Láska hudobná

Vďaka spevu a hudbe som živá. Pieseň je  výpoveďou, aj keď nie je dokonalá. Pár slov čo by mohli osloviť či pohladiť. Možno sa niektorí v piesni nájdu. Tak prišla.
Keď sa rodí melódia novej piesne, jej slová..je to niečo magické.
Vtedy zabúdam na svet, musím len písať a hrať.
Som rada, že môžem byť pri tvorbe čohosi nového.Tvoriť a odovzdať ďalej.
 V tomto období sme sa všetci zastavili. Keď zazneli slová, melódia do jednoduchých akordov, ktoré kolega Jožko Štrbka upravil, aby boli farebnejšie, netušila som, že sa raz tak skutočne zastavíme. Verím, že je to pre nás čas, kedy môžeme prehodnotiť priority, zastaviť sa, vážiť si to čo máme a jednoducho byť. Ako slová tejto piesne. Teším sa, že sa niektorým mojim žiakom páči a tak by som ich rada vyzvala, aby si i oni poskladali pár jednoduchých akordov a spojili ich do melódie.
Možno sa vám podarí chvíľu čarovať.

Namaľujme si prvosienkami svet po svojom

Radšej budem vnímať svet z  rozprávkovej perspektívy, než aby som sa poddala večerným správam.

Pozerám na zem. Na to, čo všetko z nej rastie a koľko pekného máme pod nohami.

Aké dokonalé vedia byť ranné kvety v rozpuku,

keď prejdem sa cez lúku.

Zvonia zvončeky svojou modrou,

lúka toľkých farieb a podôb.

Aby nový deň opäť začal a večer bol za nami.

Kým som po rokoch prekráčaných?

Žlté prvosienky ukazujú slnku svoju tvár.

Vyrásť..akú to námahu majú,

nazbieram si ich na šálku čaju.

Kvety vedia deň osladiť..

Kráčam čoraz vyššie, aby som mohla byť bližšie..neba.

Bližšie vrcholu, odtiaľ sa výhľad rozprestrie ako vejár matky prírody, čo sa do pestrých šiat oblieka tak rada..

Naša cesta na Ohnište začala dobrodružne. Najskôr sme stretli, alebo stretol on nás, čierno- biely pes plemena Border Collie. Rozhodol sa, že pôjde s nami a tak sa nedalo robiť nič iné, len si ho nechať vo svorke. Chvíľu sme šli po "asfaltke", kde sa vo veľkej rýchlosti premávali nákladné autá, čo zvážali drevo. Len len, že nám náš nový kamarát neskončil pod kolesami. Neskôr som si prečítala na značke, vraj nákladné auto Tatra je na tom území doma.  Turisti a psi si majú dávať pozor a  vraj nemáme zabúdať chrániť prírodu. Keď to napíše niekto, čo z lesa zváža drevo je to viac než tragické. Pod kolesami Tatry sme našťastie neskončili. Šli sme ďalej a uvideli sme ako zo stráne padá  čerstvo spílený strom. S tichým stonom sa skotúľal na cestu.

 Ísť ďalej, alebo sa vrátiť? Akoby tadiaľ turisti ani nemali možnosť prejsť. Všimol si nás však pilčík a oduševnene gestikuloval, že môžeme. Neotočili sme sa teda. Bola by škoda otočiť sa chrbtom slnečnému dňu.

Cesta bola každým krokom krajšia, pes cupital neúnavne s nami. Žblnkot potoka pridával atmosfére na magickosti a znova som sa mohla zachrániť. V krokoch, v prírode, čo obklopila myšlienky.

Našli sme žliabok, kde voda tiekla zdanlivo nahor. Okno v skalách, Prvosienky a podbeľ, čo sa vytešoval v jarnej tráve, neuveriteľne krásny výhľad na Nízke tatry. Aj sme sa na chvíľu stratili, lebo cez popadané stromy nebolo vidno ani značky a ani chodník. Keď do tejto situácie náš kamoš zabrechal, poskočila som od ľaku. Keď  HZS  napíše, že cesta je ťažko prechodná kvôli popadaným stromom, budeme to brať vážnejšie. Preliezla som aj v sukni, no s orientáciou  to už bolo horšie. Chvíľu sme sa točili dookola, no krása prírody tam zhora pohladila zmysly. Aj keď som bola dnes ráno šťastná, že prší a nemusíme nikam ísť,pretože sa ohlásila bolesť nôh a chrbta, teším sa, keď opäť stretnem lesné víly v púčikoch kvetov, v ihličí,vo vôni stromov.

Pes, o ktorom sme nakoniec usúdili,  že je to ona, keďže si pri každom druhom strome neznačila cestu, nám akosi prirástol k srdcu. Spočiatku mi nebolo po vôli, keď mi tá čierno-biela okaňa robila odtlačky od blata na kabáte, no počas sedem hodinovej cesty si nás svojou veselosťou celkom získala. Bála som sa či vôbec má domov, či ju niekto nehľadá, alebo či nám nevbehne veselo do auta a čo potom s ňou? Kocúr Jason by asi nebol nadšený, keby sme mu doviedli takúto kamošku. Našťastie pri našom návrate  ju pri prvom dome zavolala k miske jej domáca pani. Ešte sme sa otočili, že sa rozlúčime, a "Očko" bežala znova za nami. Od zvierat by sme sa mohli učiť. Nie z večerných správ. Učiť sa ich slobode, schopnosti vycítiť dobré srdce v ľuďoch, veselosti z dlhej túry, z potoka, zo slnka. Zo schopnosti bežať za rozhodnutím, ktoré je správne. Učiť sa, že sme spolu s prírodou všetci jedno. 

Mám len trochu obavy. Treba dať pozor na to, aby sme raz aj my nezostali bez dychu pri  ceste ako tie spílené stromy. 

Ich to bolí..

aby to aj nás raz nebolelo, lebo kým sú tu, môžeme sa nadýchnuť.

Kvety vo vlasoch

Ako dobre sa mi leží v suchej tráve, čo prečkala zimu a oddýchla si.
Vdychovať vôňu zeme. Obzerám z cesty na Kozí kameň krásu Nízkych, Západných a Vysokých Tatier. Aký je to zázrak, že sú tu a ako sme tu spolu s nimi aj my.
Zastavení, stíšení v našich domovoch.
Čítala som, vraj ak sa človek hnevá, má si ľahnúť. Vtedy každá zlosť ustúpi. Nie že by som bola zlostná :) to asi len v kuchyni, keď sa mi čosi nepodarí. Učím sa trochu variť a piecť.Aj to, že do majonézy nejde olivový olej. Nuž horkosť treba nechať pivu, Nie majonéze. Ani životom keď sa kráča netreba mať horkú príchuť.  Bozkávanie mi  ide lepšie ako varenie :)
K zemi ma to vždy akosi ťahá. Vedela som sa ako dieťa o zem i hodiť. Najmä, keď mi maminka nepriniesla do škôlky sukňu. Dnes si líham do trávy nie z trucu, ale z dôvodov potrieb duše. Niečo sa totiž pri tej zemi deje. Začnem počúvať a tou príťažlivosťou sa všetko nepodstatné stráca. Sme tu len my, naša príroda, hory, slnko a rieky, čo túžia po našej návšteve. Nedbám, že mám potom vlasy plné suchých stebiel, možno i chrobáčikov. Terapia "ľahom".. Aj nedeľu treba niekedy preležať len tak a usmievať sa už od rána. Dopriať si oddych bez výčitiek, že by sme mohli deň premárniť. Každý totiž vie mať svoje čaro aj v týchto časoch. Vie priniesť niečo nové.
V prírode treba nechať strach rozptýliť.
Stretla som dnes farebné motýle,užovku ako sa vyhrievala, slniečka podbeľu učupeného v tráve.
A ja idem bližšie zemi. Ak mi je smutno, alebo zakopnem, po prípade si nechtiac privriem prst do dverí. Skôr než začnem kričať, či nadávať, skôr než mi vyhŕknu slzy, sadnem si na zem.
Myslím, že pri ľahu sú účinky zeme o čosi väčšie.. a nie je to prízemné. :)

medové týždne.. v karanténe

Nádherná Kvačianska dolina, kde sa v jeden neobyčajný deň prelínali ročné obdobia.
Zima, kedy som chlad cítila na tvári a mala skrehnuté prsty kým som po ceste raňajkovala buchtu s čučoriedkami. Zažila som i jeseň s chrumkavými listami pod nohami i na stromoch. Zem i nebo miestami voňali letom. Jar rozkvitala veľkonočnými bahniatkami.
V prírode zabúdam na tento smutný čas, čo deje sa pre niečo. Azda aby sme pochopili a začali si vážiť skutočné hodnoty, ktorým prináleží potlesk.
Zabúdam. Kľučku v našom vchode držím príliš dlho bez rukavíc.
Pri snahe byť ekologická sa mi stalo i to, že som cez okienko pekárne vložila svoje ľanové vrecko. Chúďa pani predavačka sa vystrašila, akoby to bola časovaná bomba. Celkom som zabudla. Z hygienických dôvodov to nejde inak ako "do sáčku".
Na tvári mám rúško, všeliako smiešne ušité, aj nitky z neho trčia, no ak svieti slnko zabudnem na to čo sa deje. Vypraté a vyžehlené vrecko letelo okienkom pekárne ako špinavá handra.
Smutno- smiešna situácia v mojej snahe o sklenené poháre a ľanové vrecúška. Aj keď zo sáčku, čučoriedkový koláč chutil. Tak si teda šijem aspoň rúška, ktoré sedia len členom jednej domácnosti. Jason a dva ctené potkany Miru a Žbirku nepočítam. Tie sú v poriadku aj bez rúška.
Obdobie, čo tak skoro neskončí. Môžem si aspoň odskočiť do slzavého údolia, keď sa mi zlomí ihla na šijacom stroji v domnienke, že sa pokazil, alebo pojesť vtipnú kašu zo zásob objatí.
Ak plačem tak len naliehavo akoby svet opúšťala živá bytosť. Ak sa smejem tak veľmi. Nech to počujú všetci susedia. Nech sa aj oni z vtipnej kaše najedia..aby to bolo naozaj.
Buďme zdraví. Intenzívne. Aby sme vedeli, že žijeme a že ten život veľa ponúka.
Toľko krás, toľko období. Nehu leta v dlaniach. Vôňu jari v bylinkách na okne, jeseň pri každom západe slnka,  zimu prespime a oddýchnime si.
Dlhé rady pred potravinami a ja mám dlhé týždne s tebou, akoby to boli týždne medové.
bzučanie včiel počujem, keď pozriem ti do očí.