"Smutnosmiešne"

 Sadnúť si pod strom a napísať o všetkých pocitoch, čo s opadanými listami ticho pristanú na zemi. Tak smutne a upršane ako v tieto dni. Aj umenie nám opadáva. Tak dôležité a predsa jesenne opadlo zo stromu. Teraz je holý tak ako svet. Zaspievam a zahrám si pre seba do neskorého večera, keď mi skoré stmievanie čosi napovie. Možno zašepká v lístí o nádeji, o smiechu kde sa zdravie skrýva a všetko to pekné. Aj v smútku vie sa čosi úsmevné zaskvieť. Tak ako keď som s mojim drahým šla zapáliť sviečku na sivé miesto. Naši starí rodičia a predkovia, ako by tu boli s nami v akomsi nadprirodzenom kontakte. Cez listy stromov, cez vietor, slnko i dážď. Dávajú na nás pozor a vraj sú radi, začula som, keď sa tešíme a máme v srdci lásku. Hrejivú, objímajúcu a prítomnú. Pri starom otcovi, ktorého sme už tu na Zemi nestihli, bola prevrátená váza s kvetmi. Môj milý dal vázu  na miesto so slovami: "Dedo, pozri sa aký tu máš neporiadok, veď sa správaj slušne, porozhadzované to tu máš" Boli to len slová. Odľahčené, iba tak. Preklenuli však most medzi životom a tou pokojnou druhou stranou, ktorá nemusí byť čierna. Od srdca som sa na tých slovách smiala. Tak ako už nejaký čas od šťastia, keď ma ktosi vzácny po mojom boku bez námahy rozosmieva... Stále sú tu s nami. Naše rodiny. Niekde za hranicou poznania. Tak ako ako je mimo porozumenia láska. Jednoducho je. A tak budeme možno aj my spolu s vetrom striasať kvapky dažďa z konárov stromov, aby sme našich blízkych pobavili a pripomenuli sa. Veľmi si prajem, aby sa im vtedy v srdci rozhorel plamienok radosti zo života aj keby bol v tú chvíľu i smutný... Keď príde zima a listy opadajú, nahé stromy oblečme do kvitnúcich spomienok. Odejme ich do kabátu s dúhovými gombíkmi, do šiat slnečných, do vesty na ktorej každá bodka môže hviezdu predstavovať,  do klobúka na ktorom  nebude chýbať stuha....  ha ha ha...

Krásne fotky : Darinka Tutková (Ďakujem) 

Mladosť každodenná

Chcela by som si pamätať každý jeden  pochabý prázdninový deň, keď som sa smiala a len tak bola. S priateľmi a vtipnými výrokmi, čo sa po spoločenskej únave kreatívne vznášali k úsmevom, k pravosti a nezabudnuteľnosti. Porekadlo ako "Ranné vtáča ďalej doskáče" sa vie razom zmeniť na "Ranné vtáča, veď viete ako" :) Zdá sa mi, že čas plynie opačne a každé obdobie má svoje špeciálne čaro. Možno preto, že je to práve teraz. Nič sa nezopakuje. Skúsim teda mladnúť a každým dňom neopakovateľne  žiť.. vďačná za toľkých nových úžasných priateľov. Vytiahla som zo skrine šaty po babke, ktoré som dala prešiť šikovnej Janke Bobulovej. Látka ktorá snáď vydrží všetko, keď na nej toľké roky kvety kvitnú. Možno nie sú podľa najnovšej módy, môžu pôsobiť ako gýč, no bola som to ja. V širokej spodničke a akoby na tej krásnej svadbe,ktorú som si nesmierne užila, bola so mnou i babka. Tá mi vravievala "Ty moje svetielko". Keď môžem spievať, tancovať na tóny najlepšej,na chvíľu svadbovej kapely, vtedy  mám pocit, akoby som ním bola.. svetlom, čo je  v srdci, obklopená láskou a priateľmi. Priznám sa, že nechodím na svadby až tak rada. Čochvíľu budem mať "Kristove roky" (Ako hovoria priatelia "S Ježišom som v pohode") No ešte som to nestihla  a tak mi niekedy príde trochu ľúto, že som výnimočný deň nezažila. Učím sa však zo srdca priať všetkým krásnym ľuďom.  Ako povedal  zohratý a skvelý pár "ctiť manželstvo" i v tejto modernej dobe, keď vraj "papier" nie je treba. Vie to byť magické v každej dobe. Slovo áno. Rituál lásky sprevádzaný kvetmi, šatami, romantikou, prstienkami a pre ženu zmenou priezviska. Počula som, že ak sa žena vydá..vraj môže stratiť spolu s dievčenským menom i svoju vlastnú identitu. Priezvisko by však mohlo čosi napovedať. Možno i správnosť rozhodnutia. Keď to s krstným menom ladí pekne a zvučne, je to tuším to pravé. Verím tomu, že nám osud i takto môže napovedať. Prajem a užívam si šťastie iných nie len svoje aj tak sa oň môžem starať. Polievam radosťou každý kvet na šatách a snáď si i ja raz oblečiem biele. Len dúfam, že mi s bielymi vlasmi ladiť nebudú :) a keby aj, čert to ber. Keď mám pri sebe muža, s ktorým môžem na "furt" mladnúť. 

Smaragdové šaty a ich príbeh

Každé šaty majú svoj príbeh.O ich kúpe, o pocitoch i farbách dalo by sa rozprávať. Tie najmilšie sú šité ručne, najlacnejšie z "druhej ruky" každý kúsok látky predstavuje aj etapu života. Dnes sú to šaty a sukne do ktorých sa tak rada obliekam, lebo som žena a chcem sa v šatách zatočiť, či pretancovať daždivý deň.  Tieto by som však rada posunula ďalej. V nich som totiž mala pocit, že som len bábkou v cudzích rukách. Splnila som si sen o  princovi na bielom koni, pozlátku v drahých  šatách, šperkoch a dovolenkách. Neskôr sa však ukázalo, že nedocválal princ ani gróf a zo mňa nebola princezná ale prázdna,smutná žena. Prepchaté bruchá  najlepším jedlom, vínom, plné ústa lží. Vo vysokej spoločnosti som hľadela na "nabotoxované" ústa bez úsmevov a zrazu som nemala čo povedať. Čím to len je, že úspešní muži potrebujú mať po svojom boku popri rodine aj mladú lastovičku ktorej pristrihnú krídla. Ako veľmi som sa zmýlila. Začarovaná naivka s obrovskou túžbou po láske. Šaty sú krásne. Tie nemôžu za moje chyby a omyly. Prišla som sa sem predsa čosi naučiť, narásť. S ďalšou jarou doletela láska skutočná. Odstrihla som nitky. A bábkové divadlo? Dnes už ťahám za nitky svojho šťastia  ja.  Verím, že jedna dáma v týchto šatách zažiari. Bude ako drahokam. Veď každá z nás z neho kúsok máme. Boli drahé zo salónu Nicol v Bratislave. Sú talianskej značky, vyšívané s vlečkou. Veľkosť je 36. Mala som ich oblečené len raz. Je to jedinečná možnosť si tieto šaty kúpiť pod cenu ako ten "napúdrovaný" život,na ktorý som chvíľu nechápavo hľadela. Tak do toho milé Popolušky :) v prípade záujmu mi zavolajte alebo napíšte správu na tel. číslo. 0905 383 908   ..a pozor...praví muži väčšinou v nablízkanej zbroji nechodia. :)

Lednický hrad svojim kúzlom volá..

 Na Lednickom hrade

stúpať po rebríku a zachytiť kúsok histórie.

Dýcha jeho čaro, ktoré bolo v rozpuku v 17.storočí.

výlet, čo poteší.. oči

Stúpať k výhľadu.

Aký bol kedysi? 

To nechať predstavám treba, fantázii..

keď tu ľudia žili.

Len v krátkosti, predstavím si, že mohli tu mať mnoho radostí.

Do hradných múrov zmestilo sa ich snáď dosť.

Aspoň toľko, čo mala som kráčajúc tajomným schodiskom.

Červené maky..už žiadne strachy

Idem, kráčam. 

Napriek tomu že niekedy dochádzajú sily. Vždy sa to oplatí. Hory sú liečivé. 

Tam sa vie každá "boliestka" stratiť. 

Dokráčať až k úplnému nadhľadu tam na vrchole.. 

Všetky úžasné cesty našej čarovnej krajiny priala by som si prejsť. Nech viem ako krásne  je tam kde žijem. 

Pohladenie kvetov. Koľkej pozornosti sa mi dostáva. Na vrchole Veľkej Svišťovky vidím lietať vtáky zhora. Aspoň z časti splnený je sen o lietaní. 

Chodím, kráčam.. 

a duša tá je  krajšia.. 

čím viac sú ošúchané topánky. 

Rozprestieram náruč kvetom, skalám, horám. 

Je lepšie pozerať sa zhora,

aj keď je blato, na päty nelepí sa smola. 

V sukni z červených makov, viem vyhnúť sa mrakom.

Slnko svieti nám do dní. 

Divý mak neodtrhni.

Len nechaj tam kde je, vietor ho pohojdá, slnko naň zasvieti, pohladí ho dážď.

Keď neberieš, vtedy všetko máš.

V čiarach na mape

Klesanie a stúpanie. 

Prejsť po všetkých tatranských chodníkoch.

Ďaleko. Tam kde vietor zavanie.

Ten pravý čas na premýšľanie.

Príroda je pravdivá. Je v nej všetko tak ako má. Nezasahujme toľko. Vie si poradiť, nemá zlosť. 

Tú moju vedela rýchlo pretvoriť. Výhľadmi aké som našla cestou na Baranec.

Akoby tie hory na nás dávali pozor. Je priam k neuvereniu čo všetko sa dá prejsť po vlastných.. Kráčať jednoducho na svoju päsť. Aj v živote tak. Niektorí  s nami kráčajú dlho, iní prejdu len pár krokov. Cestu okorenia, odídu. Ktoré cesty a s kým, to si už vyberáme sami.

Kráčať však  hrebeňom Západných Tatier v ružovom je o čosi veselšie.

Pozerám sa radšej z "ružova" Na vzťahy, čo odumreli. Na tých, čo už inou cestou idú. Len dúfať, že dobré topánky si obuli. Keď si večer značíme  do mapy čo všetko sme už prešli, sadím si do spomienok nové semienka  kvetov. Kam zaveje ich vietor?

Na ďalšiu cestu dobrodružnú. V sukni a v turistických topánkach. Na vlastnú päsť, čo povolí zovretie do otvorenej dlane. Na zamávanie..

Vrbovské Vetry

 Festival plný srdečnosti, ktorý je tvorený a odovzdaný ľuďom z lásky. Prvý na, ktorý som šla len tak, nerobiť nič,  vychutnávať slnko, kapelu ZVA12- 28 Band :) Vrbovských víťazov  alebo Chiki Liki Tu-a. Dať si špeciálne japonské pirôžky. Len tak sa pozerať  večer do tváre mesačnému splnu. Nepracovať, veď "bezpečnosť pri práci je dôležitejšia ako práca samotná."  Ležať na tráve v tieni  stage-u Nula, alebo si vypočuť na živo kus dobrej muziky. Ako pekne je na svete. Istotne to tvrdí i Pán precceda multiorganizácie Kriak . Všetci sme si spomenuli aké je skvelé opäť sa hrať detské hry, no dať im ešte punc veľkého ceremoniálu. Braňo Jobus nás spolu s pánom Bratom očaril a strhol svojou predstavivosťou a hravosťou do sveta, v ktorom sa netreba brať príliš vážne. Na každej vážnosti sa dá z chuti zasmiať.. Najmä keď sa pozeráte na svet z chrbta koňa.. hojdacieho :)

Výstava - obyčajne neobyčajné veci

Farbou sa rozjasní svet, aj keď sa môže niekedy zdať čierny. Farba vie dodať nádej v časoch, keď sme boli nútení prehodnotiť svoje priority. Umenie nezapadlo prachom. Našli sme v sebe umenia viac než sme čakali. Napriek ťažkým chvíľam sme naladili husle, vymenili staré struny za nové, otvorili klavír. Bez čiernych klávesov by melódia nemala toľko farebných variácií. Naučili sme sa nové skladby ako Rúško, Korona či Dištančné vzdelávanie. Neviem či sme hrali bravúrne, no nacvičili sme ich s pokorou umelca. Posunuli sme sa vpred a začali hľadať v notách čosi veselšie. Najmä, aby partitúra obsahovala hlavnú tému ako je Súdržnosť, Radosť, Nádej a prekonávanie svojich možností, či taktových čiar. Vo farbách, v hudbe našli sme útechu. Zostali sme síce vo svojich domovoch no s piesňami, s maľbou, štetcami, pastelkami, hudobnými nástrojmi, či s tanečnými cvičkami.
Videami a všetkými prostriedkami, ktoré táto doba ponúka sme sa snažili opäť vytvoriť niečo pekné  a venovať do sveta cez Fantáziu svetlo. Aj vďaka tej sivej, čo sa vkradla do každodennosti.
Vzali sme si paletu, naladili komorné a.  Fantázia nám bola oporou. Veríme, že aj vám.
Dnes sa na nás pozerajú tieto výnimočné výtvory žiakov. Vyrástla tu oáza vďaka našim výtvarníčkam a všetkým pomocníkom, ktorí sa i malým dielom pričinili o jej rast. Namaľovali sme miesto, kde by mohlo byť príjemne každému čo sem zavíta. Tu nás obklopia múzy a nadýchneme sa umenia. Sú tu slobodné emócie, ktoré sa dostali na výkres, či na plátno. Toto miesto predstavuje a pripomína to, že sa zázraky stále dejú. S tvorivosťou je na svete krásne. Výstava je atribútom našej súdržnosti, pomoci si navzájom. Nie len v našej umeleckej škole, ale aj vo Svite, kde sme aj vďaka pani primátorke zvládli ťažké časy s prehľadom predkreslených čiar a vedeli sme kadiaľ ťahať štetec.
Výstava je záhradou farieb a aj keď sme museli nosiť masky na tvári, tieto naše sú tu pre krásu. S umením  dokážeme aj v období dažďa a zimy zahrať a namaľovať veľkolepý slnečný karneval.
Vo Fantázii je všetko možné aj keď sme i my podľahli modrej farbe sĺz, červenej v hneve, videli sme svet v sivej, no skúsili sme aj ružovú na sny, zelenú v nádeji, oranžovú ranného zora a prišli sme na to, že pekné farby môžu byť všetky..

kukučky

"kukuk" zakukala kukučka, aby oznámila lesu, že už idú.

"kukuk" odpovedala druhá..tí dvaja, čo chcú mať krajšiu chvíľu.

Pozrelo sa i nebo, aj zapršať sa mu chcelo, 

no povedalo si, že až neskôr poteší ich dažďom májovým.

Čakajú ich mnohé cesty, ktorými ich povodí.

Učia sa, kráčajú aj s topánkami plnými vody.

Občas 

Rýchlo a do kopca.

Na ten výhľad tešia sa, čo ponúkajú hory.

Ako z krídel, keď vietor to dovolí.

Plné dlane prvosienok dá si dievča do vrecka na sukni.

Čaj bude piť žena s mužom, čo večer ju prikryje a utrie slzy, objíme keď  treba,

poskytne pevnosť skál pred potopou..

"kukuk" už idú..najkrajšie dni života, 

šťastia kvapky májového dažďa

Keď ona je pre neho jediná

..nie len každá

Obrazy

Keď prechádzam okolo kvitnúcich stromov tak len potichu. Nebudem ich rušiť.
Môžem len tušiť..
aká krása ďalšej cesty obdarí moje oči.
Toľko výhľadov. Môžem sa v sukni točiť
od  rozmanitosti, že príroda na Liptove nešetrila nápadmi.
Ako len namaľovala všetky tie vrchy sýtymi  farbami a zakončila štíty kontúrou zelenej.
Niektorým dala i čiapočky :)
Akoby som sa pozerala na obrazy. Mená tých, ktorým som vo svojej mysli dala rám si už pamätám.
Ocitám sa v  strede umeleckého diela.
V krajine kde žijem ešte by som chcela.. Prejsť po všetkých chodníkoch,
kde samotná cesta má prísľub cieľa.

Tak som sa prešla rozprávkovým lesom a cestou, kde niektoré kmene stromov  mali svoju tvár.
Ovečky rozozvučali lúku a neskôr akoby sa presunuli na nebo.
To malo dnes.. výnimočný odtieň modrej.

(Veľká Fatra, Ploská)

Z vrcholov skál vzlietnuť až do neba

Kráčajúc alejou pod stromami, ktoré šepkajú poéziu pre pokoj na duši..

Prečo po toľkých kilometroch už necítim bolesť v nohách, skôr sa mi chce bežať alebo vzlietnuť..? 

Asi je to tým, že každý kvet i strom má  svoje miesto. Aj ja ho tu môžem mať, keď sa zem pod nohami poddá krokom.. Ďakujem a klaniam sa chrámu, čo príroda vytvorila. Je to veľká umelkyňa, kvetinárka, učiteľka, lekárka, maliarka i poetka. Keď už viem kadiaľ a s kým, chodievam k nej na návštevy. 

Chce sa mi spievať. Nie preto, aby sa nám vyhol kamarát medveď, ale od radosti. 

Má pre nás vždy otvorenú náruč. Majme ju aj my pre ňu.

..a preto malé ekologické okienko :)
Zohnem sa, keď nájdem stopu po nedbalosti turistov, čo mali práve chuť na čosi sladké a nenechávam po sebe papierové vreckovky. Nebudem predsa na návšteve robiť neporiadok.  Preto si v batohu vždy nosím takzvaný "sáčkovník". Je to otváracia guľôčka do ktorej si dám sáčky, aby som si po sebe odniesla to, čo do prírody nepatrí. Je príliš krásna na to, aby sme si z nej robili záchod.  Možno to príde niekomu nehygienické, no keď uvidíte pod stromami v zelenom machu biele vreckovky, istotne to vám a ani lesu nie je príjemné. Poviete si, že je to len vreckovka, no rozkladá sa štyri mesiace. Toľko v malom ekologickom okienku :)

Aká čarovná bola cesta v objatí stromov. Cítila som sa útulne, v bezpečí kráčajúc do kopca. Videla som aj čaro malebnej jaskyne. Cesta vo Veľkej Fatre na kopce menom Tlstá a Ostrá. Vskutku príznačné názvy. Na Tlstej sme boli presýtení krásou výhľadov a aj pagáčmi čo nám mamka zabalila. Pohostila som i štvornohých "kamošov". Psíky sú na túrach ako doma. Tešia sa, bežia, majú radosť z čerstvého vzduchu a keď už kamarát Oddie  nevládal, nechal sa niesť v ruksaku :) 
Na Ostrej sme sa i pomocou reťazí vyštverali do zákutí strmých skál, čo akoby pripomínali komnaty hradu alebo hniezda dravých vtákov. Svet bol odtiaľ ako na dlani. 
Každé miesto je iné. Má svoju špecifickú atmosféru a pritom netreba ani ďaleko cestovať. Stačí sa len autom presunúť do sto kilometrov. Potom už len kráčať, zladiť sa s dychom a zažiť pocit domova, čaro vtáčej perspektívy. Je to veľká odmena, keď výjdete hore. Vtedy nestačia len slová a keď aj.. bolo by ich treba dať do veršov alebo piesní. 

Každý zvonček, čo vykúka zo zeme svojou farbou zdraví.

Pripomína, akí sme my ľudia malí.

ženieme sa a pritom náš čas je tá vzácnosť.

Márnosť nad márnosť.

Keď však cítim pohladenie vetra 

viem, že sa nesplietla

ručička na hodinách v živote jednej ženy..

srdce povedať chce mi

o rýdzosti chvíle, v ktorej práve som.

Našepká mi to záružlie, povie mi to strom.

Zasadila som si do prírodných krás, svoj čas

korene zapúšťam, točím sa v sukni na lúke

 beriem, čo mi život ponúkne.

Veľké bohatstvo sa vo zvuku lesa chveje

Kráčajúc po cestách,

šťastím sa smejem.

O úsmevoch môžu aj kukučky kukať

veď v tvojej dlani je moja ruka..

Na tejto ceste stretli sme milých ľudí a medzi nimi aj jednu vílu s očkom fotoaparátu. Tam kde sa čosi dialo, napríklad keď ma konár stromu chytil za sukňu a bolo z nej treba  kúštik odstrihnúť, nenápadne a s úsmevom zachytila všetko o čom by sa dalo písať. Každá fotka je spomienkou zachytenou na dlhé roky.
Ďakujem za krásne fotky Tinke Krajčovičovej.