šaty..ružové

Dubrovník a šaty s volánmi..
Ružové..
ako čas sladký počas dovolenky
tešenie sa zo vzduchu mora..
potom i na pondelky.
Radosť vĺn ukolíše
do pokoja každú myseľ.
Ak si si myslel, že som jednou z vĺn,
budem radšej ako spln
ďakovať za dni láskyplné až do zatmenia.

Najkrajšie dovolenky

Čas na dovolenke plynie veľmi rýchlo. Tie najkrajšie prázdninové dni, ktoré mi zostanú v pamäti a na aké budem dlho spomínať, boli dovolenky s mojou mamou. Dve ženy, mama a dcéra. Spontánne, veselé, všetko sme chceli hneď vidieť a zažiť a aj sme kadečo povyvádzali ako dve pubertiačky. Môj vzťah k najbližšej osobe, ktorá je opradená mojou najväčšou láskou dcéry sa rokmi  mení, no vždy je vrúcny, až priateľský. Som nesmierne vďačná, že ju mám a je to ten najväčší poklad. Som jednoducho boháč, mám peňaženku, čo praská vo švíkoch od lásky mamy, možno i účet v švajčiarskej banke. Na konte pár nezabudnuteľných zážitkov z našich "babských" dovoleniek, ktoré mi hádam nenahradí ani Francúzska Polynézia a ostrovy Bora Bora. S maminkou sme mali raj. Už len čo sme vyteperili naše ťažké kufre pri chorvátskom Omiši v malej dedinke do štvorposchodového penzióu, samozrejme na štvrté poschodie, na ktorý sme pricestovali autobusom s opuchnutými nohami po dvanástich hodinách "rýchlo a zbesilo" deväťdesiatkou po diaľnici. S mojimi gorálkami a sukňami mal kufor hádam aj dvadsať kíl. Všetko nám povysvetľoval pán delegát, ktorý račkoval a neskôr sme mu dali prezývku "Info" . Na južanské pomery bol dosť nervózny, no aspoň sme si mali z koho robiť žarty. Spoločnosť nám sem tam robila milá pani z nášho turnusu, volali sme ju "Káčatko",  stále džavotala a cítili sme sa pri nej dobre. Na raňajky som chodievala vo svojich sedemnástich rokoch ešte v nevyhranenom módnom štýle. V ružových, šuštiakových, širokých krátkych nohaviciach a občas som i začula posmešky: "S mamou na dovolenke a ešte v takých kraťasoch" s úškľabkom vravievali dve mladé dievčatá, čo tam boli so svojimi partnermi. Ja som sa zas len pousmiala nad tým ako sa počas dovolenky takmer stále medzi sebou hádali. Občas sa na raňajkách predvádzala i chorvátska mačka, ktorá si len tak z pasie ulovila malé vtáča. Bolo mi to ľúto a tak som si do kabelky strčila chlieb s nutellou z raňajok. Ak ma niekto videl muselo to byť azda veľké faux paux. To však stratilo svoj zmysel, keď som s chuťou do neho zahryzla tesne pred obedom . U dovolenkárov to zväčša prebiehalo tak, že sa v čase obeda alebo večere rozhodovalo kam kto pôjde, vlastne prišiel pán delegát Info a povedal nám o rôznych možnostiach. Teta Káčatko sa rozhodla, že pôjde na výletnú loď. Lodný kapitán sa volal Sandokan a ona sa na neho tešila a na balkóne si opaľovala nohy, aby bola krajšia. My s mamkou, keďže sme boli vždy akčné, pre nás výletná loď s opekaním rýb nebola až taká záživná a tak sme šli do mesta, kde sme si objednali adrenalínový rafting. Podotýkam, že do Omiša sme šli päť kilometrov na kolieskových korčuliach. Z jedného kopca som sa bála spustiť , aj keď som bola celkom dobrý korčuliar. Mamka povedala, že to zvládne a už som len z hrôzou v očiach videla ako naberá rýchlosť. Opakovala si v panike: "Chcem zastaviť, chcem zastaviť" no nepomohlo a ,chúďa, zastavila tak, že sa hodila "zľahka" bokom na betón a oškrela si nohy. Nemala ich už potom pekné ako teta Káčatko a ani si ich už veľmi neopálila. More však poskytlo každému bôľu dostatočnú dezinfekciu a vyplavilo na povrch i rodinné tajomstvá. Boli sme si s mamkou ako sestry. Súdržné, so smiechom, s ohľaduplnosťou, keď sme si v plážovej "šmykni" objednali sépiu, vraj že je dobrá, Bola tvrdá sťa podošva, no empaticky sme ju žuli, veď sme za ňu dali 15 eur a ani jedna sa nepriznala, že nám to vôbec nechutí. Naše cesty z dedinky do  Omiša sa opakovali, lebo už v prvý deň keď sme prišli na penzión a ľahli si do postele, preľakli sme sa malou nudou, a tak sme takmer každý deň absolvovali desať kilometrovú "prechádzku". "Ak sa nudíte choďte do Omiša"spievali sme si napoli zúfalé a vyčerpané cestou späť. Z dovoleniek s mamkou som sa vracala zavše úplne vysilená. Chceli sme jednoducho všade byť. Náš raftingový výlet nebol až taký adrenalínový, no bol tam On. Mal Plavé, dlhé kučeravé vlasy a ešte i teraz pri tej spomienke sa  usmievam popod fúz. Neviem čím to bolo, asi som v sedemnástich bola po mamke pekná. Napriek mojej lámanej angličtine sa mi prihovoril. Splavovanie na raftingovom člne namiesto veľkých vodopádov obsahovalo len pár takých, akoby jeden "nacikal" no aspoň som si skočila zo skaly.  Hneď po splave sme si s tým pánom naozajstným Sandokanom dohodli rande. Mamka zavetrila nebezpečenstvo  úhlavného predátora  a hneď vedela, čo robiť v divočine, ak nechce aby jej mláďa skončilo v nejakom potravinovom reťazci. Šla som teda na rande s mamkou v pätách, tá ma ani na sekundu nepustila z očí a jej blonďavá hriva levice svietila aj pri mesiačku, keď bol v splne. Nuž prvé rande na diskotéke, kde bolo navôkol veľa ľudí a nič zlé sa nemohlo stať, dopadlo dobre. Cestou domov (10 kilometrov pešo) som sa usmievala ako ten mesiačik na hnoji a mamka bola spokojná, že splnila misiu. V penzióne bolo počuť smiech tety Káčatkovej. Asi musela zapiť sklamanie z výletnej lode. Vraj tam bola nuda a namiesto Sandokana bol nejaký starý dedko, čo kormidloval  výletnú loď a ani páskované tričko mu nepomohlo k atraktivite. Pochválili sme sa, kde sem boli my a koho sme stretli. Ukázala som jej fotku, s tým našim kapitánom raftu a teta Káčatko s nadšením vykríkla, že "toto je ten pravý Sandokan". Ja ako dobrá duša, ktorá rada robí radosť ľuďom okolo seba, prisľúbila som, že keďže  po prvom rande mám výsostné právo byť pani Sandokanová, privediem ho ukázať na penzión, nech sa i staršie panie pokochajú. Tak aj bolo. Nahovorila som toho plavovlasého zrelého muža so "six pack" na bruchu a vytetovanou sekerou na chrbte, aby prišiel na penzión k nám. Predtým sme mali ešte rande, a chlapec pochopil, že ak chce byť so mnou sám musí nájsť dobrú spoločnosť pre maminku. Spoločnosť mamku nezaujala, akurát som bola viac ostro sledovaná, a samozrejme bola i dlhočizná prednáška, aby sa nedajbože niečo nevyviedlo, že toto sú lovci, a nič dobré im z očí nevyzerá. Mamka však išla napred a ja som si mohla užiť chvíľu ruka v ruke len On a ja, vlasy vo vetre,  kráčajúc po ceste osvetlenej hviezdami k penziónu, kde Info už istotne spal. Ako sme sa tak blížili, spoza krovia vyskočila pani  informátorka z klubu žien a zvolala "už idú"  Tak mala  teta Kačičková dostatok času nastaviť pekne opálené nohy do ich najlepšie vyzerajúcej polohy, čiže noha cez nohu, len tak decentne a prehodila si svoj ľahký župan na dolnej terase. Červenala som sa až za ušami. Šťastná, násťročná, prvý pocit, že sa niekomu páčim, takmer som sa vznášala popri svojej dvojmetrovej svalnatej letnej láske. Aj dievčatá, čo sa mi smiali za ružové, široké kraťasy, vyšli na balkón, aby sa pozreli čo je to za rozruch. Sandokan rozdal tetám chladené pivo z ruksaku, ako pravý dobrodruh a samozrejme povedal, že teta Káčatková je najkrajšia. Predviedol svoje svaly a drsné tetovanie na chrbte. Popri družnej debate a smiechu, keď si panie ohmatali svaly skutočného Sandokana, dievčatá a chlapci z dolného balkóna sa ma opýtali, či si s nimi nedáme pohárik. Asi ich zaujalo s akým fešákom som prišla a už som im asi nepripadala ako tá malá s mamou, ale ako krásna mladá žena v rozpuku. Chceli odo mňa i namaľovať tetovačku. Prisľúbila som, Moja duša sa od šťastia vznášala až k nebu. Sandokan si s nimi nechcel vypiť. Opýtal sa ma či spolu pôjdeme na pláž. Cítila som na sebe mamkin pohľad, no prednáška bola dlhá a moja milovaná mamenka si teda šla ľahnúť, no  Damoklov meč nado mnou visel . Po chvíli sa však rozplynul v diaľke hviezd nad nami, keď som sa bez plaviek kúpala v nočnom mori s atraktívnym plavcom, ktorý mi povedal, že pod vodou videl všetko. Neverila som, veď bola tma. A keby mamka vedela, že som nahá, uf asi by ma roztrhla ako žabu. Sladkých sedemnásť, rozohriaty piesok od letného slnka, hviezdy a presviedčanie, aby som s ním šla niekam preč, k nemu domov, alebo hocikam. Bol by sa i na hlavu postavil ten idol dovolenkárok za moje tiché "áno" a tak ma nakoniec len odprevadil k dverám penziónu a mne zostala na perách len túžba mladej ženy a oheň v tele skrývajúci sa za  zvláštny úsmev zamilovanosti. Večer som si ľahla k mamke s pocitom víťazstva, že dokážem svoju vášeň krotiť, dnes v tridsiatke mi je to i trochu ľúto. :)
Na druhý deň mi prišla správa, v ktorej bolo napísané: "Zostaň, prinesiem ti všetky ruže"
...Tie najkrajšie dovolenky boli s mamou.

Sweet & pepper spomienky

V živote som dostala dar, ktorý som mohla rozvíjať. Kúsok talentu, čo mi bol daný do vienka..
snáď to nebude len spomienka.
Na spev a skladby, čo sa niesli večerom, javiskom a stali sa mi splneným snom.
Každý jeden hudobník, s ktorým som mohla za svojho života hrať bol pre mňa darom, učiteľom a nebola to náhoda, ale zámer vlastnej cesty, ktorú si znenazdajky vybrala moja duša. Možno mám to najlepšie už za sebou alebo sa bude cesta ešte kľukatiť. Treba ju však žiť, pretože čas plynie rýchlo a to čo je teraz, už sa nevráti. Zostanú len spomienky na bohatstvo prežitých okamihov..
Verím však, že budú nové, krajšie, iné..

Odídu na chvíľu všetky starosti..
Keď šumenie vĺn prekričí myšlienky smútku, tie tu nehostím.
Tu chvíle sa menia v pekné spomienky
Nemusí to byť len raz za rok...
Chodiť z práce domov sa mi nepozdáva
nuž tomu zamávam..nateraz.
Rukou vetra, čo pohrá sa s vlasmi i šatami bielymi..
zamávam i tým, čo tvária sa že sú bez chyby
Ja si radšej zájdem na loďke na ryby
s dušou sa pri mori všetko urovná
ako s hladinou .....chvíľa prítomná.

svadby

Veľmi ma potešilo, keď mi asi po piatich rokoch povedal jedne šťastný pár, že ak spievam na svadobnom obrade práve ja, vraj je ten pár šťastný a má krásne deti :) Cítila som pekný pocit, že ak niečo robím s láskou, tá sa potom posúva ďalej a vráti sa.
Keď som mala pätnásť rokov, počúvala som trikrát do dňa cd Janky Kirschner a snívala o tom, že raz budem písať piesne a mať kapelu. Sen sa mi na malú chvíľočku splnil a zažila som aké to je. Vystupovať na pár pódiách a v podnikoch. Mala som z hudby skutočnú radosť a preto som ju šla aj študovať. Akoby bol svet s hudbou farebnejší. Netreba však zabúdať na to, že ak požiadame o to čo chceme a je v živote jasný cieľ, všetko sa môže splniť.  Zdá sa mi akoby deň bez tvorby nebol tým správne prežitým dňom.  Veľa snov sa mi ale splnilo. V podobe krásnych vystúpení, tvorby, realizácie. Je pre mňa veľkým darom, ak môžem vystupovať na javisku, vtedy akoby som bola doma. Skúsila som si ale aj hranie na ulici, čo bola tá najťažšia škola a taktiež hrám i na eventoch. Keď vidím spokojnosť a radosť na tvárach ľudí, viem že mám krásny dar. Som zaň vďačná. Niekedy stačí hrať a spievať len tak. Tešiť sa z jedinečnosti a je jedno kde a pre koho. Nuž zlato v hrdle je ako soľ života a radosť, ktorú môžem rozdať, z tej sa nemíňa.

Amálka

Amálka..aké výstižné meno pre krehkú vílu. Vzácne duše, ktoré nie sú tak celkom ako my, sú výnimočné a narodia sa len rodičom, ktorí v sebe majú dostatok sily.
Amálka je malý anjel, čo prišiel sem na zem, aby nás mnohému  naučil. Možno trpezlivosti, inému pohľadu na svet, možno tomu , aby sme v sebe našli kus dobrého srdca, ktoré chce pomáhať iným.
Zdravie si za peniaze nekúpime, no vieme vylepšiť život malému dievčatku, pre ktoré by to bola možnosť rozvíjať všetky dary, čo dostala do vienka. Tieto deti nemajú zlý život, ak sa k nim budeme pekne správať.  Potom ho môžu žiť plnohodnotne, so všetkým čo sa im ponúka. Vo svojej inakosti majú iný pohľad na svet, asi i krajší. Vedia sa tešiť z maličkostí. Každý pokrok, či zlepšenie zdravotného stavu je pre Amálku a jej rodičov ako východ slnečnej nádeje.
Ak je  zmyslom života  pomáhať, môžeme nájsť skutočné naplnenie. Pre Amálku, ktorá to potrebuje. Pomôcť.. Čo to prinesie vám? Možno len kúsok svetla do duše, dobrý pocit, čo pri srdci zahreje, že aj vďaka vám môže byť jeden  život krajší. Dobrý pocit sa nedá len tak kúpiť, no ak je to pre dobro niekoho iného a na dobrú vec, istotne sa ten hrejivý pocit dostaví. Aj my môžeme byť anjelmi, stačí v sebe nájsť dobro, ktoré sa zrkadlí práve v deťoch. Veď každé jedno je poklad a vďaka nim môžeme aj my žiť lepšie,
so srdcom na tom pravom mieste.

Amálka. Aké krásne meno.
Je ako víla. Krehká, potrebuje nehu a opateru.
Aj my môžeme byť anjelmi a umožniť jej vnímať cez jej zmysly žiť krajší a plnohodnotný život.
Krehká ako víla, iná než sme my, výnimočná.
Ako stebielko, čo potrebuje oporu.
Keď sa k iným deťom budeme pekne správať, svoju inakosť môžu premeniť na výzvu a rozvíjať to dobré. Každý z nás je svojim spôsobom iný, nuž skúsme si pomáhať.

Šikovnosť ľudských rúk..dala by sa zlatom vyvážiť

Kežmarok je miestom, kde každoročne ožijú tradície. Je to azda ten najkrajší jarmok na ktorý sa teším a tak som si aj tento rok zbalila kufrík s trblietavými farbičkami. Verím, že všetci, čo prišli, odniesli si radosť v podobe ružičky alebo motýľa. Tieto hobby mám už pomerne dlho. Vlastne som si začala kresliť, keď som ako dieťa vedela sedieť na stoličke. Vraj som bola ničiteľka lesov :) lebo ak moje odborné oko  usúdilo, že bodka v strede papiera je hotovým obrazom, nemohla som už predsa kresliť na ten istý papier :)  Mali sme ich doma celú hŕbu. Neboli to výkresy, ale mäkké papiere s dierkovaným okrajom. Z farieb  som mala najradšej čiernu. Tá akoby dokázala pohltiť smútok alebo strach. Na papieri sa rodili príbehy s princeznami, peknými šatami, maľovala som si sny. Dnes maľujem obraz len vtedy ak mám všetky povinnosti hotové. Vynahrádzam si to však v Kežmarku na EĽRO, kedy deťom, alebo aj dospelým ožije na ruke obrázok v podobe tetovačky na pár dní. Na dobovom remeselnom trhu môžem aj povoliť uzdu fantázii a obliecť si šaty, aké čakajú celý rok v skrini práve na túto príležitosť. V dobových šatách síce chodím aj častejšie, no tu som ešte za celkom normálnu :) Vyliečim si v tieto, pre mňa sviatočné tri dni, aj nákupnú horúčku  krásnym ručne vyrábaným šperkom, či kabelkou. Jednoducho sa  nedá  odolať. Ak si niečo kúpite práve tu, viete, že si domov odnášate hodnotu, aká by sa vytratiť nemala zo sveta. Rada podporím každého predajcu, ktorý do svojich výrobkov vloží i svoje srdce. Musela som sa krotiť, lebo by som minula celú výplatu, no tmavomodré ľanové šaty s čičmanskou výšivkou, jednoducho zvýraznia kus mojej umeleckej duše. Teším sa, že hodnota tu skutočne je, v zanietených, poctivých ľuďoch, ktorý majú šikovnosť rúk i umu jednoducho v sebe a my sa nestaneme stádom v nákupných centrách, ktoré baží po niečom z výpredaja. Sme to proste my, naša kultúra, kedy sa bohatstvo meria tým, čo človek vie.

najdrahší..dar

Priania k narodeninám..môžu byť v podobe veľkých hmotných darov, luxusných dovoleniek a jedál, môžu mať šat mnohých blahoželaní na sociálnych sieťach.
Najlepšie dary sa však zabaliť nedajú. Možno ani slovo nedokáže vyjadriť to, čo znamená dar spoločného času alebo len úsmev a šťastie v očiach našich milovaných.
I ten môj neznámy,
čo sa pýši mnohými pehami... je odo mňa opäť trochu starší, múdrejší, bohatší, krajší.. :)
Možno by však bezo mňa taký nebol.
Mohla by som byť aspoň tou jednou vráskou, minútou na hodinkách,
objatím, čo pohladí
túžbou po prianí
so svojim poslaním
nemeniť..
Na chvíľu sa čas spomalí,
keď ti darujem svoje srdce na dlani
zasaď ho do kvetináča, oň nemusíš sa veľa starať.
Len trochu svetla a pozornosti..
Porátam tvoje pehy na chrbte
bez nich by mi svet zosmutnel.

Návraty

Prešiel už nejaký ten týždeň od návratu z Číny a ja si vždy tak rada spomeniem na čas, ktorý ma bude v spomienkach naďalej sprevádzať. Vďaka skvelým ľuďom a priateľom som mohla zažiť atmosféru vzdialeného mesta Hongkong, aj inak než bežný turista. Bolo to opäť i vďaka vínu a láske.
Nie som veľký cestovateľ, skôr pozorovateľ a "prívesok". Taký malý v klobúku :) Zmestím sa so svojou mušou váhou i do kufra. Čo sa však týka batožiny, tam sa veru musí vojsť niekoľko pekných outfitov a kufor praská vo švíkoch, aj keď priznám sa na slovenský kroj pri prezentácii vinárstva Elesko, som celkom zabudla. Keďže som tam bola na ozdobu :) a keď bolo treba i pohár vína naliať.
Viem aj dobre utekať(nie dobre, skôr ako kurča, veď preto i eggfashion) keď by sa mi moji priatelia stratili z dohľadu, stratiť sa viem veľmi dobre, keby sa mi to stalo v tomto veľkom meste, našli by ste ma plakať na nejakej lavičke.
Nemám bunky orientovať sa, za to však verím, že sa viem pozerať.
Aj srdcom keď treba. V to dúfam..
Absolvovali sme v Hongkongu pár krásnych výletov, ktoré boli síce dosť narýchlo, ale boli a to je hlavné. Mohla som vďaka veľtrhu zažiť mentalitu ľudí v Číne a mala som pocit, že z nich srší veľká pokora. Vizitku vám podajú oboma rukami a uklonia sa. Rozprávate sa s človekom, ktorý vám príde celkom normálny, usmieva sa a jedná s vami ako so seberovným. Po chvíli si všimnete, vzácne hodinky na ruke, potom odíde domov na najnovšej Tesle. Škoda, že u nás mnohí ľudia, ktorí sú istotne smutní, predstierajú, že majú navonok veľa peňazí, no skutočnosť je iná a možno je i niečo v nich vykradnuté, ak si dúfam nie sú ukradnutí sami sebe. To by bola totiž životná lúpež. Nie všetci zbojníci sú však takí. Juraj Jánošík sa na nás z neba smeje. Nuž škoda tých krojov, ale slovenské dievčatá sme predsa krásne aj v elegantnej čiernej sukni aj sa vieme pekne usmievať a sme hrdé, že v Hongkongu naše slovenské vína veľmi chutili. Dokonca až tak, že poniektorí menší šikmookí "sympaťáci" museli veľtrh po 1. dni absolvovať na invalidnom vozíku. Hlavné je, že úsmev im zostal. Stretli sme mnohých ľudí, vytvorili sa známosti, priateľstvá i so someliermi z popredných hongkongských reštaurácií a keď si teraz pozriem fotky tých jedál aké som smela ochutnať, bola to neskutočná hostina a tak ako hudba, aj víno spája ľudí. Ryžové knedličky s krevetami, kačka na mede, na všakovaké spôsoby. Lahôdky akými nás čínski priatelia pohostili nemali obdobu.
Po pracovnom zápale na veľtrhu sme navštívili v centre mesta ( v našej špeciálnej šikmej uličke) rôzne podniky, napríklad i jeden ruský, kde boli steny vyzdobené kachličkami z vypreparovaných chrobákov.
Zaspievala som si i v jazzovom bare s kapelou, ktorá sa tam stretáva. Muzikanti sme na celom svete jedna veľká rodina.
Nech už ste na svete kdekoľvek, s tými správnymi ľuďmi sa budete cítiť doma.

kúsok leta v pohári

Bezprostredne..

vinič dozreje..

Vtedy, keď príde jeho čas.

Netrápi sa či bude slnko svietiť a či páliť mráz.

Vinič nie je ako človek, netúži byť dokonalý.

On len dozreje

tak ako je.

Len my robíme si galeje

na tak krásnom svete.

Svet..

ten je krajší s malým dúškom v krištáľovom pohári .

Zmenia sa tie strapce hrozna ľudskými rukami 

na čosi, čo potom rozväzuje jazyk i dušu otvára..

..z pohára..

no nie z plného.

Len toľko, aby sa v ňom ten zlatistý mok mohol rozvinúť..

alebo vo vášni červenej na ústach spočinúť..

I dnes, ako už od nepamäti

dáš si pohár vína a dobre je ti..