..keď sa nájde, čo k sebe patrí..

Byť hudobnou súčasťou pri ochutnávke vín, tak aby každé jedno malo svoju pieseň, je to, čo  dokáže zážitok  obohatiť o čosi viac. Môže sa tešiť i ďalší zmysel.
..Počuť.. veď pre čo iné by znel  známy tón?  Aj uši chcú mať potešenie. Takýto zvuk zaznie najkrajšie, ak sú tie priehľadné hudobné nástroje na stopkách aspoň dva..
 Piesne v podaní dua Sweet & pepper tento tón so zanietením doprevádzajú a je to  česť pridať sa do spoločenského orchestra. Vzniká tak nezabudnuteľná harmónia.
Tak ako hudba plynie v čase, tak i vinár musí počkať, kým hrozno dozreje. Víno môže vytvoriť len jedno za rok. Koľko má pokusov? Ak  urobí chybu a nevytvorí v súlade s prírodou to, čo by zazvonilo chuťou do pekného momentu, musí čakať, kým dozreje vinica. Zaujala ma táto myšlienka špičkového sommeliera v pražskej vinotóke "Bacchus".  Aj my máme možnosť zahrať skladbu na koncerte len raz, a ak sa stane chyba nevrátime čas, aby sme čosi napravili. Tak je to i s tvorbou vína. Je to teda veľká vzácnosť. Daný ročník je vždy len jeden, už nebude taký ako bol predtým a to nám tak krásne symbolizuje neopakovateľnosť. Koľko poézie je vo víne..
 Okrem toho, že je v ňom i pravda, že dokáže  pripomenúť chvíle pekných zážitkov a spríjemniť ich k dokonalosti.
Koľko máme pokusov? Na život len  jeden, no máme roky, mesiace, týždne, hodiny a
zakaždým , keď sa naplní pohár, pieseň zazneje, môžeme byť plní nádeje.
Môcť vychutnávať, keď sa pohár naplní a pár nôt dušu zahreje.

Dopadnúť na všetky štyri..

"Mňáu"povedala mačacia kandidátka na primátorku a priaznivci sa len tak hrnuli dať jej svoj hlas, veď mačací jazýček sa prihovorí za všetko, čo je naozaj dôležité. Veď ktorý kandidát by si vás pozval len tak k sebe domov? ..
V  obývačke mačičky Mafie si môžete dať aj ten čokoládový mačací jazýček, k tomu i dobrý čaj, šálku kávy, výborný zákusok a užiť si spoločnosť ako mačky, ktorá vylepšila povesť všetkým čiernym mačkám, tak i ďalších troch huňatých krásavíc, od ktorých sa môžeme naučiť ako sa naozaj oddychuje. Túto činnosť sa v dnešnom hektickom živote jednoducho treba naučiť. Je zaujímavosťou, že v ich prítomnosti sa väčšinou pohybujú šikovní ľudia so skvelými nápadmi. Je to azda mačacia tajomnosť, rafinovansť, sebaistota zároveň pokoj, ktorý tieto záhadné, nezávislé stvorenia vyžarujú? Štvornohá kandidátka sa ozvala v tom správnom čase, kedy by sa všetci pracujúci Popradčania mali na chvíľu zastaviť a dať si v "Cat café" nejaký ten "mafin". Nie taký so sardinkami, ale osladiť a pohladiť si život.
Na tomto mieste na chvíľu zmizne realita.
V mačacej kaviarni, kde som už v prvý deň jej otvorenia zavítala a uvidela tie krásne huňaté stvorenia, bolo mi akosi ľahšie na duši. Byť mačkou, nuž začnem priasť :)
Páčilo sa mi byť obklopená touto spoločnosťou. Začala som sa obzerať po tom svojom kandidátovi na kocúra a ten veru splnil čo sľúbil. Domov je domovom, kútiky úst sú vyššie a pokoj na duši nad stresom zvíťazil.
Mali by sme sa predsa len od mačiek i čosi naučiť.
Mať na dennom poriadku tú pohodu,pokoj, nezávislosť, dostatok oddychu,  ísť kam sa nám zachce, dostatok spánku,
vychutnávať si dar toho, že sme a pri páde jednoducho dopadnúť na všetky štyri..

Zázraky prírody

Nedávno som bola v lese na huby a hubičky :) a pristihla som sa, že do košíka nezbieram len hríby, ale i plechovky, sklenené fľaše a podobné smutné veci, čo boli učupené pod stromami. Prírode to tam istotne zavadzalo. Chceli by sme od nej všeličo, od matky Zeme, čo trpezlivo hladí naše bytie všetkým čo potrebujeme a my ju len šklbeme, matku našu trpezlivú, dobrú, čo má náruč otvorenú a objatie plné kyslíka, zelene a všetkých krás. Bolo by riešenie vziať si na hríby jedno z ďalších igelitových vriec a presunúť odpadky z lesa na skládku? Istotne by sa nejednej čistinke v lese uľavilo.
Veď nám sa vždy uľaví, keď sa ľudsky ruka v ruke vyberieme na prechádzku do blízkych Tatier. Čerstvý vzduch celkom očistí, ako telo, tak aj myšlienky..
Popradské pleso.. aký pokoj vyžarovalo z hladiny, vlnky sa jemne pohrávali s vetrom, tatranský vzduch vyrozprával príbeh. Bol však trochu smutný, pretože i po ceste na toto miesto bolo by treba vziať si vrece na odpadky. Prečo? Keď na prechádzku do Tatier, treba si vziať termosku s čajom a čokoládu.. Keď pôjdem nabudúce, pribalím si do vrecka na šatách aj čosi, kde môžem pozbierať všetky papiere a vreckovky, čo sa v krásach prírody vynímali a "chválili" náš národ. Prečo sme takí?  Azda preto, že máme všetko?
Skloňme sa aj my pred matkou Zemou, tak ako sa i ona skláňa, keď dovolí nám rásť spolu so stromami, veď tá matka dala by nám i z posledného.
Papier sa v lese tak rýchlo nerozpustí ako človeku starosti, keď v ňom pobudne.
Prízemnosti nechajme doma v koši, nie v chráme, kde je všetko dokonalé, veď to nie je samozrejmosť, ale veľký dar. Veď sme súčasť tých krás, pohľadov na hory, pohľadov na nebo obklopené korunami stromov,pohľad našich očí kochajúci.. buďme takí, aby sme toho boli súci..
Aby i ten, čo príde po nás to okúsil.

Šaty na prechádzku do Tatier. Asi by to u mňa ani inak nemohlo byť :)