nedeľa 25. novembra 2018

..keď sa nájde, čo k sebe patrí..

Byť hudobnou súčasťou pri ochutnávke vín, tak aby každé jedno malo svoju pieseň, je to, čo  dokáže zážitok  obohatiť o čosi viac. Môže sa tešiť i ďalší zmysel.
..Počuť.. veď pre čo iné by znel  známy tón?  Aj uši chcú mať potešenie. Takýto zvuk zaznie najkrajšie, ak sú tie priehľadné hudobné nástroje na stopkách aspoň dva..
 Piesne v podaní dua Sweet & pepper tento tón so zanietením doprevádzajú a je to  česť pridať sa do spoločenského orchestra. Vzniká tak nezabudnuteľná harmónia.
Tak ako hudba plynie v čase, tak i vinár musí počkať, kým hrozno dozreje. Víno môže vytvoriť len jedno za rok. Koľko má pokusov? Ak  urobí chybu a nevytvorí v súlade s prírodou to, čo by zazvonilo chuťou do pekného momentu, musí čakať, kým dozreje vinica. Zaujala ma táto myšlienka špičkového sommeliera v pražskej vinotóke "Bacchus".  Aj my máme možnosť zahrať skladbu na koncerte len raz, a ak sa stane chyba nevrátime čas, aby sme čosi napravili. Tak je to i s tvorbou vína. Je to teda veľká vzácnosť. Daný ročník je vždy len jeden, už nebude taký ako bol predtým a to nám tak krásne symbolizuje neopakovateľnosť. Koľko poézie je vo víne..
 Okrem toho, že je v ňom i pravda, že dokáže  pripomenúť chvíle pekných zážitkov a spríjemniť ich k dokonalosti.
Koľko máme pokusov? Na život len  jeden, no máme roky, mesiace, týždne, hodiny a
zakaždým , keď sa naplní pohár, pieseň zazneje, môžeme byť plní nádeje.
Môcť vychutnávať, keď sa pohár naplní a pár nôt dušu zahreje.

nedeľa 18. novembra 2018

Dopadnúť na všetky štyri..

"Mňáu"povedala mačacia kandidátka na primátorku a priaznivci sa len tak hrnuli dať jej svoj hlas, veď mačací jazýček sa prihovorí za všetko, čo je naozaj dôležité. Veď ktorý kandidát by si vás pozval len tak k sebe domov? ..
V  obývačke mačičky Mafie si môžete dať aj ten čokoládový mačací jazýček, k tomu i dobrý čaj, šálku kávy, výborný zákusok a užiť si spoločnosť ako mačky, ktorá vylepšila povesť všetkým čiernym mačkám, tak i ďalších troch huňatých krásavíc, od ktorých sa môžeme naučiť ako sa naozaj oddychuje. Túto činnosť sa v dnešnom hektickom živote jednoducho treba naučiť. Je zaujímavosťou, že v ich prítomnosti sa väčšinou pohybujú šikovní ľudia so skvelými nápadmi. Je to azda mačacia tajomnosť, rafinovansť, sebaistota zároveň pokoj, ktorý tieto záhadné, nezávislé stvorenia vyžarujú? Štvornohá kandidátka sa ozvala v tom správnom čase, kedy by sa všetci pracujúci Popradčania mali na chvíľu zastaviť a dať si v "Cat café" nejaký ten "mafin". Nie taký so sardinkami, ale osladiť a pohladiť si život.
Na tomto mieste na chvíľu zmizne realita.
V mačacej kaviarni, kde som už v prvý deň jej otvorenia zavítala a uvidela tie krásne huňaté stvorenia, bolo mi akosi ľahšie na duši. Byť mačkou, nuž začnem priasť :)
Páčilo sa mi byť obklopená touto spoločnosťou. Začala som sa obzerať po tom svojom kandidátovi na kocúra a ten veru splnil čo sľúbil. Domov je domovom, kútiky úst sú vyššie a pokoj na duši nad stresom zvíťazil.
Mali by sme sa predsa len od mačiek i čosi naučiť.
Mať na dennom poriadku tú pohodu,pokoj, nezávislosť, dostatok oddychu,  ísť kam sa nám zachce, dostatok spánku,
vychutnávať si dar toho, že sme a pri páde jednoducho dopadnúť na všetky štyri..

nedeľa 11. novembra 2018

Zázraky prírody

Nedávno som bola v lese na huby a hubičky :) a pristihla som sa, že do košíka nezbieram len hríby, ale i plechovky, sklenené fľaše a podobné smutné veci, čo boli učupené pod stromami. Prírode to tam istotne zavadzalo. Chceli by sme od nej všeličo, od matky Zeme, čo trpezlivo hladí naše bytie všetkým čo potrebujeme a my ju len šklbeme, matku našu trpezlivú, dobrú, čo má náruč otvorenú a objatie plné kyslíka, zelene a všetkých krás. Bolo by riešenie vziať si na hríby jedno z ďalších igelitových vriec a presunúť odpadky z lesa na skládku? Istotne by sa nejednej čistinke v lese uľavilo.
Veď nám sa vždy uľaví, keď sa ľudsky ruka v ruke vyberieme na prechádzku do blízkych Tatier. Čerstvý vzduch celkom očistí, ako telo, tak aj myšlienky..
Popradské pleso.. aký pokoj vyžarovalo z hladiny, vlnky sa jemne pohrávali s vetrom, tatranský vzduch vyrozprával príbeh. Bol však trochu smutný, pretože i po ceste na toto miesto bolo by treba vziať si vrece na odpadky. Prečo? Keď na prechádzku do Tatier, treba si vziať termosku s čajom a čokoládu.. Keď pôjdem nabudúce, pribalím si do vrecka na šatách aj čosi, kde môžem pozbierať všetky papiere a vreckovky, čo sa v krásach prírody vynímali a "chválili" náš národ. Prečo sme takí?  Azda preto, že máme všetko?
Skloňme sa aj my pred matkou Zemou, tak ako sa i ona skláňa, keď dovolí nám rásť spolu so stromami, veď tá matka dala by nám i z posledného.
Papier sa v lese tak rýchlo nerozpustí ako človeku starosti, keď v ňom pobudne.
Prízemnosti nechajme doma v koši, nie v chráme, kde je všetko dokonalé, veď to nie je samozrejmosť, ale veľký dar. Veď sme súčasť tých krás, pohľadov na hory, pohľadov na nebo obklopené korunami stromov,pohľad našich očí kochajúci.. buďme takí, aby sme toho boli súci..
Aby i ten, čo príde po nás to okúsil.

Šaty na prechádzku do Tatier. Asi by to u mňa ani inak nemohlo byť :)

nedeľa 28. októbra 2018

Kroky na javisku

Kroky na javisku a takty do dychu..
Na doskách divadla niet ostychu.
Tam môže sa i šepkať nahlas
kričať potichu..

Ako vzácna bytosť
do sýta sa potlesku napijem
vtedy ožijem.
Zaklopala mi na srdce láska nevídaná.
Nuž jej odovzdávam
svoj čas a všetko čo mi je vzácne..
Tam sa dejú  veci zvláštne..
nič nebolí
rýchle momenty trvania hier
zostanú večné..
Tá láska nevídaná
dlho sa hľadá..
Keby každý týždeň bol v duchu takom..
Bohatý na divákov.

Ako vzácna bytosť cítim sa,
keď ladné kroky na javisku
hladia mi život..
Pôvabom smiem znieť na živo
s citom so slovami
nech ešte sú predstavenia pred nami,
aby mohla som sa rozprávať s anjelmi a hviezdami
svetlom, čo podmaní..
s odovzadím
pred predstavením..
Chcem každý moment na javisku prežiť skutočne,
nie hrať, ale byť..
Vtedy sa otvoria dvere
do duše čo dýcha pre divadlo..
žiť..
Ako motýľ mi to na nos sadlo
večerom po týždni plnom predstavení.
Pravda, krásne je na svete
už len kvitnúť, aby motýľ neodletel..










nedeľa 21. októbra 2018

Koľko je hodín? Koľko chceš aby bolo..?

Akosi  mi zazvonila sobotňajšia slnečná odpoveď na moju otázku "Koľko je hodín? "
"Koľko chceš aby bolo?"
Zvyčajne nosím hodinky. Sú mojim putom k realite. Keď sa pozriem na ruku a namiesto dvoch ručičiek je na šnúrke pár goráliek, mám sviatok.. Vtedy sa nemusím ponáhľať.
Len vychutnať si kávu a okrem cukru dať si i dúšok tatranského vzduchu.
Rozhodla som sa vidieť a počuť zázraky..
Ako keď kráčam chodníkom v Tatranskej Lomnici a v šuchotavých listoch, len kúsok odo mňa, vidím srnky. Nie každý ich videl kto šiel okolo .
Bolo sa treba zastaviť a pozrieť sa o čosi bližšie.
...Si kúsok môjho neba
každá chvíľa
je sviatkom.
Až do jesene mohli by trvať maličkosti
opadaných listov..
Jarou byť ti chvíľu.
"Koľko je hodín?"
"Koľko chceš aby bolo?"
Nehovorme zbohom,
..aj keď nestretnú sa ruky v zime..





utorok 16. októbra 2018

divadlo na cestách a skutočné hodnoty

Plné dojmov a emócií sú chvíle strávené na našich cestách divadelných.
Nežijem ideálny život, no v divadle to ideálne je. Tam  dá sa zabudnúť na všetko, čo nie je podstatné. Je to akoby kompenzácia vrások, lások.
Javisko a hľadisko dáva môjmu životu naplnenie.
Som rada, že nestíham toľko písať, mať toľko dokonalých záberov.
Keď kráčam ruka v ruke s umením, užívam si chvíle, ktoré by azda stratili zo svojej skutočnosti, ak by boli rušené prievanom otvoreného okna v počítači.

Smiem kráčať po doskách divadelných
opatrne aby sa nerozplynul sen..
Hodnota pravá
z tých momentov sa skladá.
Neviem zachytiť do slov.
Život, ktorý tak naplno dýcha..
..je to však pýcha..
Keď každý nádych je tak skutočný
bez retušu.
A tak dávam svoju dušu..
 divadelnej opone
úsmev i plač v slove
noseniu rekvizít, prípravám, sladkému potlesku,
čo vynahradí mnohé.

pondelok 24. septembra 2018

Svet môže byť pre nás slnkom zaliaty, aj keď je zamračené.

Verím, že všetko je prepojené a pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si dokážeme predstaviť.
Akoby to bolo úplne jedno, či je to náboženstvo východu alebo západu. Mám jednoducho pocit, že všetko je to jeden celok.
My všetci a tento svet. Čo ak sa práve to božské odráža v nás samých, v našom ľudskom nádychu..? V ňom sa akoby ukrývala celá naša sila žitia. Aké by bolo, ak by sme mali dôveru v život tak veľkú a silnú ako keď sa nadýchneme.. Pochybnosti a strach by už v nás nemali miesto. Preto si prajem každým dňom ďakovať za nádych, za svoje srdce, myseľ, za slová, ktoré nech sú úprimné.
Aké teda náboženstvo? Základom každého je predsa to, aby sme boli dobrými ľuďmi.
Šťastnými, prajnými, pokornými, vďačnými so slnkom v duši.
Či už je to modlitba Otčenáš alebo mantra OM.
Ak aj nie každý zdieľa tento názor, len by som sa chcela o túto svoju slobodu podeliť.
Nech už vás robí šťastnými modlitba v kostole, alebo nevyslovujete žiadne slová, len sa usmejete, už to je prejav radosti, ktorá sa našim strážnym anjelom istotne páči.
Nie sme náhodou my tým zázrakom medzi nebom a zemou?
S nekonečným vesmírom, ktorý máme každý v sebe..nekonečným, plným hviezd a úžasu..
Či už je to Boží chrám, alebo je chrámom naše ľudské telo, nech je chlieb náš každodenný harmónia a láska. Každý predsa môže veriť v to, s čím je jeho myseľ v súzvuku.
Nič a nikoho nemôžeme vlastniť. To čo je najväčším darom sme práve my. Náš život, ktorý sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie, čo máme.
Toto všetko mi pripomenul krásny zážitok na železničnej stanici vo Svite. Priestor sa naplnil zvukom slnečných bubnov a ja som mohla jednoducho byť.

nedeľa 16. septembra 2018

Duo Sweet & Pepper, výnimočné piesne, neopakovateľná atmosféra

Sweet & Pepper, pohladenie pre uši v podaní dvoch interprétov.
Jazz, vlastná tvorba, piesne v retro štýle.
Zvuk klavíra, spevu a gitary rozozvučia chvíľu tak, že bude jedinečná.
Hudba plynúca v čase a vy sa môžete nechať uniesť.
 Duo Sweet & Pepper, vždy brnkne na tú správnu strunu.
Pri živej hudbe ožijú momenty.
Tešíme sa na vás už  tento piatok v Arena Ružomberok

úsmevné veľké maličkosti

Dopriať si z času na čas krásne veci nie je vôbec hriech. Obzvlášť ak sú navrhnuté kreatívnou dušou. Niet pochýb, že takýto skvost môže ozdobiť svojou magickou tmavo zelenou nejeden deň.
Aj vďaka takýmto náušniciam sa predstavy  môžu stať skutočnosťou a z nenápadnej ženy vie byť éterická bytosť.
Nie vždy som sa mohla obliekať tak ako som chcela. V časoch základnej školy som mala jednu fialovú bundu, čo mi bola veľká, nohavice, čo nešli ani do čižiem ani von z čižiem.
Ako harmonika pre Moniku hrali mi tie rifle do taktu, v akom som kráčať vonkoncom nechcela.
Dnes je to však iné. Nekráčam tak celkom s dobou, no v sebe s takou ženou, že keď sa na ňu do zrkadla pozriem som to ja. Mám skvelého partnera. Môj šatník ma proste nikdy nesklame. Hýri farbami a dokonca má všestranné využitie. Z najobľúbenejšej izby zmizla ozvena. Množstvo šatstva tlmí zvuk, dá sa tu cvičiť na gitare aj v tedy, keď už má byť nočný kľud.
Smiem si cvičiť aj svoju fantáziu, keď sa každé ráno inšpirovaná počasím snažím namaľovať obraz, ktorého farby sa zväčša skladajú zo širokej sukne.
Najradšej maľujem obrazy z minulých storočí a niekedy sú to i abstraktné kreácie.
Ak sa za mnou nejaký pohľad otočí, verím, že som prejavená takto navonok zanechala obraz.
Veselý, zvláštny, iný a verím, že originálny. 
Keď aj nemám na maľovanie štetcom toľko času, namaľujem si aspoň svet podľa svojich predstáv, šiat a klobúka..
podľa toho čo mi ten šatník ponúka..
aj keď mi klobúk spadne keď zafúka..
Dáma s peknými náušnicami
tá si nikdy nezúfa..
Preto ich treba mať plnú šperkovnicu.
Zajtra opäť namaľujem ďalšiu skicu :)

utorok 11. septembra 2018

mačka

Nikdy som nezapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. Aj keď mám biele chlpy na svojom obľúbenom čiernom oblečení, aj keď za obeť padne nejaká tá kabelka, alebo mám pomotané šnúrky na topánkach. Vďaka mačkám je život "ňuňavejší" :)

Trblietavé,maľované, nadčasové..

Vedia mať magickú silu.. šaty..
Akoby sme sa my ženy vďaka nim stali vílami. 
Keď si ich oblečiem cítim sa krajšia a preto ich nikdy nie je dosť.
Sú pre radosť a tej by malo byť skutočne veľa.
Pozrela som sa do odrazu skla ako do čarovného zrkadla, za ktorým žiarili vystavené skvostné šaty od Blanky Matragi. Celkom som sa zasnívala. Zaodela chvíľu do šiat navrhnutých a maľovaných touto umelkyňou. Zatúžila som neísť najbližších pár rokov na dovolenku a začať si odkladať bokom na takú nádheru, ktorá by presiahla moje očakávania.
Aké by to bolo obliecť si také šaty a či ich vôbec som hodná.
Ten pocit si vypiť do dna..
ako najsladší mok,
bol by to do krajiny zázrakov..krok.
Aké by to bolo, vykročiť v takých šatách do života?
Možno by som sa bála.
Ak dotkli by sa vody a škvrna  času objavila by sa na nich?..
Čo by sa stalo s tým dokonalým skvostom motýľa, keď je to len chvíľa.. princeznou nie som. Kráľovnou smiem byť na chvíľu v šatách od Janky Bobulovej.
Tie za sklom mám vo svojich snoch. Neviem. Možno tam i zostanú, možno nie. Počkám ako v kukle motýľa a uvidím, čo osud prinesie..
Krásne šaty však budú  pre mňa vždy pohladením pre dušu.

utorok 4. septembra 2018

kráľovstvo Fantázia

Ak je práca hrou, je to skutočná fantázia. Dnes sme sa zahrali a úsmev nám hral na perách, keď sa hudobné nástroje rozozvučali v triedach. V očiach žiačikov zažiarila radosť vďaka pesničkám, gašparkovi a kráľovnej. Bolo skvelé byť dnes tak trochu dieťaťom a opäť sa zahrať.
Hru na kráľovstvo Fantázia, z ktorého sa na chvíľu stratili noty, no vďaka šikovným deťom, čo by sa chceli stať umelcami, sme ich opäť našli. Naše malé divadlo na kolieskach sa dnes zmenilo na niečo čo je naozaj. Aj keď bábky v skutočnosti neožívajú, verím, že vďaka hre, predstavivosti a fantázii bol jeden z prvých dní v škole pre žiakov čímsi výnimočný.
V umeleckej škole Fantázia sa môžeme aj my dospelí kedykoľvek zahrať a to je tá naozajstná výHRA :)
Dávame tak životu najavo, že nie všetko je tak vážne.

nedeľa 2. septembra 2018

Kráľovstvo Fantázia, triedne koncerty

Úvodná pieseň : (krátka, asi len tak na minútku a pol)

Bolo raz jedno kráľovstvo menom Fantázia
Práve o ňom vám zaznie táto melódia
Kráľovná Desiatka a pekná Rozprávka (to budeš ty ) :)
Tá pesnička čo už znie je vaša pozvánka.
Prišli sme vás z Fantázie rozveseliť
Povedať vám ako sa bez hudby nedá žiť.
Nástroje hudobné majú svoje hlasy
Klavír, husle aj gitara znejú do krásy

Počas tejto pesničky potlačíme paravan na kolieskach, kde už budú z druhej strany bábky, s ktorými sa bude trochu improvizovať, aby to bolo pre deti zaujímavé.
Ta ako bábkarka Rozprávka môžeš deti pozdraviť, aj pani učiteľku, povedať, že sme prišli z kráľovstva Fantázie a hľadáme nových hercov a umelcov do divadla. (Mohol by niečo už povedať aj šašo, bábka )
toto môžeme improvizovať.píšem to len tak orientačne
K : "No veru šaško, ja by som chcela aj iných umelcov v divadle. ty síce vieš vystrájať všeliake kúsky, no ja sa už niekedy nudím
Š: "No tak skús kráľovná či budú deti vedieť niečo zaspievať to som teda zvedavý"
K: Tak si vás teda vyskúšam či máte hudobný sluch a rytmické cítenie, ktoré je v hudbe veľmi dôležité a budúci umelci to musia ovládať
Š: "O čom by tá pieseň mohla byť?
K: Vieš čo veď v kráľovskej záhrade máme všeliake zvieratká.
(interakcia s deťmi hau hau psíček, mňau mňau mačička , ku ku kukučka...tlieskanie do rytmu)
Š: "Čo tak napríklad pieseň húsky biele"
K: "výborný nápad" je jednoduchá a istotne sa ju rýchlo naučíte
    Húsky biele húsky našej malej Zuzky..kde si vy periete vaše biele blúzky, kde si vy periete vaše biele blúzky

Zrazu sa však spoza paravánu objaví kuriatko a hovorí : " aké húsky a ja som čo?.. veď ja som kuriatko, keď vyrastiem bude zo mňa sliepočka, skúste radšej túto pesničku"

Cip cip cipovička mak mak makovička cipovička cipová makovička maková
(Niektorým žiačikom rozdáme hrkajúce vajíčka)

Kráľovná zaspieva úvodný verš z prvej pesničky a prestane jej hrať gitara. bude plakať a smutná ide za paravan, pretože z gitary sa stratili všetky noty. Všetky noty sa stratili aj ostatným nástrojom. Ani flauty nehrajú, ani zvonkohra (podľa toho aké nástroje budeme mať spredu vo vrecúškach na paravane) Kráľovná sa objaví v rukách bábkarky Rozprávky a pozerá sa ako bábka do vrecúšok a hľadá kde sa stratili noty.. "ani v tomto vrecúšku nič nie je, ani v tomto..a aha...tu je na notovéj osnove jedna veľká pomlčka..
Čo urobíme deti? Kto len mohol schovať naše noty? Určite to bol ten zlý čarodejník Hluk Strachoprd."
"Aha" tu je niečo.. nejaká zaujímavá krabička...čo je to na nej? "žeby to boli nejaké koláčiky?"
možno ich treba poskladať.. veď to sú rytmické hodnoty nôt..celá polová štvrťová osminová
možno takto nájdeme aj kľúč od zamknutých notičičk, istotne budú v tej krabičke.
( Deti poskladajú noty, mohli by byť aj na magnetickej tabuľke spolu s pomlčkou)
keď ich poskladajú, získajú kľúč a krabičku s notami otvoria.
Notičky poukladajú na notovú osnovu a hotovo, nástroje začali hrať aj malej gitarke znejú struny a opäť si môžeme spolu zaspievať. Najskôr sa však naučíme refrén.

Kráľovná hrá melódiu : Celá, pólová, štvrťová, osminová
                                       notová osnova
                                       päť čiaročiek má
Začnem spievať celú pieseň, žiaci sa pridajú na refrén

a to je vpodstate všetko. Detičkám rozdáme letáčiky, povieme im že sa môžu prísť do kráľovstva Fantázia učiť hrať spievať.
Ty sa môžeš vyhrať s tými bábkami, Mirka, kde chceš, urobiť si tam aj svoj priestor. toto je taký koncept. V stredu keď príde aj huslista Majster Tomáš :) tak tam bude aj tretia bábka, čo sa na neho dokonca aj podobá. :) to ešte poriešime v stredu.




















sobota 25. augusta 2018

Ó šaty

Minule ma pani suseda zastavila na schodoch "Monika, veľmi by som chcela vidieť tú vašu skriňu" :) asi je to pekná "podívaná" z okna, keď bežím k autu v ďalšom z mojich bláznivých outfitov. Vraj to musí byť hrozné mať toľko šiat. Občas aj je, keď nemám nikdy dostatok vešiakov, keď musím žehliť a bolia ma ruky z toho, keď chcem na plnej vešiakovej stene odsunúť tú horu látok z jednej strany na druhu. Na druhej strane som však šťastná. Viem že materiálne statky by nemuseli ovplyvňovať šťastie, no ja občas rada tie šaty zarovnám a pohladím, poukladané podľa farby, v ktorých je občas neporiadok, niekedy si nemám ani kam večer ľahnúť, čo som pri tvorbe nového outfitu vyhádzala všetko čo to na posteľ. ach veruže to nie je len skriňa. Mám celú jednu izbu ako šatník, a k tomu v spálni skriňu cez celú stenu. Nemám sponzorov, nemám ani toľko drahých šiat a ani neminiem na ne cel výplatu. Rada sa však obliekam.je to ako tvoriť, maľovať obraz, je to zábava.. Do čiat sa môžem skryť do svojho sveta môžem vyjadriť svoju náladu. Také množstvo som rokmi nazbierala a sú to väčšinou bláznivé kúsky zo second handu. najradšej mám šaty dlhé. Také, čo akoby neboli z tohoto storočia a tie teda zbieram najradšej. dnes už ale často nenakupujem.snažím sa ..naozaj sa snažím zachovať si chladnú hlavu a neutopiť sa v tom.No neviem neviem, možno sa raz budem musieť presťahovať.. :) aby som to mala kam podávať. Ak by ste chceli ísť na karneval alebo hrať v divadle, pokojne ma môžete navštíviť. Asi je to zážitok a nesmierne sa teším, že som taká divná a veľmi ma to baví. Ja osobne chcem vidieť na ulici vidieť čosi iné. Niečo čo by vytŕčalo z davu. Našla som sa. Keď sa vidím v zrkadle v jedných zo svojich šiat, je skvelé, že som tam ja. Lebo ako povedala módna 96 ročná ikona Iris Apfel, "Najväčšia módna katastrofa je, ak sa pozriete do zrkadla a nie ste to vy"
šaty vedia byť odrazom nás samých, využime to v náš prospech.

..Len pár akordov

Je skvelé ako dokážu niektoré piesne zapadnúť do okamihu. Jednoducho, nenútene oslovia. Textom alebo melódiou ulahodia duši, sú liekom a myslím si že to je ich skutočná podstata.
Odkiaľ prichádzajú nové vety hudby?
Odkiaľ len sú slabiky slov, čo sú akoby kľúčom k srdciam ľudí.?
Častokrát práve našich najbližších dokážu otvoriť. Žiariť slnečným lúčom v daždivom dni.
Ďakujem skvelej a osudovej škole Fantázia, kedy som sa opäť mohla realizovať a rásť.
Byť na javisku je ako závislosť čo mi dodá lásky toľko, akoby som opäť bola zamilovaná.
Sú to len slová piesne. Je to len melódia..pár akordov a predsa je to naplňujúci pocit plnej a dokonalej symfónie. Byť v škole Fantázia je veľká šanca.
V malom meste myslieť vo veľkom až k hviezdam, v malých dedinkách pripraviť vystúpenia.
Dnes som sa cítila ako skutočná kráľovná.
Najmä vďaka očiam jednej ženy, čo mi dala tento jedinečný a krásny život.

nedeľa 19. augusta 2018

Noc hradov a hradných zrúcanín


Na Považskom hrade bolo bezvetrie. Kúzlo starých kamenných múrov znásobili tiene, ktoré tam odrážali pohyb nás hercov na javisku. Bolo plné hľadisko. Keď som sa trmácala v terénnom aute po ceste plnej skál, prekvapilo ma aký môže byť ten náš ochotnícky, divadelnícky chlebík dobrodružný. Povynášať rekvizity do výšin hradných siení, kde už zostala len predstava minulosti, pobozkaná vtáčími krídlami. Ako dobre nám bolo. Vysoko na hrade, Kde sme odovzdali umenie divadla Commedia v inscenácii Don Quichot a Sancho Panza.
 Keď vidím obecenstvo tlieskať v stoji
viem, že mi to za to stojí,
tá práca a akási rehoľa
v ráde hovoreného slova, pohybu
úsmevov a emócií.
Či už divák alebo herec..
Vďaka umeniu sme živí.
Tak i moja duša vznáša sa nad zemou
v opare bielej.
Život herca vezmem si za svoj..
bližšie k sebe..

 Noc hradov a hradných zrúcanín sa niesla v duchu divadla, ľudovej hudby, predstavenia sokoliarov. Aj Rozprávka Janko Hraško sa tešila veľkému potlesku nadšených detí. Nádvorie hradnej zrúcaniny v Považske Bytrici ožilo umením. Na chvíľu sme sa ponorili do histórie. Veď hviezdy i vtedy svietili, keď hrad zažíval svoj rozkvet. Tie isté čo svietia dnes na nás.





utorok 14. augusta 2018

farmársky víkend

Výhľady na okolitú krajinu sú na Donovaloch snáď najkrajšie v Hoteli Residence. Výborná atmosféra a oddych, to je čosi, čo si všetci zaslúžime. Obzvlášť, keď sa o vás v tomto prostredí vedia postarať kráľovsky a vy sa môžete nechať rozmaznať. Stačí tam zájsť na víkend, môžete prísť i so svojim štvornohým miláčikom. V mojom prípade to bol kocúr Jason, ktorého som vzala so sebou. Minulý víkend sa v priestoroch hotela ozývala skvelá ľudová hudba a zažiarili aj remeslá našich starých mám. Či už to bola výšivka alebo zdobenie perníčkov, u každého výrobcu by som si niečo kúpila. Dnes je to tak vzácne, vytvárať vlastnými rukami. Treba mať značnú šikovnosť a čas. Mám bielu šatku, ktorú kedysi háčkovala ešte stará mama mojej mamky. Hrdo ju nosím, sú v nej spomienky, upletené v každom riadku. Farmársky víkend mi pripomenul vzácnosť ľudského remesla. Myslím si, že jedného dňa sa vrátime späť. Z hypermarketov k výrobcom, ktorí vkladajú srdce do toho, čomu sa venujú.
Mám už veľa sukní. Radšej ich nerátam :) no nenakupujem ako kedysi. Dnes si počkám na jarmok a radšej si kúpim takú, ktorú jedna milá pani vlastnoručne ušila. Nekúpim si niečo z novej kolekcie rýchlej módy, čo na mňa vykúka z výkladu. Radšej si počkám a o to mám väčšiu radosť.
Počas farmárskeho víkendu ste mohli ochutnať slovenské vína, dať si namaľovať obrázok u mňa :) ozdobiť perníčky, ochutnať ten najlepší olivový olej, dať si zdravé maškrty, oriešky v raw čokoláde a so sladkou chuťou sa pozrieť i do areálu hotela, kde ste mohli ponúknuť lístok púpavy zajačikom, pozrieť sa na malého poníka alebo si vypočuť ako sa sliepočky chvália, keď znesú vajce :) Prídem i nabudúce, aby som mohla okúsiť tie iné myšlienky, v prostredí, kde je to veľmi príjemné a dopriať si pohodu a oddych.

štvrtok 9. augusta 2018

labute na sukni

Šaty od môjho brata. S labuťami. Vie, že ich mám rada. Vždy aj bez slov vedel prečítať každú moju náladu, nemusela som povedať ani slovo. Vždy vie kedy sa usmievam naozaj a kedy ma niečo trápi. dokonalo ma odzrkadlí v každej situácii. Lepšieho som si snáď ani nemohla vybrať. Keď som smutná alebo tak žensky nervózna, z jeho strany sa mi to vráti štvornásobne.
Za detských čias naše hádky neboli len slovné.
Aj s nožom ma naháňal a keby som sa neskryla do kúpelne, neviem ako by som dopadla, keď ma takto ohrozoval môj o šesť rokov mladší brat :) Už keď mal dva roky, rozbil mi hlavu. Chúďa dieťa, určite nechcel no ten porcelánový hrnček letel práve mojim smerom. Tak sa to s nami ťahalo roky. Raz dobre, inokedy zle, no vedel mi po veľkej hádke kúpiť k meninám tú najkrajšiu kabelku. Už je aj ošúchaná  po rokoch, no nedokážem ju vyhodiť. Veľmi by som mu priala lásku. Ak si ho uchmatne nejaká dievčina, vie si ho vychovať podľa svojich predstáv. Navyše má veľké srdce a je nesmierne prajný. Treba občas skrotiť jeho nálady, no naše gény Horehronie a Orava, to je proste bujná kombinácia..Ešte aj to naše pekelné meno, i tomu vďačíme za naše povahy.

nedeľa 29. júla 2018

šaty..ružové

Dubrovník a šaty s volánmi..
Ružové..
ako čas sladký počas dovolenky
tešenie sa zo vzduchu mora..
potom i na pondelky.
Radosť vĺn ukolíše
do pokoja každú myseľ.
Ak si si myslel, že som jednou z vĺn,
budem radšej ako spln
ďakovať za dni láskyplné až do zatmenia.

štvrtok 26. júla 2018

Najkrajšie dovolenky

Čas na dovolenke plynie veľmi rýchlo. Tie najkrajšie prázdninové dni, ktoré mi zostanú v pamäti a na aké budem dlho spomínať, boli dovolenky s mojou mamou. Dve ženy, mama a dcéra. Spontánne, veselé, všetko sme chceli hneď vidieť a zažiť a aj sme kadečo povyvádzali ako dve pubertiačky. Môj vzťah k najbližšej osobe, ktorá je opradená mojou najväčšou láskou dcéry sa rokmi  mení, no vždy je vrúcny, až priateľský. Som nesmierne vďačná, že ju mám a je to ten najväčší poklad. Som jednoducho boháč, mám peňaženku, čo praská vo švíkoch od lásky mamy, možno i účet v švajčiarskej banke. Na konte pár nezabudnuteľných zážitkov z našich "babských" dovoleniek, ktoré mi hádam nenahradí ani Francúzska Polynézia a ostrovy Bora Bora. S maminkou sme mali raj. Už len čo sme vyteperili naše ťažké kufre pri chorvátskom Omiši v malej dedinke do štvorposchodového penzióu, samozrejme na štvrté poschodie, na ktorý sme pricestovali autobusom s opuchnutými nohami po dvanástich hodinách "rýchlo a zbesilo" deväťdesiatkou po diaľnici. S mojimi gorálkami a sukňami mal kufor hádam aj dvadsať kíl. Všetko nám povysvetľoval pán delegát, ktorý račkoval a neskôr sme mu dali prezývku "Info" . Na južanské pomery bol dosť nervózny, no aspoň sme si mali z koho robiť žarty. Spoločnosť nám sem tam robila milá pani z nášho turnusu, volali sme ju "Káčatko",  stále džavotala a cítili sme sa pri nej dobre. Na raňajky som chodievala vo svojich sedemnástich rokoch ešte v nevyhranenom módnom štýle. V ružových, šuštiakových, širokých krátkych nohaviciach a občas som i začula posmešky: "S mamou na dovolenke a ešte v takých kraťasoch" s úškľabkom vravievali dve mladé dievčatá, čo tam boli so svojimi partnermi. Ja som sa zas len pousmiala nad tým ako sa počas dovolenky takmer stále medzi sebou hádali. Občas sa na raňajkách predvádzala i chorvátska mačka, ktorá si len tak z pasie ulovila malé vtáča. Bolo mi to ľúto a tak som si do kabelky strčila chlieb s nutellou z raňajok. Ak ma niekto videl muselo to byť azda veľké faux paux. To však stratilo svoj zmysel, keď som s chuťou do neho zahryzla tesne pred obedom . U dovolenkárov to zväčša prebiehalo tak, že sa v čase obeda alebo večere rozhodovalo kam kto pôjde, vlastne prišiel pán delegát Info a povedal nám o rôznych možnostiach. Teta Káčatko sa rozhodla, že pôjde na výletnú loď. Lodný kapitán sa volal Sandokan a ona sa na neho tešila a na balkóne si opaľovala nohy, aby bola krajšia. My s mamkou, keďže sme boli vždy akčné, pre nás výletná loď s opekaním rýb nebola až taká záživná a tak sme šli do mesta, kde sme si objednali adrenalínový rafting. Podotýkam, že do Omiša sme šli päť kilometrov na kolieskových korčuliach. Z jedného kopca som sa bála spustiť , aj keď som bola celkom dobrý korčuliar. Mamka povedala, že to zvládne a už som len z hrôzou v očiach videla ako naberá rýchlosť. Opakovala si v panike: "Chcem zastaviť, chcem zastaviť" no nepomohlo a ,chúďa, zastavila tak, že sa hodila "zľahka" bokom na betón a oškrela si nohy. Nemala ich už potom pekné ako teta Káčatko a ani si ich už veľmi neopálila. More však poskytlo každému bôľu dostatočnú dezinfekciu a vyplavilo na povrch i rodinné tajomstvá. Boli sme si s mamkou ako sestry. Súdržné, so smiechom, s ohľaduplnosťou, keď sme si v plážovej "šmykni" objednali sépiu, vraj že je dobrá, Bola tvrdá sťa podošva, no empaticky sme ju žuli, veď sme za ňu dali 15 eur a ani jedna sa nepriznala, že nám to vôbec nechutí. Naše cesty z dedinky do  Omiša sa opakovali, lebo už v prvý deň keď sme prišli na penzión a ľahli si do postele, preľakli sme sa malou nudou, a tak sme takmer každý deň absolvovali desať kilometrovú "prechádzku". "Ak sa nudíte choďte do Omiša"spievali sme si napoli zúfalé a vyčerpané cestou späť. Z dovoleniek s mamkou som sa vracala zavše úplne vysilená. Chceli sme jednoducho všade byť. Náš raftingový výlet nebol až taký adrenalínový, no bol tam On. Mal Plavé, dlhé kučeravé vlasy a ešte i teraz pri tej spomienke sa  usmievam popod fúz. Neviem čím to bolo, asi som v sedemnástich bola po mamke pekná. Napriek mojej lámanej angličtine sa mi prihovoril. Splavovanie na raftingovom člne namiesto veľkých vodopádov obsahovalo len pár takých, akoby jeden "nacikal" no aspoň som si skočila zo skaly.  Hneď po splave sme si s tým pánom naozajstným Sandokanom dohodli rande. Mamka zavetrila nebezpečenstvo  úhlavného predátora  a hneď vedela, čo robiť v divočine, ak nechce aby jej mláďa skončilo v nejakom potravinovom reťazci. Šla som teda na rande s mamkou v pätách, tá ma ani na sekundu nepustila z očí a jej blonďavá hriva levice svietila aj pri mesiačku, keď bol v splne. Nuž prvé rande na diskotéke, kde bolo navôkol veľa ľudí a nič zlé sa nemohlo stať, dopadlo dobre. Cestou domov (10 kilometrov pešo) som sa usmievala ako ten mesiačik na hnoji a mamka bola spokojná, že splnila misiu. V penzióne bolo počuť smiech tety Káčatkovej. Asi musela zapiť sklamanie z výletnej lode. Vraj tam bola nuda a namiesto Sandokana bol nejaký starý dedko, čo kormidloval  výletnú loď a ani páskované tričko mu nepomohlo k atraktivite. Pochválili sme sa, kde sem boli my a koho sme stretli. Ukázala som jej fotku, s tým našim kapitánom raftu a teta Káčatko s nadšením vykríkla, že "toto je ten pravý Sandokan". Ja ako dobrá duša, ktorá rada robí radosť ľuďom okolo seba, prisľúbila som, že keďže  po prvom rande mám výsostné právo byť pani Sandokanová, privediem ho ukázať na penzión, nech sa i staršie panie pokochajú. Tak aj bolo. Nahovorila som toho plavovlasého zrelého muža so "six pack" na bruchu a vytetovanou sekerou na chrbte, aby prišiel na penzión k nám. Predtým sme mali ešte rande, a chlapec pochopil, že ak chce byť so mnou sám musí nájsť dobrú spoločnosť pre maminku. Spoločnosť mamku nezaujala, akurát som bola viac ostro sledovaná, a samozrejme bola i dlhočizná prednáška, aby sa nedajbože niečo nevyviedlo, že toto sú lovci, a nič dobré im z očí nevyzerá. Mamka však išla napred a ja som si mohla užiť chvíľu ruka v ruke len On a ja, vlasy vo vetre,  kráčajúc po ceste osvetlenej hviezdami k penziónu, kde Info už istotne spal. Ako sme sa tak blížili, spoza krovia vyskočila pani  informátorka z klubu žien a zvolala "už idú"  Tak mala  teta Kačičková dostatok času nastaviť pekne opálené nohy do ich najlepšie vyzerajúcej polohy, čiže noha cez nohu, len tak decentne a prehodila si svoj ľahký župan na dolnej terase. Červenala som sa až za ušami. Šťastná, násťročná, prvý pocit, že sa niekomu páčim, takmer som sa vznášala popri svojej dvojmetrovej svalnatej letnej láske. Aj dievčatá, čo sa mi smiali za ružové, široké kraťasy, vyšli na balkón, aby sa pozreli čo je to za rozruch. Sandokan rozdal tetám chladené pivo z ruksaku, ako pravý dobrodruh a samozrejme povedal, že teta Káčatková je najkrajšia. Predviedol svoje svaly a drsné tetovanie na chrbte. Popri družnej debate a smiechu, keď si panie ohmatali svaly skutočného Sandokana, dievčatá a chlapci z dolného balkóna sa ma opýtali, či si s nimi nedáme pohárik. Asi ich zaujalo s akým fešákom som prišla a už som im asi nepripadala ako tá malá s mamou, ale ako krásna mladá žena v rozpuku. Chceli odo mňa i namaľovať tetovačku. Prisľúbila som, Moja duša sa od šťastia vznášala až k nebu. Sandokan si s nimi nechcel vypiť. Opýtal sa ma či spolu pôjdeme na pláž. Cítila som na sebe mamkin pohľad, no prednáška bola dlhá a moja milovaná mamenka si teda šla ľahnúť, no  Damoklov meč nado mnou visel . Po chvíli sa však rozplynul v diaľke hviezd nad nami, keď som sa bez plaviek kúpala v nočnom mori s atraktívnym plavcom, ktorý mi povedal, že pod vodou videl všetko. Neverila som, veď bola tma. A keby mamka vedela, že som nahá, uf asi by ma roztrhla ako žabu. Sladkých sedemnásť, rozohriaty piesok od letného slnka, hviezdy a presviedčanie, aby som s ním šla niekam preč, k nemu domov, alebo hocikam. Bol by sa i na hlavu postavil ten idol dovolenkárok za moje tiché "áno" a tak ma nakoniec len odprevadil k dverám penziónu a mne zostala na perách len túžba mladej ženy a oheň v tele skrývajúci sa za  zvláštny úsmev zamilovanosti. Večer som si ľahla k mamke s pocitom víťazstva, že dokážem svoju vášeň krotiť, dnes v tridsiatke mi je to i trochu ľúto. :)
Na druhý deň mi prišla správa, v ktorej bolo napísané: "Zostaň, prinesiem ti všetky ruže"
...Tie najkrajšie dovolenky boli s mamou.



















streda 25. júla 2018

Sweet & pepper spomienky

V živote som dostala dar, ktorý som mohla rozvíjať. Kúsok talentu, čo mi bol daný do vienka..
snáď to nebude len spomienka.
Na spev a skladby, čo sa niesli večerom, javiskom a stali sa mi splneným snom.
Každý jeden hudobník, s ktorým som mohla za svojho života hrať bol pre mňa darom, učiteľom a nebola to náhoda, ale zámer vlastnej cesty, ktorú si znenazdajky vybrala moja duša. Možno mám to najlepšie už za sebou alebo sa bude cesta ešte kľukatiť. Treba ju však žiť, pretože čas plynie rýchlo a to čo je teraz, už sa nevráti. Zostanú len spomienky na bohatstvo prežitých okamihov..
Verím však, že budú nové, krajšie, iné..

Odídu na chvíľu všetky starosti..
Keď šumenie vĺn prekričí myšlienky smútku, tie tu nehostím.
Tu chvíle sa menia v pekné spomienky
Nemusí to byť len raz za rok...
Chodiť z práce domov sa mi nepozdáva
nuž tomu zamávam..nateraz.
Rukou vetra, čo pohrá sa s vlasmi i šatami bielymi..
zamávam i tým, čo tvária sa že sú bez chyby
Ja si radšej zájdem na loďke na ryby
s dušou sa pri mori všetko urovná
ako s hladinou .....chvíľa prítomná.



štvrtok 19. júla 2018

svadby

Veľmi ma potešilo, keď mi asi po piatich rokoch povedal jedne šťastný pár, že ak spievam na svadobnom obrade práve ja, vraj je ten pár šťastný a má krásne deti :) Cítila som pekný pocit, že ak niečo robím s láskou, tá sa potom posúva ďalej a vráti sa.
Keď som mala pätnásť rokov, počúvala som trikrát do dňa cd Janky Kirschner a snívala o tom, že raz budem písať piesne a mať kapelu. Sen sa mi na malú chvíľočku splnil a zažila som aké to je. Vystupovať na pár pódiách a v podnikoch. Mala som z hudby skutočnú radosť a preto som ju šla aj študovať. Akoby bol svet s hudbou farebnejší. Netreba však zabúdať na to, že ak požiadame o to čo chceme a je v živote jasný cieľ, všetko sa môže splniť.  Zdá sa mi akoby deň bez tvorby nebol tým správne prežitým dňom.  Veľa snov sa mi ale splnilo. V podobe krásnych vystúpení, tvorby, realizácie. Je pre mňa veľkým darom, ak môžem vystupovať na javisku, vtedy akoby som bola doma. Skúsila som si ale aj hranie na ulici, čo bola tá najťažšia škola a taktiež hrám i na eventoch. Keď vidím spokojnosť a radosť na tvárach ľudí, viem že mám krásny dar. Som zaň vďačná. Niekedy stačí hrať a spievať len tak. Tešiť sa z jedinečnosti a je jedno kde a pre koho. Nuž zlato v hrdle je ako soľ života a radosť, ktorú môžem rozdať, z tej sa nemíňa.

Amálka



Amálka..aké výstižné meno pre krehkú vílu. Vzácne duše, ktoré nie sú tak celkom ako my, sú výnimočné a narodia sa len rodičom, ktorí v sebe majú dostatok sily.
Amálka je malý anjel, čo prišiel sem na zem, aby nás mnohému  naučil. Možno trpezlivosti, inému pohľadu na svet, možno tomu , aby sme v sebe našli kus dobrého srdca, ktoré chce pomáhať iným.
Zdravie si za peniaze nekúpime, no vieme vylepšiť život malému dievčatku, pre ktoré by to bola možnosť rozvíjať všetky dary, čo dostala do vienka. Tieto deti nemajú zlý život, ak sa k nim budeme pekne správať.  Potom ho môžu žiť plnohodnotne, so všetkým čo sa im ponúka. Vo svojej inakosti majú iný pohľad na svet, asi i krajší. Vedia sa tešiť z maličkostí. Každý pokrok, či zlepšenie zdravotného stavu je pre Amálku a jej rodičov ako východ slnečnej nádeje.
Ak je  zmyslom života  pomáhať, môžeme nájsť skutočné naplnenie. Pre Amálku, ktorá to potrebuje. Pomôcť.. Čo to prinesie vám? Možno len kúsok svetla do duše, dobrý pocit, čo pri srdci zahreje, že aj vďaka vám môže byť jeden  život krajší. Dobrý pocit sa nedá len tak kúpiť, no ak je to pre dobro niekoho iného a na dobrú vec, istotne sa ten hrejivý pocit dostaví. Aj my môžeme byť anjelmi, stačí v sebe nájsť dobro, ktoré sa zrkadlí práve v deťoch. Veď každé jedno je poklad a vďaka nim môžeme aj my žiť lepšie,
so srdcom na tom pravom mieste.

Amálka. Aké krásne meno.
Je ako víla. Krehká, potrebuje nehu a opateru.
Aj my môžeme byť anjelmi a umožniť jej vnímať cez jej zmysly žiť krajší a plnohodnotný život.
Krehká ako víla, iná než sme my, výnimočná.
Ako stebielko, čo potrebuje oporu.
Keď sa k iným deťom budeme pekne správať, svoju inakosť môžu premeniť na výzvu a rozvíjať to dobré. Každý z nás je svojim spôsobom iný, nuž skúsme si pomáhať.

utorok 10. júla 2018

Šikovnosť ľudských rúk..dala by sa zlatom vyvážiť

Kežmarok je miestom, kde každoročne ožijú tradície. Je to azda ten najkrajší jarmok na ktorý sa teším a tak som si aj tento rok zbalila kufrík s trblietavými farbičkami. Verím, že všetci, čo prišli, odniesli si radosť v podobe ružičky alebo motýľa. Tieto hobby mám už pomerne dlho. Vlastne som si začala kresliť, keď som ako dieťa vedela sedieť na stoličke. Vraj som bola ničiteľka lesov :) lebo ak moje odborné oko  usúdilo, že bodka v strede papiera je hotovým obrazom, nemohla som už predsa kresliť na ten istý papier :)  Mali sme ich doma celú hŕbu. Neboli to výkresy, ale mäkké papiere s dierkovaným okrajom. Z farieb  som mala najradšej čiernu. Tá akoby dokázala pohltiť smútok alebo strach. Na papieri sa rodili príbehy s princeznami, peknými šatami, maľovala som si sny. Dnes maľujem obraz len vtedy ak mám všetky povinnosti hotové. Vynahrádzam si to však v Kežmarku na EĽRO, kedy deťom, alebo aj dospelým ožije na ruke obrázok v podobe tetovačky na pár dní. Na dobovom remeselnom trhu môžem aj povoliť uzdu fantázii a obliecť si šaty, aké čakajú celý rok v skrini práve na túto príležitosť. V dobových šatách síce chodím aj častejšie, no tu som ešte za celkom normálnu :) Vyliečim si v tieto, pre mňa sviatočné tri dni, aj nákupnú horúčku  krásnym ručne vyrábaným šperkom, či kabelkou. Jednoducho sa  nedá  odolať. Ak si niečo kúpite práve tu, viete, že si domov odnášate hodnotu, aká by sa vytratiť nemala zo sveta. Rada podporím každého predajcu, ktorý do svojich výrobkov vloží i svoje srdce. Musela som sa krotiť, lebo by som minula celú výplatu, no tmavomodré ľanové šaty s čičmanskou výšivkou, jednoducho zvýraznia kus mojej umeleckej duše. Teším sa, že hodnota tu skutočne je, v zanietených, poctivých ľuďoch, ktorý majú šikovnosť rúk i umu jednoducho v sebe a my sa nestaneme stádom v nákupných centrách, ktoré baží po niečom z výpredaja. Sme to proste my, naša kultúra, kedy sa bohatstvo meria tým, čo človek vie.

štvrtok 5. júla 2018

najdrahší..dar

Priania k narodeninám..môžu byť v podobe veľkých hmotných darov, luxusných dovoleniek a jedál, môžu mať šat mnohých blahoželaní na sociálnych sieťach.
Najlepšie dary sa však zabaliť nedajú. Možno ani slovo nedokáže vyjadriť to, čo znamená dar spoločného času alebo len úsmev a šťastie v očiach našich milovaných.
I ten môj neznámy,
čo sa pýši mnohými pehami... je odo mňa opäť trochu starší, múdrejší, bohatší, krajší.. :)
Možno by však bezo mňa taký nebol.
Mohla by som byť aspoň tou jednou vráskou, minútou na hodinkách,
objatím, čo pohladí
túžbou po prianí
so svojim poslaním
nemeniť..
Na chvíľu sa čas spomalí,
keď ti darujem svoje srdce na dlani
zasaď ho do kvetináča, oň nemusíš sa veľa starať.
Len trochu svetla a pozornosti..
Porátam tvoje pehy na chrbte
bez nich by mi svet zosmutnel.



Návraty

Prešiel už nejaký ten týždeň od návratu z Číny a ja si vždy tak rada spomeniem na čas, ktorý ma bude v spomienkach naďalej sprevádzať. Vďaka skvelým ľuďom a priateľom som mohla zažiť atmosféru vzdialeného mesta Hongkong, aj inak než bežný turista. Bolo to opäť i vďaka vínu a láske.
Nie som veľký cestovateľ, skôr pozorovateľ a "prívesok". Taký malý v klobúku :) Zmestím sa so svojou mušou váhou i do kufra. Čo sa však týka batožiny, tam sa veru musí vojsť niekoľko pekných outfitov a kufor praská vo švíkoch, aj keď priznám sa na slovenský kroj pri prezentácii vinárstva Elesko, som celkom zabudla. Keďže som tam bola na ozdobu :) a keď bolo treba i pohár vína naliať.
Viem aj dobre utekať(nie dobre, skôr ako kurča, veď preto i eggfashion) keď by sa mi moji priatelia stratili z dohľadu, stratiť sa viem veľmi dobre, keby sa mi to stalo v tomto veľkom meste, našli by ste ma plakať na nejakej lavičke.
Nemám bunky orientovať sa, za to však verím, že sa viem pozerať.
Aj srdcom keď treba. V to dúfam..
Absolvovali sme v Hongkongu pár krásnych výletov, ktoré boli síce dosť narýchlo, ale boli a to je hlavné. Mohla som vďaka veľtrhu zažiť mentalitu ľudí v Číne a mala som pocit, že z nich srší veľká pokora. Vizitku vám podajú oboma rukami a uklonia sa. Rozprávate sa s človekom, ktorý vám príde celkom normálny, usmieva sa a jedná s vami ako so seberovným. Po chvíli si všimnete, vzácne hodinky na ruke, potom odíde domov na najnovšej Tesle. Škoda, že u nás mnohí ľudia, ktorí sú istotne smutní, predstierajú, že majú navonok veľa peňazí, no skutočnosť je iná a možno je i niečo v nich vykradnuté, ak si dúfam nie sú ukradnutí sami sebe. To by bola totiž životná lúpež. Nie všetci zbojníci sú však takí. Juraj Jánošík sa na nás z neba smeje. Nuž škoda tých krojov, ale slovenské dievčatá sme predsa krásne aj v elegantnej čiernej sukni aj sa vieme pekne usmievať a sme hrdé, že v Hongkongu naše slovenské vína veľmi chutili. Dokonca až tak, že poniektorí menší šikmookí "sympaťáci" museli veľtrh po 1. dni absolvovať na invalidnom vozíku. Hlavné je, že úsmev im zostal. Stretli sme mnohých ľudí, vytvorili sa známosti, priateľstvá i so someliermi z popredných hongkongských reštaurácií a keď si teraz pozriem fotky tých jedál aké som smela ochutnať, bola to neskutočná hostina a tak ako hudba, aj víno spája ľudí. Ryžové knedličky s krevetami, kačka na mede, na všakovaké spôsoby. Lahôdky akými nás čínski priatelia pohostili nemali obdobu.
Po pracovnom zápale na veľtrhu sme navštívili v centre mesta ( v našej špeciálnej šikmej uličke) rôzne podniky, napríklad i jeden ruský, kde boli steny vyzdobené kachličkami z vypreparovaných chrobákov.
Zaspievala som si i v jazzovom bare s kapelou, ktorá sa tam stretáva. Muzikanti sme na celom svete jedna veľká rodina.
Nech už ste na svete kdekoľvek, s tými správnymi ľuďmi sa budete cítiť doma.


pondelok 2. júla 2018

kúsok leta v pohári

Bezprostredne..
vinič dozreje..
Vtedy, keď príde jeho čas.
Netrápi sa či bude slnko svietiť a či páliť mráz.
Vinič nie je ako človek, netúži byť dokonalý.
On len dozreje
tak ako je.
Len my robíme si galeje
na tak krásnom svete.
Svet..
ten je krajší s malým dúškom v krištáľovom pohári .
Zmenia sa tie strapce hrozna ľudskými rukami 
na čosi, čo potom rozväzuje jazyk i dušu otvára..
..z pohára..
no nie z plného.
Len toľko, aby sa v ňom ten zlatistý mok mohol rozvinúť..
alebo vo vášni červenej na ústach spočinúť..
I dnes, ako už od nepamäti
dáš si pohár vína a dobre je ti.. 

sobota 30. júna 2018

Spomienky obyčajných návštev.

Koľko spomienok ostane v myšlienkach..
Tie bývajú tým najväčším bohatstvom.
Raz zostaneme všetci sami, keď pani staroba s bielymi vlasmi  zakradne sa do vrások.
Nemusí prísť s ňou i choroba ruka v ruke, no vďaka spomienkam vieme sa preniesť do minulosti, do chvíľ kedy sme šťastní boli..
I jedna návšteva mala svoje veľké čaro a zapísala sa do ďalších dní.
Môj deväťdesiat ročný dedko sa postavil na stoličku, aby z vrchnej poličky kredenca vytiahol tú najlepšiu slivovicu. Usmievam sa, srdce mám plné lásky a jeden kalíštek si s ním musím dať. Popočúvam básničky v poľštine, takmer nič nerozumiem, no obdivujem tú pamäť, ktorou na svoj vysoký vek oplýva. Ukazuje mi fotky a pri spomienke na babku nám príde trochu clivo.
Preteká nám čas pomedzi prsty, spravodlivo.
Chopiť sa treba každej radosti, ľúbiť veľa, smiať sa.
Dokonalo prestretý prehoz na posteli hovorí o pedantnom človeku a dedko nikomu neprezradí svoje "Know how" :) Cítim veľkú vďaku, keď na poličke vidím tri lupy a vytlačených pár textov z blogu. Keď sa moje slová zatúlali až do domova seniorov, kde izbu napĺňajú spomienky.
Mám radosť, že došli až k zväčšovaciemu sklíčku, ktoré drží starý otec vo svojej, rokmi popísanej, dlani.
Bez spomienok by totiž izba bola prázdna..
Keď budeme z tohoto sveta odchádzať, istotne pocítime volanie neba, nech už sme mali život akokoľvek ťažký. Vraj bola babka pekná, keď sa vydávala na cestu a do stále tmavých prameňov vlasov jej zasvietilo slnko, ktoré vyčarilo na jej tvári úsmev a mladosť.
Niekedy ju objímam v snoch.
Som  rada, že som sa chopila príležitosti, ak som spontánne prišla potešiť spoločnosťou svojich milovaných starých rodičov.
I oni sa pričinili k tomu aká som dnes, a či už som dobrá alebo zlá,
som ako peklo horúce, mám to v priezvisku. :)
Aké krásne je mať niekoho nablízku..
koho smieme ľúbiť a mať blízko toho, kto sa stará
..čo by som dnes dala..
 za to pozrieť sa do babkinho zrkadla, ktoré sa skladalo z troch častí..
Kde len teraz je? Nuž je to len čosi hmotné a my aj tak odídeme nahí,
tento čas i telo sme si vypožičali.
Keď si nájdeme to miesto pri hviezdach, verím, že nás tam bude čakať milovaná duša a my budeme ďakovať, že sme tu na chvíľu mohli byť.
Babkine naškrobené hačkované dečky, vynímajú sa na stolíku ako poklad, a ak ich aj dedko kedysi odkladal a zavadzali mu, dnes tam svietia a každým očkom pripomínajú babkinu lásku a šikovnosť.
..Či už máme rodičov, starých rodičov so svojimi povahami, náladami, očakávaniami, s pribúdajúcim vekom akoby sa v našich srdciach i myšlienkach upratalo a zostane tam čistá láska, odpustenie a je jedno aké máme vierovyznanie. Odpustenie bez výčitiek nám prináša kus neba sem na zem a tí čo odišli sa len usmievajú a tešia sa z našich radostí.
Dedko povedal, že mal dnes pestrý deň. Vraj preto, lebo mal dve návštevy.
Dve obyčajné návštevy a zasvietili mu oči.
Celý život ako zrnká piesku sa raz presype,no každému prajem nech si na neho má kto spomenúť. Ako čiperná stará teta, čo dedkovi priniesla na izbu večeru. Koľká pozornosť. Je jedno či sme inžinieri, či sme vychodili len základnú školu, tá najväčšia univerzita je život sám a aj keď život nie je vždy uhladený ako prehoz na posteli, bolo by dobré a bol by splnený sen našich najbližších, ak by vzťahy medzi nami boli hladké ako strieborné vlasy starej panej, ktorá si spomenula, že ktosi nebol na večeri.


nedeľa 24. júna 2018

veci myšlienkové

akú hodnotu dokáže nabrať i stará ošúchaná stolička, keď jej niekto dá pozornosť a daruje jej nový šat..

pondelok 18. júna 2018

farby (galéria obrazov od žiakov z výtvarného odboru.)

Pozrime sa na to vo farbách..Neodmysliteľne k nim hudba patrí. Prídite si vypočuť jej znenie v čarovnom prostredí jednej výstavy.. obrazov z tvorby žiakov výtvarného odboru Fantázie.
Ožilo opäť jedno miesto v priestoroch nad poštou, kde sa môžete zapozerať a skrášliť si deň.
Je to pre vás od nás..zo srdca.
 Môžete sa tešiť na triedne koncerty v čarovnej galérii a taktiež prísť sa pozrieť len tak.
Počas celého dvojtýždňového obdobia sa na vás tešia obrazy, aby mohli objať váš zrak.

štvrtok 14. júna 2018

Príbeh na plátne

Šálku lahodných farieb, čo žiaria slobodou, ponúkne vám maliar Igor Pančuk v jeho útulnej galérii. Ak si chcete kúpiť jeho obraz, treba si najskôr šálku kávy dať s umelcom, posedieť si, lebo maliar kus svojej duše na plátno odovzdá, v istom období svojho života, nuž je to obraz i kus sveta a prežívania vo farbách. Najvzácnejšou menou, drahšou než zlato je čas, ktorý aj maľbám vie byť dobrým kritikom. Každý príbeh má svoj rám, každá myšlienka na krásu, ešte trochu prikrášlená, keď oko maliara sa pozrie a pohľad spočinie na inšpirácii, čo túži byť na plátne nestarnúca.
Umelec, všetky predsudky rúca, nuž len sa stačí zapozerať a zavítať, na námestie, tam kde sa pestré farby na vás usmievajú. Spočiatku som výstavu nemohla nájsť, no keď som sa na ulici 1.mája pozrela spod môjho klobúka hore, uvidela som nápis na palete a strávila som príjemný podvečer netradične. Chýbala už len poézia, ktorá si však istotne miesto nájde a tak len pár prostých veršov..

Obraz netreba hodnotiť
len srdcom ho vnímať
..inak sa dívať..
Na dielo, čo vzniklo časom
prežiarilo plátno jasom.
Keď už ani čiarka nechýba,
láska k maľovaniu je poslednou bodkou..
Načúvať farebne anjelskym bozkom..

To klbko času sa nám všetkým odmotáva, no keď tu po nás čosi zostane, umelec jednoducho nestarne. Svojou tvorbou zachytáva..to vzletné, nadčasové..

Páčila sa mi aj myšlienka tohoto výnimočného maliara a človeka.
On by vraj milovanej žene nekúpil prsteň, alebo drahokamy, vždy by jej daroval kvety..
Možno i tie, ktoré na jeho plátnach ožili..



závislosti

Rozmýšľam nad tým, od čoho všetkého som závislá..Zisťujem, že tých závislostí, ktoré mi šarapatia život a myšlienky v hlave, keď sa mi samej so sebou ťažko žije.. nie je to alkohol, ani hracie automati.. Som závislá na láske, na úspechu, na práci. Akonáhle sa mi stane,že dva dni niečo významné nerobím, nejaký projekt alebo nechystám koncert, zosťujem že som akási celá bez seba a že rýchlo musím ísť aspoň cvičiť na gitare, lebo by ma chytila akási pochmúrnosť vlastného nečinného bytia. A tak na tom behu ako pokusná myš v kolese bežím a bežím, lebo od detstva žijem v kruhu povinností večných. Zrazu som dospelá a ja stále  v tom kruhu bežím, nie a nie vystúpiť a ak aj áno je mi zrazu čudne. Bola sm cvičiť, čo už s tou chorobnou aktivitou, a pri brušákoch s fitloptou mi prišla do myšlienok akási zmena. Prečo? Veď ja nemusím. Môžem si ten život jednoducho užiť. Práca cez školský rok, práca v lete..a kde je radosť? Zistila som. Teda vo svojom podvedomí som to vedela už dávno, že takto to ďalej nejde. Neplánujem si oddych, adosť, pokoj, ale len prácu a ak by som nepracovala nebola by som to ja?. Padáme niekedy od únavy ako hnilé hrušky, rozdávame energiu na všetky strany.. Dosť. síce sa spočiatku usmievam trochu nakrivo a sarkasticky, že som prežiarená láskou a svetlom ( ako na skvelej joge) usmievam sa nasilu, láska a svetlo, som naplnená nekonečným okamihom bytia, ležatá osmička. Spočiatku nasilo a so značnou dávkou sarkazmu.. ale verím že ten pokoj a spokojnosť seba samej so sebou sa dostaví a prajem tú spokojnosť všetkým. Pretože nikto nás nedokáže tak dobre skritizovať a ohodnotiť ako my sami. Nuž zajtra je piatok.. a ja pracovať nemusím. Veď od roboty aj kone dochnú.
túžim teda radšej zmoknúť
nechať dážď nech tie závislosti zmýva
len spomaliť a zvýšky sa dívať
ako preniká pokoj
do všetkých kútov ..treba poupratovať
prestať svetu dokazovať
o dokonalosti ktorou už sme..


utorok 12. júna 2018

kvet

Len objať kvet do náruče dlane..
nedeľná prechádzka, ktorou prečkáme týždeň pondelkový
ponoriť sa do dažďa
aby vedel si, že nie som každá
včerajšia
Daždivé počasie škaredé nie je
keď ma tvoja prítomnosť pri srdci hreje,
pred dažďom i pod šatku sa skryjem
len nie pred láskou, tá nech prší povodňou do našich ciest..
Či už sú kľukaté, smerujú nahor alebo dolu
dvom sa krásne kvitne spolu...

pondelok 28. mája 2018

Voňavý prístav, Úsmev..šťastie vytvára

Cítim sa ako po liečení duše. Chcela by som si ten pocit zachovať čo najdlhšie a kým sú spomienky čerstvé, zachytiť v slovách čaro diaľky. Bude to tá najlepšia letenka, ktorá sa dá použiť kedykoľvek. Rada by som vás previedla po krásach veľkomesta z toho  môjho pohľadu drobnej ženy (tam som si taká nepripadala) :) a napísať všetko to, čo sa mi za posledné dni podarilo zachytiť. Do takých diaľok nechodím každý deň, no potulky na cestách mi dali toľko bohatstva, že sa s ním rada podelím. Vyhliadka na Sky Terrace v časti Victoria Peak je tá najbližšia zastávka, ak chcete vidieť Hongkong z vtáčej perspektívy. Fotka stojí za to, aj keď si najskôr odstojíte hodinu v rade. V tomto meste kde žije v priemere šesť tisíc obyvateľov na kilometer štvorcový to inak ani nejde. Vláčikom,ktorý bol podobný ako naša zubačka v Starom Smokovci, sme sa vyviezli až na miesto, kde sme mali mesto ako na dlani.
V Hongkongu sa to hemží farbami, vôňami, hlukom, ruchom. Po pár dňoch sa na to dá zvyknúť a rušné mestské uličky majú nezameniteľnú atmosféru. Kráčate s davom a sem tam po ulici prebehne aj nejaký ten "sympatický" šváb. :) Svetlo výkladov zatieni hviezdy a aj keď sa zotmie, máte pocit, že je deň. I noci tento prístav ožíva a pozýva ľudí do vysvietených obchodov známych módnych značiek. Nechýba ani Ikea, kde je raritou vidieť stoly a stoličky vo veľkosti ako pre bábiku. Byty sú tam maličké, takže sa prispôsobuje i tovar. Neviem si predstaviť, žiť v tak malom byte ako mnohí v tomto veľkolepom meste a prádlo vešať nad okno. Keď sa však pozriete do tváre týchto, zväčša drobných šikmookých ľudí, vždy sa na vás usmejú, nehovoriac, ak sú  zamestnancami na letisku alebo na stanici, vždy sme sa stretli s ochotou a prianím pekného výletu v ich krajine..
Naše maličké Slovensko.
Náš kúsok malej zeme
 a aj tak sa niekedy naparujeme.
Keby radšej malý kúsok pokory
dvere nám v srdci otvoril.
 K ľuďom a k sebe.
Vedeli by sme čo chceme. 


Mohli by sme častejšie vnímať pocit, kedy nie je treba za niečím sa ponáhľať. Len si vychutnať atmosféru, ktorá na tomto čarovnom mieste nie je náhodou.
Vnímala som to celkom po novom.
Nie ako sprostredkovane cez film alebo dokumenty.
Dnes sú to momenty a ja spomínam do budúcnosti, že vrátiť by som sa tam chcela.
Nešla by som však lanovkou. Prešla by som si všetkými schodmi, ktoré sú metaforou životných prekážok a v myšlienkach venovala modlitbu soche Veľkého Budhu, čo sa večne usmieva.
Aj ja by som si rada zachovala v duši ten náznak pokojného úsmevu..
Možno by mi viac bolo do spevu.
Cez prekážky vznášať sa ako vo vetre.
V súhre okolností.


Mesto Hongkong  má skutočne mnoho vôní a svoju nefalšovanú atmosféru, na ktorú som si po pár dňoch zvykla. Všade je plno ľudí, chvíľu by mi trvalo kým by som sa zorientovala v metre, no akonáhle sa do toho dostanete, môžete si pozrieť za krátky čas tie najkrajšie známe miesta.
V meste Ngong Ping, neďaleko Hongkongu, sme čakali na lanovku v dlhočiznom rade približne hodinu (keďže nie sme ranné vtáčatá) :)
 Preniesť sa však až k soche Budhu prinieslo do spomienok ďalší obraz  a na chvíľu som si predstavila aké by to bolo mať krídla v kŕdli vtákov sťahovavých.

Bol pokojný, usmieval sa na nás a mne napadlo, že pre čosi..
Treba tú cestu prejsť a túru cez horu posiatu množstvom schodov jednoducho zažiť po vlastných. Vtedy by bol zážitok umocnený o čosi viac.. Aj keď výhľad bol taktiež pastvou pre oči. Budha sa však svojim pokojným úsmevom pozerá akokoľvek prídete..
Ste vítaní ocitnúť sa v celkom  inom svete, zrazu vás  prekvapí  pocit čírej pravdy.
Sila atmosféry vás  jednoducho prinúti zastať, kochať sa, možno i plakať, no cítite sa zrazu požehnaní a akosi lepšie.
Priniesla som si odtiaľ náramok, vraj aby som bola viac šťastná.
Keď si predstavím tvár Budhu vytvorenú na tejto gigantickej soche, budem raz možno i ja tak pokojná, nájdem tú pokoru a svet bude jednoducho krásne miesto
..veď on už je..
keď človek po vlastných chodiť smie
keď v duši láska znie
keď mnohé sa smie
úsmev mníchov.. pripomenie...

sobota 26. mája 2018

Hongkong

Nemám vysnívanú destináciu, no ak sa mi naskytne možnosť rada navštívim hoc akú krajinu na svete.  Tak sa stalo i teraz a pohľad z lietadla na všetky tie ostrovčeky v Juhočínskom mori mi jednoducho splnil sen. Mala som pocit, že žijeme v kúzelnom svete, kde sa z jedného konca zeme dostanete na druhý len za jedenásť hodín. Je to tu celkom iné. Teraz už rozumiem turistom z Číny, prečo chodia po historickom centre Bratislavy "čumia" na Čumila s fotoaparátmi v ruke. Industriálny štýl rovných betónových stavieb odráža horúci subtropický vzduch, ktorý sa strieda s chladom klimatizovaných priestorov. Okno na hotelovej izbe sa otvoriť nedá. Možno z bezpečnostných dôvodov, no tak trochu sa prejavila moja klaustrofóbia. Dať si však "drink" na dvadsiatom siedmom poschodí s výhľadom na toto moderné, veľkolepé mesto je jednoducho skvelý a hoc sa i to okno otvoriť nedá, otváram teda svoju myseľ i srdce čomusi novému a istotne sa vrátim domov obohatená krásami cestovania. Ochutnala som i pravé ryžové rezance a na raňajky bohatý výber všakovakých jedál z tradičnej čínskej kuchyne. V obchodoch a hoteloch je veľmi čisto, taktiež aj na letisku a stanici. Postarajú sa o vás, ak sa potrebujete z letiska dostať do hotela. Dostanete nálepku na kufor i na tričko, počkáte, drobný pán so šikmými očami vás, aj skupinku ľudí zavolá a odvedie k autobusu, kde vám bez problémov aj pomôžu s kuframi, v prepočte za 30 eur na osobu, retro taxík by vyšiel  podstatne drahšie. Autá tu jazdia na ľavej strane ako pozostatok britského systému.
Všetci sme ľudia jedného sveta, spájajú nás oceány.
Hongkonk..mesto alebo štát? Rýchlo sa rozvíjajúci, rušný.
Teším sa však domov na ten tatranský vzduch, ktorý by som za nič na svete nevymenila :)

nedeľa 20. mája 2018

Duša odetá do hebučkej srsti



Duša odetá do hebučkej srsti
aj smútok ma opustí.
Pri tej dokonalej frekvencii.
...mali by patriť medzi sveta divy.
Tie stvorenía nemé
vďaka ktorým príde radosť k tebe..
Úsmev len tak.
Keď sa ktosi díva
s láskou a oddanosťou.
..neodíde..
Čaká na každodenné chvíle 
mojich návratov.
Ráno sa budím,
na tých modrých očí budík.
To biele "páperie" ma nesúdi.
Ani ja by som už nemusela,
a tak všetky pekné mená
mohli by ako motýle pristáť
na štvornohých priateľoch,
Mačky..
v byte nemám iba šaty a čačky..
Aj vďaka nim je pár izieb domovom.


Coco Chanel vraj povedala, že mačka je duša obalená do hebučkej srsti. Akú pravdu mala. Tieto stvorenia ani nemusia vedieť rozprávať. Vycítia viac než dokážeme my ľudia a asi aj preto sa poniektorí obklopujeme ich spoločnosťou. Aj ja som si vysnívala svojho dokonalého spoločníka, ktorý je navyše úžasným terapeutom. Ráno mám úsmev na tvári, keď vedľa seba počujem tú frekvenciu mačacieho pradenia.

Dnes si už ani neviem predstaviť aké by to bolo bez jedného štvornohého člena rodiny. Už je to pár týždňov, čo sa toto stvorenie prispôsobilo môjmu režimu a okrem miesta v mojom srdci rád zaberá i miesto pre šaty. Pravidelne kontroluje, či sú dobre vyžehlené. Prichytila som sa pri tom, že keď sa vraciam domov, usmievam sa. Je to nesmierna zmena, lebo sa mi častokrát stáva, že idem domov unavená a zamračená. Teraz keď vidím tú bielu "huňu" na balkóne ako na mňa čaká, na svojom mačacom hrade, teším sa domov. Dlho som uvažovala, či mám mať štvornohého kamaráta. Je to predsa zodpovednosť, o zvieratko sa treba starať a z toho vyplýva ďalšia povinnosť. Avšak Táto skvelá povaha Ragdoll kocúra Jasona mi jednoducho spríjemňuje život. Mám niekedy pocit, že on sa stará o mňa. O pohodu, úsmev, pokoj a to sú veľmi dôležité atribúty. Dokonca občas chodíme i na prechádzky, čo je celkom rarita :) Nie každej mačke sa to páči, no Jason beží na vôdzke popri mne. mám ho od chovateľov tohoto plemena z Košíc (Cassovia Dolls). Sú to úžasní ľudia, od ktorých viete, že mačička k vám pôjde vychovaná z lásky so všetkými návykmi, ako sa na slušnú mačku patrí :) Keď mi povedali ako sa volá, skoro som odpadla. Ak si chcem oddýchnuť pri filme len tak bez premýšľania, mám rada tie akčné s Jasonom Stathamom. Vtedy mi skutočne nič nechýba :) Áno, Jason je občas i akčný, čomu nasvedčuje i toaletný papier po celej kuchyni, keď som raz zabudla zatvoriť dvere na wc. Alebo aj prevrátená klietka s andulkami. Tie našťastie zostali bez ujmy na zdraví. Len sa Presťahovali o poličku vyššie.
Vyššie sú však aj moje kútiky úst, keď je vďaka kocúrovi i moja duša pohladená.






sobota 5. mája 2018

Prvý deň v Toskánsku

Je to tu ako namaľované. Krajinu zdobia tmavozelené tuje a všetky farby miest a výhľadov sú prevoňané olivovníkmi.
Čas tu nie je rýchly.
Práve naopak. Ak by aj na oblohe bol upršaný mrak, bez tmavej farby by tá svetlá nevynikla. Vyvážená chuť zastaveného času a talianskeho vidieka v Lornane sa spája so zážitkom letiacich vtáčích poviedok, ticho v trepotajúcich krídlach.
Cestovanie dodá človeku nadhľad a každý pohľad na novú krajinu zapisuje do nás pravý príbeh života. Môžeme kráčať po jeho stopách, lebo ako inak by to malo byť?
Ako by sme si mohli okoreniť bytie ak nie spoločne so skvelými ľuďmi a rodinou.
Ušetriť si čas na výlet a na tešenie..
To je to korenie, to je buket vo víne slnečnom.. Tak ako toskánsky kraj, tak nech i v našich srdciach je toľko svetla.. 

streda 2. mája 2018

Harfový koncert


Prišli, zahviezdili..Nechali nám tu trochu z toho ich sveta. Nám zostala inšpirácia a vždy keď si spomenieme, bude to spomienka na svetlo zasvietené cez harfové struny. Je to celkom iné, keď už hudobný nástroj ovládate dokonalo, môžete sa už len hrať. Nechať znieť piesne i skladby, akékoľvek sa vám páčia. Aj tie s komplikovanou harmóniou, a aj tie o dvoch akordoch. Hity od Madony alebo Spice girls, obliecť sa nekonvenčne a len si to jednoducho užiť. Tak sme si minulý pondelok mohli vychutnať  vystúpenie dua Cray Chicken. Skvelej Sabine James a Jakuba Rizmana. Koncert by sme mohli opísať jedným slovom "wau".
Aké dôležité je v dnešnej dobe hrať sa a zachovať si v sebe to vnútorné dieťa, ktoré nám častokrát pomôže prežiť v realite. Staráme sa oň? Alebo sme sa stali  prísnymi dospelými ľuďmi? Ak aj áno, tento koncert nám pripomenul aké to je zabudnúť na všetky starosti a vychutnať si hudbu inak. So svetelnou šou rakúskej umelkyne Sabine a bezstarostného umelca Jakuba , ktorý hru na harfu ovláda tak dokonalo, že aj Vivaldiho koncert zahral bravúrne spoločne s našou absolventkou.
Zaznel aj školský orchester pod taktovkou Jozefa Štrbku.
Skladby v podaní hrafistov boli ozdobené vždy iným kostýmom, to bolo tiež čosi nové a hudba chcela byť zrazu  hravá. Aj tá klasická mala veselé blahodárne účinky na dušu. Hrali sme spoločne s harfou, hrali na klavíri,hrali v orchestri a hlavne sme sa hrali
Zasvietili, zahrali, zahviezdili.. Nechali nám spomienky a zážitky na krásnu hudbu, piesne..
Nevšedne zahraté na harfách.

nedeľa 29. apríla 2018

príhovor, článok

„ Čokoľvek robíš, rob najlepšie ako vieš „ Baťa"
Pár slov o spomienkach.
Pred jedenástimi rokmi, vyzbrojení jednou špachtľou, štetcom a rebríkom sme vošli do suterénu základnej školy. Vraj ideme rekonštruovať. Moje priateľky sa na mňa pozerali s obavou a nádejou že ma tá syzifovská práca o chvíľu prejde.Snažila som sa v priestoroch bývalej jedálne odlupovať opadanú omietku a ani tucet robotníkov by tú miestnosť, čo mala byť tanečná sála, nedalo do kopy za týždeň práce. Mala som strach. Klopali sme na dvere, ktoré sa nám spočiatku neotvorili. Skúsili sme teda zaklopať na iné. Naše ručne maľované plagáty sa len opatrne usmievali na okoloidúcich, no priniesli nám prvých dvanásť žiakov. Prvý tanečný tréning bol bez prehrávača, nevadilo to, veď sme si mohli spievať i lúskať, rytmus máme predsa v sebe. Nebol žiaden klavír, husle ani gitara. Mali sme však svoje vlastné hudobné nástroje a bez váhania sme ich vypožičali tejto čerstvo vytvorenej inštitúcii, ktorá bola spočiatku len tanečným klubom. Spočiatku sme boli takzvanými podomovými učiteľmi a výučba sa konala každý deň na inej ulici (dnes tak učí moja spolužiačka v Ríme) Vzájomne sme sa povzbudzovali a podporovali slovami ako napríklad:"Nevadí, že máme len piatich klaviristov , alebo, že tanečný odbor navštevujú len dve skupinky žiakov. Chuť dokázať,že sme tu a chceme učiť inak, hlavne srdcom a s osobným prístupom nás zaviedli do Batizoviec, kde sme v roku 2008 získali súhlas na založenie školy. Bolo však treba vydržať rok bez potrebných financií. Povedali sme si,že to vydržíme a pomôže nám banka. To sme už vyučovali v základnej škole Batizovce a vo veľkej sále internátu vo Svite. Cestovali sme malým červeným autíčkom značky"seicento" Inšpirovali sme sa všetkým čo oko videlo a aj všetkým tým čo je neviditeľné, čiže našim pocitom a intuíciou. Všetko sa však podarí ak to čo robíte, je s láskou a odovzdaním. Administratíva prebiehala v obývačke na zemi. Síce v úhľadných kôpkach ale v celom priestore / pamätáš Ferko ?/. Vraj bolo treba aj nejaký nový počítačový program a taktiež aj nutnosť kúpy prvého počítača. Teraz rozumiem tým ľuďom, ktorí si možno za chrbtom ťukali na čelo či sme vôbec v poriadku a či máme všetky kolieska pokope. Veď vytvoriť súkromnú školu len tak neisto a na kolene , to chce poradnu guráž.
Keď som nočným vlakom s obrovským obalom žiadostí a povolení cestovala na ministerstvo školstva,výsledkom bolo veľké šťastie a zadosťučinenie za našu odvahu urobiť dobrú vec a vychovávať k umeniu viac sviťanských žiakov. Medzitým sa budovala prvá tanečná sála. Koľkokrát nás vytopilo Janka ? Podlaha to párkrát nevydržala. Vždy sme si však navzájom pomáhali Moja dcéra priviedla prvé pani učiteľky – spolužiačky, ktoré presvedčili žiakov a rodičov o svojich kvalitách. Majka každý deň cestovala z Košíc, Monika zo Žiliny. Huslistka Monika ponúkla vyučovanie v Spišskej Teplici a druhá Janka vo Svite a Batizovciach. Naše prvé logo bolo nakreslené len ručne na kúsok papiera. Prvá doména s textom, prvý zakúpený klavír, prvý obrovský úspech koncertu so standing ovation, kde tak ako diváci aj my sme cítili ničeo magické, nadčasové, kus umenia, skvelých nápadov pospájaných do jedného neopakovateľného celku.Nadšenie žiakov, nadšenie naše, váš potlesk počujem ešte i dnes „ Dokázali sme to „ Teraz, keď sa zdá akoby škola Fantázia bola v našom meste odjakživa, len sa pousmejem, že škola bola vpodstate vymyslená pri káve. Nie je podstatné za akých okolností, dôležité je, že tá myšlienka sa stala skutočnosťou, dnes sme tu a verím že sme vytvorili skutočnú hodnotu. Ďakujem všetkým, ktorí sa prácou či radou podieľali na krásnom umeleckom projekte hlavne za prejavenú dôveru, ktorú dúfam nesklamem.
Jednoducho som si pred desiatimi rokmi priala nájsť niečo iné, ten vzlet duše, kedy by umenie kvitlo. Umenie hry na hudobný nástroj, či umenie tanca alebo kresby, odovzdávať tak aby chytilo za srdce. Vášeň, ktorá má prechádzať do lepšieho sveta, len ju nebrzdiť, nebrániť, nezakazovať. Otvoriť jej dvere dokorán a podporiť tú nadčasovosť umenia v ďalších generáciách. Umenie je niečím, čo vie vyletieť vysoko do neba a ja som si len úprimne priala dať tejto myšlienke krídla. Silné, zachytené v základoch hudobnej náuky, páperové ako ľahkosť tanečných krokov.. Dve krídla, aby sme mohli hrať spoločne ako jeden veľký orchester, tanečná choreografia, naša krásna, nefalšovaná a jedinečná Fantázia..







štvrtok 26. apríla 2018

Vôňa šťastia

Ten deň mol iný než ostatné . Nebo bolo akosi bližšie. Dívalo sa na nás s prianím, s nádejou v dobré časy. V prežívaní obyčajného, ktoré sa v ten moment stalo tak vzácnym. Sníval sa mi sen, ktorý sa možno ani v tomto svete neodohral. Nebol to len prázdny rám.
V živote, ktorý je len okamihom sa  momenty šťastia do nás hlboko zapíšu..
Do maľby krás.
Bolo to v nás ..
niekde pri dúhe, ktorej farby sa sa vliali do duše potokom spájajúc naše dlane.
Je jedno čo sa stane. Lebo čistota a rýdzosť citu sa niesla ovzduším ako vánok.
Na krídlach motýľa
občas sa mi zasníva, že si môžem uložiť tvár do tvojich dlaní a nechať všetko tak,
počuť len slová o tom, že mi rozumieš.
Ticho je ako balzam na dušu a v ňom počuť tlkot srdca, vôňa sa nesie priestorom a ja túžim po večných časoch kedy je všetko iné. Nebo akési modrejšie, tráva zelenšia, aj vzduch vonia krásne, keď ho dýchaš ty, a všetky sny sú slnkom prežiarené,
ako deti zeme.
kráčame bosí, nenechávajúc žiadnu stopu a tak pridám do kroku, lebo ešte chcem sa smiať a žiť.. prosím ešte príď,
chvíľa čarovná, ktorú nik mi nevezme.
Pozerám sa na útržky života, prekračujem rieku a dúfam, že už to nebude bez smiechu.
Cítiť sa doma je za všetky slová.
Keď zatvorím oči, v predstave mám moje sivé dlhé vlasy čo o pár minút budem mať, cítim vôňu tabaku.. Dívaš sa na mňa ako bosá v záhrade polievam kvety, čo láskou kvitnú..   Aj nám vykvitla chvíľa, kedy už viem, že to najkrajšie sa mamonou nemeria, to skutočné bohatstvo je v pohladení, v pravde, v súznení duší, keď mám pocit, že musím ..
Vrátiť sa tam kde sme doma, kde netreba slová,
kde sa skloníš a len pre mňa odtrhneš kvet..

nedeľa 22. apríla 2018

smiech

Dôležitosť smiechu a radosti by nemala chýbať a treba robiť všetko preto, aby nikdy na tvári smiech a úmev nechýbal..Smiech je tou najlepšou tabletkou na čokoľvek..hlavne mať okolo seba spriaznené duše.

piatok 20. apríla 2018

Si mi drahý..mám ťa zdarma..

"Drahá, som z teba hotový"
"Nuž, nechaj si tú hotovosť" :)
Koľko viaczmyslov sa skrýva v jednom slove. Nieže by som bola tak malicherná mamonárka, no akosi spontánne to slovo zo mňa vyletelo bez varovania ako keď sa na chodník rozsypú drobné. Kto z nás by sa nezohol? Ohýbajú nás hmotné statky?  Ženieme sa za nimi aby sme si potom mohli sadnúť na verandu domu a povedať si: "Mám na to" Peniaze sú však prejav hojnosti a je lepšie byť zdravý a bohatý ako chorý a chudobný :)
Viem  čo je to tvrdá práca na sebe a viem čo obnáša venovať jej mnoho času, ak však práca baví, je to požehnanie. Život ujde a nejakú tú hotovosť v kapse vždy treba mať. Navyše keď som taká drahá :) Drahé by však mali byť všetky ženy. Vedieť, že by mohli byť rozmaznávané svojim drahým a cítiť sa ako drahokam. Keď si však sami sebe doprajeme, aj to hmotné šťastie sa započíta do peknej chvíle. Byť bohatý. Je to slovo a  keď ho rozdelíme, nájdeme slová dve. Boh a ty, alebo si to môžeme pomenovať ako chceme..
Usmiaty.. úsmev a ty.. Zrazu je na svete božsky.
 Skrýva sa v slovách čosi vyššie než my a sú to akoby šifry, ktoré ak dobre rozlúštime máme ten správny recept. Napríklad slovo celebrity (celé britké) alebo slovo jedlo (jed) .
Jesť nám veľa netreba, mohli by sme sa otráviť a to by bolo  otravné. :) 
Mať...
Nič nemôžeme mať, no ak máme našu mať, máme všetko.
Nič však nemáme vo vlastníctve, ani smrtka nezbohatne a ani si kosu s peniazmi-prachmi nenabrúsi, keď zostane len prach..
To, čoho je  najväčší dostatok, to sa kúpiť nedá.. Dostatok lásky, svetla, kyslíka, času..
Vpodstate  nemáme nič a pritom veľké bohatstvo, ktoré prináša nádych.
Vzduch..
Je ho na svete neúrekom, nezávidíme si ho, nepochybujeme.
Mám síce radosť z nových šiat, ten chvíľkový šat, keď už dávno 70 sukien mám, možno sa aj nevydám. Mať manžela, mať niekoho..
Máme seba a to čo je teraz. A či už nám robí radosť kytica "Happy hour" ruží alebo jedna sedmokráska, všetko sú to krásne kvety a pokiaľ človeka netrápi bolesť vlastného ega je zahojený a za vodou.
Či už si tú novú kabelku doprajem, alebo nie, na tom nezáleží. Nevlastníme nič a nikoho. Máme len náš dych, jedno srdce, jednu peňaženku, a ak je z čoho a ak aj nie, nech je v nej prievan.
Stojí za to, mať plné priehrštia radosti.
Záleží najviac na momentoch, kedy sme skutočne šťastní a šťastie stojí 0 eur.
Kedy? Teraz.. aby nás to neskôr nevyšlo draho.




streda 11. apríla 2018

..bez podmienok

Som rada, keď som mladá a taká neaktuálna, keď dva týždne po veľkej noci
píšem čosi..
o veľkonočnom pondelku..
Dúfam že ste sa popolievali, lebo všetky kvety zeme potrebujú vodu. :)
Nebolo by to na škodu,
kým život dopíše poslednú slohu..
piesne bytia.
Kým ešte dvaja do taktu valčíka cítia
svoje kroky..
kým v rukách držíš moje boky
Na chvíľu nemať pochýb,
že to nie je len cit plochý..
Tá krása ma priam omína
ako sa večer mení krajina
Koľko farieb je v nej.
Počas dňa..
Vystrieda sa v nej modrá, fialová,
večerný pocit oblohy, vtedy keď sa na chvíľu zastavíme.
Večernica privíta noc.
Veľkonočný pondelok, ktorého čas sa minie, no miňme ho spolu.
Večerným pohľadom, aprílovým vzduchom, nádychom.
Nemusí to byť o niekom, stačí keď o nás..





streda 4. apríla 2018

príhovor, deň učiteľov

Rada by som vám povedala, čosi o dvoch pojmoch. Učiteľovanie a Učiteľ..
Aspoň teda z toho hľadiska ako to vnímam ja.
Učiteľovanie.
Nie každý z nás mal o svojom povolaní vždy jasnú predstavu. Po zhliadnutí filmu Anna zo zeleného domu by azda každá chcela byť učiteľkou.
Ako sa však vysporiadať s týmto náročným povolaním?
Kvapka po kvapke preteká naša trpezlivosť..za každého počasia. zachytávame si ju v našich rozvrhoch, aby z nej ešte čosi zostalo, a predsa jej  nikdy nie je tak málo, aby nebolo pre čosi pre tie oči žiakov plné očakávaní.
Učitelia, učiteľky..
Ľudia, ktorých si pamätáme celý život a dnes sme to my, rozdávame, čo vieme.
Sme tak nenahraditeľní, verní tomu svojmu umeniu, ktoré nikdy nebude gýčom
alebo len slovam o ničom.
Vždy bude lepší svet vďaka nám..
Zvoní..Na lepšie časy?
Pokiaľ tu budú deti, dážď do duše človeka vďaka vzdelaniu vždy pršať bude..
Zaprší
do duší
Dostane sa do uší a do srdca cez písmo, prostredníctvom ceruzky v pravej alebo ľavej ruke čosi, čo otvára nový obzor a dá vietor do plachiet.

Učiteľ je ako svetlom v tme. Takým z ktorého nikdy neodbudne. Alebo áno?
Áno..učiteľ odovzdá  naozaj mnoho zo svojho času  pre svetlejšiu budúcnosť. Pre lepšie rána a niekedy to nie je žiadna sláva, no nie sme len tí, čo rozdávajú včeličky, občas sa aj my musíme postaviť na špičky,
"Ktože to zas vyrušuje?"
..Prejsť cez všetky tie chodníčky toľkokrát, koľko je septembrov v našich mladých letách..
Čo všetko zažijeme? Koľko žiackej horlivosti, toľko i presviedčania a našej bravúrnosti  byť dobrým príkladom..
s pokorou..
Kto jej má viac, keď táto obeta neraz prinesie i ovocie trpké?
Je dobre mať doma pohár vína a prehltnúť horké sliny..
To, čo robíme nie je zapísané medzi sveta divy..
Kto sa však diví, že i vlas sivý
neraz sa vkradne..
zradne..
Dávame tak veľa
zo seba..
Zaslúžime si každé jedny prázdniny.
Tešíme sa vždy, keď je pred nimi..
Záhyby triednych kníh v šanonoch, peračník plný pier a na perách múdrosti, ešte úsmev do aktovky, jedny vreckovky, ak si niekto zabudne nos vyfúkať. Pripravení aj pofúkať.
Obyčajne, bez predsudkov, prispieť do sveta aj svojim kúskom..
Byť aspoň malým čriepkom v pamäti žiaka..



piatok 30. marca 2018

Dotknúť sa krídlami..

Byť milovaný je asi ten najkrajší cit, a cítiť sa tak je veľké požehnanie. Tam kde je láska, tam nie je miesto pre zlo, cez to dobré ho jednoducho nie je vidieť..
Milovaní sa môžeme cítiť i vtedy, keď robíme prácu, ktorá je nám zároveň  odmenou.
S Martinom Skubanom sme spoločne hrali na veľmi peknej akcii v Handlovej, kde sa zážitkový večer tvoril vďaka umeniu skvelých kuchárov a aj vďaka hudbe, piesňam, ktoré boli hrané zo srdca. Zaznel pre nás i pekný názov ako by sme sa mohli volať a priletelo čosi.
Na chvíľu mi to nahnalo dážď do očí.
Ballad Butterflies..
Prečo? Snáď hudbou,piesňami vieme dotknúť sa krídlami motýľa ľudskej duše a prebudiť to dobré. Radosť, smiech a všetko to, čo spôsobí akési povznesenie.
Letmo..
Dotknúť sa ako motýľ kvetu
priniesť krásu tomuto svetu.
Také sú piesne Martina, verím, že i pár mojich je takých a keď sa spoja dve gitary, dve krídla
možno hovoriť o lietaní, a ten kto nevie, my ho radi našou hudbou lietať naučíme.
Bez predsudkov vypĺňame priestor, ktorý skrásnie
Letmo..
dotknúť sa krídlami motýľa
zabudnúť na to,čo omína
..nadnesenie
snenie
pohladene a aj rockové sólo
také to bolo..
Všetci tí čo prišli vychutnať si mohli okrem dobrého jedla i pokrm pre dušu..


pondelok 12. marca 2018

Na šťastný život

Jedným z najkrajších zážitkov ktorý si človek môže dať je čosi vidieť, zažiť..lepšie sa nám potom dýcha, keď  si dovolíme niečo zažiť, niečo viac než len všednú každodennosť. Vždy sa to dá a to magické slovné spojenie "dovolím si" môže ozdobiť aspoň nevšednú chvíľu. Vyberajme si. Ako z tých vyberaných francúzskych syrov, kde sa môžete rozhodnúť medzi dezertom alebo lahôdkou k vínu. Ak sa rozhodnete pre dezert, dostanete i akýsi predzákusok. To naozaj vedia len Francúzi. Okrem toho, že vám k hlavnému jedlu ponúknu ich špeciálne chrumkavé bagetky a už i k raňajkám si môžete dopriať vychladené pravé šampanské. Netreba hľadať vždy len špeciálnu príležitosť na pár krásnych dní strávených v Cháteau ´d Etoges . Čo sa týka toho chrumkavého pečiva, nuž z takého sa istotne  nepriberá. Čím to je, že Francúzi sú akýsi šťastnejší?. Žeby to bolo tým, že ich pracovná doba je týždenne len tridsaťšesť hodín? Usmievajú sa, aj keď som zahliadla, že jednému pánovi primrzlo predné sklo na aute. U nás je to bežné, no istotne sa neusmievame keď nás sused pozdraví..ak vôbec. Nebežia za niečím, tak ako my..niekedy sa zbytočne  za čímsi pachtíme, za peniazmi, za krásnym domom, či autom, tak veľmi chceme byť úspešní a mne  napadlo, že by som najradšej sedela niekde v záhrade,  kŕmila sliepky a hladila mačku a bolo by mi jednoducho dobre. Nemám chuť byť stále úspešná produktívna emancipovaná žena.. Chcela by som sa i ja tak často po francúzsky usmievať, i bozkávať sa :) a mať proste čas. Na seba na svojich najbližších, na skvelé šampanské ako vo vinárstve Fleury, ktoré sme navštívili hneď v prvý deň. Touto značkou  skutočne nič nepokazíte. Mne osobne chutilo ružové. Namiesto tých ružových okuliarov, aby ma z nich neomínal nos keď sa ich tak naivne snažím nosiť deň čo deň. Šampanské Fleury v dedinke Courteron. Po tejto značke môžete siahnuť a jednoducho nechať bublinky nech rozvíria v myšlienkach len tie pekné veci, zlé niekam vyšumia a môžete jednoducho byť, dýchať a vychutnávať si každý neopakovateľný okamih. To je asi  tá pravá podstata šťastného života.

sobota 10. marca 2018

Koncert v rodinnom kruhu

Ďakujeme, že ste prišli. Počúvať, zatlieskať, usmievať sa na žiakov, ktorí sa skutočne snažili vylúdiť čo najkrajší tón zo svojich hudobných nástrojov. Vďaka hudbe sa môžeme  cítiť ako v rodinnom kruhu aj keď v hudobnej teórii je kruh kvintový a  kvartový :)
Umelecká škola však nie je nejaký voľnočasový krúžok.
Je to škola v ktorej sa treba i učiť a svoje domáce úlohy  hrať, občas zaspievať a tak dookola.
Netreba sa báť vystupovať pretože by bola veľká škoda nechať si tie milé skladbičky len  pre seba.
Všetci diváci, ktorí nás prišli podporiť,nesmierne sa teším, že vás bolo požehnane,
počuli  tóny gitary i huslí. Sú to nástroje, ktoré si môžeme vziať všade so sebou. O klavíri sa to na nešťastie povedať nedá, no kamkoľvek pôjdete môžete natrafiť na opustený, smutný klavír, ktorý len čaká kedy na ňom začne niekto hrať. Keď klavíristi poznajú ten správny prstoklad, vdýchnu dušu do klávesov a či už to bude klavír v reštaurácii, v múzeu, alebo zabudnutý v nejakom tmavom kúte, každá miestnosť sa rozjasní. Vedia to len oni, tí čo naraz prečítajú verše husľového a basového kľúča. je to čosi navyše, čo dodáva hudobníkovi hodnotu , lebo keď vieme niečo viac, máme i viac pokory a viac dobra v sebe.
Preto treba mať nejakú tú obľúbenú pieseň alebo skladbu vždy pripravenú a tú by si  mohol každý absolvent umeleckej školy uchovať vo svojej pamäti a keď príde príležitosť, keď začujete ten vnútorný hlas, jednoducho začnite hrať. Hudba je čosi, čo nosíte vďaka Fantázii stále so sebou. Či už je to klavír, husle, gitara a či krásny hlas, nebojte sa použiť ho a rozdať to čo viete.
Málokto vydrží naučiť sa remeslu hry. Keď zvládnete techniku, môžete sa už len hrať s farbou nástroja, môžete to byť jednoducho vy..
Hudba je pre nás umelcov čosi s čím sme sa zosobášili a je to navždy až kým nás smrť nerozdelí.
Ten okrúhly prsteň sa vám už ligoce na štvrtom prste ľavej ruky.
Pre gitaristov a huslistov je to ten tretí.. :)

štvrtok 1. marca 2018

Cesty..posplietané čiarami na dlani

Môcť mať tak odkráčané všetky cesty a mať ich ako čiary na dlani..
Ako vrásky na čele od údivu.
Ako v blízkosti očí od smiechu.
Vydala som sa teda na jednu cestu o ktorej verím, že mi dodala kúsok inšpirácie.
Francúzsko, šampanské, gastronómia..
Ocitla som sa v Chateau ď Étoges, stodvadsať kilometrov východne od Paríža.Na mieste kde sa na ceste do Strasburgu zastavila i Mária Terézia, Ľudovít štrnásty a Napoleon. 
Z tej prekrásnej francúštiny viem len..
"Merci"
a to jedno slovo mi celkom stačilo. Možno, keď budeme chcieť príliš veľa rozprávať a aj si na niečo posťažovať, zachráni nás práve to jedno slovo "ďakujem", ktoré nás posúva inam. Ku krajším myšlienkam.
Cesta plná šampanského, možno jediná za život.
Je to nápoj, ktorý nám perlí v pohároch pri slávnostných príležitostiach.
Nemusí to však byť slávnosť, aby sme sa mohli slávnostne cítiť.
Môže to byť aj prostá radosť zo života, z poznania, z priateľov.
"Merci"
Niekedy sa oplatí počkať na ten správny ročník.
Nemusíme byť celebrity, aby sme si mohli dopriať tie perlivé bublinky tancujúce v pohári.
Keď už som mala možnosť a aj to šťastie ochutnať, spoznať, prejsť niekoľko pivníc i vinárstiev rada vám sprostredkujem zo svojho pohľadu začiatočníka aspoň niečo, aspoň pár skvelých značiek kam ísť za  šampanským a svoje pocity prenesiem do slov.
Snáď sa mi to podarí, keďže tá vábivá chvíľka bubliniek, čo sa na jazyku rozplynú, prejde dlhým procesom,  nie všetko však vedia skúsení vinári ovplyvninť.
Je v tom jednoducho kus mágie..


streda 28. februára 2018

sny ukryté do fliaš

Druhý deň, po návšteve vinárstiev Champagne Lanson v Remeši, Champagne Belle Epoque Perrier Jouet v mestečku Épernay..
Škrtám zápalkou, aby som si mohla čím skôr zapamätať všetky zážitky cez slová. Najradšej by som písala atramentom na pergament. Možno i myšlienky by boli iné. Pri horiacej sviečke, ktorá mi svojím teplom zohrieva spomienky. Začnem tým, že som dnes po prvýkrát videla majestátnosť katedrály Notre Dame v Remeši. Chlad vysokých stien siahajúcich akoby až k nebu ma vtiahol do celkom iného sveta. I tam horeli sviečky. Rovnaký plameň ako dnes pre mňa a či už sme v katedrále,ktorej múry majú v sebe zapísanú históriu, akú sme nezažili, vieme si ju len predstaviť prostredníctvom poznatkov večer pri sviečke.Je to to isté svetlo a priestor katedrál nám môže naznačiť veľkosť lásky s akou sa na nás pozerá..
Mnoho vecí je pre mňa nových. Pravdu poviem, že niekedy by som rada sedela doma, no cestovať a vidieť toľko krásnej architektúry je predsa len nekonečným zážitkom. Takým bola i návšteva vinárstiev, no jedno ma zvlášť očarilo najmä svojím priestorom.
 V "Perrier Jouet" som videla nádhernú vilu so záhradou v štýle Art Nouveau , až som si s pohárom bubliniek sadla k oknu, k vyšívanému závesu, pozerala do záhrady a po tvári mi začali tiecť slzy. Toľko umenia, farebných chutí, ktoré sa len učím rozoznávať, sa v daný moment chcelo vtesnať do jedného dňa, že inak to byť nemohlo. Viem o šampanskom len málo. Pocitov je však veľa a vďaka tým pár kvapkám, čo som ochutnala viem,že mám rada Brut, nie veľmi suché a odrodu Pinot noir  a staršie ročníky, tie asi aj v živote :) Ak sa však k poháru šampanského pridá veľký kus umenia, či už moderného alebo umenia tých skôr narodených, zostanem jednoducho uveličená.
 Kráčali sme pivnicou, ktorej steny boli kriedovo biele, každá fľaša akoby bola ručne maľovaná. Zrazu sa v jednej uličke rozsvietilo svetlo a priestor dostal celkom inú dimenziu. Pospájané retiazky viseli zo stropu ako stalaktity a odrážali sa vo vodnej hladine. Mohli ste si vybrať ako sa pozriete. Tento výjav sa volal "Last time".
Keď príde to "naposledy" zostaneme asi niekde medzi tým čo je hore a tým čo je dole, budeme mať nadohľad všetky smery .
V tejto krásnej letnej vile bol stôl s maľovanými kvetmi, ktoré rástli vždy keď ste okolo neho prešli. Každé dieťa by sa na vlastné oči presvedčilo, že kúzla existujú. Deti však nepotrebujú šampanské, lež my dospelí, pretože často na tie kúzla zabúdame.
Čo ak pivnice plné fliaš šampanského schovávajú nejaké sny a každá, čo sa otvorí vykúzli ľuďom do myšlienok čosi iné, zvláštne, možno krok v umení, možno krok dopredu. Dôvod na oslavu..na  tú si vždy treba vypiť..
Pohár vody, šampanského, pomarančového džúsu..
Vypime si trochu nehy, snenia,
lásky, pobavenia,
prebudenia sa do sna menom život..prichádza tá chvíľa, už desať rokov je tu s nami naša Fantázia ..






utorok 27. februára 2018

Pozerá sa na mňa zámocká rozprávka

Cítim sa ako v inom svete..Pred peknými fotkami ma akosi predbieha rýchlo unikajúci život a stáva sa, že si radšej vychutnávam očami, než fotoaparátom.
Nuž zostáva mi písať. O malebných uliciach kde akoby čas zastal. V oblasti Francúzska menom Champagne. V ľúbozvučnej Slovenčine, mne srdcu najbližšej, ako návštevníčka cudzej zeme pospájam príbeh jedla, čo na tanieri vyzerá tak krásne. Aj šaty by sa dali zladiť. S tými umeleckými dielami na tanieroch, čo ma ohromili. Cítila som sa na chvíľu ako v nebi. Skúšam sa ponárať aj do neprebádaných vôd v pohári pravého šampanskéo a skúmam chute.. Dýcham, žijem, som. 
Verím, že sa mi podarí urobiť pár fotiek na pamiatku z kaštieľa, kde sa na mňa pozerá rozprávka ako na kráľovnú, keď píšem pár riadkov pri sviečke, starodávnom stole a lampe.
Verím, že pár outfitov z tej mojej módy 
určite nezaškodí.
K šampanskému treba si dať pohár vody
a oslavovať...to, že môžeme po vlastných nohách chodiť
...lietať i keď tie krídla nemáme.
Šťastie sa mi zaplietlo popod nohy..
Keď ako učiteľka na prázdninách okúsim trochu hviezdnej oblohy 
vďaka bublinkám.

piatok 16. februára 2018

Keď každá nota zapadá do partitúry

Noblesa večera, no zároveň i nenútenosť, tanec a zábava.
To sú slová, akoby zaklínadlá, ktorými by som vyjadrila pekný ples konajúci sa vo Svite, na ktorom sme mali česť vystupovať a spríjemniť hosťom atmosféru.
Žiarivá bola hudba pod rukami skvelého klaviristu a ja som si v žltých šatách zaspievala pár tónov zo známych jazzových piesní v podaní nášho slávneho "celosvitového" :) dua Sweet & pepper.
Na reprezentačnom plese našich basketbalistov sme sa tešili potlesku i slovám pochvaly a zároveň si pripomenuli aké je skvelé, že sme práve umelci zo Svitu.
Je to výnimočný pocit.. niekam patriť..
Je to akoby každá nota zapadala do partitúry a možno práve tým, že sme tu, je tak dokonalo harmonická.
Práve ľudia, tí praví a zanietení nech je to v akomkoľvek odvetví, predstavujú domov.
Ten úžasný pocit, že niekam prídete a cítite sa jednoducho dobre.
Je to zadosťučinenie pre našu prácu a rast.
Pretože kvôli vám to vždy zmysel bude mať.
My vám s radosťou cez hudbu vieme dať..
skutočne
srdečne
hudbu, čo je živá,
tú čo tanec v srdci skrýva
v jedinom okamihu..
Duo Sweet& pepper pre vás.
Verím že sa čoskoro uvidíme na ďalšom krásnom podujatí
trebárs..

Aj v malých mestách rastie veľká radosť
aj keď ju niekedy nevidieť tak okázalo.
Melódia pre vás tešila sa na plese počúvaniu
A my sme opäť bližšie k nášmu prianiu..






streda 14. februára 2018

Deň plný lásky..každý deň..

Klop, klop.."Klopal niekto?"
Čosi ma vyrušilo z večerných úvah o tom ako byť spokojným človekom..
Keby tak i tí okolo boli spokojní.
Všetkým by som zo srdca priala krásny vzťah , no ten  vždy taký nebýva.
Často tie naše vyprahnuté brehy len obmýva, niekedy je bezbrehý a aj bez mostov.
Tak ťažký vie byť.
Tlačí ma ten môj v žalúdku ako kameň , praská bublina zamilovaného klišé, srdiečok a lupeňov kvetov. Niektoré fotky párov, zdajú sa akoby odzrkadľovali čistú dokonalosť a keď nahliadneme za úsmevy na perách, za rozžiarenými tvárami skrýva mnoho práce na sebe, odriekanie a nie je vždy na ružiach ustlané.
Komplikovanosť vzťahov. Zauzľuje sa nám to ako klbko z nití. V krátkom okamihu sa zamotávame, rozmotávame, plačeme i smejeme sa ako na hojdačke snažiac sa plniť si svoje rozprávkové sny, keď žijeme v tak tvrdej realite. Občas si aj zúfam a hútam až som  cez to trieskane dvier a hádzania sa o zem prišla na jednu múdrosť, podľa ktorej už mnohí žijú a srdce majú dokorán. V tom mojom je občas prievan, inokedy sú len pootvorené, no keď si to srdce otvorím tak, že zľahka otočím kľúčom zistím,že je to o rozhodnutí z ktorého uhla sa na to pozriem.
Môžem sa pozerať len z negatívnej strany.
Isto je nás takých mnoho.
Nie ste sami.
Vzťah vie byť opradený všeliakými podmienkami,
a aj keď nechceme, tá čierna vrana..
taká sama..
..vie zasiať do dňa mnoho smútkov.
Keď si však vezmem tie nitky osudu do rúk vlastných,
nasadím si ružové okuliare na sny,
začnem sa dívať s úsmevom a prijímať toho ku ktorému sa moja láska priznáva,
aj krákanie rán sa mi pozdáva..
Je zrazu bez pozlátka a to slovo neznie jak ohratá páska.
Klop,klop..

Mám toho muža niekedy dosť a škrípem zubami, že nie je po mojom, že by som všetko chcela inak a HNEĎ, že mi lezú na nervy všetky slová, sľuby.
Často nešetrím slzami, veď sú zdarma,
a po nich sa i uľaví.


Ak
však..
Zistíme kto stojí pri dverách
Prijímeme tú našu polovicu takú aká je, zostane nám láska.
Čistá a nefalšovaná.
Taká, čo sa vie hádať, smútiť, kričať, smiať sa, tešiť, milovať.
Vtedy je to naozaj a bez retušu.
Raz tu aj tak nebudeme a moje meno napísané do snehu na prednom skle auta odfúkne vietor.
Čochvíľa tak i nás..
Nuž prijímam ťa takého aký si.
Otváram dvere v srdci, ďakujem že na ne klopeš.
Každý si zaslúži, aby mu tá láska zostala..a ak odíde nech sa má kam vrátiť.
Kľúč ti nechám pod kvetináčom.

štvrtok 8. februára 2018

Snívanie netreba nechať na potom...

Vzostupy a pády melú sa nám životom 
a my si ho nechávame na potom. 
...Kedy to je?..
Mohlo by byť teraz..

Poslednú dobu nestíham každý nádych nového dňa zachytávať do slov..
Príliš rýchlo sa nám mesiac so slnkom strieda
a aj keď je to chvíľa, už nenalieham.
Čo nám pekné zostane, keď modré z neba len tak nespadne do dlane?
Život rýchlo plynie a mne je dlho bez písania. 
Niekedy však čakať musím, 
..bez naliehania..
Na správny čas, veď ani snežienky ešte nevykukli.

Modré z neba nemám v dlani, môžem však mať čosi pekné na čiapke, baretke, na kabáte či kabelke.
Ručná práca od "LenaMi". Brošňa, ktorá nie je čierno biela, lež vnesie trochu farby do tej sivej a čakať sa bude krajšie na jar.
www.sashe.sk/LenaMi
..























nedeľa 21. januára 2018

Mrazivá noc krištáľov

Mohli by sme sa viac tešiť z prítomného okamihu. Veď máme len ten.
Pomyselná krása krištáľov, odzrkadlila sa vo chvíli nezabudnuteľného večera.
Niesol sa na krásnych šatách dám ako na krídlach čakajúcich na vzlet pri tanci. 
Každá popoluška by si to mala dopriať. 
Skúste o rok prísť, tento ples je ten pravý. 
Ak neviete kde, zamierte so svojím kočom do hotela Residence na Donovaly
.. užívať tú chvíľu..
 I príprava môže mať svoje kúzlo.Účes, obliekanie šiat. 
Vždy som zbožňovala šušťanie nariasenej látky na sukni. akoby som sa prostredníctvom saténu zmenila na motýľa.

Najkrajší začiatok ako vykročiť do nového roka s naozajstnou noblesou, je zastaviť realitu a preniesť sa inam. Do mrazivého kráľovstva, kde sa o vás postarajú ako o urodzené panstvo a vy zrazu zabudnete na tie občasné vrtochy alebo typické plesové porovnávanie. 
Nehľadíte na iných kto má akú róbu alebo kto sa kedy podkol o vlečku. 
Ak sa čosi také podarí, je to skladba dokonalej harmónie pod taktovkou zanietených organizátorov.
Tuším,že to boli dve krásne dámy toho večera. Pani riaditeľka a pani majiteľka hotela. 
Svojou prítomnosťou a šarmom sa postarali o výbornú atmosféru.

Úsmevným momentom bolo, keď si páni v oblekoch spontánne zmysleli, že si pri barovom pulte osviežia hrdlo a tak ich tam stálo v rade asi pätnásť.Nuž obrázok ako  vystrihnutý z filmu.
 Bolo mi ľúto, že čas tak rýchlo plynie. Veď aj by nie, keď nám do tanca hrala skvelá kapela Ľudo Kuruc band a večerom nás sprevádzala skvostná Marcela Molnárová.
Umenie šéfkuchára bolo poéziou.

 Každý kto bol na tomto kúzelnom bále sa sa dosýta  zabavil, potešil svoje zmysly. 
Úplne som zabudla na reálny svet. 
Ten čas bol jednoducho vyňatý z konceptu bežného života a vy ste sa mohli cítiť  tak, akoby ste sa práve zamilovali. 
Takáto plesová atmosféra je jednoducho len tam. 
Chce to talent pripraviť taký skvostný večer. 
Už sa nesmierne teším na ďalší rok, kedy budem môcť vychutnať ten prítomný okamih.. 
Osláviť krásu.

Mrazivá noc krištáľov sa sa podpísala spokojnosťou do nevšedných spomienok, kedy sme sa mohli cítiť inak, rozprávkovo.
Aj o pár rokov si budem skladať celú krištáľovú mozaiku z pár chvíľ na jednom bále, kde som pretancovala črievičky.

Krištáľ ako vzácna radosť..
môcť tak ten čas zastaviť mrazom,
a všetko by sa premenilo razom
na sen..