kvety zeme potrebujú vodu. 🙂
Nebolo by to na škodu,
kým život dopíše poslednú slohu..
piesne bytia.
Kým ešte dvaja do taktu valčíka cítia
svoje kroky..
kým v rukách držíš moje boky
Na chvíľu nemať pochýb,
že to nie je len cit plochý..
Tá krása ma priam omína
ako sa večer mení krajina
Koľko farieb je v nej.
Počas dňa..
Vystrieda sa v nej modrá, fialová,
večerný pocit oblohy, vtedy keď sa na chvíľu zastavíme.
Večernica privíta noc.
Veľkonočný pondelok, ktorého čas sa minie, no miňme ho spolu.
Večerným pohľadom, aprílovým vzduchom, nádychom.
Nemusí to byť o niekom, stačí keď o nás..

V piatok sme vo veľkom štýle oslávili deň učiteľov..Do myšlienok sa mi dostalo pár slov o tomto náročnom povolaní a vo chvíľke filozofie boli poskladané písmená do viet..

Rada by som vám povedala, čosi o dvoch slovách. „Učiteľovanie“ a Učiteľ..
Ako to zo svojho pohľadu vnímam ja.
„Učiteľovanie.“
Nie každý z nás mal o svojom povolaní vždy jasnú predstavu. Po zhliadnutí filmu Anna zo zeleného domu by azda každá chcela byť učiteľkou.
Ako sa však vysporiadať s týmto náročným povolaním?
Kvapka po kvapke preteká naša trpezlivosť. Za každého počasia. Zachytávame si ju v našich rozvrhoch, aby z nej ešte  zostalo, a predsa jej  nikdy nie je tak málo, aby nebolo ešte čosi pre tie oči žiakov plné očakávaní.
Učitelia, učiteľky..
Ľudia, ktorých si pamätáme celý život a dnes sme to my, rozdávame čo vieme.
Sme tak nenahraditeľní, verní tomu svojmu umeniu, ktoré nikdy nebude gýčom
alebo len slovam o ničom.
Vždy bude lepší svet vďaka nám..
Zvoní..Na lepšie časy?
Pokiaľ tu budú deti, dážď do duše človeka vďaka vzdelaniu vždy pršať bude..
Zaprší
do duší..
Dostane sa do uší a do srdca cez písmo, prostredníctvom ceruzky v pravej alebo ľavej ruke čosi, čo otvára nový obzor a dá vietor do plachiet.

Učiteľ je ako svetlom v tme. Takým z ktorého nikdy neodbudne. Alebo áno?
Áno..učiteľ odovzdá  naozaj mnoho zo svojho času  pre svetlejšiu budúcnosť. Pre lepšie rána a niekedy to nie je žiadna sláva, no nie sme len tí, čo rozdávajú včeličky.Občas sa aj my musíme postaviť na špičky,
„Ktože to zas vyrušuje?“
..Prejsť cez všetky tie chodníčky toľkokrát, koľko je septembrov v našich mladých letách..
Čo všetko zažijeme? Koľko žiackej horlivosti, toľko i presviedčania a našej bravúrnosti  byť dobrým príkladom..
s pokorou..
Kto jej má viac, keď táto obeta neraz prinesie i ovocie trpké?
Je dobre mať doma pohár vína a prehltnúť horké sliny.. 🙂
To, čo robíme nie je zapísané medzi sveta divy..
Kto sa však diví, že i vlas sivý
neraz sa vkradne..
zradne..
Dávame tak veľa
zo seba..
Zaslúžime si každé jedny prázdniny.
Tešíme sa vždy, keď je pred nimi..
Záhyby triednych kníh v šanonoch, peračník plný pier a na perách múdrosti, ešte úsmev do aktovky, jedny vreckovky, ak si niekto zabudne nos vyfúkať. Pripravení aj pofúkať.
Obyčajne, bez predsudkov, prispieť do sveta aj svojim kúskom..
Byť aspoň malým čriepkom v pamäti žiaka..

Byť milovaný je asi ten najkrajší cit, a cítiť sa tak je veľké požehnanie. Tam kde je láska, tam nie je miesto pre zlo, cez to dobré ho jednoducho nie je vidieť..
Milovaní sa môžeme cítiť i vtedy, keď robíme prácu, ktorá je nám zároveň  odmenou.
S Martinom Skubanom sme spoločne hrali na veľmi peknej akcii v Handlovej, kde sa zážitkový večer tvoril vďaka umeniu skvelých kuchárov a aj vďaka hudbe, piesňam, ktoré boli hrané zo srdca. Zaznel pre nás i  názov ako by sme sa mohli volať a priletelo čosi..
Na chvíľu mi to nahnalo dážď do očí..
„Ballad Butterflies“
Prečo? Snáď hudbou,piesňami vieme dotknúť sa krídlami motýľa ľudskej duše a prebudiť to dobré. Radosť, smiech a všetko to, čo spôsobí akési povznesenie.
Letmo..
Dotknúť sa ako motýľ kvetu
priniesť krásu tomuto svetu.
Také sú piesne Martina, verím, že i pár mojich je takých a keď sa spoja dve gitary, dve krídla
možno hovoriť o lietaní, a ten kto nevie, my ho radi našou hudbou lietať naučíme.
Bez predsudkov vypĺňame priestor, ktorý skrásnie
Letmo..
dotknúť sa krídlami motýľa
zabudnúť na to,čo omína
..nadnesenie
snenie
pohladene a aj rockové sólo
také to bolo..
Všetci tí čo prišli, vychutnať si mohli okrem dobrého jedla i pokrm pre dušu..

Jedným z najkrajších zážitkov,ktorý si človek môže dať je čosi vidieť, zažiť..Lepšie sa nám potom dýcha, keď  si dovolíme niečo iné,nové,  niečo viac než len všednú každodennosť. Vždy sa to dá a to magické slovné spojenie „dovolím si“ môže ozdobiť každú  chvíľu, môže to byť aj maličkosť.. Vyberajme si. Ako z tých vyberaných francúzskych syrov, kedy sa môžete rozhodnúť medzi dezertom alebo lahôdkou k vínu. Ak sa rozhodnete pre dezert, dostanete i akýsi predzákusok. To naozaj vedia len Francúzi. Okrem toho, že vám k hlavnému jedlu ponúknu ich špeciálne chrumkavé bagetky a už i k raňajkám si môžete dopriať vychladené pravé šampanské. Netreba hľadať vždy len špeciálnu príležitosť na pár krásnych dní strávených v Cháteau ´d Etoges . Čo sa týka toho chrumkavého pečiva, nuž z takého sa istotne  nepriberá. Čím to je, že Francúzi sú akýsi šťastnejší?. Žeby to bolo tým, že ich pracovná doba je týždenne len tridsaťšesť hodín? Usmievajú sa, aj keď som zahliadla, že jednému pánovi primrzlo predné sklo na aute. U nás je to bežné, no istotne sa neusmievame pri tom našom ponáhľaní.  Nebežia za niečím, tak ako my..Niekedy sa zbytočne  za čímsi pachtíme, za peniazmi, za krásnym domom, či autom, tak veľmi chceme byť úspešní a mne opäť napadla myšlienka, že by som najradšej sedela v záhrade,  kŕmila sliepky a hladila mačku a bolo by mi obyčajne a  jednoducho dobre. Nemám chuť byť stále úspešná, produktívna, kreatívna, emancipovaná žena.. Chcela by som sa aj ja tak často po francúzsky usmievať, i bozkávať sa 🙂 a mať proste čas. Na seba na svojich najbližších, na skvelé šampanské ako vo vinárstve Fleury, ktoré sme navštívili hneď v prvý deň. Touto značkou  skutočne nič nepokazíte. Mne osobne chutilo ružové. Namiesto tých ružových okuliarov, aby ma z nich neomínal nos keď sa ich tak naivne snažím nosiť deň čo deň. Šampanské Fleury v dedinke Courteron. Po tejto značke môžete siahnuť a jednoducho nechať bublinky nech rozvíria v myšlienkach len tie pekné veci, zlé niekam vyšumia a môžete  byť, dýchať a vychutnávať si každý neopakovateľný okamih. To je asi  tá pravá podstata šťastného života.

Ďakujeme, že ste prišli. Počúvať, zatlieskať, usmievať sa na žiakov, ktorí sa skutočne snažili vylúdiť čo najkrajší tón zo svojich hudobných nástrojov. Vďaka hudbe sa môžeme  cítiť ako v rodinnom kruhu aj keď v hudobnej teórii je kruh kvintový a  kvartový 🙂
Umelecká škola však nie je nejaký voľnočasový krúžok.
Je to škola v ktorej sa treba i učiť a svoje domáce úlohy  hrať, občas zaspievať a tak dookola.
Netreba sa báť vystupovať pretože by bola veľká škoda nechať si tie milé skladbičky len  pre seba.
Všetci diváci, ktorí nás prišli podporiť,nesmierne sa teším, že vás bolo požehnane,
počuli  tóny gitary i huslí. Sú to nástroje, ktoré si môžeme vziať všade so sebou. O klavíri sa to nanešťastie povedať nedá, no kamkoľvek pôjdete môžete natrafiť na opustený, smutný klavír, ktorý len čaká kedy na ňom začne niekto hrať. Keď klavíristi poznajú ten správny prstoklad, vdýchnu dušu do klávesov a či už to bude klavír v reštaurácii, v múzeu, alebo zabudnutý v nejakom tmavom kúte, každá miestnosť sa rozjasní. Vedia to len oni, tí čo naraz prečítajú verše husľového a basového kľúča. je to čosi navyše, čo dodáva hudobníkovi hodnotu , lebo keď vieme niečo viac, máme i viac pokory a viac dobra v sebe.
Preto treba mať nejakú tú obľúbenú pieseň alebo skladbu vždy pripravenú a tú by si  mohol každý absolvent umeleckej školy uchovať vo svojej pamäti a keď príde príležitosť, keď začujete ten vnútorný hlas, jednoducho začnite hrať. Hudba je čosi, čo nosíte vďaka Fantázii stále so sebou. Či už je to klavír, husle, gitara a či krásny hlas, nebojte sa použiť ho a rozdať to čo viete.
Málokto vydrží naučiť sa remeslu hry. Keď zvládnete techniku, môžete sa už len hrať s farbou nástroja, môžete to byť jednoducho vy..
Hudba je pre nás umelcov čosi s čím sme sa zosobášili a je to navždy až kým nás smrť nerozdelí.
Ten okrúhly prsteň sa vám už ligoce na štvrtom prste ľavej ruky.
Pre gitaristov a huslistov je to ten tretí.. 🙂

..Môžete ho vidieť, keď sa lepšie prizriete melódii svojho srdca.

Druhý deň, po návšteve vinárstiev Champagne Lanson v Remeši, Champagne Belle Epoque- Perrier Jouet v mestečku Épernay..

Škrtám zápalkou, aby som si mohla čím skôr zapamätať všetky zážitky cez slová. Najradšej by som písala atramentom na pergament. Možno i myšlienky by boli iné. Pri horiacej sviečke, ktorá mi svojím teplom zohrieva spomienky. Začnem tým, že som dnes po prvýkrát videla majestátnosť katedrály Notre Dame v Remeši. Chlad vysokých stien siahajúcich akoby až k nebu ma vtiahol do celkom iného sveta. I tam horeli sviečky. Rovnaký plameň ako dnes pre mňa a či už sme v katedrále,ktorej múry majú v sebe zapísanú históriu, akú sme nezažili, vieme si ju len predstaviť prostredníctvom poznatkov.

Večer pri sviečke.Je to to isté svetlo a priestor katedrál nám môže naznačiť veľkosť lásky s akou sa na nás pozerá..

Mnoho vecí je pre mňa nových. Pravdu poviem, že niekedy by som rada sedela doma, no cestovať a vidieť toľko krásnej architektúry je predsa len nekonečným zážitkom. Takým bola i návšteva vinárstiev, no jedno ma zvlášť očarilo najmä svojím priestorom.

 V „Perrier Jouet“ som videla nádhernú vilu so záhradou v štýle Art Nouveau , až som si s pohárom bubliniek sadla k oknu, k vyšívanému závesu, pozerala do záhrady a po tvári mi začali tiecť slzy. Toľko umenia, farebných chutí, ktoré sa len učím rozoznávať, sa v daný moment chcelo vtesnať do jedného dňa, že inak to byť nemohlo. Viem o šampanskom len málo. Pocitov je však veľa a vďaka tým pár kvapkám, čo som ochutnala viem,že mám rada Brut, nie veľmi suché a odrodu Pinot noir  a staršie ročníky, tie asi aj v živote 🙂 Ak sa však k poháru šampanského pridá veľký kus umenia, či už moderného alebo umenia tých skôr narodených, zostanem jednoducho uveličená.

 Kráčali sme pivnicou, ktorej steny boli kriedovo biele, každá fľaša akoby bola ručne maľovaná. Zrazu sa v jednej uličke rozsvietilo svetlo a priestor dostal celkom inú dimenziu. Pospájané retiazky viseli zo stropu ako stalaktity a odrážali sa vo vodnej hladine. Mohli ste si vybrať ako sa pozriete. Tento výjav sa volal „Last time“.

Keď príde to „naposledy“ zostaneme asi niekde medzi tým čo je hore a tým čo je dole, budeme mať nadohľad všetky smery .

V tejto krásnej letnej vile bol stôl s maľovanými kvetmi, ktoré rástli vždy keď ste okolo neho prešli. Každé dieťa by sa na vlastné oči presvedčilo, že kúzla existujú. Deti však nepotrebujú šampanské, lež my dospelí, pretože často na tie kúzla zabúdame.

Čo ak pivnice plné fliaš šampanského schovávajú nejaké sny a každá, čo sa otvorí vykúzli ľuďom do myšlienok čosi iné, zvláštne, možno krok v umení, možno krok dopredu.. ? Dôvod na oslavu..na  tú si vždy treba vypiť..

Pohár vody, šampanského, pomarančového džúsu..

Vypime si trochu nehy, snenia,

lásky, pobavenia,

prebudenia sa do života, ktorý nevyprchá..

Môcť prejsť všetky cesty a mať ich ako čiary na dlani..
Ako vrásky na čele od údivu.
..V blízkosti očí od smiechu.
Vydala som sa teda na jednu cestu o ktorej verím, že mi dodala kúsok inšpirácie.
Francúzsko, šampanské, gastronómia..
Ocitla som sa v Chateau ď Étoges, stodvadsať kilometrov východne od Paríža.Na mieste kde sa na ceste do Strasburgu zastavila  Mária Terézia, Ľudovít štrnásty a Napoleon.
Z tej prekrásnej francúštiny viem len..
„Merci“
To jedno slovo mi celkom stačilo. Možno, keď budeme chcieť príliš veľa rozprávať a aj si na niečo posťažovať, zachráni nás práve to jedno slovo „ďakujem“, ktoré nás posúva inam. Ku krajším myšlienkam.
Cesta plná šampanského, možno jediná za život.
Je to nápoj, ktorý nám perlí v pohároch pri slávnostných príležitostiach.
Nemusí to však byť slávnosť, aby sme sa mohli slávnostne cítiť.
Môže to byť aj prostá radosť zo života, z poznania, z priateľov.
„Merci“
Niekedy sa oplatí počkať na ten správny ročník.
Nemusíme byť celebrity, aby sme si mohli dopriať tie perlivé bublinky tancujúce v pohári.
Keď už som mala možnosť a aj to šťastie ochutnať, spoznať, prejsť niekoľko pivníc i vinárstiev rada vám sprostredkujem zo svojho pohľadu začiatočníka aspoň niečo, aspoň pár skvelých značiek kam ísť za  šampanským a svoje pocity prenesiem do slov.
Snáď sa mi to podarí, keďže tá vábivá chvíľka bubliniek, čo sa na jazyku rozplynú, prejde najskôr dlhým procesom,  nie všetko však vedia skúsení vinári ovplyvninť.
Je v tom jednoducho kus mágie..

Cítim sa ako v inom svete..Pred peknými fotkami ma akosi predbieha rýchlo unikajúci život a stáva sa, že si radšej vychutnávam očami, než fotoaparátom.

Nuž zostáva mi písať. O malebných uliciach kde akoby čas zastal. V oblasti Francúzska menom Champagne. V ľúbozvučnej Slovenčine, mne srdcu najbližšej, ako návštevníčka cudzej zeme pospájam príbeh jedla, čo na tanieri vyzerá tak krásne. Aj šaty by sa dali zladiť. S tými umeleckými dielami na tanieroch, čo ma ohromili. Cítila som sa na chvíľu ako v nebi. Skúšam sa ponárať aj do neprebádaných vôd v pohári pravého šampanskéo a skúmam chute.. Dýcham, žijem, som.

Verím, že sa mi podarí urobiť pár fotiek na pamiatku z kaštieľa, kde sa na mňa pozerá rozprávka ako na kráľovnú, keď píšem pár riadkov pri sviečke, starodávnom stole a lampe.

Verím, že pár outfitov z tej mojej módy

určite nezaškodí.

K šampanskému treba si dať pohár vody

a oslavovať…to, že môžeme po vlastných nohách chodiť

…lietať i keď tie krídla nemáme.

Šťastie sa mi zaplietlo popod nohy..

Keď ako učiteľka na prázdninách okúsim trochu hviezdnej oblohy

vďaka bublinkám.

Klop, klop..“Klopal niekto?“
Čosi ma vyrušilo z večerných úvah o tom ako byť spokojným človekom..
Keby tak i tí okolo boli spokojní.
Všetkým by som zo srdca priala krásny vzťah , no ten  vždy taký nebýva.
Často tie naše vyprahnuté brehy len obmýva, niekedy je bezbrehý a aj bez mostov.
Tak ťažký vie byť.
Tlačí ma ten môj v žalúdku ako kameň , praská bublina zamilovaného klišé, srdiečok a lupeňov kvetov.

Niektoré fotky párov, zdajú sa akoby odzrkadľovali čistú dokonalosť a keď nahliadneme za úsmevy na perách, za tými rozžiarenými tvárami sa skrýva mnoho práce na sebe, odriekanie a nie je vždy na ružiach ustlané.
Komplikovanosť vzťahov. Zauzľuje sa nám to ako klbko z nití. V krátkom okamihu sa zamotávame, rozmotávame, plačeme i smejeme sa ako na hojdačke snažiac sa plniť si svoje rozprávkové sny, keď žijeme v tak tvrdej realite. Občas si aj zúfam a hútam, až som  cez to trieskane dvier a hádzanie sa o zem prišla na jednu múdrosť, podľa ktorej už mnohí žijú a srdce majú dokorán. V tom mojom je občas prievan, inokedy sú len pootvorené, no keď si to srdce otvorím tak, že zľahka otočím kľúčom zistím,že je to o rozhodnutí z ktorého uhla sa pozerám.
Môžem nakúkať  len z negatívnej strany.
Isto je nás takých mnoho.
Nie ste sami.
Vzťah vie byť opradený všeliakými podmienkami,
a aj keď nechceme, tá čierna vrana..
taká sama..
..vie zasiať do dňa mnoho smútkov.
Keď si však vezmem tie nitky osudu do rúk vlastných,
nasadím si ružové okuliare na sny,
začnem sa dívať s úsmevom a prijímať toho ku ktorému sa moja láska priznáva,
aj krákanie rán sa mi pozdáva..
Je zrazu bez pozlátka a to slovo neznie jak ohratá páska.
„Klop,klop“..

Mám toho muža niekedy dosť a škrípem zubami, že nie je po mojom, že by som všetko chcela inak a HNEĎ, že mi lezú na nervy všetky slová, sľuby.
Často nešetrím slzami, veď sú zdarma,
a po nich sa i uľaví.

Ak
však..
Zistím kto stojí pri dverách
Prijímem tú moju polovicu takú aká je, zostane mi láska.
Čistá a nefalšovaná.
Taká, čo sa vie hádať, smútiť, kričať, smiať sa, tešiť, milovať.
Vtedy je to naozaj a bez retušu.
Raz tu aj tak nebudeme a moje meno napísané do snehu na prednom skle auta odfúkne vietor.
Čochvíľa tak i nás..
Nuž prijímam ťa takého aký si.
Otváram dvere v srdci, ďakujem že na ne klopeš.
Každý si zaslúži, aby mu tá láska zostala..a ak odíde nech sa má kam vrátiť.
Kľúč ti nechám pod kvetináčom.

Vzostupy a pády melú sa nám životom

a my si ho nechávame na potom.

…Kedy to je?..

Mohlo by byť teraz..

Poslednú dobu nestíham každý nádych nového dňa zachytávať do slov..

Príliš rýchlo sa nám mesiac so slnkom strieda

a aj keď je to chvíľa, už nenalieham.

Čo nám pekné zostane, keď modré z neba len tak nespadne do dlane?

Život rýchlo plynie a mne je dlho bez písania.

Niekedy však čakať musím,

..bez naliehania..

Na správny čas, veď ani snežienky ešte nevykukli.

Mohli by sme sa viac tešiť z prítomného okamihu. Veď máme len ten.

Pomyselná krása krištáľov, odzrkadlila sa vo chvíli nezabudnuteľného večera.

Niesol sa na krásnych šatách dám ako na krídlach čakajúcich na vzlet pri tanci.

Každá popoluška by si to mala dopriať.

Skúste o rok prísť, tento ples je  pravý.

Ak neviete kde, zamierte so svojím kočom do hotela Residence na Donovaly

.. užívať tú chvíľu..

 I príprava môže mať svoje kúzlo.Účes, obliekanie šiat.

Vždy som zbožňovala šušťanie nariasenej látky na sukni. akoby som sa prostredníctvom saténu zmenila na motýľa.

Najkrajší začiatok ako vykročiť do nového roka s naozajstnou noblesou, je zastaviť realitu a preniesť sa inam. Do mrazivého kráľovstva, kde sa o vás postarajú ako o urodzené panstvo a vy zrazu zabudnete na tie občasné vrtochy alebo typické plesové porovnávanie.

Nehľadíte na iných kto má akú róbu alebo kto sa kedy potkol o vlečku.

Ak sa čosi také podarí, je to skladba dokonalej harmónie pod taktovkou zanietených organizátorov.

Tuším,že to boli dve krásne dámy toho večera. Pani riaditeľka a pani majiteľka hotela.

Svojou prítomnosťou a šarmom sa postarali o výbornú atmosféru.

Bolo mi ľúto, že čas tak rýchlo plynie. Veď aj by nie, keď nám do tanca hrala skvelá kapela Ľudo Kuruc band a večerom nás sprevádzala skvostná Marcela Molnárová.

Umenie šéfkuchára bolo poéziou.

 Každý kto bol na tomto kúzelnom bále sa dosýta  zabavil, potešil svoje zmysly.

Úplne som zabudla na reálny svet.

Ten čas bol jednoducho vyňatý z konceptu bežného života a vy ste sa mohli cítiť  tak, akoby ste sa práve zamilovali.

Takáto plesová atmosféra je jednoducho len tam.

Chce to talent pripraviť taký skvostný večer.

Už sa nesmierne teším na ďalší rok, kedy budem môcť vychutnať ten prítomný okamih..

Osláviť krásu.

Mrazivá noc krištáľov sa sa podpísala spokojnosťou do nevšedných spomienok, kedy sme sa mohli cítiť inak, rozprávkovo.

Aj o pár rokov si budem skladať celú krištáľovú mozaiku z pár chvíľ na jednom bále, kde som pretancovala črievičky.

Krištáľ ako vzácna radosť..

môcť tak ten čas zastaviť mrazom,

a všetko by sa premenilo razom

na sen..

Každý deň si čosi prajeme a ja si niekedy prajem celkom obyčajné veci.
Tvorivosť, čo nám ľuďom svedčí.
Možno i trochu pokoja a šťastia, ak sa môžeme zastaviť na kus reči.
Stáva sa mi, že cez noc spím a cez deň bdiem vo svojich snoch.
O bohatstve zdravia,ktorého máme priehrštia mnohí.
Dlhá cesta životom sa kľukatí a z času na čas je na nej i daždivo.
Ponad rieky však vieme stavať mosty.
Vieme si pomáhať.
Kameň po kameni dláždiť cestu hrboľatú.
Fantázia prispela kúskom seba.
Sme radi, že sme mohli a, že i vy ostatní ste pomohli,
Pre lepší a krajší život jednej statočnej dušičky, ktorá môže o to väčšmi rozžiariť tento svet.

Splnila sa mi túžba po šatách. Sú darčekom, ktorý mi bude pripomínať tieto Vianoce. Ich „naozajstnosť“, že tie pekné dni boli. Nosiť dnes ľanové šaty je netradičné a pritom tak podčiarkujú naše pravé tradície. Dnes je to sviatok, obliecť si šaty z ľanu. Je to nesmierne príjemná látka. Nemá nič spoločné s obchodnými centrami, s rýchlym nakupovaním, s konzumným spôsobom terajšieho života. Keď si ich oblečiem cítim sa inak. Som hrdá na to kým som, na svoje korene. Navyše, ak sú také skvostné šaty aj ručne ušité je to jedna rozprávka a napadlo mi, či sa v nich nemám aj vydávať 🙂 Možno k nim chýbajú len kvety do vlasov…

Vznešenosť hudby v nás dokáže zanechať stopu po anjelskych krídlach.

Je to niečo nadčasové..krásne..

Obohacujúce človeka o čosi viac.

Pamätáme si, že vďaka nej sme ľudské bytosti čo dokážu krásu vnímať.

Sú to síce malé pohyby prstov po strunách nástroja, no nechávajú v nás krásne pocity.

Skúsme sa teda započúvať aj do hudby, ktorú píše sám život.

Nech je dirigentom Láska v každom dni.

Hudba nám totiž otvára srdce, vďaka nej sme lepší, vnímavejší..

Spestruje svet..

A možno je hudba i rozhovorom s niekým tam hore..

Ponorím sa do slov

v nádeji, že to by mohol byť jeden z najkrajších darčekov..

Čosi mi prišlo poštou

a viem, že záleží mi na niekom.

Chcela by som byť tým najlepším darčekom.

Len jedno si želám keď pozerám na hviezdy,že

keď prídem ku dverám..

 pomaly alebo pobežím..

Budem mať Vianoce

zaklopem ti na srdce.

..to moje je dokorán..

Večer pred štedrým dňom mi napadla jedna milá téma.
Keď som videla tieto momentky z priestorov, kde tak rada chodím na brušné tance, chcela som sa s vami podeliť o dobrý pocit, ktorý môže mať každý aj vďaka maličkostiam.
Už ako malá päťročná slečna som sa poobliekala do sukien, navešala som na seba šatky a mnoho goráliek. S čistotou detskej duše som tancovala doma po obývačke, až kým som nerozbila sklo na skrinke s pohármi. Piruleta mi akosi nevyšla 🙂 Vo svojich troch rokoch som dokonca zhodila celý vianočný stromček z radostného šmýkania sa po parketách, najlepšie s rozbehom 🙂
Ako veľmi si prajem , aby aspoň počas sviatkov boli dospelí na chvíľu deťmi.
Stojí to za to..Aj za tých pár rozbitých vianočných gúľ.
Tanec mi síce veľmi nejde, no radosť zo spontánneho pohybu na rytmickú hudbu nie je nikdy na škodu a môžem v sebe nájsť tú pravú podstatu ženy. Čo si tak napríklad namiesto pečenia koláčov zatancovať?..
Vianoce prídu aj keď nebude všetko dokonalo pripravené. Veď predsa nie je koniec sveta. Namiesto zhonu mohli by sme sa obklopiť láskou. Veď práve na to by mal byť čas. Preto som sa trochu čudovala, keď ma z uvažovania nad tým, kde zaparkujem v obchodnom centre vyrušilo netrpezlivé trúbenie. Vyčkajme chvíľu. Čo nás ženie? Sú to veľké očakávania? Snažím sa prísť na to čím to je. Spokojnosť predsa nie je o naháňaní sa. Veď zajtra si sadneme s našimi rodinami k štedrovečernému stolu a čím menej bude darčekov, tým nech je viac porozumenia a pokoja v nás. Počúvania s láskou.. Pochopenia..
Tento rok sa mi nepodarilo kúpiť veľa darčekov a tak si dám na hlavu čelenku, ktorú vám zajtra odfotím, aby ste sa zasmiali 🙂 Najkrajší darček sme my sami a skúsme byť najlepším darčekom pre našich milovaných.
Späť však k tancovaniu. Aj vďaka tomu som pochopila, že nie vždy sa musíme toľko snažiť. Nie vždy musíme robiť všetko perfektne a nie je zakaždým potrebné niekde vystupovať alebo mať dokonalú choreografiu.. Je skvelé robiť niečo len tak pre potešenie.
Prajem vám radostné Vianoce.
Robte to, čo vám robí radosť.. Nech už je to čokoľvek..

Keď napadne sneh, akosi všetko stíchne.

Pani Zima, kráľovná Meluzína, už opäť zavítala aj do Svitu.

Prišla sa pozrieť na usmiate tváre rodičov a učiteľov, ktorí sú hrdí na svoje deti a žiakov.

Čo je tým najkrajším darčekom?

Asi to, keď hudba otvára srdcia. Keď ku blikajúcim svetielkam na vianočnom stromčeku pridá sa i melódia. Zahraná v pravú chvíľu. Znejúca skutočne pod rukami hudobníka.

Pravé kúzlo, ktoré vzniká nie mávnutím čarovného prútika, ale každodennou prácou.

Aj melódia  môže byť modlitbou a tam hore ju s láskou počúvajú.

Hudba nás hreje, keď vonku sneží Meluzína.

Vraj bola z toľkej hudby priam dojatá a tak sa nám toho snehu i hodne roztopilo.

Namaľujme si teda hudobné kvety na okná našich príbytkov.

Vianočná radosť do nich zasvieti a zavládne v duši pokoj a šťastie.

Možno i trochu toho ticha..

Snehové vločky začnú opäť padať, na dôkaz toho, že každý človek má na nebi svoju hviezdu.

 

Asi je to jedno kde. Dá sa žiť ako v sne..

Nuž malá dedinka Vikartovce mi akosi učarovala a najmä ľudia žijúci v nej.

Prajem si, aby bolo na svete mnoho takých dedín, v ktorých rozkvitá, aj v zime, srdečnosť, ochota a podpora u rodičov, ktorí jej majú plné priehrštia pre svoje ratolesti.  Tam si každý utorok, keď učím, uvedomím, že dá sa i naozaj žiť v skutočnom svete. Nechcem súdiť ten svet súčasný. Len pozdvihnúť by som rada, to pravé a podstatné. Nie to pozlátko, čo si mnohých omotalo cez sieť pavučín instagramových umelých bábik. V týchto malých dedinách si dieťa občas povzdychne, že po gitare ešte musí ísť preberať zemiaky. Okrem zápisu správnych prstokladov do nôt, práce s dynamikou a interpretácie skladby, okrem tejto výučby sme my učitelia občas i psychológmi a tak mi „čo, to“ moji milí žiačikovia prezradia. Väčšinou však odzrkadľujú tú holú pravdu. Je to generácia, čo príde po nás. Snáď sa to všetko vyváži. Tak ako deň má noc a mestá majú dediny. Z toho pravého a ľudského sa mi zdá akési milšie to o tých zemiakoch, ako keď sa mi dieťa posťažuje, že tá profilová fotka sa mu už nepáči a čím skôr ju treba zmeniť.

Po malom triednom koncerte vo Vikartovciach som bola akási uslzená. Bolo to pripomenutie, že v malých dedinkách ešte existujú skutoční ľudia a nie malomeštiacke prázdne figuríny.

Prosím ešte precitnime. Tak ako tí rodičia, čo prišli na triedny koncert. Bola ich plná trieda, museli sme dokladať stoličky. Už dávno som nepočula od rodičov taký srdečný, priam búrlivý potlesk  venovaný deťom. Aj ľudové piesne s nimi spievali.

To, čo by mohlo byť na každom koncerte, to kúzlo podpory rodičov, dôvera a radosť z úspechu ich detí, to všetko tam zrazu bolo. V jednej malej dedine.

Odpustite mi, nechcem nikoho súdiť..ani mestá veľkomestá. Len si prajem, aby všetci tí, čo ešte neprecitli..nech to skúsia.

To kúzlo je v srdečnosti, v radosti a pokore.

Hudba sa nám takto prihovára.

Všetci tí, čo hrali a i tí, čo hudbu počúvali, vtedy pochopili, že stačí málo.

V malej dedinke Vikartovce.

Zdá sa mi? Alebo je to naozaj, že nám tiaž a prázdnota sveta šliape na päty..

Poďme radšej preberať zemiaky. Možno zmúdrieme..

      ….a ten motýľ čo v nás drieme

          bude farebné krídla mať aj počas zimy..

            Tam hore sú anjeli…

          no mohli by sme i my

                              …byť nimi……

Zima nám už zavítala v celej svojej bielej paráde, no spomeňme si na jeden jesenný koncert hudobného oddelenia. Vietor, ktorý dnes sfukoval sneh zo striech v malom meste pod Tatrami, len nedávno jesenné tóny privial do domu kultúry. Prvý koncert hudobného oddelenia  bol  pozdrav farebným listom, ktoré dnes vystriedala biela perina. Rôznofarebné zvuky hudobných nástrojov potešili jeden štvrtkový podvečer a s ním všetkých priateľov hudby, ktorí nás prišli podporiť.
Sadnúť si a počúvať..To je pohladenie pre dušu, ktorého sa nám dostáva pomenej v tak hlučnom svete.
Ak chcete mať myšlienky krajšie.. iné
vstúpte k nám do Fantázie.

Malá oslava v utorok..Letí ten čas a tak treba sláviť. Aspoň chvíľu…

Pri dobrom víne a jedle, v kúzelnom prostredí Provence café v Levoči.

Zájsť do tejto malej kaviarničky nie je nikdy krok vedľa, pretože prídete tam, kde je kvalita.

Či už je to koláčik, káva alebo pohár vína..

Zmysly sa potešia,

keď si ktosi zmyslí..

Osláviť všedný večer napríklad aj takou ochutnávkou.

Život je krajší s miestami ako je  Provence café.

Bez vône  kávy a bez vína..

mohol by nás svet omínať..

Keď doznie potlesk, srdce sa mi naplní..

Vtedy viem, že nie je márne žiť umením..

Aj keď toľkokrát je to ťažký chlebík,

no bez toho stalo by sa mi..že mohla by som nebyť..

nežiť..

Čosi v danom okamihu a v tej chvíli prežiarilo mi dušu a bola som  šťastná, že mám hlas.. Tak veľmi som si užila ten dar..Len ho rozdať do sveta..

Keď môžem pre vás hrať i spievať cítim sa ako kráľovná..ako z monarchie..akoby mi v žilách prúdila modrá krv a my všetci sme takí mohli byť v reštaurácii Monarch. Výborné jedlá,vína a i kniha, ktorú prečítate na jeden dúšok,bola v ten večer pokrstená. Nové piesne..ich slová zaplnili ten krásny priestor. Tóny sa odrazili  od stien a spôsobili  radosť, čo tak narástla..

Magický večer, ktorý verím že sa zopakuje. Večer, ktorého prítomnosť ma obdarila šťastím, že môžem žiť a spievať..

..zohrievať

..aby mal život svoju dynamiku..

bez ostychu..

Venovať melódiu nádychu..

To je chvíľa plná prepychu.

Akí sme len bohatí. Aká monarchia a rod vín..hudby..

Plnia sa túžby..

Venujme čas. Inšpirácii a snom.

Súznieť môžeme.

Chuťou, hudbou, slovom, jedlom,prostredím.

Vtedy uverím,

že žijem..tak naozaj.

Nesúdim, nekritizujem.

Nechám len prejaviť to čaro okamihu, čo chodí na návštevu častejšie než doteraz.

Ďakujem za nezabudnuteľný večer. Za ľudí, ktorí sa skutočne snažia robiť veci čo najlepšie. Či už to bolo výborné jedlo reštaurácie Monarch, ktorú istotne navštívte, ak budete v Prahe, alebo to bola jednoducho láska vína k hudbe.  Nedá sa odolať. A tak sme opäť hrali. K vínam, čo ste ochutnávali a umenie sa zhmotnilo do reality. Ak nevieme ako hrať, otvoríme si noty. Ak neviete ktoré víno ochutnať, otvorte si knižku, tentokrát v elegantnom bordovom šate Sprievdoca vínami Slovenska od Vladimíra Hronského. Nie je hriech naučiť sa ovládať i hru  znamenitých chutí. Nuž do všeobecného vzdelania by sa patrilo poznať tóny stupnice. I tá  vinárska má svoju špecifickú melódiu. Zvoní, keď zazvonia poháre. Zvonia len keď sú dva. Jeden o druhý s človekom , čo je blízky.

Len jeden pohár k úsmevu..

pre nás ľudí..

nemusíme súdiť..

Stačí len hrať a počúvať..

pieseň okamihov.

Čo dáva ženám to svetlo do života..v každom dni..Občas sú moje dni také, že ich celé preplačem.. Kto však povedal, že je to zakázané? Nie nie je..len to naše ženstvo je dnes potláčané honbou za úspechom, za prácou, možno akejsi čudnej potrebe podobať sa mužom..Tou nezávislosťou a sebestačnosťou.. Dovolili sme si niekedy byť skutočne ženami?. Tak naozaj..Osláviť tú svoju nespútanosť i radosť z toho ako sa v nás vystriedajú štyri ročné obdobia počas mesiaca..Stalo sa mi čosi, že som tú ženu v sebe prestala počúvať. Myslím na prácu na to všetko čo mi treba urobiť, na čo sa pripraviť, koľko skladieb sa naučiť na vystúpenie a podobne. Potom zrazu zafúka vietor a lámem sa ako steblo trávy, čo namiesto k slnku skláňa sa k zemi..a čomu sa klania? Rozumu, povinnostiam a práci?

Srdce tak veľmi tuší. sníva a chce sa tešiť..
nechce už počuť veľa rečí.
Len pohladiť..
Len to môže všetko napraviť..
..pozliepať..
duša ženy môže sa pozviechať..
Keď skutočne dovolí si byť naozaj ženou..
Možno vtedy i muži..začnú byť mužmi..

Pritrafila sa mi dnes do myšlienok takáto úvaha..Venovaná všetkým ženám i mužom, aby svoje srdce počúvali. Nedávno som bola naplnená krásnou chvíľou strávenou s úžasnými ženami. Máme to len my. Ten zvonivý smiech, džavot a keď všetky radostne rozprávame naraz, znie to ako v kurníku. Asi i preto mám rada hydinu 🙂 a teraz nemyslím na jedlo 🙂 Nechcem však ženy porovnávať so sliepkami, božechráň. Chcem nám len pripomenúť že aj my sme živé bytosti, že potrebujeme výbeh, slobodu, zo všetkého najviac chceme byť milované. Zo spontánnej návštevy kvetinárstva, vzniklo jedno „preddušičkové“ stretnutie a také už veru dávno nebolo..  Milé, krásne ženy a bohyne. Stretávajte sa so svojimi priateľkami. Každé a jedno vypočutie svojho srdca pomáha k rastu……našich krídel…..

Ukradnúť si čas..

pre nás.

Nevezmeš si nemáš..

Bude plynúť a aj keď chcem predĺžiť večer tak, že nejdem spať

ráno príde..

S ním aj deň.

Ďakujem, že nový..

Len si tak hútam.

Za nás ešte sviečka nezahorí..

Máme ešte čas..

..Dúfam..

Keď šikovní a zanietení ľudia vytvárajú hodnotu, je úplne jedno kde. Aj emócie sa dajú naservírovať v podobe zážitkov, ktoré už boli prežité a po prvom súste si zrazu spomeniete aké boli najkrajšie Vianoce alebo čas pekných chvíľ. Dobré jedlo je ako pohladenie.
Ak je spokojné telo, i duša je na tom podobne.
Žiť až do dna, kochať sa a dýchať vôňu kuchárskeho umenia. Najlepším súznením je preň umenie vinára. Vtedy zastaví sa čas.
V malom mestečku Handlová sme sa vďaka tomuto večeru učili zabúdať..na starosti..všednosti..
Veľká vďaka patrí skvelému tímu zanietených a talentovaných tvorcov jedného pekného sna v reštaurácii „People“
I zasnívať si niekedy môžeme. Z malých myšlienok sa niekedy stávajú splnené priania a i tam v Handlovej sme sa cítili sťa vo veľkomeste, ale nie ako malomešťania.
Mojim malým snom je vydať sa za vinára 🙂 Teda zosobášiť s tým skvelým vínom a jedlom i hudbu. Mala som možnosť podarovať tejto znamenitej symbióze i pár piesní a mám pocit, že niektoré povolania, veci, ľudia k sebe jednoducho patria..

Prostredníctvom svojho blogu „Eggfashion“ vám aspoň takto sprostredkovane ponúkam ochutnávku umeleckých diel na tanieri. Kedysi som chcela písať najmä o outfitoch,  no z „vajca“ sa občas všeličo vykľuje 🙂 Nech sú teda slová na tejto stránke o všetkom, čo skrášľuje život. Nech už sú to pekné šaty, jedlo alebo hudba..

Čitateľom, spisovateľom, priateľom a vám.. Verím, že sme pohladili dušu.  Príbehom, tancom i hudbu. Želať si, znamená túžiť a mať nádej. Keď je želanie z lásky a so zámerom čistým ako list papiera, stačí len začať písať a želania sa plnia v podobe tvorby. Umelecká škola Fantázia darovala k osemdesiatemu výročiu knižnice kus svojho srdca. Na piatkovom galakoncerte, v ten magický podvečer i sova z loga knižnice ožila, aj rozprávať začala znenazdajky a rozpovedala príbeh o tom ako spisovateľ hľadal svoju múzu a inšpiráciu. Veď keby nebolo spisovateľov, nebolo by ani kníh a veruže by ani naša knižnica vo Svite nebola. Dnes môžeme povedať, že na príbehoch a rozprávkach vyrastajú ďalšie a ďalšie generácie. Zachová sa táto vzácnosť. Nič predsa nepodporí fantáziu viac, než šuchot stránok. Je to magické, tajomné a jedinečné. Skryté v predstave každého z nás. Čítajme, veď ak raz okúsime vôňu kníh, nikdy nebudeme mať núdzu o predstavivosť. Príbeh sa zakaždým znova narodí pri prečítaní prvého slova a žije v nás až po bodku za poslednou vetou. Ďalší z koncertov umeleckej školy, kde sa tancovalo i hral orchester. Preniesli sme sa do čias minulých, kde čarovná múza darovala spisovateľovi osem želaní. Svoju inšpiráciu nakoniec našiel. Ako? Tak, že si neželal len pre seba a posledné želanie podaroval našej knižnici. Nech len teda má, tá miestnosť bohatá na toľké svety, ôsme želanie a priania splnené. K osmičke pridáme ešte uzavretý kruh čitateľov a spisovateľov, aby ich bolo stále dostatok.. Je krásne dať si pred spaním do knihy záložku. To žiaden notebook nedokáže.

Veľmi ten život  letí, no ja sa cítim ako osemnásťročná s dvanásťročnými skúsenosťami 🙂
Keď som mala sedem rokov, dostala som od mojej tety milý darček, ktorý mám do dnes. Je to maličkosť a častokrát nám tieto drobné veci pripomínajú pekné zážitky. Možno i preto, že to bol darček „len tak“ Bolo to desať malých porcelánových žabiek a dnes mi každá tá malá porcelánová figúrka pripomína, aby som nezabúdala byť dieťaťom a každá z nich predstavuje jeden dar ,vzácny dar, ktorý som v živote dostala..Ak tých desať vynásobím troma najväčšími darmi, to sú moji rodičia a moja láska, mám to magické číslo tridsať a chcela by som prezradiť, že sa v tomto veku cítim naozaj svoja. Teraz je to krásne, také, aké to práve je a o to krajšie svojou dočasnosťou a  neopakovateľnosťou. Mojich desať darov, nemusím ich všetky menovať, najdôležitejšie je pre mňa to, že som mohla do tohoto veku zistiť aké to je milovať a byť milovaná, mať zdravie, skvelých priateľov a okúsiť dar života. Samozrejme som si splnila i sen veľkého šatníka 🙂
Rozmýšľam i nad starnutím a viem že sa toho netreba báť, pretože každý rok vie obohatiť o čosi nové, pekné, je to čas, ktorý tu máme a teším sa na každú vrásku. Zostarli by sme len vtedy, ak by sme boli sami a to sa neudeje, ak človek má veľkú rodinu a milovanú osobu po svojom boku.
Nie každý má ružové detstvo, no keby to bolo inak, nebola by som dnes žena s umeleckou dušou. Som vďačná a hrdá na moju maminku, vždy išla za svojim šťastím a ja by som s ňou šla aj do pekla. Som nesmierne rada, že ju mám. Mám otca, biologického, po ktorom som zdedila hnedé oči a ešte jedného. V živote sa stáva, že stretnete človeka o ktorom viete, že je vašou rodinou. Cítite to proste v srdci. Mám aj jedného mladšieho brata, ktorý vie neskutočne vycítiť každú moju náladu. Len vojdem do dverí a on mi okamžite odzrkadlí ako sa cítim. Je to veľký učiteľ a cez neho vidím, čo všetko sa mám ešte naučiť. Je nesmierne prajný a má čisté srdce. To, že som stretla svoju rodinu viem od chvíle, keď som v jeden nezabudnuteľný večer podala ruku na zoznámenie sa s jedným charizmatickým mužom. Odvtedy viem, že si s ním chcem komplikovať život do konca života.
Pred dvoma týždňami som mala priam vysnívanú oslavu narodenín a moja rodina i priatelia mi odovzdali veľmi veľa lásky, za čo im nesmierne ďakujem. Oslavu som pomenovala vtipne, vraj na počesť jednej starodievockej tridsiatničky. Nuž tak to je. Do svojej tridsiatky som sa nestihla ani vydať a ani prežiť to najkrajšie obdobie pre ženu. Sú chvíle, keď mi to skutočne zachýba, no hneď si spomeniem koľko snov som si splnila.Verím, že všetko ostatné príde. Keď už mám tridsať, je to akoby som prekročila určitú hranicu, už nemusím mať toľko strachu, nemusím sa báť tmy, aj keď strašidlá majú v tomto veku trochu inú podobu. To smutné nechávam za sebou a do nových dní sa budem pozerať s láskou a vďačnosťou.
Moji drahí priatelia a rodina sa ma pýtali, čo by som chcela k narodeninám.  Bola to ťažká otázka, no zároveň ma veľmi tešila, aj vďaka uvedomeniu si, že mám všetko. Zdravie, šťastie a najmä lásku, ktorá do môjho života prišla, keď som si povedala, že si ju zaslúžim.

Kedy je umenie umením? ..Dnes na oslave šesťdesiatych narodenín básnika Vladislava Vaľka sa mi naozaj pekne hralo.Boli to len tri piesne, no mala som pocit, že som v prítomnom okamihu.Pochopila som ,opäť, že nehrám piesne preto, aby som predviedla svoj hlas a ukázala to, ako hrám.. Hrala som jednoducho pre umenie, pre danú pieseň. Ak človek dosiahne tú pravú pokoru a odosobnenie sa od skladby či básne, vtedy sa stáva skutočným umelcom a dielo cez neho prechádza. Nehrám preto lebo „Ja“.. Hrám pre to „Niečo“ čo plynie cez moje srdce bez pocitu predvádzania sa. Čisto a prirodzene. Vtedy už nepotrebujem uznanie.. Stanem sa na tú chvíľu tým umením a zrazu si už nemusím nič dokázať..ani sama sebe..Byť odovzdaný umeniu a to „Ja“ je až na konci..možno to je to, čo by sme mali hľadať. Ten pravý postoj a k tomu i pokoru. Vtedy sa totiž deje čosi veľké, čo sa dotkne duše.
Verím, že čoskoro bude aj video. Dnes večer len ukážka outfitu s modrými šatami plnými kvetov, aby zvýraznili tvorbu, ktorej sa venujem a žlté ruže vo vlasoch, čo neuvädnú, lebo som ich mala v účese aj s ampulkami s vodou 🙂

Môžu mať vlčie maky inú farbu než červenú?

Ak, tak iba na sukni, lebo príroda si vždy bude maľovať po svojom.

Tvrdohlavo si sneží v zime, na jar ľady roztápa, bez pozlátka,bez závisti či z donútenia.

Maľuje i obrazy do nás, niekedy akvarelom.

Najradšej mám sukne tvaru kvetov,

Vtedy môže aj september rozkvitať

vtedy si s odvahou zeme môžem potykať,

posypať..

cestu domov lupeňmi margarét.

Namaľovať svet naružovo

sýtou farbou ten kútik v duši menom šťastie, čo občas rastie

večerom si sadne na nás, možno stačí ak je ho i skromne.

Keď  ako jesenný dážď kvapká.

Nech naprší a bude toho šťastia hodne.

Klope mi na dáždnik v podobe tridsiatky,

že čas sa nevráti pospiatky..

a to je dobre..

Je dobré niekam patriť. Do rodiny i k priateľom. Zopár skvelých priateliek mám a je dobre občas si niekam zájsť a stráviť spolu pekný večer, aj keď tie moje by som mohla porátať na prstoch jednej ruky. Stretávanie sa, spoločné nákupy, klebetenie pri káve je pre väčšinu žien oddychom a je to niečo, čo netreba zanedbávať. Je mi ľúto, že sa to niekedy zo života vytráca. Žena sa vydá, má rodinu a priority sú už iné. Je to prirodzené, no z času na čas by mal byť dôležitý aj okamih ženstva a aj ten by mal byť  zadelený do času. Všetko sa mení, nuž ja som sa na tento večer tešila takmer ako na prvé rande.
Priala by som si, aby sa kamarátky kamarátkam nestrácali,ak sa aj mení čas, sme staršie a máme rodiny . Je mi veľmi vzácne, že som tak spontánne mohla zavŕšiť koniec prázdnin so skvelými dievčatami. Tak sme sa teda posledný prázdninový nedeľný večer vyobliekali a šli sa pozrieť na priamy prenos šou Let´s dance. Tento  program v televízii nepozerám, no keď bola možnosť, kamarátka kamarátkam dohodila štyri miesta v komparze a sedeli sme tam „nastajlované“ hneď za televíznymi celebritami. Spočiatku som mala rôzne pocity. Ľudia naokolo sa tvárili dosť dôležito aj s dokonalými účesmi a outfitmi. Veď predsa budú videní v televízii. Zo sklenených pohárov na vodu a na víno pili iba tí vpredu. My ostatní sme si dali vodu z plastových pohárov.Toto rozdeľovanie na zdanlivo nižšiu a vyššiu vrstvu sa vyrovnalo behom na toalety, kde som videla bežať i moderátorku spravodajstva. Prestávka trvala šesť minút a cesta na miesto kde sa „Wýborne Ciká“ nám trvala päť minút. Kde sme vlastne my a kde sú oni, keď sme v jednom svete? Sú tiež v tej svojej rodine celebrít. Prečo som  to ale vnímala  tak, že sú úspešnejší než my ?Je to peniazmi,postavením? Ach kde som sa len nakazila chorobou s názvom Porovnávanie ? Ktovie. Mala som chuť vyviesť nejakú hlúposť, nech celá tá bublina akejsi nadutosti praskne. Pritom, keby sme nemali na svete stavbárov a robotníkov, kto by postavil domy, v ktorých sa pozeráme do tých, častokrát, prázdnych krabičiek. Mrzí ma, že je mnoho ľudí vo vytŕžení z toho, že som bola v Nákupných maniačkach. To, že som umelec a že takmer každý deň sedím v triede a učím svojich žiakov, že nie som videná je azda menej ako byť v televízii?
Adela bola samozrejme skvelá a naživo som si vychutnala nezameniteľnú kreativitu a profesionalitu moderátorov. Páčila sa mi atmosféra medzi tanečníkmi. Bola to jedna rodina a takmer som zabudla, že sa to naživo natáča do televíznych príjmačov slovenských domácností. Bolo vidno, že všetci tí, ktorí tancovali na parkete mali za sebou mnoho tvrdej práce a užívali si to.Jednoducho tam patrili. Na chvíľu sa mi zazdalo, aké by to bolo patriť do tej ich rodiny. Asi priťažké, keďže vstupenkou je tvrdý biznis, vedieť sa usmievať, ovládnuť emócie. Dá sa to len s veľkou dávkou odvahy.
Pokiaľ to však bolo hrané? Je to úprimné, alebo je to celé o herectve..? A dá sa to vôbec zvládnuť? Človek so smútkom v duši a režisér povie do éteru: „O desať sekúnd ideme!“ ..Herec, tanečník, či moderátor si nasadí na tvár masku a je v práci. Ako dobre, že tú masku nemusím nosiť.  Odpila som si z plastového pohára a s úľavou som zistila, že i Bezdeda má dni, keď vie byť i bezchuti a zápachu, a že sme všetci len ľudia, aj keď to divadlo skončí a my odhrnieme oponu po predstavení niekam do zákulisia. Budeme tam sami so svojimi snami?.
Zrežírovala som si ten svoj vlastný priamy prenos s priateľkami, ktoré obdivujem väčšmi, než celebrity na obrazovke. Po skončení programu sme poprosili jednu slečnu, či by nás mohla odfotiť. Povedala, že nie, pretože vraj čaká na svoju sestru, ktorá bola jednou zo známych celebrít. Tak sme teda zamierili do vôd medzi smrteľníkov a podarilo sa nám mať aspoň pamiatku z nezabudnuteľného večera. Nie preto, že sme sa boli pozrieť na priamy prenos, ale preto, že sme boli spolu.

Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Niečo ma však,možno to bol práve osud, k tomuto povolaniu akousi prirodzenou cestou priviedlo. K hudbe som bola vedená odmalička. Mala som najradšej spievanie. Ku hre na gitare som sa dostala neskôr, no prvým hudobným nástrojom s ktorým som sa v detstve zoznámila bol klavír. Veľká kamarátka som s ním veru nebola a tak moja cesta viedla na základnú umeleckú školu ku najlepšej pani učiteľke. Začala som hrať vo svojich desiatich rokoch, no do gitary som musela dorásť, pretože i tá trojštvrťová mi bola priveľká. Spočiatku som teda hrávala na zobcovú flautu. Vždy ma však sprevádzal spev, z ktorého som mala veľkú radosť, najmä z vystúpení na javisku. Vtedy som sa cítila so svojou drobnou postavou lepšie, vyššie, krajšie a keďže mi to odmalička „spievalo“ akoby som bola i väčšmi milovaná svojou rodinou. Chcela som ten dar rozdať na všetky strany. Dodnes si pamätám, že keď som ako sedemročná zaspievala pieseň na javisku, nejaký usmiaty mladý pán vybehol z hľadiska a vzal ma do náručia. Mne od ľaku spadol mikrofón na zem. Učím sa pozerať na seba tým šťastným pohľadom publika, čo sa teší z každého tónu..
To je mojich pár riadkov z detstva, ktoré bolo len nedávno a útržky z neho sa mi aj teraz pletú pod nohy v podobe mnohých splnených snov. Dnes by som sa prostredníctvom týchto  pár spomienok  chcela priblížiť svojim žiakom a povedať im najmä o tom, že ak sa aj  zo začiatku nie vždy darí, určite v tom nie sú sami. I ja mám chvíle kedy sa mi skutočne nechce a stále cvičím, napriek tomu, že som dávno vyštudovala. Krása hudby však stojí za to. Moje začiatky v gitare boli ťažké. Plakala som, že ma bolia prsty a vždy, keď som prišla ku pani učiteľke na hodinu, neviem prečo, nerobila som to naschvál, ale vždy som čosi nevedela. Väčšinou to bolo niečo banálne. Napríklad som nevedela prísť na to, kde je struna e. Keby som nemala mamku, ktorá ma prinútila každý deň sedieť za nástrojom a hrať aspoň pol hodiny, teraz by som tie krásne pocity z umenia istotne nemala. Prvých päť rokov to bolo ako na hojdačke. Raz mi to išlo lepšie raz horšie, no gitara ma skutočne začala baviť až po piatich rokoch hrania. Treba občas i vydržať a nenechať sa odradiť, ak to nejde hneď. Dnes sa snažím byť takou učiteľkou, akú by som sama chcela mať. Preto sa občas stáva, že moji žiaci sú mojimi priateľmi a nie som vždy taká prísna.  Čo sa mi však veľmi páči je, že pri deťoch môžem byť vždy sama sebou. Nemusím sa na nič hrať, pretože deti dokážu mnohé vycítiť. Pred nimi jednoducho nič neskryjete.Či už je to dobrá alebo zlá nálada, nemôžete byť iný, iba úprimný a ak je v tejto profesii  láska, možno si v dospelosti tí, ktorých som učila s radosťou v srdci spomenú na jednu učiteľku. Vďaka vám, moji žiaci, sa učím trpezlivosti, pokore a pravde. Pred vami nie je možné niečo zamlčať. Obzvlášť v hudbe. Tá nám vždy nastaví zrkadlo.  Dnes mi toto povolanie dáva do života zmysel. Keď som sa rozhodla, vo svojich pätnástich, že budem študovať hudbu, nebolo to kvôli učiteľskému povolaniu. Skôr preto, lebo som z hudby pocítila tú pravú a  nefalšovanú radosť, ktorá ma naplnila. Priala by som si aby tú radosť zažil každý jeden môj žiak. Je pre mňa veľkým darom keď máme v triede tvorivú atmosféru, keď sa žiakom nechce ísť domov, keď si len tak vezmú gitary a hrajú. Preto, lebo jednoducho chcú. Nacvičia si pieseň podľa videa na internete, alebo ich to jednoducho teší.
Na súťaže sa zameriavam menej.Nebránim sa tomu, no dôležitejšou výhrou je vytvorenie pekného vzťahu žiaka s umením a tak sa z nich potom môžu stať pekní ľudia. Budem rada podporovať talenty vo vás i tento rok, no talent je len jedno percento, všetko ostatné je práca, potom radosť a dobrý pocit, ktorý je pre život nesmierne dôležitý.
Nie som tak celkom učiteľom. Skôr by som sa považovala za umelca, ktorému sa darí byť najmä priateľom pre svojich žiakov. Verím, že počas prázdnin nezostali gitary smutné v kúte. Už sa na vás teším. 🙂

Mám pre vás ešte zopár vtipných príhod, ktoré v tomto náročnom povolaní zažívam. Veľmi ma potešilo, keď mi jedna moja žiačka povedala, že ma nikdy neopustí. Vraj bude na gitaru chodiť navždy. Tiež bolo vtipné, keď som svojich žiakov pozvala po koncerte do cukrárne a oni mi zahlásili, že chcú ísť radšej na pizzu a po večeri by radi šli ešte do nejakého podniku. Nie je núdza o úsmev, keď to zahlásia žiaci, ktorí majú desať rokov.  Taktiež som sa dozvedela, že najlepšie víno je Matyšák. 🙂 Úsmevná príhoda je o žiačikovi, ktorý na gitaru veľmi chodiť nechcel, no vydržal tri roky a verím, že má aspoň pekné spomienky. Bol veľmi zamilovaný do svojej spolužiačky a v jeho ôsmich rokoch s ním šili všetci čerti. Nemohol sa na gitaru sústrediť a zdalo sa mu že na chodbe začul jej hlas. Vybehol z triedy a zamilovane vykríkol na celú chodbu „Vikina!“ .Bola to scénka ako z filmu, pretože na chodbe nebola „Vikina“ ale rodičia s deťmi a nejakí  začudovaní návštevníci školy. Vtipné bolo najmä to, keď som ja ako pani učiteľka, vybehla z triedy, chytila ho za ruku a dobrovoľne-nasilu som ho vtiahla do triedy a zamkla  dvere, aby neušiel 🙂 Nemusíte sa báť, nemám takéto drastické metódy, no zamilované srdce by malo na chodbe vyznávať lásku až po hodine 🙂
Je bežné i to, že občas svojich žiakov podplácam čokoládou. „Pani učiteľka, musíte nám dať čokoládu, inak sa nemôžeme sústrediť“. Tak znie argument na komornej hre, kedy by som rada docvičila aspoň jednu jedinú frázu  a oni nie a nie hrať správne. Som však veľmi hrdá, keď sa nám darí, keď máme u publika úspech a najmä, keď tak krásne hrá náš školský orchester. Pozitívne myslenie mojich žiakov  neopúšťa, aj keď ma občas hnevajú a málo cvičia .Jeden žiak, ktorému sa nie vždy chce a prišiel na hodinu nepripravený s úsmevom vyhlásil, že on je vynikajúci gitarista. Nuž dôležité je vidieť veci z lepšej stránky, veď za pár rokov sa to môže pokojne splniť a zo žiaka, ktorý rád odpovedá na otázku myknutím pleca, možno raz bude úspešný gitarista a ak nie to, bude úspešný v niečom inom. Moja nechuť byť učiteľkou je akosi nenávratne preč a ja i vďaka tomuto povolaniu môžem tak plnohodnotne žiť, byť v kontakte s hudbou. Občas sa mi stáva, že mi po vystúpení ľudia povedia, že vraj ma je škoda vo Svite a škoda ako učiteľky. Čím a kde inde by som bola? Možno by som nebola taká aká som a je predsa jedno v akom meste človek pôsobí. Všade sú ľudia ktorí potrebujú umenie. Tú výživu pre dušu. Bez umenia by sme boli prázdni. Preto som vďačná za toto spočiatku nechcené a často podceňované povolanie.
Môžem byť  umelkyňou,speváčkou,herečkou, priateľom, filozofom,lekárom a môžem jednoducho byť človekom so skutočnou hodnotou. Prečo  ? ..Lebo som učiteľka..

Ľahnem si do machu..

do postele lesa

..keď myšlienok mám v hlave ako maku.

Lesné listy tu ustelú,

mäkké pod žitím.

Na chvíľu  stíšim..

..ešte že cítim..

Chcela by som vám rozpovedať jeden príbeh..
Dnes mi môj brat povedal že vyzerám akoby som mala sedemdesiat. Akú pravdu mal. Niekedy bývam smutná a stáva sa,že ma negatívne emócie neobchádzajú. Vtedy mi starne vnútro a derie sa to i navonok. Skúsme dušou zostať stále mladí a ak hľadáte návod, ten je všade okolo.
Kráčam si tak na vlak aby som si mohla sadnúť do prvej triedy ako panička. Predo mnou ide mamička s malým dievčatkom. Priznám sa, že mám obdobia, kedy skutočne nemám rada deti. Ich džavot a prenikavý hlas ma privádza do zúfalstva. Nebudem hovoriť že tie moje budú iné. Ešte horšie a budú mojimi veľkými učiteľmi. Odzrkadlia všetko to, čo cítim. Všetky bloky a zavreté srdce..
Snáď mi to moje dieťa, ak ho raz budem mať, pomôže prekonať občasné prízemné predsudky.. Pomyslela som si že to uvravené dievčatko bude istotne sedieť vedľa mňa a na moje šťastie sedelo  hneď oproti. Zatvorila som sa do svojho sveta, lebo to sa mi poslednú dobu dosť darí.. S nikým sa nerozprávať, byť mrzutá a sarkastická. Celou cestou z Bratislavy do Popradu dievčatko džavotalo, malo srdečný otvorený prejav ku ktorému sa pridal i ten prenikavý hlas. Maminka ho upozorňovala, bola i trochu  nervózna, a mala i chvíle, kedy bol v jej hlase nežný tón trpezlivosti. Rozmýšľala som pri tom filme,do ktorého som bola zahľadená, že tá malá je mi veľmi podobná. Keď som bola dieťa tiež ma bolo všade veľa, presne tak som si vyspevovala a vymýšľala nezmyselné texty k piesňam.. Zrazu sa niečo stalo. Akoby sa do môjho srdca dostala láska a vyhladila sa na čele vráska..
Zdvihla som oči od počítača a s úsmevom som sa tej malej, čistej a roztopašnej  tváričke prihovorila. Dievčatko malo peknú tváričku a krásne oči . Zvedavé, plné života, pekné vlásky a ja som zrazu nevedela prečo som sa na ňu nepozrela skôr. Veď stačilo len pozerať sa inak. Deti sú čistým obrazom nás samých. Odrážajú svojich rodičov ako čisté zrkadlo. Čo som to spomínala, že nemám rada deti? Ako krásne som sa zrazu cítila, a stačilo len dvihnúť oči. Keď mi bude smutno, spomeniem si na to ako to dieťa, čo spestrilo nezáživnú cestu vlakom, svojimi rúčkami „rozdávalo klímu“. Ako ? Jednoducho svoje rúčky priložilo k zariadeniu na studený „vlakový“ vzduch a potom ich rozprestrelo. Občas by som aj ja tak chytala vzduch a rozdávala by som ho prostredníctvom objatí pre všetky zachmúrené tváre.. Aké šťastie, že ten malý anjelik sedel hneď oproti mne a ja som konečne prestala starnúť.

Niekedy je veľmi ťažké milovať to, čo človek robí, čím sa živí.

Stále sa to učím..

Učím sa byť učiteľkou, ženou, priateľkou, dcérou, tou, čo má rada, túži, sníva, spieva, hrá..

Niekedy je tak ťažké prijať to veľa čo máme,  našu prítomnosť..Pritom na ničom inom tak veľmi nezáleží ako práve na tom, čo je teraz .

Viem a neviem..mám rada svoju gitaru z cédrového dreva, no bez poctivého cvičenia si neviem zahrať len tak..

Mám v hrdle hlas, čo zo mňa plynie.. Tak rada by som ho rozdala,  kde začať.?..

Hľadať to pravé šťastie ukryté v obyčajnom dni, v dýchaní,.. spievať i pre seba..len tak..

 Ako si  vytvoriť prázdniny i v duši, ktorá často moje telo dobieha?.

Cítim sa niekedy v tejto realite ako v kúte.

Stále by som chcela byť šťastná.

Aké hlúpe.

Každým kúskom na moje telo útle

..srdcu v hrudi je úzko..

Pozlátko doby a moment prchavý.. v bolesti hlavy..smútok mi na pery sadá.

Aj napriek tomu že mám to tu rada.

Spievam totiž na svadbách a pohreboch. Aký paradox.

Kto zahrá šťastným novomanželom a kto odprevadí dušu?..

Občas mám tak málo síl a strach ma objíma. Nie, nie som dokonalý obrázok na fotke, ešte že sú slová a čudujem sa odvahe, čo tu píše a vyzlieka ma donaha, možno len pre prostý dôvod, aby sa žitiu uľavilo.

 Je lepšie kráčať s láskou, nie so strachom. Dúfam v lásku, že ma vyvedie zo smútku, keď v samote si líham. Občas so slnkom snívam a smejem sa akú dôležitosť prikladáme čomusi, čo je len dočasné. Pobozkaj ma ešte Múza..

Prichytila som samú seba, že posledné kvapky ľadovej kávy so zmrzlinou som sa ešte snažila zachytiť a takmer som si nevšimla aké zvuky pri tom vydával nový hudobný nástroj „slamka“. Bolo to nedávno na krásnom Ljubljanskom hrade. Ani som si nevšimla aké zvuky vychádzajú z pohára a možno som i pohoršila nejakých turistov 🙂 Okolitý svet sa mi zrazu stratil. Šľahačka mi potvrdila, že je síce koniec dovolenky, no prázdniny sa ešte nekončia a život učiteľa je i sladký.  🙂 Po pár sekundách som sa spamätala a odsunula prázdny pohár, v ktorom sa už skutočne nedalo nič nájsť . Potešilo sa však to vnútorné dieťa, ktoré máme každý v sebe, len sa oň niekedy nestaráme. Je to najmä vtedy, keď chceme byť vážni, dôležití dospelí, čo rozhodujú o tom čo sa patrí a čo nie. Niekedy mám chuť robiť bláznivé veci. Ako na strednej škole, Keď sme si s mojim najlepším kamarátom uplietli venčeky z púpavy a hrdo ich nosili na hlave, alebo sme do triedy na prízemí vchádzali cez okno. jednoducho sme nerozmýšľali nad tým, čo sa patrí. Byť dieťaťom sa predsa vždy patrí. Veď pod tou vrstvou značkového oblečenia či makeupu ľudí tváriacich sa dôležito a na úrovni sa často skrýva hravosť, radosť, spontánnosť.  Je niekde tam a čaká na svoju chvíľu, keď sa zašpiní od čokolády, vysŕka posledné zvyšky zmrzliny..Poďme sa radšej hrať,nie hrať sa na niečo.

Žeby som si dnes uplietla venček zo sedmokrások ?..

Neukladám sa ešte k spánku, ale spomínam na tú cestu z Chorvátska. Ešte jeden deň predĺžiť si a cestou od mora zastaviť sa v slovinskej Ljubljane. Krásne to mesto. Uličky a akési čaro, dýchalo na mňa..akoby zastalo v čase. Na námestí sú obchodíky s výrobkami remesla príznačného pre lokalitu. Či už sú to výšivky alebo originalita predavačov, takmer do každého som musela nahliadnuť a vychutnať si pohľad na všetky tie „čačky“. Aj mi  muzikanti začali vyhrávať v žalúdku, nuž znova bol nos na správnej stope a ak by ste si v Lubljane chceli dať typické „street food“, prvá indícia kvality je pekný design, štýlovo oblečená obsluha a vôňa. Raz za čas si treba dať i to vyprážané, k tomu „spritzer“ a hneď máte obed i večeru v jednom. Ak vám z námestia hrá i alternatívna kapela na bubny, o atmosféru je postarané. Musela som si kúpiť i pár náušníc, gorálky, brošňu a plátenú tašku s originálnym nápisom. Áno. Šatník síce praská vo švíkoch, truhlica so šperkami tiež, no nech tam len tých „čačiek“ pribúda, aby z každého pekného mesta a miesta leskla sa nejaká tá maličkosť. Nech po rokoch viem, že som tam bola. Verím, že snáď budem mať vnučku, čo bude taká „straka“ ako ja a ukážem jej poklady i rozpoviem romantické príbehy ljubljanských uličiek i hradu, ktorý sa nad mestom týči.

Vychutnávať prítomný okamih..tvoriť myšlienky..tie pekné, čo sa spájajú s obdobím leta.
Vychutnať ich treba nech zostane i na jeseň.
Dovolenka..vtedy je i jesť akýmsi zážitkom, keď človek uponáhľaný počas pracovného vyťaženia ledva čo to zje,aby svoje pracovné nasadenie prežil. Aspoň na chvíľu to bolo inak. Raňajkovali sme hodinu a pol, večerali tri hodiny. Je to takzvané „slow food“. Opak „fast foodu“. Vtedy je skutočne jedlu venovaný dlhý čas. Ako jeho príprave, tak aj vychutnávaniu v kombinácii s dobrým vínom. Ani som netušila, že v chorvátskej Crikvenici sa dá zažiť koncert šéfkuchára. Netreba ani cestovať ďaleko. Veď i na Slovensku sú umelci, len treba vedieť kde ich hľadať a mať na to nos. Reštauráciou, o ktorej som vám písala včera som bola taká očarená, že som nepotrebovala ísť nikam inam. Bolo mi akurát trochu ľúto, že v centre mesta kraľovali spomínané „fast foody“, rýchlo vypražené ryby a hranolky. I to občas treba, je to rýchle a cenovo dostupné. Za čerstvé ryby, zeleninu, vyberané oleje a servis v bielych rukavičkách si treba samozrejme priplatiť.
No nezaslúži si človek vari?
Keď starostí má vyše hlavy..
A čas kedy mal by si oddýchnuť,nemusel by byť spojený s kartónom špagiet a konzerv pribalených do cestovného kufra. Takto som mohla zatlieskať koncertu chutí.
Je mi to ľúto, ale nikdy nebudem vegetariánka, ani nepodľahnem kultu raw stravy. Všetka česť, niekto to má rád, no pre mňa by bez mäsa nemal život správne korenie, tobôž nie bez slaniny.
Na krevety s hľuzovkou sa len tak ľahko nezabúda, no ak si chcete dať kus dobrého mäska, odporúčam bez predjedla a bez polievky. Možno by ste ho, tak ako ja, už nemali  kam dať. Keď tak do vrecák 🙂
Po prípade dať si jedlo „zamotať“ nie zabaliť, to má celkom iný význam. taktiež v Chorvátsku nehovorte čašníkovi že to bolo úžasné 🙂 znamená to presný opak a je to dosť expresívne.Ďalšia praktická rada je,že  netreba vravieť slovo „nevadí“  to je taktiež nejaká škaredá nadávka. Takmer čašníkovi vypadol tanier z rúk, keď som povedala s nadšením aké úžasné bolo jedlo 🙂 Nuž nevadí.. teda.. je to v poriadku. 🙂 Spomienky mi zostali, a keďže som už doma, idem si uvariť nejakú tú rýchlu cestovinu 🙂

V poslednej dobe som čoraz viac zamilovaná do dobrého jedla. Ako by sa dalo nemilovať, keď natrafíte na miesta kde je i zákusok piesňou,ku ktorej netreba klavírny sprievod.

Chuťové poháriky výhrávajú tónmi „mmmm“.

Takto v nebi som sa ocitla v reštaurácii „Dida“ v chorvátskej Crikvenici. Prezradím vám i adresu, keď budete mať cestu okolo, zastavte sa a vychutnajte si pocit lahodiaci pri vanilke na lístkovom ceste s čerstvým ovocím. K tomu pohár prosecca a dostanete sa niekam vysoko do dovolenkových sfér, do času, keď si treba jednoducho dopriať a na nič nemyslieť. Odhrnula som si svoj veľký klobúk aby som lepšie videla na tanier a vôbec som neľutovala, že namiesto zmrzliny z centra mesta som sa rozhodla takto.

Prišlo to akosi prirodzene. Častokrát píšem najmä pre to aby som vás inšpirovala a najmä napísala to, o čom si myslím, že by bola škoda nechať si  len pre seba. Preto som pre vás vymyslela i malú „rubriku“ o jedle,  maškrtení, užívaní, žití, veď bez jedla by sa nedalo žiť a bez toho výborného by sa nedalo žiť krajšie, sladšie.

Nežijeme síce preto aby sme jedli, jeme preto aby sme žili 🙂

Skúšala som vyradiť z jedálnička sladké, no vzdala som sa bez boja. Život je príliš krátky, aby sme si odopierali a držali diety. Sladká chuť totiž dodáva nášmu bytiu o čosi viac lásky.

Asi mám šťastie, alebo idem jednoducho za hlasom svojho srdca, no stáva sa, že skutočne natrafím na skvost medzi reštauráciami. Bolo to takto aj v tomto prípade. O večernom menu napíšem zajtra. Začala som zo sladka a netradične poobednou siestou pri creme brulee. Bol to pre mňa zážitok a i po návrate z polopracovnej dovolenky sa mi pripomína chuť neba na tanieri.

Je zaujímavé, že vždy keď chcem písať o outfitoch a ukázať vám svoj netradičný štýl, musím prezradiť a priznať sa že nemám talent na pózovanie, čo je i očividné :). Pri tanieri som zaujatá čímsi iným a fotka vychádza akosi lepšie. Žiadne šaty by predsa nevynikli na prázdny žalúdok. Ja mám akúsi malú zásobu tuku a rýchle spaľovanie 🙂 Preto, keď vyhladnem, viem sa rozplakať, vedela by som sa dokonca v tej chvíli rozísť so svojou láskou, prípadne ma chytí úplná panika. Ak podliehate panike z hladu občas i vy, poradím vám pár miest, kde nemusíte hneď siahnuť po čomsi rýchlom, ale vychutnať si okamih.

Odľahlá reštaurácia, o ktorej by som vďaka šťastnej náhode ani nevedela, sa nachádza ďalej od centra. Je tam však vždy plno. To svedčí o jej dobrej povesti a skvelému umeniu šéfkuchára. Presná adresa je :

Bed and Breakfast,

Saint Alliance, Turistički put 7,

 Crikvenica, Chorvátsko.

Názov reštaurácie „Dida“

Prvýkrát sme s našou umeleckou školou zavítali k Jadranskému moru a hneď vedľa nášho ubytovania bol takýto skvost v podobe gastronomického umenia a tento iný svet, ktorý sme na chvíľu okúsili, a i my sme mali koncert.. trochu iný.. koncert chutí..

Krása na spomienky slnečných dní v Chorvátsku snáď nevybledne ani po rokoch.Zapísali sme si do pamäte všetky pekné chvíle pri mori, tvorivú dielňu s orchestrom, zdokonaľovanie sa v hre na hudobných nástrojoch, v súhre, vo vytváraní jedného skvelého kolektívu, v ktorom každý vedel čo má robiť i bez slov. K tomu všetkému nechýbala partitúra smiechu a ku koncu pobytu zazvonilo i pár sĺz, že to už všetko skončilo. Pôjdeme však znova. Možno na toto miesto, alebo inde. Jedno je však isté. Opäť si to užijeme.

Náš učiteľský kolektív i so šikovnými žiakmi je ako perla, vytvorená tvorivosťou, obetavosťou pre dobrú vec, pre hudbu i zážitok. Sme radi, že sme to všetko zvládli a snaha darovať tento nezvyčajný čas všetkým, čo s nami boli sa nám istotne vráti. Veď už je to 10 rokov, čo do školy fantázia radi chodíme my aj vy.

Priniesla som si more zážitkov v spomienke. Majú podobu,okrem iného, aj dvoch koncertov. Jeden bol na terase hotela Omorica s krásnym výhľadom, kde sme mali úžasný „funclub“ Slovákov, ktorých sme tam stretli. Mnohí boli i zo Svitu a nešetrili nadšením z nášho repertoáru. Máme veľký zážitok i z koncertu v mestečku Selce, kde sme hrali na pódiu pri mori. Na promenáde bolo veľa ľudí. Každý, kto išiel okolo, zastavil sa a vypočul si celý koncert. I prídavok sme museli zahrať, ani nás s tým silným potleskom nechceli pustiť z pódia. Hrali sme krásne. Ako jeden kolektív, jedna rodina..akoby sme boli slávny orchester Fantázia. Teplo nám bolo pri srdci, boli sme v tej chvíli bohatí a šťastní. Predchádzala tomu však mnohá námaha na skúškach orchestra. O to je však sladšia odmena v podobe potlesku ktorý sme od ľudí dostali a taktiež i v podobe oddychu na pláži. Bola to vlna šťastia, čo nás zaplavila do hĺbky človeka muzikanta. Posledný večer sa niesol v atmosfére karnevalu. Nevedela som sa vynadívať a vynačudovať aké boli deti kreatívne. Dokonca i tak, že nášmu pánovi dirigentovi od samej lásky naliali modrú farbu do šampónu. Nuž občas i to treba, veď na čo by sme potom spomínali. 🙂 Našťastie to dobre dopadlo. a nezbední „páchatelia“ vymysleli peknú básničku na ospravedlnenie. Svedčí to predsa o tom, že žiaci majú pána dirigenta veľmi radi. Hneď v prvý deň pre neho nakreslili obrázky s jeho podobizňou na stenu našej „klubovne“. Veď ktorý dirigent by sa mohol pochváliť vlastnou galériou ? 🙂 Okrem obrázkov ku galérii každý deň pribúdal harmonogram pestrého programu. Nesmela chýbať ranná rozcvička i skúšky orchestra, animačné programy a taktiež i oddych v čistej vode Jadranského mora. Mali sme i jednu malú výhodu. Na izbách nebolo internetové pripojenie a tak sa „wi- borne“ a „fi-lozoficky“ utužoval kolektív. Naši mladší i „násťroční“ žiaci sa rozprávali medzi sebou, kreslili si, boli spolu, vymýšľali tanečné choreografie, Veď tanec, spev, hudba, divadlo, maľba je doménou našej školy. S Fantáziou sa rozvíja fantázia a vďaka nej je krajší ten náš deň, týždeň, život.

Ďakujem za krásne chvíle drahí priatelia.

Budem pre vás písať. Perom učiteľa v čase prázdninovom, no tak trochu sa zahrám na novinárku a sprostredkujem i priblížim vám našu prvú  cestu k Jadranskému moru. Zbalili sme naše hudobné nástroje,  pani riaditeľku, kolegov, pána dirigenta.. 🙂  teda..nastúpili sme do autobusu aj s notami a pridalo sa k nám i zopár nadšencov. Spolu s nami cestovala i hudobná práca, tvorba, jedna veľká dobrá nálada a odvaha objavovať a ísť kamsi ďalej. Aby sme spojili príjemné s užitočným, bolo to práve more, čo nás sem zavolalo, bol to i dobrý nápad vedenia našej školy. V kufroch máme program s tými najlepšími skladbami pre orchester, ktoré sme počas roka pripravovali. Ideme hrať i ďalej, nech i tam, kde je leto v rozkvete počujú naše umenie.
Sme v mestečku Crikvenica v Chorvátsku. Po prvýkrát zažívame atmosféru, kde sa spája hudba, pekné prostredie pri mori a príprava na naše vystúpenia, ktoré, verím, že dopandú skvelo a  naši žiaci budú mať veľký zážitok. Dnes budeme hrať v hotely Omorica na terase s krásnym výhľadom a snáď všetci, čo zavítajú budú z nás mať radosť. Dnes to bude skvelé. Ako inak. Mali sme i rannú rozcvičku pri mori, plávali sme v krásnej čistej vode, obloha je bez jedného mráčika a….
ešte je tu i naša hudba.
Ak niečo vieme, nech sa z toho tešia i ostatní.
Držte nám palce.
Nie je to ani tak o miestach. Je to o nás ľuďoch.
Nech by už naša škola Fantázia šla i na kraj sveta, je tu veľký predpoklad, že každá chvíľa bude prežitá naplno, každá bude obohacujúca.
Nerada vstávam skoro ráno, no keď počujem smiech a dobrú náladu nášho skvelého kolektívu, možno zajtra ráno vstanem aj ja.
Medzi žiakmi sa utužujú priateľstvá. Orchester nám rastie do kvality. Tešíme sa ešte na ďalšie slnečné dni. Pozdravujeme na Slovensko 🙂

Práca ľudských rúk a remeslo je hodnota aká by sa mala ceniť.
Ako každý rok, i tento bol zážitkom. Vidieť na vlastné oči to skutočné, pravé, zachované, to čo sa človek musí naučiť. Dnes málokto vydrží zdokonaľovať sa v remesle, keď všetko čo nám chýba, môžeme si kúpiť. Už neopravujeme, lež vyhadzujeme a  zadovážime si nové. Je smutné, že to
častokrát  býva i v priateľstvách a vzťahoch.
Ešte že je na svete toľko odhodlaných ľudí, ktorí v čase letných jarmokov výjdu zo svojich dielní a dokážu ponúknuť skutočné skvosty rôznych výrobkov.Sme veľmi šikovní ľudia na našom malom Slovensku a do svojich remesiel vkladáme srdce..
Každý rok sa poprechádzam kežmarským námestím. Stretla som tam mnohých, ktorí dokážu svojou zručnosťou vytvárať.
Zamýšľam sa..
Ak by zatvorili obchodné centrá, vedeli by sme sa vrátiť k pôde? Pestovať a starať sa o tú úrodnú  na kúsku zeme v srdci Európy? Tak rada by som sa navrátila do čias starých mám. Do pomalšieho sveta, do toho sveta kde je príroda človeku bližšia ako hektika a konzum. A tak som si v jednom stánku objednala ľanové šaty nech sa cítim svoja. Neovplyvnená žiarením z mobilov, pohľad nám na ne sadá ako mucha na lampu počas šera. Nedokážem síce šiť alebo tkať koberce. Skúsim však učiť sa návratom k hodnote, keď vedel otec synovi vystrúhať z dreva koníka, či píšťalku alebo sme vedeli postaviť dom bez stavebnej firmy. Svojpomocne ako rodina, či priatelia. Dnes je mnohé na kľúč. Mnohé sa dá kúpiť, no zručnosť v remesle,tá sa dá len naučiť. Učme naše ďalšie generácie, to čo vieme. To dobré remeslo, nech môžeme vytvárať, zasadiť, pestovať..
Škoda by bola, keby namiesto hrnčiara, rezbára, krajčíra bol youtuber hovoriaci prázdnou rečou. Zostáva nám dúfať, že sa náš svet nezmenší do obrazovky smartfónu, ale že bude kvitnúť do krásy práve vďaka ľudským rukám.

Prešiel ďalší rok..ten školský, čo nezačína januárom a nekončí decembrom..
Je to rok, ktorý zažije obdobie plné práce
a oddýchne si na dva mesiace..
sladkého leta.
Ďalší rok v škole Fantázia je dar a zároveň i malý zázrak. Mohla by som menovať koľko diplomov, umiestnení, prvých miest či hlavných cien naša škola získala na súťažiach v rôznych odboroch. Chváliť sa nebudeme.. Netreba. Sme vďační, že meno školy je za 9 rokov vizitkou spokojnosti, pekných programov, umenia.
Veľkým darom je, že žiaci si sami od seba radi vezmú hudobný nástroj a zahrajú si, že majú to čo nie každý. Radosť z hudby, z umenia.
Ak som dokázala zasiať čo i len zrniečko radosti z hudby do života žiakov,môžem o sebe povedať, že som vo svojom povolaní úspešná.Vtedy mi nie je treba diplom zo súťaže. Aj keď chváliť sa nimi je príjemné a je to akýsi dôkaz, že každý skvelý človek v našom kolektíve robí skutočne svoju prácu výnimočne.
Nuž chcela by som sa chváliť  trochu inak..
Tak, že žiaci  nie sú žiakmi, sú mojimi priateľmi a umelecká škola je rodinou..
Ak sa čosi také stane, to vzácne kúzlo, človek našiel šťastie a tak môžu byť šťastní aj iní..
Na tradičnom koncoročnom gitarovom koncerte som po mnohý raz videla šťastie a radosť.
Z hudby, zo skvelého kolektívu, z toho, že žiaci sa opäť niečo nové naučili..
Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Som človekom, priateľom, ktorý rozdáva svoje vedomosti, skúsenosti ďalej. Venuje svoj čas našej budúcej generácii a ten čas nie je venovaný len tak nadarmo, má svoj význam. Možno väčší, než si myslíme..
Toto povolanie ma tak pohltilo, až som sa tou učiteľkou stala a dokonca sa ani nebránim. 🙂
Prešiel rok..ďalší zo života žiakov i učiteľov.  A keď príde september, udeje sa opäť čosi nové.
To,čo obohatí život o ďalších pár skvelých nôt 🙂

to je názov milého projektu, ktorý sme si ,ako jeden z mnohých vymysleli v našej Fantázii.
Je to miniatúrny výchovný koncertík pre žiakov prvého stupňa základných škôl.
Marioneta Gašparka nám takto pred týždňom ožila pod rukami pani učiteľky Miriam a rozveselila prekvapené deti. Princezná Pesnička spievala a jej sestrička Farbička už vôbec nebola smutná, pretože stratenú cestu do kráľovstva sme nakoniec našli, vďaka šikovným žiakom a čarovným zemiačkom, z ktorých naša pani učiteľka výtvarnej vytvorila pečiatky. S nimi sme stratenú cestu vymaľovali a rozpovedali  deťom príbeh o kráľovstve Fantázia, ktoré môžu nájsť v našej umeleckej škole. Naučiť sa spievať, hrať i maľovať. Tešíme sa na vás v novom školskom roku. Veríme, že sa náš malý koncert vo Vikartovciach páčil.
Máme radosť, že sme na chvíľu neboli pani učiteľky, ale princezné a Gašparko, a taktiež sme mohli byť na chvíľu zase deťmi..

Len sa tak skromne delím o myšlienky.
Jednoducho a bez podmienky, nehľadám si zámienky.
Dnešnú nedeľu.. cítim sa ako na dovolenke.
Čas venovaný spomienke,
pokoj nič neruší.
S blížiacim sa letom..
Posielam myšlienku vzdušným letom..
Snívam o teple na duši..o slnku, čo slzy osuší, o šatách s kvetmi..
O radosti, že sme sa stretli..

Jeden z krásnych večerov na Donovaloch v hoteli Residence. Vrelo odporúčam urobiť si i cez týždeň malú nedeľu a zájsť niekam kde je inak, kde je čarovne, ako v zámku, no zároveň útulne.Je tam krásny výhľad a viac neprezradím, aby som nikoho nepripravila o prekvapenie. Najmä pre tých,čo majú radi štýl provence.

S týmito šatami sa mi spája mnoho. Pochádzajú zo second handu a stotožňujem sa s nimi od hlavy po päty. Boli so mnou na dovolenke i na vystúpeniach a vždy som sa v nich mohla spoľahnúť na dobrý pocit, ktorý som vďaka nim mala, aj keď sa mi občas stáva, že keď prejdem po ulici začujem akési ironické „c c c“ alebo začudované „hmm“, alebo sa mnohé hlavy otočia mojím smerom. Niežeby to bolo pre moju nevídanú krásu v 158 centimetroch, 43 kilách a častej „bez make up- ovej“ rannej epizóde trvajúcej do večera, odhaleným vyrážkam na tvári, ktoré akoby symbolizovali môj nesúhlas s rýchlym  pracovným tempom i nasadením.. Možno sa za mnou obzrie nejeden zvedavý pohľad najmä pre štýl aký som za tie roky nadobudla. Asi to nebude štýl. Neviem či smiem o sebe tvrdiť, že som štýlová..Je to akási výpoveď, čo sa bežne nevidí.
Som to ja,moje krátke bytie a teší ma, že môžem do všedného dňa priniesť trochu inakosti. Stotožnila som sa s dlhými šatami alebo sukňami a aj keď o ne občas zakopnem, cítim sa dobre a vo svojej koži. Kvôli dĺžke šiat som nedávno skoro spadla z môjho retro miláčika Gilberta. Šaty sa mi zamotali o pedál a len len že som nepobozkala svitovský chodníček. Šomrala som si popod nos, pri odmotávaní šiat z pedálu, čupela som tam hodnú chvíľu aj s tým šomraním sem-tam predkaným i šťavnatou nadávkou, veď aj to občas treba, človek by aj infarkt mohol dostať keby si nebol uľavil. A ešte keď je v domnienke, že ho nik nepočuje. Nehrešiť slovom sa stále ešte učím. Akoby to bolo, dáme v šatách sa predsa nehodí rozprávať jak valach zo salaša. Mysliac si, že ma nik nepočuje, učupená pri bicykli, žiaden výhľad, klobúk je zavše väčší než ja. Zdvihla som tak hlavu a od prekvapenia som sa zmohla len na „Dobrý deň“ . Hneď vedľa, pri chodníku v záhrade stála jedna staršia pani s hrabľami v ruke, celý čas ma pozorovala a pravdepodobne počula i toho malého čerta, čo tam pľuval tie ohnivé iskry. „Veď môžete spadnúť“ Ja na to, že „áno“.
Nuž čo už. Stojí mi to za ten risk . Vďaka dlhým šatám sa smiem na chvíľu zahrať na dámu a chcela by som i zjemniť svet. Veď i pád z bicykla môže byť v kvetovaných šatách ladnejší, nadávka nie taká hrubá. Pomáham si nimi.. šatami až po zem. Zjemňujem myšlienky pochmúrne, čo sa razom na pekné menia. O plisované, farebné, tmavé či svetlé, hrdo sa o ne podkýnam 🙂

Maľba je spôsob ako vyjadriť sen a zrealizovať ho farbami na obraz.

Na ten svoj obraz.

V ňom môžu mať stromy farbu modrú, listy smú byť žlté, ak ešte nie je jeseň

a príroda očami detí spieva pieseň

o tanci farieb, ťahu štetca.

Maľba je piesňou o fantázii, o talente vidieť veci inak.

Biely výkres je ako nový začiatok.

Nový život veľkého diela v malom svete.

Maľujte, môžete všetko čo len chcete.

Umenie nezostarne. Zostane tu po nás, ak i farby vyblednú.

Krásne maľovať vedia tí, čo dokážu otvoriť srdce.

Každý biely výkres môže byť začiatkom nového príbehu.

Vytvárajme spolu krásu a hodnotu v našom meste.

Tu môžeme slobodne tvoriť symbiózu hudby, maľby, fantázie.

Naša škola bola spočiatku „tanečno-hudobná“. Dnes však môžeme s hrdosťou povedať, že výtvarný odbor sa nám vyfarbil do krásy. Prídite sa pozrieť na výstavu umeleckých prác našich žiakov. Je tu dokonca obraz, ktorý získal hlavnú cenu na medzinárodnej súťaži. Uhádnete ktorý? 🙂

Výstava je otvorená do 16.júna 🙂 Môžete vnímať tú hravosť, radosť i farebnosť.

Umenie tvorí človeka. Je vďaka nemu lepší.

 Povznáša nás ku vyšším hodnotám a krajším zajtrajškom.

Ak by ste chceli pozdvihnúť svoju dušu prostredníctvom jedla…….
Áno dá sa to..
Dá sa ochutnať kúsok neba, veď láska ide cez žalúdok.
Ak ochutnáte, v tú chvíľu vám ku šťastiu už skutočne nič nechýba..
Je to poézia na tanieri a kuchár, ktorý tam varí,tvorí je veľkým umelcom bez pochýb.
Ak zablúdite v Prahe, kúsok od historického centra, na Lodeckú ulicu, uvidíte nenápadne pôsobiaci dom, ktorý akoby sa tam objavil len náhodou, nepatriaci do prostredia.
Vstúpte a budete prekvapení aké skvosty vám tam prinesú na tanieri.
Môže sa vám zdať, že nič lepšie ste ešte nejedli. Na prvý pohľad jednoduché , no nesmierne prepracované recepty šéfkuchára vyšperkované do dokonalosti. Tak nejako by som laicky opísala gastronomický zážitok v „Grand Cru“. My sme mali tú česť hrať práve na tomto mieste. Svojou umeleckou tvorbou sme sa pokúsili dotvoriť tú správnu atmosféru. Verím, že sa nám to podarilo. Vzácni hostia tlieskali a ja som posielala potlesk do kuchyne. Výborné jedlo sa nikdy neopočúva. Nestane sa obohranou platňou, to isté platí pre víno a pre všetko to, čo človek robí s láskou. Dávame do hudby všetko. Vtedy keď učíme žiakov a i vtedy keď môžeme hrať pre vás. Prajem si zahrať tú pieseň toho skvelého večera mnohokrát.
Duo Sweet & Pepper zanôtilo ten správny rám obrazu krásnych vín. Mám veľkú radosť, že sme prvýkrát hrali v Prahe na tomto vzácnom mieste, opäť v úspešnom projekte „Hudba a víno“.

Keď sme prišli do Gelnice a zaparkovali autobusom v úzkej uličke ciest tohoto historického mesta, svoje hudobné nástroje sme si odložili do koncertnej sály. V nej sa pripravoval orchester, ktorý v rámci tvorivých dielní súťaže komornej hudby, hral svoje skladby a prevažne sa skladal z učiteľov. Bol to veľmi vyrovnaný mohutný zvuk a žiaci sa ma s hrôzou v očiach opýtali, či sú v našej kategórii a či hráme proti nim. Vysvetlila som im, že súťaž, obzvlášť tá hudobná nie je o rivalite, ale o muzikalite. V takýchto súťažiach nikto neprehráva a nikto nejde proti ostatným. Na hudobných súťažiach sa dá len získať, už len prípravou na vystúpenie pred porotou. I súťažiaci sa môžu zúčastniť koncertu a navzájom počúvať to, čo  vytvorili ostatní so svojimi pedagógmi. Nenazývala by som to však súťažou a súťažiacimi. Skôr všetci tí, čo sa zúčastnia,sú hudobnými priateľmi, ktorí radi hrajú a aj hudbu počúvajú. Možno je sprvu ťažké vyhnúť sa porovnávaniu. Je to koncert, ktorý odborná porota bodovo ohodnotí. Spoločne so žiakmi si však môžeme sadnúť do koncertnej sály a mať jednoducho zážitok, či už z výletu alebo novej motivácie. Mali sme možnosť byť na súťaži komornej hudby v Gelnici. Získali sme pekné strieborné pásmo a nie len to. Máme nové skúsenosti, chuť do ďalšej tvorby a  práce. Určite je to nakoniec veľká radosť, keď žiaci z hudobného orchestra Fantázie vidia spokojnosť na tvári nášho dirigenta Jozefa Štrbku. Je to o súhre, pravidelnom cvičení, sú to dlhé hodiny pri husliach, gitare, klavíri. Jozef Štrbka je nie len dirigentom, ale i skladateľom. Píše a aranžuje skladby, ktoré sa našim žiakom páčia, majú šmrnc, sú aktuálne, nesú v sebe posolstvo radosti z hudby a je tu i súdržnosť a priateľstvo všetkých členov. Takto vytvárame jeden úspešný kolektív.  Prajem ešte veľa rokov orchestru, aby sa zdokonaľoval, rástol do krásy, profesionality. Nech je to hudobné teleso, ktoré do duše namaľuje úsmev. No a keď už spomíname maľovanie, mohli by sme sa vám pochváliť i hlavnou cenou na medzinárodnej výtvarnej súťaži. Žiačka Lea Vojtková, pod vedením pani učiteľky  Michaely Kokoruďovej, sa vedela na svoj obraz pozrieť očami veľkých umelcov výtvarníkov tak, že celkom očarila porotu. Môžeme byť právom hrdí, že v malom meste Svit máme talenty, ktoré sa neboja dať svoju fantáziu na plátno, alebo jej cez hudobné nástroje  dať reálnu formu v podobe hudobného zážitku.

Našla som si cestu ako sa vyjadriť prostredníctvom šiat.Trvalo mi to hádam pol života a dnes si plním predstavu o sviatku v každom dni. Veď i vďaka pekným šatám vieme byť my ženy srdečnejšie i myšlienky máme slnečnejšie. Mám k nim na hlave klobúk . Na jednej strane mi poskytne ochranu pred zlou náladou, no na druhej strane treba mať naň odvahu a s ňou i dôveru, že to čomu sa venujem je správne.Nie vždy sa mi táto odvaha naskytne, no ak viem, že večer môžem spoločne s našou hudbou dua Sweet & pepper hrať, zaskvie sa i tento klobúk a sukňa. Nato sú tu na svete tieto pekné veci.

Spoločne s hudbou dajú sa nosiť…

Obliekať sa k hudbe, ktorú spievam. Nadčasová symbióza a pre mňa vždy módna.

 Keď nosím sukňu cítim sa viac ako žena.

môže to byť i bodkovaná sukňa pod kolená.

Delím sa teda s vami o nápad,že dá sa obliecť nie len do dažďa.

Obliekaním svoju dušu odhaľujem a cítim, že som to ja. Takto som sa tešila na vystúpenie, ktoré bolo na Štrbskom Plese. Ďalší deň a ďalší dar, kedy sme mohli hrať pre vás a robiť to, čo nás baví a napĺňa. Veľká vďaka za milé, nové príležitosti.

Dýcham..žijem..

príliš nad tým neuvažujem.

 Skúšam nacítiť to, že sme každá jedna,tak ako pieseň, jednoducho originál.

Nuž nech nie je hodina,či minúta podozrivá z krádeže mladosti.

Lásky nie je nikdy dosť.

Hrá sa s tónmi,

s farbou,

s myšlienkami..

Ak máme lásku nie sme nikdy sami

ľahšie sa nám dýcha pod hviezdami.

Otváram srdce pre nové pocity, zážitky, pre nádych..nádej

Dámy, nenoste len rifle.

istotne by vám pristala sukňa i bodky na nej..

Som naplnená krásnymi dňami,kedy ma v Banskej Štiavnici stromy a príroda v botanickej záhrade priam dojali svojou múdrosťou..Prepojenia neba i zeme. Niekedy sa jednoducho zastavím a počúvam vtáčí spev a šum jarných listov vo vetre, to neponáhľanie sa prírody. Žiť tak v šťastí chvíle, v záhrade, ďaleko od hluku mestských očakávaní a nátlakov.

 Nabrala som si teda plné hrste tej melódie stromov. Otvorím dlaň, keď ju budem potrebovať pre umenie, pre krásu a tvorbu. Uvarím si čaj z prvosienok..

Obyčajné Slovensko, srdce Európy. Nuž poobzerajme sa, čo všetko tu máme a nemusíme ani ďaleko cestovať. Banská Štiavnica mi učarovala. Akoby zastala v čase. Dýchne na vás história. Prechádzka po uličkách, pohľad na strechy domov a kaskádovité malé záhradky, v ktorých máte chuť chvíľu zostať, pobudnúť,sadnúť si na lavičku, či pohladiť spokojného kocúra. Je to celé tak exoticky krásne a pritom takéto miesta sú za rohom.

Tie týčiace sa staré platany, čo vám tak radi každý problém cez vaše dlane vložia do matky zeme. Návšteva takýchto miest dodá ďalších síl.

So západom slnka som si sadla do kaviarne menom „Divná pani“. Kúzlo starého domu na námestí je podfarbené skvelými zákuskami i čokoládou. Možno by tam namiesto rádia mohlo byť obyčajné, čisté ticho myšlienok. Starý panský dom so záhradou, prepojenými miestnosťami, krbom a knižnicou vás prenesie do rozprávky.

Možno sa mi splní sen. Kúpim si v tomto čarovnom meste malý dom so záhradou, kde budem chovať hydinu a písať..myšlienky, rozprávky, piesne, básne.. a všetko to, čo zacítim zhora. Ak budem hodná toho, aby mi to anjeli pošepkali..

Každý si chce pre seba urvať trochu toho šťastia.. Veď ako by sa dalo bez toho poletujúceho žiť ?Mohlo by sa už zahniezdiť.

Dopriať v tej krátkosti

chvíľu bez viny a bez zlosti.

Šťastia drobné vtáča,

nedá sa do klietky chytiť.

Len nežne zovrieť v dlani..nepustiť..

Každý má to právo na hojenie rán

a tak je dobre, ak sú v tom dvaja, nie každý sám.

Ránom zisťujem občas, ak správne sa pozerám

že v krásnom svete to žijeme.

Lesný chodník volá ma na prechádzku a Tatry majú pod sebou oblaky akoby boli tak trochu v nebi. Zahmlený mám občas pohľad mojej duše, ak sa nedívam, ak to celé krásno šťastia navôkol nevnímam.

Veď to nie je bežné.To by sme predsa nemali chcieť. Odopierať si šťastie, čo by mohlo znieť a zrieť..

Každý deň sa skúšam  pozerať, niekedy sa i zadarí.

Je to vtedy, keď čas sa spomalí..

Nová pieseň zažína..

Svetlom blikotavým, novým a nepoznaným

Odteraz a navždy

Nech je šťastia veľa a hlavne nech sa nemíňa.

Ďalší z krásnych koncertov je za nami a my veríme, že každý žiak, či absolvent umeleckej školy Fantázia si odnáša ,vďaka nevšednej tvorivosti učiteľov, veľký poklad do života. Práve kvôli  ľuďom, priateľom, kolegom sa stalo obyčajné malé mestečko pod Tatrami výnimočným miestom. Niekedy si hovorím aká je to škoda, že nie sme aspoň v hlavnom meste, no boli by sme takí výnimoční a tvoriví?. Možno práve tu máme byť a nič sa ani meniť nemusí. Odmenou nám je počas šiestich koncertov v priebehu dvoch dní, zakaždým plná sála, usmiati a srdeční diváci. Vytváranie hodnôt je v dnešnom svete veľmi dôležité, taktiež ako umenie počúvať a oceniť krásu. Verím tomu, že každý žiak, ktorý navštevuje našu školu, stáva sa lepším človekom. Koncert o 13.komnate splnil svoje poslanie, veď vstúpiť by bolo treba do každých dverí, aj do tých tajomných. Čo ak sa práve za nimi  ukrývajú všetky splnené priania? 🙂

V dedinke Istebné rástla vysoká tuja. Vedľa nej dom, a a vo vnútri moji starí rodičia. Pamätám si na cestu bicyklom,  kde auto prešlo len málokedy.Na odreté kolená,na slnečník a lavičku, na záhradu, v nej maliny a černice. Na to ako som to tam mala vždy rada. Mojou veľkou láskou od mala bol dedko. Chodili sme spolu na potok kŕmiť kačky a ako dieťa som ho mala asi najradšej. Tá,čo však najväčšmi láskou prekypovala do sveta navôkol bola babka. Moja babička, ktorá mi prednedávnom povedala, že som jej svetielko. Koľko dobra vyžarovalo z tejto ženy. Mala som len jednu babku. Tú druhú som nepoznala, aj keď viem že je so mnou. Mám pocit,akoby sa tá ženská sila v rodine prenášala z pokolenia na pokolenie v nekonečnom kruhu. Prajem si mať tú silu, tej bezprostrednej lásky ktorú majú naše babičky.Možno som mala niečo urobiť inak, byť so starou mamou viac, no človek predsa koná tak ako  v daný moment najlepšie vie. Akú veľkú silu zrazu nabrali spomienky. Sú jasnejšie a do pamäti sa zarývajú také farebné, živé. Kedykoľvek si ich môžem prečítať, poobzerať si ich a znova zacítiť vôňu najlepších halušiek, palaciniek, doliek, kurčaťa s ryžou, ktorú dávala babka do perín, aby neochladla. Vždy ,keď som sa v dospelosti potrebovala skryť pred svetom, prišla som do malej dedinky, do fialového domu, kde ma čakala babkina otvorená náruč, a na chvíľu ten hojivý stereotyp. Už ten čas nevrátim, tak nech je neopakovateľný v prítomnosti, lebo nič v živote nie je rovnaké.Každý jeden deň vie byť iný. Akí bezmocní sme oproti smrti. Oproti času spravodlivému. Mám teraz v nebi ďalšieho z anjelov.  Išla tam hneď, bez okolkov, priamočiaro a jej duša sa rozhodla, tak ako sa duša každého z nás rozhodne objednať si tú svoju hviezdu na vysokom poschodí. Keď sa narodil môj brat, vravela, že je to malý zázrak . Vlastne vravela o mnohých zázrakoch. Vedela hovoriť s láskou aj stokrát o tom ako som sa ako malé bábo pocikala do plienky, vraj čo som to porobila keď som už veľká dievka. Tvrdila, že som jej vraj rozumela. Určite áno, len si to nepamätám. S úsmevom hovorievala, že mám preto také čierne oči, lebo si ich neumývam. Moja drahá babička zo Zázrivej. Odišla mi do neba. Nechala mi tu spomienku na jej čierne vlasy, ktoré napriek vysokému veku boli len kde tu predkané striebrom. Aj vďaka našim starým mamám vieme že sme milovaní..Zostala vo mne. Vôňa tých dlaní starostlivých. Mám pár skvostných svetrov, čo mi uplietla, uhačkovanú dečku na skrinke. Vždy mali pre mňa tieto veci hodnotu, dnes však je nevyčísliteľná.. Dala mi aj šaty, ktoré rada nosím. Aj posledné by dala. V jej skrini bol vždy ukážkový poriadok. Všetko dokonalo vyžehlené, zrkadlo v spálni kde ste sa mohli vidieť z každej strany. Dnes je po toľkých prežitých rokoch samo. Nepozerám sa už doňho, a nehľadám poklady v truhlici plnej gombíkov. Ten byt vo fialovej bytovke je prázdny bez tej jednej milej, vľúdnej babky. Pýtala sa často, či ju má dedko ešte rád. Mal, veď toľké roky byť jeden pri druhom je v dnešnej dobe takmer nemožné..avšak na druhú stranu odchádza každý sám. Tak prázdno je, keď vyrúbu vysokú tuju..no večný kolobeh hojí rany..a my v ňom môžeme byť  deti,dievčatá, vnúčatá, mamy staré mamy.. Majme ich ešte radšej kým tu sú.

Som šťastná, že som mohla vo svojom živote zažiť prítomnosť mojej milej babky. Zažiť lásku, akou nás obklopovala. Bola tou naozajstnou mamou, starou mamou, prastarkou. Teraz sa na nás pozerá z neba a usmieva sa. Zostali v nás spomienky, v celej rodine. Budú v nás..večné. Cítim lásku vo svojom srdci, tú ktorú mi odovzdala, silu lásky k blížnemu. Ak sa človek s tým najťažším zmieri, už nevie čo je to mať strach. Nič si so sebou nevezmeme. Zostane tu po nás ten pocit, vďaka ktorému svet krajší je. Čím to je?  ….že sú k sebe ľudia lepší,ak do ich života vstúpi Tá v čiernom.? ..Žime naozaj, kým nám to dýcha, lebo život je dar a je len jeden… Treba veľa plakať? Ak prítomnosť ukončení večných nám len pripomína akí sme pominuteľní. Buďme k sebe lepší, ľudsky žime život, nebráňme sa veď i koniec piesne patrí k žitiu.  Máme len určitý čas tu na zemi, nie je večný, o to však krajší je..

Krásne fotky neba, vytvoril Ľuboš Pitoňák.

Svet plný filmových postáv, hudby, ktorá ozdobila scénu svojou autentickosťou, ožíva na doskách Domu kultúry vo Svite.. Tajomná 13. komnata sa otvára a s ňou fantázia,kde sa môžu splniť najrôznejšie a najodvážnejšie sny. Tajomnú komnatu v nás môžeme totiž otvoriť len vďaka  predstavivosti a želaniam, ktoré máme v hlave.Ak nechýba i štipka odvahy,či vytrvalosti, aj to zamknuté a nedosiahnuteľné sa môže zmeniť na splnený sen. Celým predstavením nás sprevádzajú štyria kamaráti, ktorí do trinástej komnaty nahliadnu. Za veľkými dverami ich čakajú zázračné bytosti, akoby duše filmu. Filménka a Filma. Vydajú sa spoločne na cestu, kde ich čaká mnoho dobrodružstiev a naučia sa, že nie vždy je dôležitý cieľ, ale práve  cesta. Objavovanie tajomstiev, záhady a dobrodružstvá, ktoré ich stretávajú na každom kroku.Pravý poklad je predsa naša vlastná nekonečná pedstavivosť, fantázia. Sú to zážitky vďaka ktorým sme bohatí. Je to vykročenie do neznáma,aby sme na konci zistili, že poklad možno nájsť v každej maličkosti. Ďalší z celovečerných programov sa teší na reakciu publika a verí že si opäť získa priazeň, pohladí dušu, rozosmeje a unesie nás do sveta plného kúziel, hudby, tanca, divadla a krásnych myšlienok..Celý tým fantázie každoročne pripravuje svojich žiakov, aby obohatili a predstavili sa svojim rodičom i divákom v programe, ktorému opäť tlieskame. Otvorí sa javisko i opona, aby sme vám mohli ukázať tú našu 13. komnatu plnú nápadov v podobe tanečných choreografií Janky Gregorovej, Hudby pre orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku a mnohých iných, ktorí
sa nebáli otvoriť i tie posledné dvere a odomknúť vďaka svojmu talentu i srdcia našich žiakov..

Keď sa slnko oblečie do jarných šiat a zima pomaly odchádza, pozerám sa na svet vľúdnejšie a v sukni. Rada by  som sa priblížila bielym hlávkam kvetov, čo sú v prebúdzajúcej sa tráve učupené..Ako čarovné všelieky, čo už len svojou farbou vedia zahnať  bôľ. Na všetko dnes máme tabletku. Na choroby, na bolesti. Prečo nás však občas niečo bolí? Možno je to preto, že zabúdame na tú krásu prírody a jari, ktorá sa  nám každoročne vráti napriek tomu, že pokiaľ nezakopneme o kameň, nepozrieme dolu ku koreňom stromov. Ku našim koreňom.. Veď bez toho slnka, zeme by sme neboli. Aká škoda, že dnes to čo bolo kedysi celkom bežné sa dnes nazýva BIO. Veď za čias našich starých mám sme sa celkom bežne starali o pôdu, z ktorej vyrástli plody ľudskej práce. Dnes ťukáme do dotykových displejov a dotyk prírody tak chýba. Dnes je veľmi  nezvyčajné, pre mnohých ľudí, napríklad ísť do lesa a objímať stromy. Ak si všetky povinnosti odložím na neskôr a počas prechádzky jednoducho pocítim potrebu dotknúť sa kmeňa stromu, jeho listov, bez predsudkov k nemu podídem a počúvam ako dýcha. Okoloidúci turisti by si asi ťukali prstom po čele, no čo sa má a čo nemá? Do akej miery  sú veci prirodzené?.. a to naše skutočné vnímanie je permanentne otupované sledovaním televízie. Priblížiť sa k prírode.. možno to je ten liek, ktorý nemusíme hľadať v lekárni.

Privítali sme jar..koncertom, na ktorom hrali naši hudobníci. Možno by sa tá jar ani nezaobišla bez tých pekných melódií. Teraz prišla v plnej kráse, a i slniečko vykuklo, aby sa pozrelo ako nám to hrá. Veď i preto naši žiaci  cvičia na svoj hudobný nástroj, aby vám zahrali pekné skladby a vy mohli ich odmeniť potleskom. Na tradičný koncert „Zuš“ si azda každý rád spomína. Vynoria sa spomienky snáď každému,kto chodil do umeleckej školy. Je to škola ako každá iná. Treba sa učiť, plniť si domáce úlohy v podobe správnych prstokladov. Niekomu sa chce viac, niekomu menej, nič však  nie je bez práce, no výsledok dokáže vo svojej kráse obohatiť v danú chvíľu nie len muzikanta, ale i všetkých, čo počúvajú. Je to kúzlo, ktoré sa cez hudbu k nám vždy vráti ako jar. Pekný  koncert znel spevom, flautami,husličkami, gitarami, spieval i klavír popredkávaný dievčenskými hlasmi. Celý koncert spestrila vtipná divadelná scénka. Hodinový program,verím že rozkvitne i v tej vašej spomienke 🙂

Jedinečné divadelné predstavenie, nezabudnuteľné dielo o rytierovi a jeho boji s veternými mlynmi, v spracovaní režiséra Vlada Benka. Don Quichote je v tejto hre postava, ktorú si zamilujete. Vznikla aj pri príležitosti šesťdesiatych narodenín Vladislava Vaľka, ktorý túto hlavnú úlohu stvárňuje. I v skutočnosti je to rytier s plnou kapsou prekrásnych básní. Svedčia o tom i jeho mnohé básnické zbierky. Som veľmi šťastná, poctená a naplnená tým, že sa tá ťažká práca, ktorá sa deje pri vzniku divadla premenila na jedno krásne a hodnotné predstavenie, ktoré má svoje posolstvo.

Najbližšie nás môžete vidieť na krajskej súťaži, 6. apríla v Dome kultúry v Poprade.

Prichádzam domov z ďalšej večernej skúšky v divadle. Je mi pekne..a som tak bohatá.. Aj keby som v kapse nemala  deravý groš. Je to krásne poslanie. Dnes som si na chvíľu, pred zajtrajšou generálkou, sadla do hľadiska a so zatajeným dychom som sledovala svojich kolegov hercov, ochotníkov, profesionálov, veľkých to ľudí..ako veľmi sa mi ľúbi..  Divadelná sála, kde sa schovám do inej postavy, a keď som niekým iným, zrazu nemám už tú starosť každého dňa. Zrazu som Dulcineou z Tobosy a prichytím sa pri myšlienke, že je to naozaj.. A že tie nápady, ktoré sa zrodili v hlave režiséra sú teraz ozajstné, keď otvorí sa opona. Ktovie čo by na to povedal Miguel de Cervantes. Aj my sme takí rytieri. Máme slová namiesto meča, máme naše javisko. Bojujeme za ten kúsok priazne, čo by mohol srdcia zohriať. Buďme na chvíľu blázni či rojkovia z kníh a románov..v krátkom živote. Nuž netrhajme z neho strany akousi zlobou a nenávisťou..

Don Quichot a Sancho Panza ožívajú v tejto divadelnej hre. Prídite sa pozrieť na jedinečné predstavenie. Premiéra je už túto sobotu. Kde? v Spišskej Sobote v Poprade, hneď vedľa penziónu Apropo.. O 18:00  a lístky si môžete rezervovať na čísle 0903 825 050  Tešíme sa na vás 🙂 Divadlo Commedia   ..hráme aj v nedeľu a v pondelok 🙂

Šťastie mi prialo, aby som sa opäť mohla pričiniť o čosi krásne, o kus umenia. Nesmierne sa teším na sobotu, kedy bude mať na javisku premiéru i tá zelená sukňa ako súčasť kostýmu v postave metaforickej Dulcinei z Tobosy. Tvorilo sa, pracovalo a dnes rastie pred nami každý jeden obraz vo výnimočnej inscenáci v podaní Divadla Commedia.

(Srdečne vás pozývam na sobotňajšiu premiéru. Lístky si môžete rezervovať na čísle 0903 825 050, rýchlo aby ešte boli voľné miesta :))

 Pred vaším zrakom sa zjaví skutočný Don Quichote a jeho zbrojnoš Sancho Panza.

Dráma, ktorá sa takmer celý čas tvári ako komédia tu čosi zanechá..

Ožijú tie skutočné ľudské ideály, zakorenené v nás,často potlačené do úzadia?

..Tak sa zamýšľam…

Nuž srdce aj rozum..mali by vládnuť..

Vznešenosť hudby v nás dokáže zanechať stopu po anjelskych krídlach.
Je to niečo nadčasové, krásne, obohacujúce človeka o čosi viac.
Pamätáme si vďaka nej, že nie sme len tí, čo chodia do práce, jedia, stretávajú priateľov, chodia do školy.. Vďaka nej sme ľudské bytosti, čo dokážu krásu vnímať. sú to síce malé pohyby prstov po strunách nástroja, no nechávajú v nás veľké veci..pocity..
Skúsme sa započúvať, pri najbližšej príležitosti koncertu, či už je to v koncertnej sále, alebo v príjemnom prostredí kaviarne či klubu.
Hudba nám totiž otvára srdce, sme vďaka nej lepší, vnímavejší..ona totiž spestruje svet.. Možno je hudba i rozhovor s niekým tam hore..

Dlho som sa neozvala. Drahí moji priatelia. Je to už pár dní. Čas uteká rýchlo a pekné veci si vyžadujú pozornosť a i ten čas musí sa míňať pri tvorbe nových myšlienok na doskách. Pripravujeme pre vás s Divadlom Commedia ďalšie skvelé predstavenie, no o tom neskôr. Môžete sa však tešiť koncom marca. Píšem pre vás opäť veľmi spontánne, veď bez svojich slov by som hádam ani nebola živá.. Tak ako bez umenia bez hudby a spevu. V tento nedeľný deň, keď by sme mali oddychovať, pripravovať obed, v tom  mojom prípade len počúvam z mnohých strán od susedov pravidelný rytmus klepania rezňov. Nie vždy sa môžem pochváliť takou normálnou nedeľou, pretože stále chystám, premýšľam pripravujem, túlam sa  po stupnici na hmatníku gitary. Ak by som začala robiť svoju obvyklú, nie len nedeľnú činnosť, veruže obyvatelia bytovky, čudovali by sa pri počúvaní speváckej rozcvičky. Preto praktizujem dlhé vysoké tóny lyrického sopránu len vo svojej triede pri klavíri. Veď my všetci umelci pripravujeme v čase nedele, prázdnin, víkendov náš hlas, repertoár piesní, učíme sa texty v scenári….Pre vás, moji milí.. Veď čím by boli umelci ak by nemali publikum.? Veruže nič, mohli by sme sa pustiť do klepania nedeľných rezňov 🙂 Preto vás prosím. Všetci, čo môžete skúste si dnes namiesto pozerania televízie zájsť do divadla, trebárs do Popradu, do Spišskej Soboty a pozrite si príjemnú komédiu s názvom „Premiéra“ dnes o 18:00. Možno to i pre vás bude nedeľná premiéra a taká malá zmena. Život je predsa príliš krátky na stereotyp..Nech je umenie stále živé. Odmeňte nás potleskom, prídite, veď to stojí len váš čas. a my sa budeme tešiť a opäť naberieme síl do nových nedelí..

Tvorba sa prelína celým životom umelca, teda
ak sa môžem medzi umelcov radiť, no kde sú kritériá?..Odkiaľ pokiaľ je niekto umelec…?
Asi sa ním treba narodiť. Možno aj do tej správnej rodiny. Odmalička som k hudbe bola vedená. Už od útleho veku s nadšením vyspevujúc s klavírnym sprievodom, ktorý mi hrala moja mamka. Som jej za to veľmi vďačná, že sa mi venovala. Učila ma aj na klavír, no skončilo to pri speve a gitare. Na klavír mi to nikdy veľmi nešlo. Dokonca som sa jedného dňa vo svojich šiestich rokoch ukryla pred hodinou klavíra do prúteného koša na bielizeň, a strávila som tam pol dňa, len aby som nemusela cvičiť 🙂  Neskôr,keď som sa učila hrať na gitaru, boleli ma prsty, no moja skvelá pani učiteľka to so mnou zvládla a vydržala 🙂 Neskôr keď som ako „násťročná“ zažila tú pravú a nefalšovanú radosť z hudby, pocítila som ju vo vnútri  svojho srdca, cesta bola jasná.
Umelec..večne nespokojný sám so sebou..čím viac vie a čím viac sa učí, tým má pocit že menej dokáže. Pracovala som a tvorila s úžasnými ľuďmi, a stále tvorím aj keď možno nie tak dokonalo ako tí najväčší umelci, a taktiež sa neradím medzi komerčné slovenské celebrity. Môžem však napísať a tak trochu sa pochváliť, že som hrávala so skvelým harfistom a úžasným priateľom Jakubom Rizmanom. Viem tak trochu hrať,spievať. Keď som po šiestich rokoch ukončila Konzervatórium v Žiline,mala som zvláštny pocit že viem akosi menej. Čím viac poznatkov získavame, tým sme viac uveličený,  čo všetko hudba dokáže.. z tej výnimočnosti, neohraničenosti, kreativity.. Nie som síce skladateľ, no mám pár piesní. Nemám  kvalitné videá s dokonalým záznamom, verím však že vás poteší pár ukážok z umenia a aj radosti z tých chvíľ..Hudba plynúca v čase, zachytená na videu.. o to však srdečnejšia, spomienková, nestarnúca..

Striedajú sa chvíle. Raz je ich dotyk príjemný, pohladí na duši, inokedy objavia sa mračná na tom nebi pod ktorým sa každodenne boríme s našimi starosťami. Je to ako na klávesách klavíra. Biele by bez čiernych nevytvorili zvukomalebný koncert. Vďaka hudbe sa ocitám v krásnom svete, a neskôr sa mi do reality nechce kráčať. Keby som len mohla..

Žiť svoj život na javisku, tam kde realita nedočiahne na sny..

Asi by sme potom boli v ideálnom svete a žili akýsi gýč.

Asi by to bez striedania sĺz a smiechu nešlo…alebo áno?

Hlavne sa treba vždy mať na čo tešiť.

Striedať prijímanie a rozdávanie. Deň s nocou..tak nerozlučne k sebe patriac..

Ak mi moje myšlienky a sny priniesli teba, teším sa ako malé dieťa za tú krásu kás, že som mohla nájsť hľadané a jednoducho vedieť že tam si.

..Mojím slnkom, túžbou, súznením,

spokojnosťou ..želaním..

Ak by si nebol..neladím..

s hudbou svojej duše.

A tak ako sa čas strieda, z minúty na minútu ho máme  kratší, tak i hudba sa snúbi so zmyslom ochutnať. Tajomstvo prírody, čo vyklíčilo z matky zeme v podobe viniča, neskôr zrelého hrozna a napokon výborných vín, ktoré prešli rukami vinárov. Dozvedela som sa prednedávnom, že aj za tým najlacnejším vínom je mnoho práce. Tak ako aj v hre na hudobný nástroj, i tá najjednoduchšia pieseň si vyžaduje svoj čas, trpezlivosť a neskôr tú štipku dravosti a schopnosti odovzdania sa pre radosť vašich zmyslov.

Som nadšená projektom Víno a hudba. Máme za sebou mnohé ochutnávky spojené s hudbou dua Sweet & Pepper. Tešíme sa na ďalšiu a dúfame že budete pohladení výborným vínom a skvelými nestarnúcimi melódiami.

Do riadkov, ktoré tak rada píšem sa mi vkradlo trochu  gýču, keď sa priznávam dobrovoľne k tomu, že bez jedného človeka by som svoje šťastie nenašla. Mohla by som sa skrývať pod klobúkom dodnes. Našla som však k svojim dlaniam ďalšie dve..

 ..pokračujem v hre…

..svojej piesne.. nazývanej Láska..

Veď tá všetko živí a dáva tomuto svetu cit..

vďaka nej sme živí..

Chcela by som nebo priblížiť na zem. Spevom, hudbou..tvorbou a interpretáciou, možno i ukážkou nadčasovej piesne. Mám nebo na zemi, keď môžem spievať s tónmi klavíra, ktorého klávesy znejú pod rukami umelca. Ak by si dvaja muzikanti nerozumeli ako ľudia, nemohli by spolu hrať, neznelo by to. Hudobné duo Sweet & pepper sa v podstate len rozbieha. Sú to dva roky, čo sme začali hrať, a dnes sa tešíme keždému úspechu. Som poctená, keď mi môj kolega povedal, že on vraj nemusí hrávať s Petrom Lipom, lebo on hrá s Piekielnickou 🙂 Je skvelé, keď si s niektorými ľuďmi, priateľmi rozumieme  bez slov.. aj vtedy je to priblíženie neba sem na zem.

.Preto sme tu, aby  mali naši žiaci nie len výučbu hudobného nástroja, hru z nôt, hranie cvičení, skladieb a etúd.. Chceme im odovzdať zážitok z hudby ako takej, zážitok z koncertov, poskytnúť im možnosť vypočuť si známych i menej známych umelcov, ktorí im nie len zahrajú koncert z javiska, no priblížia sa hudbou a najmä praxou, bližšie k ich vzdelaniu. Je pre nás veľkým zadosťučinením, keď je projekt Umelci umelcom, odmenený veľkou účasťou našich žiakov hudobníkov. Keď majú  úsmev na tvári a výbornú atmosféru podčiarkuje hudba Michala Kentoša a jeho kapely, môžeme si tak trochu gratulovať, že ideme správnou cestou, takou umeleckou, našou, na ktorej by sme sa najradšej rozdali, len aby sme vychovali krásnych ľudí s vycibreným hudobným vkusom a hodnotami uloženými v tom správnom rebríčku. Michal Kentoš je výborným hudobníkom, ktorý hrával i s Mariánom Čekovským, jeho skúsenosti,veľký talent a práca na sebe ho posunula i na kariéru klaviristu na zaoceánskej lodi. Okrem toho hráva so svojou kapelou na mnohých koncertoch. Ak ho vidíte prvýkrát, je to človek iný, nie bežný, je to proste umelec a svojou charizmou vás očarí.. Sme radi že naši žiaci,i my učitelia, jednoducho, zostali sme očarení koncertom v dome kultúry, veľmi spontánnym, plným piesní v originálnom spracovaní. Napríklad taká notoricky známa melódia z pesničky „Išla sova na tanec“ roztancovala myšlienky celého obecenstva. Hudba spája. Umelcov so žiakmi, učiteľov s umelcami a študentov s umením..Pred koncertom sme absolvovali hudobný workshop, v ktorom každý člen  kapely venoval svoj čas našim malým zvedavcom, či už to boli nové gitarové akordy, slová, ktoré boli povedané inak ako na učiteľských hodinách, spôsob ako skutočne improvizovať, vďaka stupniciam, ktoré naši žiaci nie vždy radi cvičia. Všetko si žiada tvrdú prácu a každý, kto chce byť výborným gitaristom, hrať skvelé sóla trebárs aj v metalovej  kapele, hrať jazz ako klavirista, alebo bravúrne hrať na saxofón,musí najskôr prejsť základom , naučiť sa noty , pracovať na technike. Vtedy je to To pravé, pretože hudba si vyžaduje čas, pozornosť, venovať jej treba kus svojho života, aby ten život neskôr odmenil ten moment  neopísateľnou radosťou z dobre vykonanej práce. Keď stojíte na javisku, cítite sa skvelo. Koľko hudbe venujete, toľko vám ona potom vráti a buďte si istý že aj s úrokmi 🙂

Plná emócií..láska je i spev. To teplo, ktoré cítim je ako objatie, pocit, čo sa vlieva do žíl, do krehkej duše rozochvenej..

Čo všetko dá sa precítiť vďaka darom od sudičiek…

Len v daný moment, len teraz prijímam okamih, keď sa nadýchnem pre novú frázu piesne.

Dýchať farebne a slnečne v končiacej sa zime. Vo svete, kde si môžem dovoliť byť tým čím som..Bez hraníc…

                                            ….Bez oddychu

                                                                 ..Bez náznaku budúcnosti

                                                                  ..s množstvom povinností..závislostí..

                                                                    ..len v prítomnosti..

                                                                    Bez osamelosti, zraniteľnosti..

                                                                      ..len tak ľudsky.. skúsiť žiť bez porovnávania,                                                                           pozorovaním, rozdávaním.. poznania za svitania, požehnania..

..Vo chvíľach naplnená..

bez pochýb stotožnená, občas padnúť na kolená.

Všetko sa raz pofúka. Blízkosťou samej seba

každý má v sebe kúsok z toho neba.

Prijímať život, aj keď občas clivo, aj keď ktosi pozrie sa krivo..

Tak som aká som..ako i každý, no cez hudbu, ktorú hrám sa skutočne skúšam mať rada

..navždy..

(teda kým ma smrť od tela neoddelí) No čo, toto slovíčko sa predsa nemusí používať v prípade dvoch ľudí. Veď vzťah samými so sebou je predsa najdôležitejší..

Dnes je to o množstve emócií, ktoré sa občas musia dostať na povrch cez slová. Iné články by mohli byť i viac vtipné, aktuálne,cool, možno viac také či onaké.. Dnes však píšem takto. Tak ako je mi to blízke. Možno len chcem zahladiť tú hrču v krku, ktorú majú všetci umelci, keď  po krásnom potlesku zostanú v zákulisí celkom sami. Našťastie tento prípad mi je vlastný len niekedy, preto ďakujem všetkým úžasným ľuďom ktorí ma obklopujú.

Pridávam fotky z Bratislavy, konkrétne z vinotéky „One more“, kde sa nám spolu s Jožkom výborne hralo..toto miesto má totiž čaro..starajú sa oň precízne a s láskou, navyše pán majiteľ venuje svojim hosťom čas a svoju pozornosť. Vždy, keď tam prídete cítite sa naozaj vítaní..Ak sa denne splní aspoň jedno želanie,už len v tej podobe, že niekam prídete a cítite sa dobre, neplynú tie minúty na svete zbytočne.

Dnes má narodeniny. Tá, ktorá sa nepýta. Tá, ktorá jednoducho vie. Čítať myšlienky, cítiť, úžasne variť..  Tá, ktorej pripisujem to večné a najkrajšie slovo. Odkedy si pamätám jednoducho vždy bola a je pre mňa akousi Bohyňou a i dnes ma musí môj zdravý rozum presviedčať že nemá nadprirodzené schopnosti. Ja však kdesi v srdci viem že ich proste má. Tá večne nespokojná, so štipkou sarkazmu, zároveň láskavá, cieľavedomá, s citom pre spravodlivosť. S modrými očami ako nebo, čo dokáže liečiť slovom, pohladením. Som tak nevýslovne šťastná že ju mám, že ju môžem kedykoľvek objať, občas sa i hnevať a ľúbiť ju od svojho narodenia po dnešok. Je to priam neskutočná žena so svetlými vlasmi, na ktorú sa veľmi nepodobám. Sme však vo vnútri tak rovnaké až ma to niekedy  udivuje. Povedz, kde skrývaš to tajomstvo? Odkiaľ je tá zásoba energie, kde sa rodia tie veľké myšlienky a sny, do ktorých dokážeš  zapojiť toľkých skvelých ľudí..? Ten sen potom narastie, stane sa reálnym a život prebudí sa do krajších východov slnka. Nič nechci meniť, ani vracať roky, lebo všetko je tak ako má. Načasované. Tie najväčšie bohatstvá sa skrývajú v úsmeve žien, ktoré vedia uniesť na svojich  pleciach aj celý svet za svoje deti.. ako ten čas letí..

Anjeli však nestarnú…všetko najlepšie..

Azda jeden, či dva dni v roku, mohli by sme sa  cítiť ako vznešení panovníci na svojich sídlach, hradoch a kaštieľoch, čo sa prišli honosne zabaviť. Veď pracujúci človek je poväčšine v práci ako služobník či otrok 🙂 nuž aspoň v plesovej sezóne smie sa na chvíľu cítiť „jak pán“a pookriať na duši.

       Azda jeden, alebo dva dni v roku, mohli by sme sa cítiť ako princezné, kráľovné, veľavážené vojvodkyne zo Svitu a okolitých chotárov. Ak si nepamätáte  ako sa zahrať na osobnosť z vysokej spoločnosti, v deň plesu vám to, tak ako mne, pripomenie zrkadlo, v ktorom som videla krásne dlhé šaty a vďaka make up artu Patrície Spanikovej, jej šikovným rukám a zmyslu pre detail,som sa v ten večer videla inak. Účes mi vytvorila naša Jarka Faixová z malého svitovského  kaderníctva. Táto žienka mi z mojich vlasov učesala skutočnú korunku krásy. Tá pravá podstata všetkých tých  plesov a bálov je hlavne o tom, cítiť sa krásne, inak ako vo všedný deň.  Pár plesových šiat poslušne čakalo na ten krátky okamih trblietavého večera kedy som sa s radosťou na chvíľu vrátila do naivných myšlienok malého dievčatka, čo túži stať sa princeznou. Každé šaty majú svoj príbeh. Pár takých, vďaka ktorým sa cítim čarovne už mám a dotvárajú, vylepšujú schopnosť tešiť sa. Možno ich ako babička podarujem svojim vnúčatám ako poklad. Snáď tá schopnosť tešenia sa..  bude rokmi rásť.

Skúšam sa na seba pozerať každý deň ako na vznešenú krásnu bytosť, aj keď nemám na sebe ten úžasný make up, účes a krásne šaty. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Ak by ste sa zabudli takto na seba pozerať, je najvyšší čas stihnúť ešte nejaký ten ples 🙂 Veď my kráľovné….Ženy….sme jedinečné..

…aj keď sme unavené a v starých teplákoch. 🙂

Mám Divadelnú rodinu, bez ktorej si neviem život predstaviť.. Som na ňu hrdá. Je to už raz tak. Ak človek má čosi robiť, onen sen si ho nájde,aj keby sme sa skrývali kdesi na konci sveta. Asi sotva by som takto pekne žila, keby som nemala i tých pár životov navyše vďaka javisku. Občas je to veľká obeta. Dať čas slovám, textom, emócii a vývoju, no aká zas odmena, keď sa dočká inscenácia spracovaná skvelým režisérom Vladom Benkom, veľkého potlesku i uznania. Koncom týždňa sme zavítali do Českej Třebovej a Nového Mesta na Morave, kde nás veľmi srdečne privítali. Diváci si vychutnali Zápisky dôstojníka Červenej armády, kde hlavný predstaviteľ Michal Novák podal opäť bravúrny výkon.. Sedím si tam vzadu v zákulisí, za dvoma veľkými starodávnymi kobercami, kým sa vo svojich drobných troch rolách dostanem na scénu. Nikdy ma to neomrzí. Už ani neviem koľká je to premiéra.. ten pocit vzájomného prepojenia umeleckých duší ma stále udivuje a taktiež i vždy iné reakcie publika, pre ktoré hráme. Je to radosť. Vedieť, čo bude nasledovať a zároveň sa prekvapiť smiechom a či tichom, atmosférou daného mesta a javiska.. Milujem tú vôňu pred a aj za kulisami, vždy novú.. inú..zároveň však každý z tohoto unikátneho divadla vie presne čo má robiť. Vždy pred predstavením chlapci postavia scénu a my dievčatá prežehlíme všetky kostýmy. S divadelnou rodinou ma spája kopec zážitkov i smiechu..Nech žije, divadlo Commedia..

Všetkých srdečne pozývam na divadelné fašiangy. Každú nedeľu vás v Spišskej Sobote v Poprade čaká o 18:00 jedno skvelé predstavenie 🙂

Hudba je zvukomalebná. Každý jeden tón zapadá do celku . Je to maľba a jej obraz poskladaný z tónov a fráz vytvára umelecké dielo.. precítené, farebné..plynúce k hviezdam..svojou krásou privoláva anjelov. K hudbe si sadám denno denne. Prichádzam a vraciam sa k nej  ako k priateľke či kráľovnej, múze,čarodejnici, víle, čo nás všetkých vie zmeniť k lepšiemu.. aby som ju neskôr mohla namaľovať. Možno len hudobník  pochopí..alebo každý človek, ktorý vie čo je to ťažká a vytrvalá práca. Ukladám tie tóny do farieb nekonečna, aby som ich neskôr rozdala do duší..

utá majú dušu.. Nie je to len krabička na štyroch kolesách, v ktorej sa premávame do práce a domov, alebo kamkoľvek kam nám treba. Je to prostriedok vďaka ktorému ušetríme náš čas, naše nohy, sme v teple a nemusíme sa teperiť autobusmi. Aj keď všetko má svoje výhody a aj tú druhú stranu mince. Niekedy vnímam dokonca zvláštne prepojenie medzi neživými vecami a našimi životmi. Nie je to vraj nič nové a nie som prvá. Keď sedíte v aute pri krajnici s náhle nepojazdnou smutnou kôpkou plechu, nedajbože došiel benzín (čo sa mi už mimochodom stalo 🙂 jednoducho slabý ženský odhad dojazdu proti vetru ) Vkrádajú sa do myšlienok rôzne úvahy, že ak sú sfúknuté gumy, či by sme si aj my nemali odfúknuť. Keď ma na štedrý večer cestou k rodine predbehlo vlastné zadné sfúknuté koleso a ja som sa len tak dohrkotala na kraj cesty, pochopila som s náhlym a konkrétnym dôkazom, že príliš rýchlo uháňa to žitie. Všetko okolo nás nám to pripomína. dopravné značenia každodennosti sú presne také, aké v daný moment nám je treba. Skúste si spomenúť.. Keď sa vám niekedy pokazilo auto, či v tom nie je nejaký fígeľ alebo spojitosť so životom a s tým, čo v ňom treba vyriešiť. O to svoje auto sa veľmi nestarám. Chúďa.. A ja typická žena, ani si nespomeniem, že treba dofúkať gumy. Ešteže, ak treba natankovať, „Marlenka Cica“ mi to pripomenie hlasným trojsekundovým pípnutím, až na sedačke za volantom podskočím. Zamýšľam sa, že ak sa poniektorí nestaráme o naše autá…Staráme sa o samých seba? O našu pohodu, o telo a dušu. Vyberáme si pre nás ten správny benzín v podobe pekných myšlienok? Alebo len nevšímajúc si predpisy uháňame pred policajtom menom Čas, aby sme sa naČas dostali do práce.. Stíhame vôbec raňajky?  A obed? Možno je najvyšší čas dostať akýsi signál aj od svojho vlastného auta. Momentálne sa mi pokazila zadná náprava. O mäkkých kolesách radšej pomlčím. Ešteže mám svojho milého brata, čo ma príde zachrániť, ak niekde na ceste plačem v kútiku štyroch vyfúknutých duší (piatich aj so mnou). Ak by som dala svoju momentálnu chvíľu v  živote na diagnostiku ako tátoša na štyroch kolesách nuž…Ak mám niečo so zadnou nápravou, možno by sa bolo treba vysporiadať s minulosťou. Nechať všetko zlé odísť a sústrediť sa na radosti dneška. Keď som nedávno cestovala autom cítila som vďaka pokazenej náprave každý hrboľ na ceste. Aj v živote tak príliš všetko prežívam, púšťam k sebe každú maličkosť. Síce ako správny umelec, no ak nechcem dostať šmyk, treba volant pevne držať vo vlastných rukách a nebrať vážne každú dopravnú komplikáciu na životnej ceste. Treba dávať pozor. Máme len jedno auto..jeden život.. Chráňme a starajme sa o nás. Keď som pred piatimi rokmi mala haváriu,rozbila som celé auto. Omylom som nacúvala priamo do potoka. S celým malým červeným seicentom som sa tam prevrátila. Ešteže sa mi nič nestalo, okrem šoku samozrejme. Dobrú chvíľu som nebola schopná slova. Volala som políciu, prví však prišli novinári, a hneď som bola v správach o piatej. Vraj „Mladá vodička čľupla do potoka“. Na televíznej obrazovke bola moja ŠPZ-ka prekrytá, no na načervenom autíčku s kvietkami bol nápis s logom kvetinárstva Fantázia: „Neviete ako to povedať? Skúste kytičkou!“ Všetci hneď vedeli o koho ide. Červenala som sa, no iba chvíľu. Dnes viem, že aj vďaka tej nehode som vtedy čosi pochopila a  ukončila jednu životnú etapu. Ak by sa tak nestalo, možno by som sa dnes našla nie v potoku, ale v nejakej kaluži pod odkvapom…Áno.. autá majú dušu.. a na cestách nám niekedy ukazujú ten správny smer aj bez GPS.

Verím tomu, že anjeli sú tu na svete s nami..
Sú nám akoby za pätami.
Strážia každý náš krok, rozhodnutie, všetko to,čo sa vedome či nevedome chceme naučiť v tomto živote.

Ak ich aj nevidíme, ukazujú sa nám v symboloch,v znameniach, vo všetkých zvláštnostiach náhod.

Sú akoby..v úsmevoch ľudí všade navôkol.

Moja kamarátka mi takého anjela od Michelangela priniesla na šatách. Neobliecť si ich, to by bol hriech 🙂

Nech nás tešia anjeli aj v období po sviatkoch a dodávajú nám odvahu vtedy, keď ju potrebujeme. Niekedy stačí len poprosiť, veď oni sú tu pre nás. Keď si začneme všímať maličkostí a radostí poslaných z neba k nám, krásne sa bude na svete žiť.. A aj ten mráz necháme,nech sa pohrá  s červenou farbou na zimné tváre, aby sme sa vždy vrátili  k hrejivým dlaniam domova..
Na lesnú cestu je to na skok. Tam stromy ticho spia vo svojej piesni zimy a hovoria nám zo sna,aby sme robili to,z čoho máte radosť.
Spievať, hrať, počúvať, odpúšťať, znieť k diaľkam..
Čo ak všetci hovoríme rečou anjelov? Ich plynulé slová do tlkotu sŕdc pod  kožuchy a zimné vetrovky sú ako živá voda na mlyn našich prianí.. toľko ich máme, a niekedy stačí len požiadať. Žijeme v peknom svete a možno práve tie plné priehrštia krás ,akými sme obklopení ..sú želaniami našich anjelov. Prajem si teda, pre ostatných i pre seba.. silnejší odposluch do slúchadiel našich duší..

Pre mnohých ľudí, priateľov a známych, môže byť jednoduchá záležitosť akou je varenie úplne bežná. Pre mňa je to malé víťazstvo a zároveň veľká radosť, keď sa mi niečo podarí. Donedávna sa zanedbávaná činnosť stala dôležitou. Mať predsa plné „bruško“ ja symbol spokojnosti a dobrej nálady. Keď mám čas a venujem vareniu i dostatok lásky, postojím chvíľu pri tom sporáku (raz za 100 rokov :)). Predstava,že by som sa mohla stať  ženou do kuchyne ma niekedy postraší. Treba len prejsť okolo, cestou zo šatníka, ladne vplávať k dvierkam od chladničky a odovzdať štipku pozornosti hrncu a či panvici. Najlepšie je, keď som sama v kuchyni,aby nikto nevidel čo sa mi tam deje. Niekedy sa stane zázrak a podarí sa chutný obed aj tým najväčším kuchynským nešikovníkom. Občas  niečo vyprskne, spadne, občas mi vyletí aj nejaké to nepekné slovíčko o tom, že sa mi to nechce a podobne. Ako len čarujú v kuchyni  naše úžasné mamky? Je pre nás normálne, že nám navaria.Mali by sme ich však vyvažovať denno denne zlatom za ich zlaté ručičky. Niet nad domácu stravu, aj keď, rada sa s vami, aspoň fotkami, podelím so zážitkami zo skvelých reštaurácií ako napríklad Rio v Bratislave alebo sieť reštaurácií Medusa. Pri výnimočnom jedle sa budete aj vy sami cítiť výnimočne. Aspoň jedenkrát do mesiaca by bolo výborným nápadom dopriať si trochu z tohoto gastronomického umenia. Na dobré jedlo sa bude vždy dobre pozerať a ešte radšej budeme jesť. Včera som si zapla televízny kanál Travel a nešla som spustiť oči z relácie o nevšedných svetových pokrmoch. Bolo to snáď lepšie ako akčný film. Všetci v rodine zrazu stíchli a s otvorenými ústami hľadeli do televízora jak na maľované vráta, a to sme boli pri tom všetci po obede 🙂 Vráťme sa však na zem . Čo robiť, ak v žalúdku škvŕka, ste sami doma, do obchodu sa vám nechce, mamka nie je poblíž. Čosi ste však našli v mrazničke. Víťazne vyhlasujem,akoby som zdolala K2, 🙂  že  sa mi podarili dva recepty a tak vám rada posuniem link.. V jednoduchosti je krása.. Dúfam, že ma nevysmejete. Je to pre všetkých  začínajúcich kuchárov a kuchárky, ktorí by sa radi „napapali“, no do varenia sa im nechce.Nebojte sa. Hasiči dobehnú,keby niečo. Pustite sa do toho. Keď sa tieto recepty podarili mne, podaria sa každému.

http://varecha.pravda.sk/recepty/losos-na-panvici/55399-recept.html
http://varecha.pravda.sk/recepty/falosne-bryndzove-halusky-fotorecept/8685-recept.html

V silvestrovský deň, čítala som časopis Evita. Veľmi ma zaujal článok o tom, ako by sme si mohli napísať vlastný horoskop na rok 2017 a dať doň všetko to, čo by sme chceli dosiahnuť, vyriešiť, vylepšiť.

Pripočítať k tej magickej a šťastnej sedemnástke pár svojich prianí. Uveriť, že už sú skutočnosťou..

           Keď som takto, posledný deň minulého roka, sedela na lavičke pri výhľade z hradu Uhrovec, mnohé som si želala. Nie je trúfalosť priať si od života viac. Dnes ďakujem za zážitky, za vývoj a rast, za prácu, priateľov, za všetky krásne miesta, na našom malom Slovensku,vo svete či vo Svite. Za to všetko ešte neprebádané. Treba mať hlavu v oblakoch. Vysoko, aby sa starosti  stratili z vtáčej perspektívy ako vtedy zo strechy hradu, ktorú hŕstka dobrých a šikovných ľudí opravila. Videla som zdiaľky celý ten koncert ohňostrojov ..

         Treba sa pozrieť k nebu, ak nastane smutná chvíľa.  Spomínajme radi na ukončenia posledných dní v roku…

Silvestre vedia byť všelijaké..Niekedy sú to spontánne akcie s priateľmi, inokedy naplánované s rodinou a tými ktorých milujeme.. Posledné dni v roku, však majú v sebe čosi magické. Pripomínajú nám konce a taktiež nové začiatky,aby sme si lepšie vedeli predstaviť to, že nič nie je večné, a tak si môžeme viac vychutnať čaro prítomnosti. Posledné chvíle roku 2015 ma zaviedli na opustený hrad Uhrovec, kde sa stretli slobodné duše. Šikovní ľudia, s umeleckým cítením, tí čo sa aj bez finančných prostriedkov pustia do práce, len preto, lebo je to správne. Píšem o tom teraz, pretože mnohé myšlienky sa museli poskladať do viet a niekedy im to  trvá aj rok.

…krok

..jedno nové poznanie

..mať ďalšiu možnosť na prianie..

Treba tam zavítať. Na neznámy hrad v Obci Uhrovec, ak si chce človek oddýchnuť od každodenného zhonu.a z tých starodávnych múrov načerpať novú silu.

         A keď už som tam bola…….tak v starodávnych šatách. Moji priatelia vedia, že aj na túru do hôr idem v sukni.

To preto, že sa cítim ako v rozprávke. Od reálneho života sa rozprávka predsa veľmi nelíši.

Veď ak sa  niečo neskončilo dobre, ešte to nemusí byť koniec.

          Všetky tie nádvoria, história toho miesta na vás dýcha svoju neoblomnosťou v čase.. hrdosťou..

Napriek tomu, že hrad z veľkej časti chátra. Je tam….a má dokonca aj svojho pána kastelána.

Ten vám vie pri silvestrovskej kapustnici vyrozprávať legendy o hradnej panej, ktorá hrad zachránila pred nepriateľským vojskom..budete počúvať so zatajeným dychom.. Neobjavené miesta čakajú na zvedavé kroky. Ticho a trpezlivo. Buďme aj my takí na nový rok. Pevní vo svojich zásadách, cieľoch, buďme v našich snoch vysoko pri oblakoch ako hradné veže. Nechajme, nech sa časom rozpadne to, čo nás sužuje..

Prajem vám jednu krásnu myšlienku na každý deň v roku, ktorá  vyčarí slnečné chvíle..

Vždy je na čo tešiť sa..

Kameň ku kamienku..stavaj svoje vzdušné hrady..zámky..

Vývoj plynúcich rokov od malého radostného dieťaťa,až po človeka s cestičkami mnohých vrások na tvári,umožňuje  šancu na skrášlenie každého dňa. Treba ju len  správne uchopiť a pochopiť. Ísť tam,kam nás vedie intuícia, možno je to niečo, čo robíme radi..Veriť,že práve tým smerom nám osud otvára brány..

Počas sviatkov nás kroky vedú domov k našim rodinám..ujom,tetám, dedkom a starým mamám..Aký je to len dar, keď ich máme.. A tými rokmi, potichu, nevtieravo  zjaví sa zrazu..Staroba, ktorá však chorobou nemusí byť. Rada by som si tú svoju vysnívala. Začnem teda dnešným dňom. Tvorím, lebo teší to moje srdce..jednoducho..
Píšem, pretože slová sa mi znenazdajky tvoria v duši…

Páčia sa mi ruky mojich starých rodičov. Sedela by som pri nich, počúvala spätne chvíle ich mladosti a obdivovala všetko , čo sa do tých dlaní  za tie roky vpísalo..  Dedko už má takmer deväťdesiat..Vkráda sa čas do rúk..nech.. Veď tie čiary sú veľavravné, úsmevné,vpísaná je do nich skúsenosť. Striebristé vlasy a lesk v očiach majú títo ľudia, čo narodili sa oveľa skôr než my.
A keď si dedko vypije za pohárik čohosi tuhého, začne sypať ako z rukáva poľské básničky, ktoré si pamätá zo základnej školy. Babka hovorí, že som jej svetielko… Až ma to dojíma, keď ju vidím sedieť v kresle. Málo si už pamätá, motká sa jej v hlave kto je koho syn či dcéra.. A nie je to jedno?Veď sme všetci svoji.. Práve tá bezhraničná láska našich starých mám umocňuje rodinu a jej pravú „naozajstnosť“.
Sľúbila, že mi upletie sveter. (niekedy stačí obyčajný prísľub,aj keď čohosi dnes už málo reálneho, i ten vytvorí mi v duši mier) Koľko ich už mám a niektoré ležia osamotené v skrini a čakajú kedy nastane tá správna chvíľa. Ich hodnota je nevyčísliteľná .  Tieto staré kúsky, každé to upletené vzácne očko vlny.. i s dnešnou módou je možné kombinovať..Vážim si  chvíľu sviatočnú pri pohľade do iskričiek v očiach mojich starých rodičov..Keď som objala svojho dedka, vraj že ho nemám tak „stískať“, lebo jeho už všetko bolí, no myslím že bol rád.. A babka mi snáď ten sveter upletie, alebo aj pekný šál, budem sa ním pýšiť. To čo majú oni, najstarší v rodinách, to by sme sa mali od  nich učiť. Vedome po kúskoch a pomaly. Učiť sa pamätať si naše prísľuby, lásku, vľúdnosť..nie len počas Vianoc, lež   každý deň..Nech sa nám smiech a šťastie zapisuje do vrások na tvári i do dlaní.Nech ich je veľa. Nebojím sa starnutia..
Nech sú nie len sviatky dôvodom stretnúť rodinu..
Nech sa obnoví tá pravá podstata Vianoc..O rok budú znova.

Tento modro-biely sveter čakal na svoj deň, a ak sa mi aj nezdal úplne na moju postavu, stačilo ho doplniť opaskom a hneď som sa mohla pýšiť ručne upleteným kúskom z lásky.

Prajem si ..zastaviť na chvíľu čas.
Čudujem sa, že mám čas premýšľať nad časom
a tak len idem za hlasom..
radostí a dní pokoja, čo prichádzajú.
Od túžby k túžbe kráčame,taktiež  i myšlienky naše poskladajúc sa v dar. Jasné ciele zahmlené rokmi letia skokom, kým dáme smer ďalšiemu roku, ktovie aký bude..
Veď kým to ešte hrá a ladí so všetkými farbami, ponáhľať sa netreba..
V maličkostiach nachádzať treba šťastie..
Koľký je to už rok v plynúcom živote, čo sa mi v rýchlosti mihá..raz utečie. Píšem večerom slová, o ktorých si dnes želám, aby mali hodnotu.. Ukladám ich sem na tieto stránky a možno ich len uložím do staromódnej kabelky..a ak ju raz niekto vzadu v skrini nájde, otvorí ju a prečíta si pár slov zo života.. Ako veľmi som chcela mať krídla, keď som bola malá..Dnes mi narástli.. umením, ktoré s pokorou túžim vytvárať, prácou, učením, dlhými hodinami trpezlivosti.
.. Dnes v tomto čase, bolo by krásne povedať si „Som spokojná“ ..  hovorte si tieto slová aj každú hodinu. Sú magické, a ak sa vám pripália medovníčky, s hrdosťou ich vystavte na stôl.. Čas, a ten vianočný, nech rozžiari každú ustarostenú tvár. Spokojnosť totiž.. nemusí byť dokonalá..Nájdime si  na ňu čas .. a vtedy sa  udeje niečo..nadčasové..

Mám veľmi rada svoje červené šaty z brokátu, zlatou niťou vyšívané a som vskutku spokojná, keď si ich môžem kedykoľvek obliecť. Stačí na to správna nálada. Aká je len pekná tá dospelosť, keď mi čas dožičil  skúsenosti až po rok 29 .. Nerobím si vrásky. Tie boli, keď som mala 9 a s poľutovaním musím konštatovať, že vtedy neexistovali „second handy“ nebolo veru mnoho možností nájsť pre  pekné šaty v mojej veľkosti, veď ešte aj na tú gitaru som musela dorásť. A tak  som do školskej lavice kráčala vo fialovej zimnej bunde, čo mi bola po kolená, neposlušné rifle nešli ani do čižiem ani von z nich, no predstava a sen o plnom šatníku šiat, sukní, klobúkov a topánok sa mi rokmi splnil. Nie je to podstatné,nebol to sen o záchrane sveta, no každý potrebuje istým spôsobom najskôr seba zachrániť..  Každý z nás má niečo, vďaka čomu vie podčiarknuť svoju výnimočnosť. Pre mňa je to i obliekanie sa do retro šiat , niekedy sú to naozaj zvláštne strihy, dlhé dobové šaty by si dnes asi ťažko niekto obliekol, ja sa nimi pýšim až do nebies a nie je žiaden problém vziať si ich aj do práce..neviem však písať o móde, nevyznám sa.. Prajem si len dodať odvahu tým, čo sa boja byť sami sebou..Dnes píšem o radosti a spokojnosti,o snoch,čo driemu v zákutiach duše a splnia sa nezávisle od času. Nech sú o čomkoľvek. Nájdu si cestu k vám. Zo srdca vám prajem požehnané, radostné sviatky, aby ste našli v sebe spokojnosť a vďačnosť za všetko čo ste dokázali..Aby vám i obyčajná maličkosť pripomenula, že máme na svete vyhradený čas a roky,nie na smútok, lež na šťastie a spokojnosť do prichádzajúcich dní..

Píšem s láskou.. o tom, aké to je,keď sa umenie stretne s ľuďmi, čo otvorené srdce majú..zrazu sa pretvára čas vo vzácny okamih.. Neskôr sa vie pripomenúť  peknými spomienkami, všetkého krásna navôkol. Aj stromy dýchajú s nami a smutno im je, že tak málo chodíme k nim na návštevu, vraj pre množstvo práce.. Ako som tam tak stála, obklopená chvíľou, ak by som sa lepšie započúvala snáď by som začula všetky tie bytosti, čo vo vetre rozhýbu nejeden konár. Nesie nás tá naša zem v náručí svojom a my sa točíme vo víre ruchu, padáme a vstávame..dýchame…Občas treba sa pozrieť pod povrch, čo sa nachádza..

Rada by som častejšie tvorila takéto pekné fotky spoločne so vzácnou dušou Dianou (Diana Kradgača photography) Ona vie zachytiť  prepojenie človeka so zemou, s prírodou, v akomsi zvláštnom i nezvyčajnom  opare, pozerá sa na svet cez svoj objektív úplne inak.
Dnešná realita nám často ukazuje rýchlosť života, no treba sa zastaviť pri nádychu..Obyčajnom nádychu čerstvého vzduchu. Táto fotografia, verím, nezachytáva len akési „pozlátko“ .. Je o myšlienke..
Čo by som tak mohla vylepšiť?.. Aspoň chvíľu človeka zmeniť, nech nemyslí na smútok. Pozrieť sa treba k nebu.. V tej  modrej a k večeru posiatej hviezdami sa odzrkadľuje všetko to naše pekné.. ľudské.. tam je skrytá láska..navždy

Moja priateľka na jednej z našich pekných akcií Fantázie raz povedala, že ak prší, tak to vraj šťastie padá z neba..Keď som ako malá plakala, babka mi hovorila, vraj budem krajšia. Keď som na konzervatóriu v Žiline dostala už štvrtú päťku z harmónie, opýtala som sa pána profesora, či si môžem poplakať, a on na to, že v poriadku..vraj nemá nič proti ženskej kráse. Strieda sa to a miska životných váh sa vždy nejakou tou slzou vyvažuje. Sú rôzne, tie kvapky dažďa..Raz také, raz onaké a každá jedna skrýva v sebe stopu v nás. Malé potôčky, čo našim srdciam dovolia sa rozpínať do priestoru, vďaka nim sme lepší pre dnešok. Kvapky zmenili sa na biele páperie a zasnežia hriechy svojim decembrom z neba. Letia snehové vločky..letia ako čas, naplnené želaniami v nás. Anjeli sa zlietajú k nám dole na zem, aby sme nabielo a do čistoty začali čochvíľa ďalší rok.krok..týždeň, deň, nádych..a či…život.

Klásky suchých stebiel na poli, skláňajú sa nad nami v jesennej melódii duší tých, na ktorých spomíname.. Nad pomníkom v domnienke, že snáď sa tí hore na nás pozerajú…ako sa hráme na tom našom malom ihrisku sveta ..smejeme sa plačeme sme šťastní i smutní, máme mier i hádame sa. Aj tom,či sú sviatky viac kresťanské a či pohanské..pritom je to jedno..Veď tie sviatky vedno.. kráčajú s nami..s našimi myšlienkami..v ústrety novým dňom, ak ešte prídu..pekne po slovensky. Odpustite mi, drahí čitatelia. Občas vo svojich dlhých vetách položím čiarku i tam kde byť nemá…ako v živote.zdá sa nám že chyby byť nemajú..a práve na tých sa najviac učíme..i skladateľ zavše urobí v skladbe paralelné oktávy.. len tak, lebo chce.a môže si to dovoliť …chyby si dovoliť môžeme…či v živote v skladbách v textoch …to, čo však nie, je pochybnosť o sebe samom, nedôvera vo vlastné skutky, podceňovanie, nenávisť, závisť ..Pred myšlienkami smútku ma chráni klobúk..je ako strieška, čo prikryje tie sny plné túžob a nádejí.. občas ma i chráni pred kritikou, ktorú si aj tak vytvárame my sami voči sebe..Pritom, už len byť ľudskou bytosťou je výhra…A možno i preto mám potrebu písať, a namiesto bodky dať za vetou bodky dve, nech tej jednej nie je smutno (..)  Treba pridať viac sviatkov do kalendára

Zbožňujem obliekať sa v štýle vintage..Neviem odkiaľ sa to vzalo. Jednoducho som sa odmalička cítila dobre v šatách,či sukniach a zostalo mi to dodnes. Nedržím sa žiadnych pravidiel, jednoducho sa riadim svojim pocitom. Keď, navyše spievam piesne tridsiatych rokov, kde tieto módne výstrelky môžem smelo prezentovať, som v správnom čase na správnom mieste..Takýto pekný čas sme mali opäť, spolu s výborným klaviristom Jožkom  v Lawyer´s Clube  v Humennom. Ak by ste si chceli vychutnať atmosféru typického klubu štyridsiatych rokov, spolu so živou muzikou, neváhajte a spríjemnite si večer.. Srdečne vás pozývam na naše najbližšie vystúpenie 2. decembra 🙂

Nadčasové sú piesne štyridsiatych rokov,pretože ak sú raz dobré, ani časom na ne prach nenapadá. Dnes je v móde počúvať platne na gramofóne, chodievať na koncerty. Obnovme spoločne ten čas.Žiť život najlepšie ako sa len dá. Vyberať si, tak ako dobré víno i naše myšlienky, nech sú radšej láskavé a lahodiace tanečným krokom pri tanci v páre.Život žiť vo výraznom forte a dopriať si i pianissimo.Nezabúdať snívať. Mať vybraný vkus a aj pri výbere miešaného nápoja vedieť hudbu počúvať i precítiť . Žime prítomnosťou, avšak to dobré..to staré ľudské bytie..to jadro, to v nás zostalo.. Verím, že v akejkoľvek chvíli, každý z nás by dokázal oceniť  tie skutočné hodnoty. Ak sa budeme chcieť pozerať, počúvať a vychutnávať, nemusí na nás dopadať tlak komercie, môžeme byť takí akí sme, bez pozlátka.

Keď som videla po čase fotky z jednej krásne svadby, do mojej duše vkradla sa nostalgia a oči sa naplnili rosou..nie zo smútku..skôr zo životnej spravodlivosti plynúceho času..
Zrazu som vedela, že napriek tomu, že mám všetko, čosi mi veľmi chýba..ten kúsok ženy, spriaznenej duše,čo z tých záberov vidieť v toľkých emóciách.. Chýba mi ten kúsok môjho ja. Najlepšia priateľka. Je ďaleko v Nemecku a šťastná. Len mi je smutno za tým kúskom krásneho života, čo sme spolu prežili. Ja sama to so sebou častokrát neviem vydržať , no najlepšia priateľka vždy vie. Každú negatívnu myšlienku, či moju typickú hysterickú ženskosť. Vždy vedela obrátiť v svetlejšiu chvíľu. Dnes tu však sama prehĺtam horké sliny. Ako veľmi mi chýba.
Každá chvíľa s najlepšou priateľkou je neopakovateľná a  jedinečná. Je treba tie chvíle užívať naplno, lebo sa rovnaké už nestanú, lebo každý moment je nový..iný.. I preto píšem blog. Poviem to na rovinu do módy sa nevyznám. Nedokážem písať blog o móde a oblečení. Potrebujem akoby písať ešte o čomsi inom.. o umení… o kráse života, o prebúdzaní toho pekného v nás, o ľudskej výnimočnosti.. Chcela by som cítiť a obliekať sa pre každý nový deň.. Najradšej do sukní a šiat, tak vynikne tá naša božská ženskosť milé dámy.Ak ste ju v sebe ešte nenašli, oblečte si šaty a budete sa cítiť pekne. Ani nebudete vedieť ako, a tí muži ktorí zabudli byť gentlemanmi vám zrazu otvoria dvere pi vstupe do miestnosti.
Každý deň otváram dvere svojich dvoch šatníkov a rozhodujem sa aj vďaka šatám aký budem mať deň. Ak si dám na hlavu klobúk, neviem byť na svoje okolie zlá, aj keď tie čertovské rožky, príznačné pre moje priezvisko mi vždy spod  klobúka trochu trčia. 🙂
Späť však k priateľstvám a k mojej najlepšej priateľke. Na jej krásnu svadbu som zvolila žlté šaty, pretože sú ako ona. Vždy bola pre mňa slniečkom. Prajem si písať o všetkých dobrých a krásnych veciach na svete a preto som sa rozhodla napísať o jednej výnimočnej žene, ktorá teraz žije vo Frankfurte, je šťastná so svojím manželom a majú už aj krásnu dcéru. Moju najlepšiu priateľku som spoznala na Konzervatóriu v Košiciach pred hodinou telesnej výchovy. Mala krásne husté vlasy a vyžarovalo z nej slnko, usmiate a hrejivé. Vedela som, že s ňou chcem bývať na internáte. Rok trvalo, než sa mi želanie splnilo, no našťastie hviezdy za internátnym oknom nám boli naklonené.Zážitky plné smiechu ma i dnes vedia poštekliť. V umeleckej mysli sa zrodia nápady aj také, že sme si na seba v noci natiahli plachty a zmenili sme sa na hrozivé strašidlá blúdiace po izbách. Záchvaty smiechu mi dodnes rezonujú v hlave. Na našej toalete bol dokonca wc zošit a každý návštevník, ktorý si prišiel „posedieť“ musel čosi napísať.. Niečo ako facebook, len trochu inak 🙂 Dnes mi je  ľúto, že väščinu času na škole sme trávili učením sa a cvičením na gitare či klavíri. Keby to tak nebolo, neboli by sme dnes také aké sme, no mohli sme si Konzervatórium a jeho možností častých účastí na koncertoch vychutnať viac. To, že sa čas vrátiť nedá, o to je vzácnejšia spomienka minulého času, čo sa kdesi rozplynul..Majuška je jednoducho úžasná. Neznášala som ranné vstávania a ona ma vždy budila so slovami: „Monka, vstávaj, už je krásny, deň!“ a ja som jej na to s mojim tradičným negativizmom len odvrkla: „Maja, nechaj ma spať“ ..nikdy ju to neodradilo a na ďalšie ráno ma takto budila znova. To platilo nie len pre rána na škole.. Platilo to tak stále. Nech sa dialo čokoľvek vždy pri mne stála.. Aj keď mi bolo najhoršie. Neviem kde brala silu a energiu držať nad vodou mňa i všetkých naokolo, dokonca i mojich blízkych v časoch veľkých životných búrok a omylov. Túto krásnu dušu neodradila ani moja hysterická panika pred skúškami na vysokej škole. Keď bolo treba učila sa za nás obe a na skúške písala obrovskými písmenami aby som čo to odpísala. Tečú mi slzy po tvári, keď si na to spomeniem a udivuje ma veľkosť tejto krásnej ženy. Ani ja sama som to so sebou niekedy nevedela vydržať, no Majuška vždy. Dlhé roky.. Možno preto, že má päť mladších súrodencov, snáď preto mala so mnou vždy toľko trpezlivosti.Hriechy máme všetci, aby sme  vďaka našim priateľom, ktorých nám anjeli pošlú do cesty,mali  možnosť očistiť sa.. Preto dnes táto spoveď.
Venovaná priateľstvu .. žitiu, ľudskému bytiu ..
Vždy si stála pri mne..najdrahšia priateľka..ďakujem ti za to..

A aby sme trošku odľahčili nostalgiu, milé dámy, ak vám krásne šaty aspoň čiastočne vynahradia najlepšie priateľky, ktoré sa vydali a vy ste staré dievky jak ja 🙂 som tu pre vás a môžete si u mňa za cenu dohodou požičať na blížiacu sa plesovú sezónu jedny z krásnych šiat 🙂 fotky, nech sa páči 🙂

Lístky jesenné padali nám do dlaní v podobe tónov  pestrých.
I melódie piesní obliekli si októbrový šat  k farbám  hudobných  nástrojov, ktoré sa rozozvučali vďaka šikovnosti našich milých žiakov z Fantázie. Na doskách Domu kultúry vo Svite sa rozozvučali struny, klávesy, hlásky spevavé a nadšenci klasickej hudby zažili pekný jednoduchý koncert, ktorý mal svoj veľký štýl a šarm ukrytý v množstve hodín venovaných každej skladbičke, sonatíne či piesni…

Len tí vedia to tajomstvo, čo trpezlivo spájajú tón po tóne do jedného celku, aby vďaka hudbe mohlo tu byť vo svete (Svite) krajšie.. Možno i tie stromy to vedia .Keď jednoducho a odovzdane púšťajú zo svojich konárov pestrosť každoročne.  Hudba je i o tom.Vzdať sa listov ako  času,čo je venovaný notám, ktoré sa nevinne  tvária ako čierne bodky, a vďaka nim hudba vie byť ako všetky ročné obdobia.Dokáže prečkať zimu, aby novými melódiami vedeli sme zakvitnúť a potešiť opäť.
Každý nástroj mal svoju pieseň..snáď sa i srdcia starých mám a otcov rozozvučali, keď pekným slovom ich potešil literárno dramatický odbor so svojimi divadelnými scénkami. Klavír sa tešil tiež a ak by na chvíľu  klávesy vymenil za podobu ľudskú, istotne by aj on zatlieskal.. Zazneli, okrem iného,nežné Hlásky dievčenského zboru, gitarový orchester, ľudové piesne v sprievode akordeónu.
A ak nás počuli svitovské stromy, istotne sa už tešia na snehovú prikrývku, veď my si pre ne i pre vás opäť niečo pekné pripravíme.

Ako vonia šťastie? v okamihoch..v čistej piesni..dá sa ako lúče slnka chytiť..prežiť, pocítiť, nechať si..

Slnko zapadá za les a trávu vyblednutú jeseňou do zlata..svojimi lúčmi zdraví..Ty si môj jediný tak sa mi marí.. Každým krokom ruka v ruke s prírodou, naberám na istote , že tak ako každý strom so stálosťou sa týči, naberá síl z ticha ..tak vo mne naša láska dýcha.. Ľahla by som si do machu .. veď by sme si počkali na návrat ďalších bozkov slnečných .. pohlaď ma tak ako ja keď hladím listy..zelené, ale aj tie čo zožltnú..i teba v náruči svojej objímem..kým do zeme farby tmavých olív ..korienky nezapustíš.. polievať si ťa budem.. Z myšlienok ma vyrušila akási osa, čo mi sadla na čelo..neodháňam ju..po chvíli odletela..možno mi chcela len..požehnať…

Napĺňam svoju dušu láskou a pokorou..šumenie listov.. umenie.. Dychtivo hltám ten vzduch jesennej hory ..v duši je mier..oheň ten nehorí..veď všetko aj tak na popol by zmárnil ..a nám sa máli…Chceme sa hnať, no nie je vôbec kam sa ponáhľať ..hovor so mnou.. Nie len vtedy, keď po čase sa zídeme..pahltne ukojiť svoje vášne v perinách nech už je kľud..ten nebude.. len vtedy ak budem za tebou kráčať ak aj nie ruka v ruke ..no a čo..Nechcel by si sa ponoriť hlbšie mi do srdca ? alebo ja tebe..V plytkých vodách močíme si členky .. Chutnáš prírody dary a bosou nohou nevkročíš do nej ..nechávaš ma samu..po milovaní moju dušu neustlanú..Kde hľadať ťa mám? Ja nie som prázdna fľaška..Chceš sa napiť z mojich sĺz, ktorými nám blahorečím..odložím ti ich do skla..do karafy..Možnože sa usušia kým dostaneš sa k nim. Čo mi zostáva? Zmieriť sa s tým? Ty vieš ma za moment naplniť smiechom ..a kde sme my? Ak neboli by noci so sladkým hriechom ..

Som dušou v tele ženy.. Narodila som sa v septembri, keď listy začínajú padať na zem a stromy vo svojej prirodzenosti, bez zábran odkladajú do ulíc svoje šaty..Od sudičiek som dostala do vienka talent, o ktorý by som sa najradšej podelila s celým svetom,a priala by som si urobiť ho ešte krajším a lepším.. možno piesňou, alebo i dvoma.. Od útleho detstva spievam..išlo to akoby samé a s ľahkosťou. Ako som rástla, bola čoraz väčšia i zodpovednosť pracovať na vzácnom dare, čo som zhora dostala.. Vďaka kúzlu hudby a melódie som študovala na Konzervatóriu hru na gitare.. Veď ako by som si cit k muzike mohla nechať len pre seba, keď je pre mňa priam povinnosťou posnúť to krásne prežívanie ďalej k ľuďom, k vám..Vo svojich šesnástich rokoch som začala písať piesne.. jednoduché, s pár akordami, s textami, aké mi bezprostredne napadli..vložila som ich do rýmov a rozdala tam kde bolo treba, hrávam ich stále..pripomína mi to vzácnosť tej chvíle, neopakovateľnosť a otvorenosť Inšpirácie, ktorá prišla a občas ma navštevuje. Piesne som hrávala so svojou kapelou, neskôr dostali nový výnimočný šat, keď som ich hrávala s harfistom Jakubom Rizmanom, s ktorým sme vydali aj cd ako duo  Eggcutters. Je mi taktiež veľmi blízka hudba tridsiatych rokov, ktorú som interpretovala v zoskúpení duo Lavenders. Aktuálne pôsobím s klaviristom Jozefom Štrbkom,duo Sweet & pepper. Hráme moju vlastnú tvorbu a taktiež i jazzové štandardy, hudbu tridsiatych rokov, slovenské tango a súčasné hity v retro štýle. Spievam, teda žijem.. Spev je čosi, čo ma nesmierne napĺňa šťastím a toto šťastie rada rozdávam ďalej..Hudba je čosi, čo robí svet krajším, veď kde by sme boli bez umenia. Snáď sa môžem  pokladať  za umeleckú dušu. Verím, že lásku k hudbe rozvíjam i u svojich žiakov. Učím gitaru a spev na umeleckej škole Fantázia v meste Svit, ktoré svojou malebnosťou otvára náruč tvorivosti. Som obyčajným človekom, dušou v tele ženy..čo túži niečo zmeniť..pár piesní do ticha.. nimi aspoň jeden úsmev vyčariť alebo pokoj a mier v srdci.. Tak krátky je život.. žijem ho tak ako viem..jednoducho..s láskou..a ak sa mi čosi nepáči môžem si ho hneď premaľovať trblietavými farbami..venujem sa i maľbe na telo..a obliekam sa celkom inak..možno niekedy tak akoby som do tohto sveta vôbec nepatrila.. Tvorím..keď si obliekam šaty..tvorím keď múza ku mne zavíta.. Tvorím, keď slová sa mi do viet spájajú.. niekedy i do rýmov..tvorím na tú krátku chvíľu, čo sme tu…

Ku každej fotke..najradšej  by som dala kúsok svojho srdca.. Na miesta , čo dýchajú históriou, krásou mora..niekedy možno ťažko hľadať slová ..mať kus duše vo víre krás sveta ..snáď by mohlo to srdce bijúce zvoniť kamkoľvek by smerovali kroky.. Želania sa plnia ak o ne prosím.. svet ten vie priblížiť hviezd plné priehrštia.. veď je krásny.. načúvam vlnám i vetru vo chvíľach opojných a keď z toho slnka bude chýbať.. pozriem sa na pár záberov ..Kamkoľvek ideme.. vždy na nás svieti..

Krásna dovolenka..farebná a naplnená..
Taliansko mesto Grado, Benátky Piazza San Marco, Canal Grande, alebo pláž Porto Piccolo v mestečku Sistiana.. Sen, ktorý sa mi v reálnom farebnom spektre zazdal na pár dní..