štvrtok 5. júla 2018

najdrahší..dar

Priania k narodeninám..môžu byť v podobe veľkých hmotných darov, luxusných dovoleniek a jedál, môžu mať šat mnohých blahoželaní na sociálnych sieťach.
Najlepšie dary sa však zabaliť nedajú. Možno ani slovo nedokáže vyjadriť to, čo znamená dar spoločného času alebo len úsmev a šťastie v očiach našich milovaných.
I ten môj neznámy,
čo sa pýši mnohými pehami... je odo mňa opäť trochu starší, múdrejší, bohatší, krajší.. :)
Možno by však bezo mňa taký nebol.
Mohla by som byť aspoň tou jednou vráskou, minútou na hodinkách,
objatím, čo pohladí
túžbou po prianí
so svojim poslaním
nemeniť..
Na chvíľu sa čas spomalí,
keď ti darujem svoje srdce na dlani
zasaď ho do kvetináča, oň nemusíš sa veľa starať.
Len trochu svetla a pozornosti..
Porátam tvoje pehy na chrbte
bez nich by mi svet zosmutnel.



Návraty

Prešiel už nejaký ten týždeň od návratu z Číny a ja si vždy tak rada spomeniem na čas, ktorý ma bude v spomienkach naďalej sprevádzať. Vďaka skvelým ľuďom a priateľom som mohla zažiť atmosféru vzdialeného mesta Hongkong, aj inak než bežný turista. Bolo to opäť i vďaka vínu a láske.
Nie som veľký cestovateľ, skôr pozorovateľ a "prívesok". Taký malý v klobúku :) Zmestím sa so svojou mušou váhou i do kufra. Čo sa však týka batožiny, tam sa veru musí vojsť niekoľko pekných outfitov a kufor praská vo švíkoch, aj keď priznám sa na slovenský kroj pri prezentácii vinárstva Elesko, som celkom zabudla. Keďže som tam bola na ozdobu :) a keď bolo treba i pohár vína naliať.
Viem aj dobre utekať(nie dobre, skôr ako kurča, veď preto i eggfashion) keď by sa mi moji priatelia stratili z dohľadu, stratiť sa viem veľmi dobre, keby sa mi to stalo v tomto veľkom meste, našli by ste ma plakať na nejakej lavičke.
Nemám bunky orientovať sa, za to však verím, že sa viem pozerať.
Aj srdcom keď treba. V to dúfam..
Absolvovali sme v Hongkongu pár krásnych výletov, ktoré boli síce dosť narýchlo, ale boli a to je hlavné. Mohla som vďaka veľtrhu zažiť mentalitu ľudí v Číne a mala som pocit, že z nich srší veľká pokora. Vizitku vám podajú oboma rukami a uklonia sa. Rozprávate sa s človekom, ktorý vám príde celkom normálny, usmieva sa a jedná s vami ako so seberovným. Po chvíli si všimnete, vzácne hodinky na ruke, potom odíde domov na najnovšej Tesle. Škoda, že u nás mnohí ľudia, ktorí sú istotne smutní, predstierajú, že majú navonok veľa peňazí, no skutočnosť je iná a možno je i niečo v nich vykradnuté, ak si dúfam nie sú ukradnutí sami sebe. To by bola totiž životná lúpež. Nie všetci zbojníci sú však takí. Juraj Jánošík sa na nás z neba smeje. Nuž škoda tých krojov, ale slovenské dievčatá sme predsa krásne aj v elegantnej čiernej sukni aj sa vieme pekne usmievať a sme hrdé, že v Hongkongu naše slovenské vína veľmi chutili. Dokonca až tak, že poniektorí menší šikmookí "sympaťáci" museli veľtrh po 1. dni absolvovať na invalidnom vozíku. Hlavné je, že úsmev im zostal. Stretli sme mnohých ľudí, vytvorili sa známosti, priateľstvá i so someliermi z popredných hongkongských reštaurácií a keď si teraz pozriem fotky tých jedál aké som smela ochutnať, bola to neskutočná hostina a tak ako hudba, aj víno spája ľudí. Ryžové knedličky s krevetami, kačka na mede, na všakovaké spôsoby. Lahôdky akými nás čínski priatelia pohostili nemali obdobu.
Po pracovnom zápale na veľtrhu sme navštívili v centre mesta ( v našej špeciálnej šikmej uličke) rôzne podniky, napríklad i jeden ruský, kde boli steny vyzdobené kachličkami z vypreparovaných chrobákov.
Zaspievala som si i v jazzovom bare s kapelou, ktorá sa tam stretáva. Muzikanti sme na celom svete jedna veľká rodina.
Nech už ste na svete kdekoľvek, s tými správnymi ľuďmi sa budete cítiť doma.


pondelok 2. júla 2018

kúsok leta v pohári

Bezprostredne..
vinič dozreje..
Vtedy, keď príde jeho čas.
Netrápi sa či bude slnko svietiť a či páliť mráz.
Vinič nie je ako človek, netúži byť dokonalý.
On len dozreje
tak ako je.
Len my robíme si galeje
na tak krásnom svete.
Svet..
ten je krajší s malým dúškom v krištáľovom pohári .
Zmenia sa tie strapce hrozna ľudskými rukami 
na čosi, čo potom rozväzuje jazyk i dušu otvára..
..z pohára..
no nie z plného.
Len toľko, aby sa v ňom ten zlatistý mok mohol rozvinúť..
alebo vo vášni červenej na ústach spočinúť..
I dnes, ako už od nepamäti
dáš si pohár vína a dobre je ti.. 

sobota 30. júna 2018

Spomienky obyčajných návštev.

Koľko spomienok ostane v myšlienkach..
Tie bývajú tým najväčším bohatstvom.
Raz zostaneme všetci sami, keď pani staroba s bielymi vlasmi  zakradne sa do vrások.
Nemusí prísť s ňou i choroba ruka v ruke, no vďaka spomienkam vieme sa preniesť do minulosti, do chvíľ kedy sme šťastní boli..
I jedna návšteva mala svoje veľké čaro a zapísala sa do ďalších dní.
Môj deväťdesiat ročný dedko sa postavil na stoličku, aby z vrchnej poličky kredenca vytiahol tú najlepšiu slivovicu. Usmievam sa, srdce mám plné lásky a jeden kalíštek si s ním musím dať. Popočúvam básničky v poľštine, takmer nič nerozumiem, no obdivujem tú pamäť, ktorou na svoj vysoký vek oplýva. Ukazuje mi fotky a pri spomienke na babku nám príde trochu clivo.
Preteká nám čas pomedzi prsty, spravodlivo.
Chopiť sa treba každej radosti, ľúbiť veľa, smiať sa.
Dokonalo prestretý prehoz na posteli hovorí o pedantnom človeku a dedko nikomu neprezradí svoje "Know how" :) Cítim veľkú vďaku, keď na poličke vidím tri lupy a vytlačených pár textov z blogu. Keď sa moje slová zatúlali až do domova seniorov, kde izbu napĺňajú spomienky.
Mám radosť, že došli až k zväčšovaciemu sklíčku, ktoré drží starý otec vo svojej, rokmi popísanej, dlani.
Bez spomienok by totiž izba bola prázdna..
Keď budeme z tohoto sveta odchádzať, istotne pocítime volanie neba, nech už sme mali život akokoľvek ťažký. Vraj bola babka pekná, keď sa vydávala na cestu a do stále tmavých prameňov vlasov jej zasvietilo slnko, ktoré vyčarilo na jej tvári úsmev a mladosť.
Niekedy ju objímam v snoch.
Som  rada, že som sa chopila príležitosti, ak som spontánne prišla potešiť spoločnosťou svojich milovaných starých rodičov.
I oni sa pričinili k tomu aká som dnes, a či už som dobrá alebo zlá,
som ako peklo horúce, mám to v priezvisku. :)
Aké krásne je mať niekoho nablízku..
koho smieme ľúbiť a mať blízko toho, kto sa stará
..čo by som dnes dala..
 za to pozrieť sa do babkinho zrkadla, ktoré sa skladalo z troch častí..
Kde len teraz je? Nuž je to len čosi hmotné a my aj tak odídeme nahí,
tento čas i telo sme si vypožičali.
Keď si nájdeme to miesto pri hviezdach, verím, že nás tam bude čakať milovaná duša a my budeme ďakovať, že sme tu na chvíľu mohli byť.
Babkine naškrobené hačkované dečky, vynímajú sa na stolíku ako poklad, a ak ich aj dedko kedysi odkladal a zavadzali mu, dnes tam svietia a každým očkom pripomínajú babkinu lásku a šikovnosť.
..Či už máme rodičov, starých rodičov so svojimi povahami, náladami, očakávaniami, s pribúdajúcim vekom akoby sa v našich srdciach i myšlienkach upratalo a zostane tam čistá láska, odpustenie a je jedno aké máme vierovyznanie. Odpustenie bez výčitiek nám prináša kus neba sem na zem a tí čo odišli sa len usmievajú a tešia sa z našich radostí.
Dedko povedal, že mal dnes pestrý deň. Vraj preto, lebo mal dve návštevy.
Dve obyčajné návštevy a zasvietili mu oči.
Celý život ako zrnká piesku sa raz presype,no každému prajem nech si na neho má kto spomenúť. Ako čiperná stará teta, čo dedkovi priniesla na izbu večeru. Koľká pozornosť. Je jedno či sme inžinieri, či sme vychodili len základnú školu, tá najväčšia univerzita je život sám a aj keď život nie je vždy uhladený ako prehoz na posteli, bolo by dobré a bol by splnený sen našich najbližších, ak by vzťahy medzi nami boli hladké ako strieborné vlasy starej panej, ktorá si spomenula, že ktosi nebol na večeri.


nedeľa 24. júna 2018

veci myšlienkové

akú hodnotu dokáže nabrať i stará ošúchaná stolička, keď jej niekto dá pozornosť a daruje jej nový šat..

pondelok 18. júna 2018

farby (galéria obrazov od žiakov z výtvarného odboru.)

Pozrime sa na to vo farbách..Neodmysliteľne k nim hudba patrí. Prídite si vypočuť jej znenie v čarovnom prostredí jednej výstavy.. obrazov z tvorby žiakov výtvarného odboru Fantázie.
Ožilo opäť jedno miesto v priestoroch nad poštou, kde sa môžete zapozerať a skrášliť si deň.
Je to pre vás od nás..zo srdca.
 Môžete sa tešiť na triedne koncerty v čarovnej galérii a taktiež prísť sa pozrieť len tak.
Počas celého dvojtýždňového obdobia sa na vás tešia obrazy, aby mohli objať váš zrak.

štvrtok 14. júna 2018

Príbeh na plátne

Šálku lahodných farieb, čo žiaria slobodou, ponúkne vám maliar Igor Pančuk v jeho útulnej galérii. Ak si chcete kúpiť jeho obraz, treba si najskôr šálku kávy dať s umelcom, posedieť si, lebo maliar kus svojej duše na plátno odovzdá, v istom období svojho života, nuž je to obraz i kus sveta a prežívania vo farbách. Najvzácnejšou menou, drahšou než zlato je čas, ktorý aj maľbám vie byť dobrým kritikom. Každý príbeh má svoj rám, každá myšlienka na krásu, ešte trochu prikrášlená, keď oko maliara sa pozrie a pohľad spočinie na inšpirácii, čo túži byť na plátne nestarnúca.
Umelec, všetky predsudky rúca, nuž len sa stačí zapozerať a zavítať, na námestie, tam kde sa pestré farby na vás usmievajú. Spočiatku som výstavu nemohla nájsť, no keď som sa na ulici 1.mája pozrela spod môjho klobúka hore, uvidela som nápis na palete a strávila som príjemný podvečer netradične. Chýbala už len poézia, ktorá si však istotne miesto nájde a tak len pár prostých veršov..

Obraz netreba hodnotiť
len srdcom ho vnímať
..inak sa dívať..
Na dielo, čo vzniklo časom
prežiarilo plátno jasom.
Keď už ani čiarka nechýba,
láska k maľovaniu je poslednou bodkou..
Načúvať farebne anjelskym bozkom..

To klbko času sa nám všetkým odmotáva, no keď tu po nás čosi zostane, umelec jednoducho nestarne. Svojou tvorbou zachytáva..to vzletné, nadčasové..

Páčila sa mi aj myšlienka tohoto výnimočného maliara a človeka.
On by vraj milovanej žene nekúpil prsteň, alebo drahokamy, vždy by jej daroval kvety..
Možno i tie, ktoré na jeho plátnach ožili..



závislosti

Rozmýšľam nad tým, od čoho všetkého som závislá..Zisťujem, že tých závislostí, ktoré mi šarapatia život a myšlienky v hlave, keď sa mi samej so sebou ťažko žije.. nie je to alkohol, ani hracie automati.. Som závislá na láske, na úspechu, na práci. Akonáhle sa mi stane,že dva dni niečo významné nerobím, nejaký projekt alebo nechystám koncert, zosťujem že som akási celá bez seba a že rýchlo musím ísť aspoň cvičiť na gitare, lebo by ma chytila akási pochmúrnosť vlastného nečinného bytia. A tak na tom behu ako pokusná myš v kolese bežím a bežím, lebo od detstva žijem v kruhu povinností večných. Zrazu som dospelá a ja stále  v tom kruhu bežím, nie a nie vystúpiť a ak aj áno je mi zrazu čudne. Bola sm cvičiť, čo už s tou chorobnou aktivitou, a pri brušákoch s fitloptou mi prišla do myšlienok akási zmena. Prečo? Veď ja nemusím. Môžem si ten život jednoducho užiť. Práca cez školský rok, práca v lete..a kde je radosť? Zistila som. Teda vo svojom podvedomí som to vedela už dávno, že takto to ďalej nejde. Neplánujem si oddych, adosť, pokoj, ale len prácu a ak by som nepracovala nebola by som to ja?. Padáme niekedy od únavy ako hnilé hrušky, rozdávame energiu na všetky strany.. Dosť. síce sa spočiatku usmievam trochu nakrivo a sarkasticky, že som prežiarená láskou a svetlom ( ako na skvelej joge) usmievam sa nasilu, láska a svetlo, som naplnená nekonečným okamihom bytia, ležatá osmička. Spočiatku nasilo a so značnou dávkou sarkazmu.. ale verím že ten pokoj a spokojnosť seba samej so sebou sa dostaví a prajem tú spokojnosť všetkým. Pretože nikto nás nedokáže tak dobre skritizovať a ohodnotiť ako my sami. Nuž zajtra je piatok.. a ja pracovať nemusím. Veď od roboty aj kone dochnú.
túžim teda radšej zmoknúť
nechať dážď nech tie závislosti zmýva
len spomaliť a zvýšky sa dívať
ako preniká pokoj
do všetkých kútov ..treba poupratovať
prestať svetu dokazovať
o dokonalosti ktorou už sme..


utorok 12. júna 2018

kvet

Len objať kvet do náruče dlane..
nedeľná prechádzka, ktorou prečkáme týždeň pondelkový
ponoriť sa do dažďa
aby vedel si, že nie som každá
včerajšia
Daždivé počasie škaredé nie je
keď ma tvoja prítomnosť pri srdci hreje,
pred dažďom i pod šatku sa skryjem
len nie pred láskou, tá nech prší povodňou do našich ciest..
Či už sú kľukaté, smerujú nahor alebo dolu
dvom sa krásne kvitne spolu...

pondelok 28. mája 2018

Voňavý prístav, Úsmev..šťastie vytvára

Cítim sa ako po liečení duše. Chcela by som si ten pocit zachovať čo najdlhšie a kým sú spomienky čerstvé, zachytiť v slovách čaro diaľky. Bude to tá najlepšia letenka, ktorá sa dá použiť kedykoľvek. Rada by som vás previedla po krásach veľkomesta z toho  môjho pohľadu drobnej ženy (tam som si taká nepripadala) :) a napísať všetko to, čo sa mi za posledné dni podarilo zachytiť. Do takých diaľok nechodím každý deň, no potulky na cestách mi dali toľko bohatstva, že sa s ním rada podelím. Vyhliadka na Sky Terrace v časti Victoria Peak je tá najbližšia zastávka, ak chcete vidieť Hongkong z vtáčej perspektívy. Fotka stojí za to, aj keď si najskôr odstojíte hodinu v rade. V tomto meste kde žije v priemere šesť tisíc obyvateľov na kilometer štvorcový to inak ani nejde. Vláčikom,ktorý bol podobný ako naša zubačka v Starom Smokovci, sme sa vyviezli až na miesto, kde sme mali mesto ako na dlani.
V Hongkongu sa to hemží farbami, vôňami, hlukom, ruchom. Po pár dňoch sa na to dá zvyknúť a rušné mestské uličky majú nezameniteľnú atmosféru. Kráčate s davom a sem tam po ulici prebehne aj nejaký ten "sympatický" šváb. :) Svetlo výkladov zatieni hviezdy a aj keď sa zotmie, máte pocit, že je deň. I noci tento prístav ožíva a pozýva ľudí do vysvietených obchodov známych módnych značiek. Nechýba ani Ikea, kde je raritou vidieť stoly a stoličky vo veľkosti ako pre bábiku. Byty sú tam maličké, takže sa prispôsobuje i tovar. Neviem si predstaviť, žiť v tak malom byte ako mnohí v tomto veľkolepom meste a prádlo vešať nad okno. Keď sa však pozriete do tváre týchto, zväčša drobných šikmookých ľudí, vždy sa na vás usmejú, nehovoriac, ak sú  zamestnancami na letisku alebo na stanici, vždy sme sa stretli s ochotou a prianím pekného výletu v ich krajine..
Naše maličké Slovensko.
Náš kúsok malej zeme
 a aj tak sa niekedy naparujeme.
Keby radšej malý kúsok pokory
dvere nám v srdci otvoril.
 K ľuďom a k sebe.
Vedeli by sme čo chceme. 


Mohli by sme častejšie vnímať pocit, kedy nie je treba za niečím sa ponáhľať. Len si vychutnať atmosféru, ktorá na tomto čarovnom mieste nie je náhodou.
Vnímala som to celkom po novom.
Nie ako sprostredkovane cez film alebo dokumenty.
Dnes sú to momenty a ja spomínam do budúcnosti, že vrátiť by som sa tam chcela.
Nešla by som však lanovkou. Prešla by som si všetkými schodmi, ktoré sú metaforou životných prekážok a v myšlienkach venovala modlitbu soche Veľkého Budhu, čo sa večne usmieva.
Aj ja by som si rada zachovala v duši ten náznak pokojného úsmevu..
Možno by mi viac bolo do spevu.
Cez prekážky vznášať sa ako vo vetre.
V súhre okolností.


Mesto Hongkong  má skutočne mnoho vôní a svoju nefalšovanú atmosféru, na ktorú som si po pár dňoch zvykla. Všade je plno ľudí, chvíľu by mi trvalo kým by som sa zorientovala v metre, no akonáhle sa do toho dostanete, môžete si pozrieť za krátky čas tie najkrajšie známe miesta.
V meste Ngong Ping, neďaleko Hongkongu, sme čakali na lanovku v dlhočiznom rade približne hodinu (keďže nie sme ranné vtáčatá) :)
 Preniesť sa však až k soche Budhu prinieslo do spomienok ďalší obraz  a na chvíľu som si predstavila aké by to bolo mať krídla v kŕdli vtákov sťahovavých.

Bol pokojný, usmieval sa na nás a mne napadlo, že pre čosi..
Treba tú cestu prejsť a túru cez horu posiatu množstvom schodov jednoducho zažiť po vlastných. Vtedy by bol zážitok umocnený o čosi viac.. Aj keď výhľad bol taktiež pastvou pre oči. Budha sa však svojim pokojným úsmevom pozerá akokoľvek prídete..
Ste vítaní ocitnúť sa v celkom  inom svete, zrazu vás  prekvapí  pocit čírej pravdy.
Sila atmosféry vás  jednoducho prinúti zastať, kochať sa, možno i plakať, no cítite sa zrazu požehnaní a akosi lepšie.
Priniesla som si odtiaľ náramok, vraj aby som bola viac šťastná.
Keď si predstavím tvár Budhu vytvorenú na tejto gigantickej soche, budem raz možno i ja tak pokojná, nájdem tú pokoru a svet bude jednoducho krásne miesto
..veď on už je..
keď človek po vlastných chodiť smie
keď v duši láska znie
keď mnohé sa smie
úsmev mníchov.. pripomenie...

sobota 26. mája 2018

Hongkong

Nemám vysnívanú destináciu, no ak sa mi naskytne možnosť rada navštívim hoc akú krajinu na svete.  Tak sa stalo i teraz a pohľad z lietadla na všetky tie ostrovčeky v Juhočínskom mori mi jednoducho splnil sen. Mala som pocit, že žijeme v kúzelnom svete, kde sa z jedného konca zeme dostanete na druhý len za jedenásť hodín. Je to tu celkom iné. Teraz už rozumiem turistom z Číny, prečo chodia po historickom centre Bratislavy "čumia" na Čumila s fotoaparátmi v ruke. Industriálny štýl rovných betónových stavieb odráža horúci subtropický vzduch, ktorý sa strieda s chladom klimatizovaných priestorov. Okno na hotelovej izbe sa otvoriť nedá. Možno z bezpečnostných dôvodov, no tak trochu sa prejavila moja klaustrofóbia. Dať si však "drink" na dvadsiatom siedmom poschodí s výhľadom na toto moderné, veľkolepé mesto je jednoducho skvelý a hoc sa i to okno otvoriť nedá, otváram teda svoju myseľ i srdce čomusi novému a istotne sa vrátim domov obohatená krásami cestovania. Ochutnala som i pravé ryžové rezance a na raňajky bohatý výber všakovakých jedál z tradičnej čínskej kuchyne. V obchodoch a hoteloch je veľmi čisto, taktiež aj na letisku a stanici. Postarajú sa o vás, ak sa potrebujete z letiska dostať do hotela. Dostanete nálepku na kufor i na tričko, počkáte, drobný pán so šikmými očami vás, aj skupinku ľudí zavolá a odvedie k autobusu, kde vám bez problémov aj pomôžu s kuframi, v prepočte za 30 eur na osobu, retro taxík by vyšiel  podstatne drahšie. Autá tu jazdia na ľavej strane ako pozostatok britského systému.
Všetci sme ľudia jedného sveta, spájajú nás oceány.
Hongkonk..mesto alebo štát? Rýchlo sa rozvíjajúci, rušný.
Teším sa však domov na ten tatranský vzduch, ktorý by som za nič na svete nevymenila :)