Kroky na javisku

Kroky na javisku a takty do dychu..
Na doskách divadla niet ostychu.
Tam môže sa i šepkať nahlas
kričať potichu..

Ako vzácna bytosť
do sýta sa potlesku napijem
vtedy ožijem.
Zaklopala mi na srdce láska nevídaná.
Nuž jej odovzdávam
svoj čas a všetko čo mi je vzácne..
Tam sa dejú  veci zvláštne..
nič nebolí
rýchle momenty trvania hier
zostanú večné..
Tá láska nevídaná
dlho sa hľadá..
Keby každý týždeň bol v duchu takom..
Bohatý na divákov.

Ako vzácna bytosť cítim sa,
keď ladné kroky na javisku
hladia mi život..
Pôvabom smiem znieť na živo
s citom so slovami
nech ešte sú predstavenia pred nami,
aby mohla som sa rozprávať s anjelmi a hviezdami
svetlom, čo podmaní..
s odovzadím
pred predstavením..
Chcem každý moment na javisku prežiť skutočne,
nie hrať, ale byť..
Vtedy sa otvoria dvere
do duše čo dýcha pre divadlo..
žiť..
Ako motýľ mi to na nos sadlo
večerom po týždni plnom predstavení.
Pravda, krásne je na svete
už len kvitnúť, aby motýľ neodletel..

Koľko je hodín? Koľko chceš aby bolo..?

Akosi  mi zazvonila sobotňajšia slnečná odpoveď na moju otázku "Koľko je hodín? "
"Koľko chceš aby bolo?"
Zvyčajne nosím hodinky. Sú mojim putom k realite. Keď sa pozriem na ruku a namiesto dvoch ručičiek je na šnúrke pár goráliek, mám sviatok.. Vtedy sa nemusím ponáhľať.
Len vychutnať si kávu a okrem cukru dať si i dúšok tatranského vzduchu.
Rozhodla som sa vidieť a počuť zázraky..
Ako keď kráčam chodníkom v Tatranskej Lomnici a v šuchotavých listoch, len kúsok odo mňa, vidím srnky. Nie každý ich videl kto šiel okolo .
Bolo sa treba zastaviť a pozrieť sa o čosi bližšie.
...Si kúsok môjho neba
každá chvíľa
je sviatkom.
Až do jesene mohli by trvať maličkosti
opadaných listov..
Jarou byť ti chvíľu.
"Koľko je hodín?"
"Koľko chceš aby bolo?"
Nehovorme zbohom,
..aj keď nestretnú sa ruky v zime..

divadlo na cestách a skutočné hodnoty

Plné dojmov a emócií sú chvíle strávené na našich cestách divadelných.
Nežijem ideálny život, no v divadle to ideálne je. Tam  dá sa zabudnúť na všetko, čo nie je podstatné. Je to akoby kompenzácia vrások, lások.
Javisko a hľadisko dáva môjmu životu naplnenie.
Som rada, že nestíham toľko písať, mať toľko dokonalých záberov.
Keď kráčam ruka v ruke s umením, užívam si chvíle, ktoré by azda stratili zo svojej skutočnosti, ak by boli rušené prievanom otvoreného okna v počítači.

Smiem kráčať po doskách divadelných
opatrne aby sa nerozplynul sen..
Hodnota pravá
z tých momentov sa skladá.
Neviem zachytiť do slov.
Život, ktorý tak naplno dýcha..
..je to však pýcha..
Keď každý nádych je tak skutočný
bez retušu.
A tak dávam svoju dušu..
 divadelnej opone
úsmev i plač v slove
noseniu rekvizít, prípravám, sladkému potlesku,
čo vynahradí mnohé.