pondelok 13. januára 2020

cesta nad oblakmi

Akoby nikam neviedla..tá cesta do hmly. Mala som pocit, že niekde v tom rannom opare končí. Pokračovala však do bezoblačného sveta s pravdivou krásou modrej. Kochať som sa mohla v jej odraze ako v tvojich očiach keď sa tešíš. Vybrala som si kráčať po stopách tých majestátnych hôr čo máme pod oknami, tých kde je slnečno a vzápätí vietor rozvíri sneh do tváre. Vtedy ma vie pohladenie tvojej dlane hriať letom. Som ako to počasie v horách a preto mi rozumieš.
Začala som  kroky s tebou. Vždy som ta chcela ísť. Po úpätí hôr, spoznávať, vidieť a cítiť.
Prišiel správny čas, nohy ma nesú a ja kráčam, zladená s dychom a nemyslím. Len obdivujem ten pohľad zhora, ktorý som vyšla v sukni po vlastných a srdce mi tak horí láskou až snehy roztápa. Stromy to vedia, vie to vodopád spiaci pod ľadom, vie to modrá obloha ku ktorej dvíham ruky.
Ako krásne je blízko neba. Je to tu pre nás, toľko toho..
Každým krokom objať chcem zem.
Je to ako sen.
Ticho v ktorom je počuť sneh pod nohami. Zvuk ako keď si večer dáme  makadámiové orechy.
Našla som sa v tebe..
aj keď mapu čítať neviem..
Idem...
Drsné skaly sú ako chrám, kde kľačím, len ak sa mi šmykne a chcem sa ,stoj čo stoj, dostať hore.
Tam pri zemi si pripomeniem, že mám sa o čo oprieť.
Krásny víkend v Tatrách, kráčajúc strmým kopcom v nečase na Téryho chatu, chvíle, kedy sa výhľad zo Zbojníckej  rovnal pohľadu pre bohov a to som len človek, čo dokáže ísť..
Ďakujem, že berieš ma so sebou.
Smiem poznávať tie krásy skryté pod snehom
spiace až do jari
aby sme poznali
aké to je mať svet na dlani,
ako jar v januári
..mám koho držať za ruku,
si Ten čo ma počká.
Veď kamže by som chodila sama v mačkách 🙂

Dnes keď už nie som ružové púpä,
bolo by mi hlúpe
kupovať si lodičky, keď môžem postaviť sa na špičky a spokojne zašepkať „tu som“.
Popoluška..už nemá  tvár od sadze
na turistických topánkach nosím mačacie reťaze.
Tvár mi zdobí červeň od mrazu
a som tak šťastná odrazu..







streda 8. januára 2020

Rozprávka z Fantázie "Zem menom Láska"

Nad oblakmi v zámku, kde sa Svetlo a Tma vždy vrátili po svojich potulkách krajinou, stretli sa Vietor, Voda, Oheň a Čas.
"Čo len budeme robiť so svetom? Veď matka Zem už nevládze niesť všetky tie ľudské výmysly modernej doby a to znečistenie.
"Obávam sa, že naša planéta to ďalej takto nevydrží."
"Musíme niečo podniknúť"
"Ľudia by sa nemali tak nevšímavo správať"
"Hádajú sa a vedú medzi sebou vojny"
 Prekrikovali sa horlivo jeden cez druhého.
"Prifúknem na ľudí veľký mrak" Povedal Vietor. "Ja im tak zaprším!"hlesla Voda,
"že im už na nič nezostane čas" Zahlásil čas
"Ale nie" prerušil ich Oheň. "Mohli by sme sa tu hádať kým by sa aj stokrát vystriedal deň s nocou. Mali by sme vymyslieť iný spôsob ako ľuďom ukázať čo ďalej. Veď už od nepamäti rozdúchavam plamienky aj v ich srdciach a zažínam iskru. Nejedna už preskočila, keď sa plameň lásky medzi ľuďmi rozhorel.Verím, že ešte nevyhasol.
"Tak teda rozfúkajme plameň" fúkol vietor. Voda a Čas len pritakali. Aj oni chceli dať ľuďom šancu a radi by pomohli Matke, ktorá všetkých nesie na svojich pleciach. Veď je to naša Stará mama. A ako sa to na obrovskú guľu patrí, istotne je v jej horúcom srdci vôľa niesť nás na pleciach aj naďalej.
Nuž tak sa Vietor, Voda, Oheň a Čas rozhodli, že na seba vezmú ľudskú podobu.
"Ale dám si na hlavu veľký klobúk.  Taký veľký ako ciferník na veži a vezmem si hodinky. Aspoň troje" Riekol čas.
"Ja si chcem obliecť krásne šaty farby mora zdobené perlami" Povzdychla si voda, ktorá bola odjakživa romantickou dušou.
"A ja budem mať červené vlasy učesané na "punkáča" povedal oheň.
"Ja sa teda rozhodne česať nebudem" zakašľal Vietor, ktorý už dlhšiu dobu nosí šál, pretože ho škriabe v krku zo znečisteného ovzdušia.
Zrazu sa zablyslo ako pred búrkou a i zahrmelo.. Vietor zo vzdušného zámku  prichádzal k ľuďom a pritom takto hvízdal.
"Dúcham svetom fúkam letom,
vzduch sa víri veď som vietor,
odfúknuté čiapky, klobúky,
rozsypem aj kvety na lúky.
Fúkam jarou výskam zimou,
slabý som no prekvapím aj svojou silou.
Však choroba, kašeľ trápi ma.
Kvôli prachu masku nosím, i šál sivý a teraz každý vlások sa mi kriví"
 Voda zdvihla svoje vlny do výšin, no preľakla sa a začala sa pýtať.
"Kde sú moje rybyčky?
Kde sa schovali?
 Kam sa podeli?.
Vari len neplávajú hore pupkom.
"Au, zlomila som si necht o svoje briežky.
Veď počkajte, keď pošlem dážď na všetky vaše striešky."
Viem byť búrlivá a zároveň  aj nie..
Keď pozrieš sa na hladinu
zrkadlo sa v ňom skvie.
Trblietavá sťa diamant v kvapkách rosy
keď matka Zem o kúsok vlahy prosí.
Sestra moja modrá planéta
i oceán túto farbu nosí.
Pomôž, poraď čo urobiť mám
keď špinavá ropa zo všetkých strán
hubí všetky tvory žijúce.
Aké budú moje dni budúce? 
Otázky Vody vodičky zostali nezodpovedané. Niesli sa nad hladinou ako smutné obláčiky hmly.
Na koni, čiernom ako uhoľ, pricválal k ľuďom aj Oheň.
"Poza hory, poza lesy, praská drevo akési.
Rozblčaný oheň, takú silu mám,
keď všetko na popol premieňam.
Nezastaví ma už voda.
Kto mi pomocnú ruku podá?
Keď chcem hriať, aj byť mocný
v ľudských krboch toľko pocty
a namiesto toho chcú odo mňa výbušniny.
Neustále však svoju nádej živím."
Ako Vietor tak i Oheň
aj ľudia majú svoje chyby" Chlácholil Oheň Vietor.
"Ach vietor, ty mi tak rozumieš
kiež tancom potešiť ma smieš."
"Á čo tam vaše chyby. ja vám ukážem svoje divy"
zažblnkala voda a hneď sa aj pustila hrať na svojom novom pozemskom klavíry, aby zahnala chmáry.
Ktovie čím to bolo, či veršom alebo tancom Vetra s Ohňom, či tým veľkolepým príchodom nebeských živlov medzi ľudí, no zrazu sa okolo nich zhŕkli deti.
"Je mi smutno"..povedali."mne sa takáto Zem nepáči"
"poďme si ju premaľovať" Len to by sme museli mať zázračné farbičky. Modrú ako voda, zelenú k farbe vetra, žltou predĺžime slnečné dni a červená bude patriť ohňu. Deti Verili, že spoločne s týmito čarovnými bytosťami niečo vymyslia, aby sa naša Planéta mohla zachrániť. Rozpovedali Vodičke, že to nie je všetko čo videla.
Oceán bol znečistený a namiesto morských medúz vo vode plávali sáčky.
Aj Čas sa vystrašil. "Veď naša Zem má predsa meno Láska"
Vidím, že už ani tie moje perly na šatách nie sú také lesklé ako predtým."rozmýšľala nahlas Voda.
Čas povedal, že každý smútok zahojí. Len čo to však vyslovil prestal si byť istý.
"Oceán nám pomôže. Rozptýli smútok vo svojich veľkých tmavých vlnách" zafúkal Vietor
Na jeden ponor by sme mohli zabudnúť na všetky starosti. "čľup"
"Tak to teda nie" zahlásil Oheň. "Na to sme tu predsa neprišli. Oheň sa predsa nebude ponárať do vody. Chceme ľuďom pomôcť a hlavne našej planéte. Musíme začať hľadať riešenia. Nebude to teda rozbúrený oceán, čo našej planéte pomôže.
Čas začal tikať vo veľkom forte. Dúfal, že aspoň jeho tikanie ozývajúce sa po svete prinúti ľudí na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť.
strácam sa na dne morí.. tik
Strácam sa v hlbinách..tak
Strácam sa v myšlienkach ľudí, keď sa ponáhľajú..
 ani troje hodiniek mi nestačí.
čo urobíte, keď aj čas sa zamračí..?
Tikám..raz zdá sa ti, že pomaly, inokedy rýchlo.
Však nikdy sa nezastavím, odoberám každému spravodlivo.
Tak váž si život.
Každý krok jak tlkot času.
Tikám, veď mi aj tak neutečieš.
A ja ako vietor, oheň, voda šepcem..
Tlkotom srdca do uší,
keď príde koniec, to netušíš.
No keď srdce bolí ťa
nenútene rany ti pofúkam.
Tak vrav čo ťa bolí..
Matka Zem si po úprimných slovách Času trochu povzdychla zemetrasením, rozbúreným oceánom, piatimi lavínami, a odfúkla si zo sopky. Našťastie sa ľuďom a zvieratkám nič nestalo. Začala totiž veriť že sa všetko na dobré obráti.
Vodička sa však náhle rozplakala. Jej perly sa neleskli ako kedysi a jej šaty boli naozaj veľmi špinavé.
„Pozrite sa čo to zas vo mne pláva“ zľutujte sa niekto. Nechcem nosiť špinavé šaty, ani na svojej vlečke túto smeť. V horských plesách chcem sa opäť skvieť."
„Vodička, voda, hádam som ti to neprivial ja do tvojej riečky“
"priateľka, Čo sa deje? Vari len nemáš červeň na líčka?" Pýta sa Čas
"Hanbím sa"
Ale veď sa neboj. Pomôžeme ti. Tebe, ľuďom a aj celej planéte.
 A tak Čas, Oheň i Vietor začali silno premýšľať. Vietor až tak, že spustil fujavicu, až sa deťom v školách vysypali všetky peračníky. Oheň sa zapálil pre dobro veci a Vodička sa upokojila a ustálila hladiny svojich jazier. Čas tikal tik tak táak,  až kým spoločne neprišli na nápad. "Už to mám" vykríkol čas. "Čo to vraveli deti s farbičkami? "No čo keby sme si planétu vymaľovali." Aha veď nám vietor rozsypal  žlté "voskovky" ako slnko, zelené "vodovky" Ako trávička a modré temperové  ako nebo.
Čo keby sme upratali aj smeti na zemi ako tie rozsypané farbičky a vymysleli tri nádobky na odpad. Keď všetko  vytriedime a zrecyklujeme naša planéta nebude taká zahádzaná smetím.
To je úžasný nápad.
Prebytočný papier by som mohol spáliť na popol..
A ja ho rozfúkam po poliach a malé čiastočky sa rozplynú a zmiznú v povetrí., hneď bude lepšie na svete.
Navyše by sme mohli prestať používať plastové fľaše, nevyhadzovať toľko oblečenia, nosiť si na desiatu dózu a nie sáčok, alebo si zo starého oblečenia niečo ušiť. Napríklad aj peračník, čo by sa nevysypal. Však vietor ? 
Vietor, Oheň, Voda a čas dali dokopy všetky svoje nadprirodzené sily. 
Zrazu sa zablyslo ako pred búrkou a i zahrmelo.
Z ničoho nič sa  pred deťmi objavili tri panáčiky, 
pomocníci na smeti. Plasty, Papier, Sklo. "No veď poďte  sem a uvidíte to." 
Mali prázdne brušká ako polové noty. 
Jeden bol modrý, druhý zelený a tretí žltý. 
Sú to noví pomocníci. Žeby sme si tú našu planétu skutočne vymaľovali? 
Naši traja panáčikovia sa všetkým kamarátom predstavili. 
"Ja som žltý panáčik "Plasťáčik"  a papám plasty.
"Tak sa dajme do práce, aby si nebol hladný." Deti sa pustili do zbierania, a naplnili panáčika Plasťáčika až po okraj.
Druhý panáčik je farby modrej. "ham, ham," papier je pre mňa špecialita a najradšej mám popučené krabice bez vzduchu. "Fuuu, tak to pomôžem aj ja." Zahlásil vietor a začal silno fúkať papier  k modrému panáčikovi. Všetci spoločne  zbierali, až kým sa aj jemu nenaplnilo bruško.
"Hééj aj ja som hladný" kričal zelený panáčik.
"a s čím nám  pomôžeš ty?"  
"Ja vám pomôžem so sklom,Ham ham", Kde je sklo?" 
Voda Oheň, Vietor, Čas a deti sa pustili do veľkého upratovania a pozbierali všetko sklo, aby ani zelený panáčik nebol hladný. 
Naša planéta sa radostne prehupla z dňa do noci. Bola čistejšia, začala sa usmievať všetkými lesmi, vodopádmi, čistým vzduchom, konármi stromov.  Spomenula si , že ľudia nie sú takí zlí, a že na ňu dajú pozor. Veď si ju vážia a  majú ju  radi ako svoju starú mamu.


"Vetríček, tuším som už aj ja čistejšia.myslíš, že mám ešte nejaký fliačik ?" opýtala sa Voda.
„Nie,  a aj mne sa už akosi lepšie dýcha“ 
A ktože to sem kráča ? Pýta sa Čas.
"Doniesla som ti ukázať našich ochrancov prírody." Pochválila sa Vodička. A to aj ja môžem byť ochranca prírody?  "Môže ním byť ktokoľvek  komu záleží a kto vie vnímať jej krásu." 
"Dobre teda Vy spievajte a ja vám budem tikať do rytmu. Tik tak."

G a D

G,                                  a       D                                     G    G                             a              D                               G
Naša zem je velikánska guľa. Naša Zem je prečudesná vec. Z postieľky sa ráno vykotúľa, guľatá je a nemá koniec. 
  C                                    G 
Aby mohlo naše slnko svietiť
               C        a              D
Stromy lesy, záhrady i sad
G                                        a      
Aby mohol roztopašný vetrík
D                                            G
Na belasých zvoncoch vyzváňať
              C                           F                      C                F                C                      F                          G                  C
Povedz všetkým ľuďom známe slová "Aj tak sa točí" že sa všetci šťastne hráme, nech si každý poskočí
             C             F                      C                      F
Zemeguľa je tu pre nás. Môžeme si všetko priať.
          C                    F
Je to stará mama naša, 
               G                     C
chceme sa vždy o ňu postarať.
G                                      a         
Deti tie sú kvetinkami Zeme
D                                 G       
každé ráno rady sa hrajú
G                                                 a       
Krásny je svet o tom dobre vieme
D                                     G
aj vtáčiky pieseň spievajú.
       C                               G
Aby boli všetci ľudia šťastní
          C         a          D          G                                a
Zvieratá aj ryby vo vode, otvoríme náš oceán na sny
D                                           G
s Fantáziou v dobrej nálade
              C                           F                        C               F
Povedz všetkým ľuďom známe, slová "Aj tak sa točí"
              C                      F         
Veď sa všetci šťastne hráme
              G                   C
Nech si každý poskočí
C                          F                        C                     F
Zemeguľa je tu pre nás, môžeme si všetko priať 
          C                    F                     G                              C
Je to stará mama naša chceme sa vždy o ňu postarať


Keďže nás naša stará mama Zem nesie na svojich pleciach nekonečným vesmírom, zaspievajme si ešte  pieseň o hviezdach. 
Za ako dlho by sme sa k nim dostali ?
Trvalo by to minúty, sekundy, alebo svetelné roky? 
Ktovie, no hudba nás ku hviezdam dokáže priblížiť aj bez cestovania na mliečnu dráhu.


Pieseň Hviezdy, hviezdy.
D,G, D, G
G          D                          G              D                      G Chcem všetky hviezdy na oblohe pozbierať do dlane
D              G,D,G             D                G             D, G                  D, G
všetky už mám. Len tú jedinú na ktorú sa pozerám moja nie je
            D            G       D            G          D,G
A tak sa mi mesiac z tmavej oblohy smeje.
e, A, e, A
D              G            e              A, D,G,e,A
Hviezdy, hviezdy príďte k nám
D             G, e      A            D,G,e,A
je tu tma a sme každý sám
D              G, e       A           D,G,e,A
Hviezdy, hviezdy želanie mám
D              G        e               A          D,G,e,A
vždy keď jedna padá tak sa usmievam.
            D                          G
Chcem všetky hviezdy vo vesmíre 
D               G         D              G                 D             G
skôr než odletia Tam tam ty  ta tam, Tam tam ty ta tam 
          D                     G     D
Nech vidia na svetelné míle 
 D         G                    D,G

jak  smutná je naša planéta
e,A, e, A 
Hviezdy, hviezdy..... 































18. Pieseň, Vika – Hviezdy, hviezdy.. Ako dlho by to trvalo, kým by sme sa dostali až ku hviezdam? Minúty, sekundy, alebo svetelné roky?

Napísať text a akordy






















piatok 3. januára 2020

Kúsok vlastného sveta

Sny sa plnia.
Aj to sa stáva a s novým desaťročím
tomu smutnému zamávam.
To, čo neladilo zostalo v starom roku
dnes už pridávam do kroku
a aj keď nie všetko ide podľa predstáv,
na nové priania zostalo kopec miesta.Žijem rýchlo a plnými dúškami si vychutnávam okamihy tak, že ani fotky nestíhajú. A to  je to dobre.
Dokonca lepšie, lebo si môžem viac pamätať, viac sa tešiť. Ak  sme obklopení správnymi ľuďmi a sme na mieste, kde je skutočne dobre, na mobil sa jednoducho zabudne. Také rozprávkové miesto s neopakovateľnou atmosférou je Kaštieľ Kubínyi. Bola to skvelá voľba na oslavu posledného dňa v roku.
Už pri príchode do reštaurácie Amalia som sa cítila ako princezná. V krbe horel oheň a ja som spolu s Tým, čo je môjmu srdcu najbližšie, mohla zasadnúť vedľa tmavého klavírneho krídla. Posledný deň  v roku som mohla spievať a hrať,robiť to čo mám najradšej. Už počas prípravy som rástla, učila sa nové piesne, učila  sa na svojich chybách a opakovala si to, aké je byť skutočne sama sebou. Keď hostia tancujú ako muzika hrá, všetko je v súlade a prvý deň nového roku príde prirodzene, nenútene ako nápev piesne, ako prvá bravúrna skladba klaviristu, ako brnknutie na strunu. Veľa som toho „odplakala, odsmiala“, no smiech mi na perách i v srdci už zostal, spolu s obľúbenou červenou plisovanou sukňou. Takou až po zem. Aby som napriek svojmu lietaniu vedela byť i pri zemi. Občas i bez klobúka, lebo sa nie vždy treba toľko skrývať, veď hudba lieči na počkanie.
A to, že nemám fotky z pekného hrania, nuž keď vám človek po vašom boku  povie, že ste krásna každý deň, aj fotky z telefónu zblednú..
Nevybledne však  spomienka na deň, kedy mi každá pieseň pripomenula aká vzácnosť sa mi stala,že znie to spolu.
A tak vám prajem do nového roka, aby ste mali aj vy kúsok toho vlastného autentického sveta, bez „mobilných chvíľok“ ,namiesto fotiek si viac vychutnali čaro prítomnosti.