Spomienky obyčajných návštev.

Koľko spomienok ostane v myšlienkach..
Tie bývajú tým najväčším bohatstvom.
Raz zostaneme všetci sami, keď pani staroba s bielymi vlasmi  zakradne sa do vrások.
Nemusí prísť s ňou i choroba ruka v ruke, no vďaka spomienkam vieme sa preniesť do minulosti, do chvíľ kedy sme šťastní boli..
I jedna návšteva mala svoje veľké čaro a zapísala sa do ďalších dní.
Môj deväťdesiat ročný dedko sa postavil na stoličku, aby z vrchnej poličky kredenca vytiahol tú najlepšiu slivovicu. Usmievam sa, srdce mám plné lásky a jeden kalíštek si s ním musím dať. Popočúvam básničky v poľštine, takmer nič nerozumiem, no obdivujem tú pamäť, ktorou na svoj vysoký vek oplýva. Ukazuje mi fotky a pri spomienke na babku nám príde trochu clivo.
Preteká nám čas pomedzi prsty, spravodlivo.
Chopiť sa treba každej radosti, ľúbiť veľa, smiať sa.
Dokonalo prestretý prehoz na posteli hovorí o pedantnom človeku a dedko nikomu neprezradí svoje "Know how" :) Cítim veľkú vďaku, keď na poličke vidím tri lupy a vytlačených pár textov z blogu. Keď sa moje slová zatúlali až do domova seniorov, kde izbu napĺňajú spomienky.
Mám radosť, že došli až k zväčšovaciemu sklíčku, ktoré drží starý otec vo svojej, rokmi popísanej, dlani.
Bez spomienok by totiž izba bola prázdna..
Keď budeme z tohoto sveta odchádzať, istotne pocítime volanie neba, nech už sme mali život akokoľvek ťažký. Vraj bola babka pekná, keď sa vydávala na cestu a do stále tmavých prameňov vlasov jej zasvietilo slnko, ktoré vyčarilo na jej tvári úsmev a mladosť.
Niekedy ju objímam v snoch.
Som  rada, že som sa chopila príležitosti, ak som spontánne prišla potešiť spoločnosťou svojich milovaných starých rodičov.
I oni sa pričinili k tomu aká som dnes, a či už som dobrá alebo zlá,
som ako peklo horúce, mám to v priezvisku. :)
Aké krásne je mať niekoho nablízku..
koho smieme ľúbiť a mať blízko toho, kto sa stará
..čo by som dnes dala..
 za to pozrieť sa do babkinho zrkadla, ktoré sa skladalo z troch častí..
Kde len teraz je? Nuž je to len čosi hmotné a my aj tak odídeme nahí,
tento čas i telo sme si vypožičali.
Keď si nájdeme to miesto pri hviezdach, verím, že nás tam bude čakať milovaná duša a my budeme ďakovať, že sme tu na chvíľu mohli byť.
Babkine naškrobené hačkované dečky, vynímajú sa na stolíku ako poklad, a ak ich aj dedko kedysi odkladal a zavadzali mu, dnes tam svietia a každým očkom pripomínajú babkinu lásku a šikovnosť.
..Či už máme rodičov, starých rodičov so svojimi povahami, náladami, očakávaniami, s pribúdajúcim vekom akoby sa v našich srdciach i myšlienkach upratalo a zostane tam čistá láska, odpustenie a je jedno aké máme vierovyznanie. Odpustenie bez výčitiek nám prináša kus neba sem na zem a tí čo odišli sa len usmievajú a tešia sa z našich radostí.
Dedko povedal, že mal dnes pestrý deň. Vraj preto, lebo mal dve návštevy.
Dve obyčajné návštevy a zasvietili mu oči.
Celý život ako zrnká piesku sa raz presype,no každému prajem nech si na neho má kto spomenúť. Ako čiperná stará teta, čo dedkovi priniesla na izbu večeru. Koľká pozornosť. Je jedno či sme inžinieri, či sme vychodili len základnú školu, tá najväčšia univerzita je život sám a aj keď život nie je vždy uhladený ako prehoz na posteli, bolo by dobré a bol by splnený sen našich najbližších, ak by vzťahy medzi nami boli hladké ako strieborné vlasy starej panej, ktorá si spomenula, že ktosi nebol na večeri.

veci myšlienkové

akú hodnotu dokáže nabrať i stará ošúchaná stolička, keď jej niekto dá pozornosť a daruje jej nový šat..

farby (galéria obrazov od žiakov z výtvarného odboru.)

Pozrime sa na to vo farbách..Neodmysliteľne k nim hudba patrí. Prídite si vypočuť jej znenie v čarovnom prostredí jednej výstavy.. obrazov z tvorby žiakov výtvarného odboru Fantázie.
Ožilo opäť jedno miesto v priestoroch nad poštou, kde sa môžete zapozerať a skrášliť si deň.
Je to pre vás od nás..zo srdca.
 Môžete sa tešiť na triedne koncerty v čarovnej galérii a taktiež prísť sa pozrieť len tak.
Počas celého dvojtýždňového obdobia sa na vás tešia obrazy, aby mohli objať váš zrak.

Príbeh na plátne

Šálku lahodných farieb, čo žiaria slobodou, ponúkne vám maliar Igor Pančuk v jeho útulnej galérii. Ak si chcete kúpiť jeho obraz, treba si najskôr šálku kávy dať s umelcom, posedieť si, lebo maliar kus svojej duše na plátno odovzdá, v istom období svojho života, nuž je to obraz i kus sveta a prežívania vo farbách. Najvzácnejšou menou, drahšou než zlato je čas, ktorý aj maľbám vie byť dobrým kritikom. Každý príbeh má svoj rám, každá myšlienka na krásu, ešte trochu prikrášlená, keď oko maliara sa pozrie a pohľad spočinie na inšpirácii, čo túži byť na plátne nestarnúca.
Umelec, všetky predsudky rúca, nuž len sa stačí zapozerať a zavítať, na námestie, tam kde sa pestré farby na vás usmievajú. Spočiatku som výstavu nemohla nájsť, no keď som sa na ulici 1.mája pozrela spod môjho klobúka hore, uvidela som nápis na palete a strávila som príjemný podvečer netradične. Chýbala už len poézia, ktorá si však istotne miesto nájde a tak len pár prostých veršov..

Obraz netreba hodnotiť
len srdcom ho vnímať
..inak sa dívať..
Na dielo, čo vzniklo časom
prežiarilo plátno jasom.
Keď už ani čiarka nechýba,
láska k maľovaniu je poslednou bodkou..
Načúvať farebne anjelskym bozkom..

To klbko času sa nám všetkým odmotáva, no keď tu po nás čosi zostane, umelec jednoducho nestarne. Svojou tvorbou zachytáva..to vzletné, nadčasové..

Páčila sa mi aj myšlienka tohoto výnimočného maliara a človeka.
On by vraj milovanej žene nekúpil prsteň, alebo drahokamy, vždy by jej daroval kvety..
Možno i tie, ktoré na jeho plátnach ožili..

závislosti

Rozmýšľam nad tým, od čoho všetkého som závislá..Zisťujem, že tých závislostí, ktoré mi šarapatia život a myšlienky v hlave, keď sa mi samej so sebou ťažko žije.. nie je to alkohol, ani hracie automati.. Som závislá na láske, na úspechu, na práci. Akonáhle sa mi stane,že dva dni niečo významné nerobím, nejaký projekt alebo nechystám koncert, zosťujem že som akási celá bez seba a že rýchlo musím ísť aspoň cvičiť na gitare, lebo by ma chytila akási pochmúrnosť vlastného nečinného bytia. A tak na tom behu ako pokusná myš v kolese bežím a bežím, lebo od detstva žijem v kruhu povinností večných. Zrazu som dospelá a ja stále  v tom kruhu bežím, nie a nie vystúpiť a ak aj áno je mi zrazu čudne. Bola sm cvičiť, čo už s tou chorobnou aktivitou, a pri brušákoch s fitloptou mi prišla do myšlienok akási zmena. Prečo? Veď ja nemusím. Môžem si ten život jednoducho užiť. Práca cez školský rok, práca v lete..a kde je radosť? Zistila som. Teda vo svojom podvedomí som to vedela už dávno, že takto to ďalej nejde. Neplánujem si oddych, adosť, pokoj, ale len prácu a ak by som nepracovala nebola by som to ja?. Padáme niekedy od únavy ako hnilé hrušky, rozdávame energiu na všetky strany.. Dosť. síce sa spočiatku usmievam trochu nakrivo a sarkasticky, že som prežiarená láskou a svetlom ( ako na skvelej joge) usmievam sa nasilu, láska a svetlo, som naplnená nekonečným okamihom bytia, ležatá osmička. Spočiatku nasilo a so značnou dávkou sarkazmu.. ale verím že ten pokoj a spokojnosť seba samej so sebou sa dostaví a prajem tú spokojnosť všetkým. Pretože nikto nás nedokáže tak dobre skritizovať a ohodnotiť ako my sami. Nuž zajtra je piatok.. a ja pracovať nemusím. Veď od roboty aj kone dochnú.
túžim teda radšej zmoknúť
nechať dážď nech tie závislosti zmýva
len spomaliť a zvýšky sa dívať
ako preniká pokoj
do všetkých kútov ..treba poupratovať
prestať svetu dokazovať
o dokonalosti ktorou už sme..

kvet

Len objať kvet do náruče dlane..
nedeľná prechádzka, ktorou prečkáme týždeň pondelkový
ponoriť sa do dažďa
aby vedel si, že nie som každá
včerajšia
Daždivé počasie škaredé nie je
keď ma tvoja prítomnosť pri srdci hreje,
pred dažďom i pod šatku sa skryjem
len nie pred láskou, tá nech prší povodňou do našich ciest..
Či už sú kľukaté, smerujú nahor alebo dolu
dvom sa krásne kvitne spolu...