nedeľa 25. novembra 2018

..keď sa nájde, čo k sebe patrí..

Byť hudobnou súčasťou pri ochutnávke vín, tak aby každé jedno malo svoju pieseň, je to, čo  dokáže zážitok  obohatiť o čosi viac. Môže sa tešiť i ďalší zmysel.
..Počuť.. veď pre čo iné by znel  známy tón?  Aj uši chcú mať potešenie. Takýto zvuk zaznie najkrajšie, ak sú tie priehľadné hudobné nástroje na stopkách aspoň dva..
 Piesne v podaní dua Sweet & pepper tento tón so zanietením doprevádzajú a je to  česť pridať sa do spoločenského orchestra. Vzniká tak nezabudnuteľná harmónia.
Tak ako hudba plynie v čase, tak i vinár musí počkať, kým hrozno dozreje. Víno môže vytvoriť len jedno za rok. Koľko má pokusov? Ak  urobí chybu a nevytvorí v súlade s prírodou to, čo by zazvonilo chuťou do pekného momentu, musí čakať, kým dozreje vinica. Zaujala ma táto myšlienka špičkového sommeliera v pražskej vinotóke "Bacchus".  Aj my máme možnosť zahrať skladbu na koncerte len raz, a ak sa stane chyba nevrátime čas, aby sme čosi napravili. Tak je to i s tvorbou vína. Je to teda veľká vzácnosť. Daný ročník je vždy len jeden, už nebude taký ako bol predtým a to nám tak krásne symbolizuje neopakovateľnosť. Koľko poézie je vo víne..
 Okrem toho, že je v ňom i pravda, že dokáže  pripomenúť chvíle pekných zážitkov a spríjemniť ich k dokonalosti.
Koľko máme pokusov? Na život len  jeden, no máme roky, mesiace, týždne, hodiny a
zakaždým , keď sa naplní pohár, pieseň zazneje, môžeme byť plní nádeje.
Môcť vychutnávať, keď sa pohár naplní a pár nôt dušu zahreje.

nedeľa 18. novembra 2018

Dopadnúť na všetky štyri..

"Mňáu"povedala mačacia kandidátka na primátorku a priaznivci sa len tak hrnuli dať jej svoj hlas, veď mačací jazýček sa prihovorí za všetko, čo je naozaj dôležité. Veď ktorý kandidát by si vás pozval len tak k sebe domov? ..
V  obývačke mačičky Mafie si môžete dať aj ten čokoládový mačací jazýček, k tomu i dobrý čaj, šálku kávy, výborný zákusok a užiť si spoločnosť ako mačky, ktorá vylepšila povesť všetkým čiernym mačkám, tak i ďalších troch huňatých krásavíc, od ktorých sa môžeme naučiť ako sa naozaj oddychuje. Túto činnosť sa v dnešnom hektickom živote jednoducho treba naučiť. Je zaujímavosťou, že v ich prítomnosti sa väčšinou pohybujú šikovní ľudia so skvelými nápadmi. Je to azda mačacia tajomnosť, rafinovansť, sebaistota zároveň pokoj, ktorý tieto záhadné, nezávislé stvorenia vyžarujú? Štvornohá kandidátka sa ozvala v tom správnom čase, kedy by sa všetci pracujúci Popradčania mali na chvíľu zastaviť a dať si v "Cat café" nejaký ten "mafin". Nie taký so sardinkami, ale osladiť a pohladiť si život.
Na tomto mieste na chvíľu zmizne realita.
V mačacej kaviarni, kde som už v prvý deň jej otvorenia zavítala a uvidela tie krásne huňaté stvorenia, bolo mi akosi ľahšie na duši. Byť mačkou, nuž začnem priasť :)
Páčilo sa mi byť obklopená touto spoločnosťou. Začala som sa obzerať po tom svojom kandidátovi na kocúra a ten veru splnil čo sľúbil. Domov je domovom, kútiky úst sú vyššie a pokoj na duši nad stresom zvíťazil.
Mali by sme sa predsa len od mačiek i čosi naučiť.
Mať na dennom poriadku tú pohodu,pokoj, nezávislosť, dostatok oddychu,  ísť kam sa nám zachce, dostatok spánku,
vychutnávať si dar toho, že sme a pri páde jednoducho dopadnúť na všetky štyri..

nedeľa 11. novembra 2018

Zázraky prírody

Nedávno som bola v lese na huby a hubičky :) a pristihla som sa, že do košíka nezbieram len hríby, ale i plechovky, sklenené fľaše a podobné smutné veci, čo boli učupené pod stromami. Prírode to tam istotne zavadzalo. Chceli by sme od nej všeličo, od matky Zeme, čo trpezlivo hladí naše bytie všetkým čo potrebujeme a my ju len šklbeme, matku našu trpezlivú, dobrú, čo má náruč otvorenú a objatie plné kyslíka, zelene a všetkých krás. Bolo by riešenie vziať si na hríby jedno z ďalších igelitových vriec a presunúť odpadky z lesa na skládku? Istotne by sa nejednej čistinke v lese uľavilo.
Veď nám sa vždy uľaví, keď sa ľudsky ruka v ruke vyberieme na prechádzku do blízkych Tatier. Čerstvý vzduch celkom očistí, ako telo, tak aj myšlienky..
Popradské pleso.. aký pokoj vyžarovalo z hladiny, vlnky sa jemne pohrávali s vetrom, tatranský vzduch vyrozprával príbeh. Bol však trochu smutný, pretože i po ceste na toto miesto bolo by treba vziať si vrece na odpadky. Prečo? Keď na prechádzku do Tatier, treba si vziať termosku s čajom a čokoládu.. Keď pôjdem nabudúce, pribalím si do vrecka na šatách aj čosi, kde môžem pozbierať všetky papiere a vreckovky, čo sa v krásach prírody vynímali a "chválili" náš národ. Prečo sme takí?  Azda preto, že máme všetko?
Skloňme sa aj my pred matkou Zemou, tak ako sa i ona skláňa, keď dovolí nám rásť spolu so stromami, veď tá matka dala by nám i z posledného.
Papier sa v lese tak rýchlo nerozpustí ako človeku starosti, keď v ňom pobudne.
Prízemnosti nechajme doma v koši, nie v chráme, kde je všetko dokonalé, veď to nie je samozrejmosť, ale veľký dar. Veď sme súčasť tých krás, pohľadov na hory, pohľadov na nebo obklopené korunami stromov,pohľad našich očí kochajúci.. buďme takí, aby sme toho boli súci..
Aby i ten, čo príde po nás to okúsil.

Šaty na prechádzku do Tatier. Asi by to u mňa ani inak nemohlo byť :)

nedeľa 28. októbra 2018

Kroky na javisku

Kroky na javisku a takty do dychu..
Na doskách divadla niet ostychu.
Tam môže sa i šepkať nahlas
kričať potichu..

Ako vzácna bytosť
do sýta sa potlesku napijem
vtedy ožijem.
Zaklopala mi na srdce láska nevídaná.
Nuž jej odovzdávam
svoj čas a všetko čo mi je vzácne..
Tam sa dejú  veci zvláštne..
nič nebolí
rýchle momenty trvania hier
zostanú večné..
Tá láska nevídaná
dlho sa hľadá..
Keby každý týždeň bol v duchu takom..
Bohatý na divákov.

Ako vzácna bytosť cítim sa,
keď ladné kroky na javisku
hladia mi život..
Pôvabom smiem znieť na živo
s citom so slovami
nech ešte sú predstavenia pred nami,
aby mohla som sa rozprávať s anjelmi a hviezdami
svetlom, čo podmaní..
s odovzadím
pred predstavením..
Chcem každý moment na javisku prežiť skutočne,
nie hrať, ale byť..
Vtedy sa otvoria dvere
do duše čo dýcha pre divadlo..
žiť..
Ako motýľ mi to na nos sadlo
večerom po týždni plnom predstavení.
Pravda, krásne je na svete
už len kvitnúť, aby motýľ neodletel..










nedeľa 21. októbra 2018

Koľko je hodín? Koľko chceš aby bolo..?

Akosi  mi zazvonila sobotňajšia slnečná odpoveď na moju otázku "Koľko je hodín? "
"Koľko chceš aby bolo?"
Zvyčajne nosím hodinky. Sú mojim putom k realite. Keď sa pozriem na ruku a namiesto dvoch ručičiek je na šnúrke pár goráliek, mám sviatok.. Vtedy sa nemusím ponáhľať.
Len vychutnať si kávu a okrem cukru dať si i dúšok tatranského vzduchu.
Rozhodla som sa vidieť a počuť zázraky..
Ako keď kráčam chodníkom v Tatranskej Lomnici a v šuchotavých listoch, len kúsok odo mňa, vidím srnky. Nie každý ich videl kto šiel okolo .
Bolo sa treba zastaviť a pozrieť sa o čosi bližšie.
...Si kúsok môjho neba
každá chvíľa
je sviatkom.
Až do jesene mohli by trvať maličkosti
opadaných listov..
Jarou byť ti chvíľu.
"Koľko je hodín?"
"Koľko chceš aby bolo?"
Nehovorme zbohom,
..aj keď nestretnú sa ruky v zime..





utorok 16. októbra 2018

divadlo na cestách a skutočné hodnoty

Plné dojmov a emócií sú chvíle strávené na našich cestách divadelných.
Nežijem ideálny život, no v divadle to ideálne je. Tam  dá sa zabudnúť na všetko, čo nie je podstatné. Je to akoby kompenzácia vrások, lások.
Javisko a hľadisko dáva môjmu životu naplnenie.
Som rada, že nestíham toľko písať, mať toľko dokonalých záberov.
Keď kráčam ruka v ruke s umením, užívam si chvíle, ktoré by azda stratili zo svojej skutočnosti, ak by boli rušené prievanom otvoreného okna v počítači.

Smiem kráčať po doskách divadelných
opatrne aby sa nerozplynul sen..
Hodnota pravá
z tých momentov sa skladá.
Neviem zachytiť do slov.
Život, ktorý tak naplno dýcha..
..je to však pýcha..
Keď každý nádych je tak skutočný
bez retušu.
A tak dávam svoju dušu..
 divadelnej opone
úsmev i plač v slove
noseniu rekvizít, prípravám, sladkému potlesku,
čo vynahradí mnohé.

pondelok 24. septembra 2018

Svet môže byť pre nás slnkom zaliaty, aj keď je zamračené.

Verím, že všetko je prepojené a pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si dokážeme predstaviť.
Akoby to bolo úplne jedno, či je to náboženstvo východu alebo západu. Mám jednoducho pocit, že všetko je to jeden celok.
My všetci a tento svet. Čo ak sa práve to božské odráža v nás samých, v našom ľudskom nádychu..? V ňom sa akoby ukrývala celá naša sila žitia. Aké by bolo, ak by sme mali dôveru v život tak veľkú a silnú ako keď sa nadýchneme.. Pochybnosti a strach by už v nás nemali miesto. Preto si prajem každým dňom ďakovať za nádych, za svoje srdce, myseľ, za slová, ktoré nech sú úprimné.
Aké teda náboženstvo? Základom každého je predsa to, aby sme boli dobrými ľuďmi.
Šťastnými, prajnými, pokornými, vďačnými so slnkom v duši.
Či už je to modlitba Otčenáš alebo mantra OM.
Ak aj nie každý zdieľa tento názor, len by som sa chcela o túto svoju slobodu podeliť.
Nech už vás robí šťastnými modlitba v kostole, alebo nevyslovujete žiadne slová, len sa usmejete, už to je prejav radosti, ktorá sa našim strážnym anjelom istotne páči.
Nie sme náhodou my tým zázrakom medzi nebom a zemou?
S nekonečným vesmírom, ktorý máme každý v sebe..nekonečným, plným hviezd a úžasu..
Či už je to Boží chrám, alebo je chrámom naše ľudské telo, nech je chlieb náš každodenný harmónia a láska. Každý predsa môže veriť v to, s čím je jeho myseľ v súzvuku.
Nič a nikoho nemôžeme vlastniť. To čo je najväčším darom sme práve my. Náš život, ktorý sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie, čo máme.
Toto všetko mi pripomenul krásny zážitok na železničnej stanici vo Svite. Priestor sa naplnil zvukom slnečných bubnov a ja som mohla jednoducho byť.

nedeľa 16. septembra 2018

Duo Sweet & Pepper, výnimočné piesne, neopakovateľná atmosféra

Sweet & Pepper, pohladenie pre uši v podaní dvoch interprétov.
Jazz, vlastná tvorba, piesne v retro štýle.
Zvuk klavíra, spevu a gitary rozozvučia chvíľu tak, že bude jedinečná.
Hudba plynúca v čase a vy sa môžete nechať uniesť.
 Duo Sweet & Pepper, vždy brnkne na tú správnu strunu.
Pri živej hudbe ožijú momenty.
Tešíme sa na vás už  tento piatok v Arena Ružomberok

úsmevné veľké maličkosti

Dopriať si z času na čas krásne veci nie je vôbec hriech. Obzvlášť ak sú navrhnuté kreatívnou dušou. Niet pochýb, že takýto skvost môže ozdobiť svojou magickou tmavo zelenou nejeden deň.
Aj vďaka takýmto náušniciam sa predstavy  môžu stať skutočnosťou a z nenápadnej ženy vie byť éterická bytosť.
Nie vždy som sa mohla obliekať tak ako som chcela. V časoch základnej školy som mala jednu fialovú bundu, čo mi bola veľká, nohavice, čo nešli ani do čižiem ani von z čižiem.
Ako harmonika pre Moniku hrali mi tie rifle do taktu, v akom som kráčať vonkoncom nechcela.
Dnes je to však iné. Nekráčam tak celkom s dobou, no v sebe s takou ženou, že keď sa na ňu do zrkadla pozriem som to ja. Mám skvelého partnera. Môj šatník ma proste nikdy nesklame. Hýri farbami a dokonca má všestranné využitie. Z najobľúbenejšej izby zmizla ozvena. Množstvo šatstva tlmí zvuk, dá sa tu cvičiť na gitare aj v tedy, keď už má byť nočný kľud.
Smiem si cvičiť aj svoju fantáziu, keď sa každé ráno inšpirovaná počasím snažím namaľovať obraz, ktorého farby sa zväčša skladajú zo širokej sukne.
Najradšej maľujem obrazy z minulých storočí a niekedy sú to i abstraktné kreácie.
Ak sa za mnou nejaký pohľad otočí, verím, že som prejavená takto navonok zanechala obraz.
Veselý, zvláštny, iný a verím, že originálny. 
Keď aj nemám na maľovanie štetcom toľko času, namaľujem si aspoň svet podľa svojich predstáv, šiat a klobúka..
podľa toho čo mi ten šatník ponúka..
aj keď mi klobúk spadne keď zafúka..
Dáma s peknými náušnicami
tá si nikdy nezúfa..
Preto ich treba mať plnú šperkovnicu.
Zajtra opäť namaľujem ďalšiu skicu :)

utorok 11. septembra 2018

mačka

Nikdy som nezapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. Aj keď mám biele chlpy na svojom obľúbenom čiernom oblečení, aj keď za obeť padne nejaká tá kabelka, alebo mám pomotané šnúrky na topánkach. Vďaka mačkám je život "ňuňavejší" :)

Trblietavé,maľované, nadčasové..

Vedia mať magickú silu.. šaty..
Akoby sme sa my ženy vďaka nim stali vílami. 
Keď si ich oblečiem cítim sa krajšia a preto ich nikdy nie je dosť.
Sú pre radosť a tej by malo byť skutočne veľa.
Pozrela som sa do odrazu skla ako do čarovného zrkadla, za ktorým žiarili vystavené skvostné šaty od Blanky Matragi. Celkom som sa zasnívala. Zaodela chvíľu do šiat navrhnutých a maľovaných touto umelkyňou. Zatúžila som neísť najbližších pár rokov na dovolenku a začať si odkladať bokom na takú nádheru, ktorá by presiahla moje očakávania.
Aké by to bolo obliecť si také šaty a či ich vôbec som hodná.
Ten pocit si vypiť do dna..
ako najsladší mok,
bol by to do krajiny zázrakov..krok.
Aké by to bolo, vykročiť v takých šatách do života?
Možno by som sa bála.
Ak dotkli by sa vody a škvrna  času objavila by sa na nich?..
Čo by sa stalo s tým dokonalým skvostom motýľa, keď je to len chvíľa.. princeznou nie som. Kráľovnou smiem byť na chvíľu v šatách od Janky Bobulovej.
Tie za sklom mám vo svojich snoch. Neviem. Možno tam i zostanú, možno nie. Počkám ako v kukle motýľa a uvidím, čo osud prinesie..
Krásne šaty však budú  pre mňa vždy pohladením pre dušu.

utorok 4. septembra 2018

kráľovstvo Fantázia

Ak je práca hrou, je to skutočná fantázia. Dnes sme sa zahrali a úsmev nám hral na perách, keď sa hudobné nástroje rozozvučali v triedach. V očiach žiačikov zažiarila radosť vďaka pesničkám, gašparkovi a kráľovnej. Bolo skvelé byť dnes tak trochu dieťaťom a opäť sa zahrať.
Hru na kráľovstvo Fantázia, z ktorého sa na chvíľu stratili noty, no vďaka šikovným deťom, čo by sa chceli stať umelcami, sme ich opäť našli. Naše malé divadlo na kolieskach sa dnes zmenilo na niečo čo je naozaj. Aj keď bábky v skutočnosti neožívajú, verím, že vďaka hre, predstavivosti a fantázii bol jeden z prvých dní v škole pre žiakov čímsi výnimočný.
V umeleckej škole Fantázia sa môžeme aj my dospelí kedykoľvek zahrať a to je tá naozajstná výHRA :)
Dávame tak životu najavo, že nie všetko je tak vážne.