nedeľa 14. júna 2020

Výstava - obyčajne neobyčajné veci

Farbou sa rozjasní svet, aj keď sa môže niekedy zdať čierny. Farba vie dodať nádej v časoch, keď sme boli nútení prehodnotiť svoje priority. Umenie nezapadlo prachom. Našli sme v sebe umenia viac než sme čakali. Napriek ťažkým chvíľam sme naladili husle, vymenili staré struny za nové, otvorili klavír. Bez čiernych klávesov by melódia nemala toľko farebných variácií. Naučili sme sa nové skladby ako Rúško, Korona či Dištančné vzdelávanie. Neviem či sme hrali bravúrne, no nacvičili sme ich s pokorou umelca. Posunuli sme sa vpred a začali hľadať v notách čosi veselšie. Najmä, aby partitúra obsahovala hlavnú tému ako je Súdržnosť, Radosť, Nádej a prekonávanie svojich možností, či taktových čiar. Vo farbách, v hudbe našli sme útechu. Zostali sme síce vo svojich domovoch no s piesňami, s maľbou, štetcami, pastelkami, hudobnými nástrojmi, či s tanečnými cvičkami.
Videami a všetkými prostriedkami, ktoré táto doba ponúka sme sa snažili opäť vytvoriť niečo pekné  a venovať do sveta cez Fantáziu svetlo. Aj vďaka tej sivej, čo sa vkradla do každodennosti.
Vzali sme si paletu, naladili komorné a.  Fantázia nám bola oporou. Veríme, že aj vám.
Dnes sa na nás pozerajú tieto výnimočné výtvory žiakov. Vyrástla tu oáza vďaka našim výtvarníčkam a všetkým pomocníkom, ktorí sa i malým dielom pričinili o jej rast. Namaľovali sme miesto, kde by mohlo byť príjemne každému čo sem zavíta. Tu nás obklopia múzy a nadýchneme sa umenia. Sú tu slobodné emócie, ktoré sa dostali na výkres, či na plátno. Toto miesto predstavuje a pripomína to, že sa zázraky stále dejú. S tvorivosťou je na svete krásne. Výstava je atribútom našej súdržnosti, pomoci si navzájom. Nie len v našej umeleckej škole, ale aj vo Svite, kde sme aj vďaka pani primátorke zvládli ťažké časy s prehľadom predkreslených čiar a vedeli sme kadiaľ ťahať štetec.
Výstava je záhradou farieb a aj keď sme museli nosiť masky na tvári, tieto naše sú tu pre krásu. S umením  dokážeme aj v období dažďa a zimy zahrať a namaľovať veľkolepý slnečný karneval.
Vo Fantázii je všetko možné aj keď sme i my podľahli modrej farbe sĺz, červenej v hneve, videli sme svet v sivej, no skúsili sme aj ružovú na sny, zelenú v nádeji, oranžovú ranného zora a prišli sme na to, že pekné farby môžu byť všetky..









piatok 29. mája 2020

kukučky


"kukuk" zakukala kukučka, aby oznámila lesu, že už idú.
"kukuk" odpovedala druhá..tí dvaja, čo chcú mať krajšiu chvíľu.
Pozrelo sa i nebo, aj zapršať sa mu chcelo, 
no povedalo si, že až neskôr poteší ich dažďom májovým.
Čakajú ich mnohé cesty, ktorými ich povodí.
Učia sa, kráčajú aj s topánkami plnými vody.
Občas 
Rýchlo a do kopca.
Na ten výhľad tešia sa, čo ponúkajú hory.
Ako z krídel, keď vietor to dovolí.
Plné dlane prvosienok dá si dievča do vrecka na sukni.
Čaj bude piť žena s mužom, čo večer ju prikryje a utrie slzy, objíme keď  treba,
poskytne pevnosť skál pred potopou..
"kukuk" už idú..najkrajšie dni života, 
šťastia kvapky májového dažďa
Keď ona je pre neho jediná
..nie len každá









piatok 22. mája 2020

Obrazy

Keď prechádzam okolo kvitnúcich stromov tak len potichu. Nebudem ich rušiť.
Môžem len tušiť..
aká krása ďalšej cesty obdarí moje oči.
Toľko výhľadov. Môžem sa v sukni točiť
od  rozmanitosti, že príroda na Liptove nešetrila nápadmi.
Ako len namaľovala všetky tie vrchy sýtymi  farbami a zakončila štíty kontúrou zelenej.
Niektorým dala i čiapočky :)
Akoby som sa pozerala na obrazy. Mená tých, ktorým som vo svojej mysli dala rám si už pamätám.
Ocitám sa v  strede umeleckého diela.
V krajine kde žijem ešte by som chcela.. Prejsť po všetkých chodníkoch,
kde samotná cesta má prísľub cieľa.

Tak som sa prešla rozprávkovým lesom a cestou, kde niektoré kmene stromov  mali svoju tvár.
Ovečky rozozvučali lúku a neskôr akoby sa presunuli na nebo.
To malo dnes.. výnimočný odtieň modrej.

(Veľká Fatra, Ploská)



pondelok 18. mája 2020

Z vrcholov skál vzlietnuť až do neba

Kráčajúc alejou pod stromami, ktoré šepkajú poéziu pre pokoj na duši..
Prečo po toľkých kilometroch už necítim bolesť v nohách, skôr sa mi chce bežať alebo vzlietnuť..? 
Asi je to tým, že každý kvet i strom má  svoje miesto. Aj ja ho tu môžem mať, keď sa zem pod nohami poddá krokom.. Ďakujem a klaniam sa chrámu, čo príroda vytvorila. Je to veľká umelkyňa, kvetinárka, učiteľka, lekárka, maliarka i poetka. Keď už viem kadiaľ a s kým, chodievam k nej na návštevy. 
Chce sa mi spievať. Nie preto, aby sa nám vyhol kamarát medveď, ale od radosti. 
Má pre nás vždy otvorenú náruč. Majme ju aj my pre ňu.



..a preto malé ekologické okienko :)
Zohnem sa, keď nájdem stopu po nedbalosti turistov, čo mali práve chuť na čosi sladké a nenechávam po sebe papierové vreckovky. Nebudem predsa na návšteve robiť neporiadok.  Preto si v batohu vždy nosím takzvaný "sáčkovník". Je to otváracia guľôčka do ktorej si dám sáčky, aby som si po sebe odniesla to, čo do prírody nepatrí. Je príliš krásna na to, aby sme si z nej robili záchod.  Možno to príde niekomu nehygienické, no keď uvidíte pod stromami v zelenom machu biele vreckovky, istotne to vám a ani lesu nie je príjemné. Poviete si, že je to len vreckovka, no rozkladá sa štyri mesiace. Toľko v malom ekologickom okienku :)

Aká čarovná bola cesta v objatí stromov. Cítila som sa útulne, v bezpečí kráčajúc do kopca. Videla som aj čaro malebnej jaskyne. Cesta vo Veľkej Fatre na kopce menom Tlstá a Ostrá. Vskutku príznačné názvy. Na Tlstej sme boli presýtení krásou výhľadov a aj pagáčmi čo nám mamka zabalila. Pohostila som i štvornohých "kamošov". Psíky sú na túrach ako doma. Tešia sa, bežia, majú radosť z čerstvého vzduchu a keď už kamarát Oddie  nevládal, nechal sa niesť v ruksaku :) 
Na Ostrej sme sa i pomocou reťazí vyštverali do zákutí strmých skál, čo akoby pripomínali komnaty hradu alebo hniezda dravých vtákov. Svet bol odtiaľ ako na dlani. 
Každé miesto je iné. Má svoju špecifickú atmosféru a pritom netreba ani ďaleko cestovať. Stačí sa len autom presunúť do sto kilometrov. Potom už len kráčať, zladiť sa s dychom a zažiť pocit domova, čaro vtáčej perspektívy. Je to veľká odmena, keď výjdete hore. Vtedy nestačia len slová a keď aj.. bolo by ich treba dať do veršov alebo piesní. 


Každý zvonček, čo vykúka zo zeme svojou farbou zdraví.

Pripomína, akí sme my ľudia malí.
ženieme sa a pritom náš čas je tá vzácnosť.
Márnosť nad márnosť.
Keď však cítim pohladenie vetra 
viem, že sa nesplietla
ručička na hodinách v živote jednej ženy..
srdce povedať chce mi
o rýdzosti chvíle, v ktorej práve som.
Našepká mi to záružlie, povie mi to strom.
Zasadila som si do prírodných krás, svoj čas
korene zapúšťam, točím sa v sukni na lúke
 beriem, čo mi život ponúkne.
Veľké bohatstvo sa vo zvuku lesa chveje
Kráčajúc po cestách,
šťastím sa smejem.
O úsmevoch môžu aj kukučky kukať
veď v tvojej dlani je moja ruka..

Na tejto ceste stretli sme milých ľudí a medzi nimi aj jednu vílu s očkom fotoaparátu. Tam kde sa čosi dialo, napríklad keď ma konár stromu chytil za sukňu a bolo z nej treba  kúštik odstrihnúť, nenápadne a s úsmevom zachytila všetko o čom by sa dalo písať. Každá fotka je spomienkou zachytenou na dlhé roky.
Ďakujem za krásne fotky Tinke Krajčovičovej.











































štvrtok 30. apríla 2020

Láska hudobná

Vďaka spevu a hudbe som živá. Pieseň je  výpoveďou, aj keď nie je dokonalá. Pár slov čo by mohli osloviť či pohladiť. Možno sa niektorí v piesni nájdu. Tak prišla.
Keď sa rodí melódia novej piesne, jej slová..je to niečo magické.
Vtedy zabúdam na svet, musím len písať a hrať.
Som rada, že môžem byť pri tvorbe čohosi nového.Tvoriť a odovzdať ďalej.
 V tomto období sme sa všetci zastavili. Keď zazneli slová, melódia do jednoduchých akordov, ktoré kolega Jožko Štrbka upravil, aby boli farebnejšie, netušila som, že sa raz tak skutočne zastavíme. Verím, že je to pre nás čas, kedy môžeme prehodnotiť priority, zastaviť sa, vážiť si to čo máme a jednoducho byť. Ako slová tejto piesne. Teším sa, že sa niektorým mojim žiakom páči a tak by som ich rada vyzvala, aby si i oni poskladali pár jednoduchých akordov a spojili ich do melódie.
Možno sa vám podarí chvíľu čarovať.

streda 15. apríla 2020

Namaľujme si prvosienkami svet po svojom

Radšej budem vnímať svet z  rozprávkovej perspektívy, než aby som sa poddala večerným správam.
Pozerám na zem. Na to, čo všetko z nej rastie a koľko pekného máme pod nohami.
Aké dokonalé vedia byť ranné kvety v rozpuku,
keď prejdem sa cez lúku.
Zvonia zvončeky svojou modrou,
lúka toľkých farieb a podôb.
Aby nový deň opäť začal a večer bol za nami.
Kým som po rokoch prekráčaných?
Žlté prvosienky ukazujú slnku svoju tvár.
Vyrásť..akú to námahu majú,
nazbieram si ich na šálku čaju.
Kvety vedia deň osladiť..
Kráčam čoraz vyššie, aby som mohla byť bližšie..neba.
Bližšie vrcholu, odtiaľ sa výhľad rozprestrie ako vejár matky prírody, čo sa do pestrých šiat oblieka tak rada..

Naša cesta na Ohnište začala dobrodružne. Najskôr sme stretli, alebo stretol on nás, čierno- biely pes plemena Border Collie. Rozhodol sa, že pôjde s nami a tak sa nedalo robiť nič iné, len si ho nechať vo svorke. Chvíľu sme šli po "asfaltke", kde sa vo veľkej rýchlosti premávali nákladné autá, čo zvážali drevo. Len len, že nám náš nový kamarát neskončil pod kolesami. Neskôr som si prečítala na značke, vraj nákladné auto Tatra je na tom území doma.  Turisti a psi si majú dávať pozor a  vraj nemáme zabúdať chrániť prírodu. Keď to napíše niekto, čo z lesa zváža drevo je to viac než tragické. Pod kolesami Tatry sme našťastie neskončili. Šli sme ďalej a uvideli sme ako zo stráne padá  čerstvo spílený strom. S tichým stonom sa skotúľal na cestu.
 Ísť ďalej, alebo sa vrátiť? Akoby tadiaľ turisti ani nemali možnosť prejsť. Všimol si nás však pilčík a oduševnene gestikuloval, že môžeme. Neotočili sme sa teda. Bola by škoda otočiť sa chrbtom slnečnému dňu.
Cesta bola každým krokom krajšia, pes cupital neúnavne s nami. Žblnkot potoka pridával atmosfére na magickosti a znova som sa mohla zachrániť. V krokoch, v prírode, čo obklopila myšlienky.
Našli sme žliabok, kde voda tiekla zdanlivo nahor. Okno v skalách, Prvosienky a podbeľ, čo sa vytešoval v jarnej tráve, neuveriteľne krásny výhľad na Nízke tatry. Aj sme sa na chvíľu stratili, lebo cez popadané stromy nebolo vidno ani značky a ani chodník. Keď do tejto situácie náš kamoš zabrechal, poskočila som od ľaku. Keď  HZS  napíše, že cesta je ťažko prechodná kvôli popadaným stromom, budeme to brať vážnejšie. Preliezla som aj v sukni, no s orientáciou  to už bolo horšie. Chvíľu sme sa točili dookola, no krása prírody tam zhora pohladila zmysly. Aj keď som bola dnes ráno šťastná, že prší a nemusíme nikam ísť,pretože sa ohlásila bolesť nôh a chrbta, teším sa, keď opäť stretnem lesné víly v púčikoch kvetov, v ihličí,vo vôni stromov.
Pes, o ktorom sme nakoniec usúdili,  že je to ona, keďže si pri každom druhom strome neznačila cestu, nám akosi prirástol k srdcu. Spočiatku mi nebolo po vôli, keď mi tá čierno-biela okaňa robila odtlačky od blata na kabáte, no počas sedem hodinovej cesty si nás svojou veselosťou celkom získala. Bála som sa či vôbec má domov, či ju niekto nehľadá, alebo či nám nevbehne veselo do auta a čo potom s ňou? Kocúr Jason by asi nebol nadšený, keby sme mu doviedli takúto kamošku. Našťastie pri našom návrate  ju pri prvom dome zavolala k miske jej domáca pani. Ešte sme sa otočili, že sa rozlúčime, a "Očko" bežala znova za nami. Od zvierat by sme sa mohli učiť. Nie z večerných správ. Učiť sa ich slobode, schopnosti vycítiť dobré srdce v ľuďoch, veselosti z dlhej túry, z potoka, zo slnka. Zo schopnosti bežať za rozhodnutím, ktoré je správne. Učiť sa, že sme spolu s prírodou všetci jedno. 
Mám len trochu obavy. Treba dať pozor na to, aby sme raz aj my nezostali bez dychu pri  ceste ako tie spílené stromy. 
Ich to bolí..
aby to aj nás raz nebolelo, lebo kým sú tu, môžeme sa nadýchnuť.







































nedeľa 12. apríla 2020

Kvety vo vlasoch

Ako dobre sa mi leží v suchej tráve, čo prečkala zimu a oddýchla si.
Vdychovať vôňu zeme. Obzerám z cesty na Kozí kameň krásu Nízkych, Západných a Vysokých Tatier. Aký je to zázrak, že sú tu a ako sme tu spolu s nimi aj my.
Zastavení, stíšení v našich domovoch.
Čítala som, vraj ak sa človek hnevá, má si ľahnúť. Vtedy každá zlosť ustúpi. Nie že by som bola zlostná :) to asi len v kuchyni, keď sa mi čosi nepodarí. Učím sa trochu variť a piecť.Aj to, že do majonézy nejde olivový olej. Nuž horkosť treba nechať pivu, Nie majonéze. Ani životom keď sa kráča netreba mať horkú príchuť.  Bozkávanie mi  ide lepšie ako varenie :)
K zemi ma to vždy akosi ťahá. Vedela som sa ako dieťa o zem i hodiť. Najmä, keď mi maminka nepriniesla do škôlky sukňu. Dnes si líham do trávy nie z trucu, ale z dôvodov potrieb duše. Niečo sa totiž pri tej zemi deje. Začnem počúvať a tou príťažlivosťou sa všetko nepodstatné stráca. Sme tu len my, naša príroda, hory, slnko a rieky, čo túžia po našej návšteve. Nedbám, že mám potom vlasy plné suchých stebiel, možno i chrobáčikov. Terapia "ľahom".. Aj nedeľu treba niekedy preležať len tak a usmievať sa už od rána. Dopriať si oddych bez výčitiek, že by sme mohli deň premárniť. Každý totiž vie mať svoje čaro aj v týchto časoch. Vie priniesť niečo nové.
V prírode treba nechať strach rozptýliť.
Stretla som dnes farebné motýle,užovku ako sa vyhrievala, slniečka podbeľu učupeného v tráve.
A ja idem bližšie zemi. Ak mi je smutno, alebo zakopnem, po prípade si nechtiac privriem prst do dverí. Skôr než začnem kričať, či nadávať, skôr než mi vyhŕknu slzy, sadnem si na zem.
Myslím, že pri ľahu sú účinky zeme o čosi väčšie.. a nie je to prízemné. :)

nedeľa 5. apríla 2020

medové týždne.. v karanténe

Nádherná Kvačianska dolina, kde sa v jeden neobyčajný deň prelínali ročné obdobia.
Zima, kedy som chlad cítila na tvári a mala skrehnuté prsty kým som po ceste raňajkovala buchtu s čučoriedkami. Zažila som i jeseň s chrumkavými listami pod nohami i na stromoch. Zem i nebo miestami voňali letom. Jar rozkvitala veľkonočnými bahniatkami.
V prírode zabúdam na tento smutný čas, čo deje sa pre niečo. Azda aby sme pochopili a začali si vážiť skutočné hodnoty, ktorým prináleží potlesk.
Zabúdam. Kľučku v našom vchode držím príliš dlho bez rukavíc.
Pri snahe byť ekologická sa mi stalo i to, že som cez okienko pekárne vložila svoje ľanové vrecko. Chúďa pani predavačka sa vystrašila, akoby to bola časovaná bomba. Celkom som zabudla. Z hygienických dôvodov to nejde inak ako "do sáčku".
Na tvári mám rúško, všeliako smiešne ušité, aj nitky z neho trčia, no ak svieti slnko zabudnem na to čo sa deje. Vypraté a vyžehlené vrecko letelo okienkom pekárne ako špinavá handra.
Smutno- smiešna situácia v mojej snahe o sklenené poháre a ľanové vrecúška. Aj keď zo sáčku, čučoriedkový koláč chutil. Tak si teda šijem aspoň rúška, ktoré sedia len členom jednej domácnosti. Jason a dva ctené potkany Miru a Žbirku nepočítam. Tie sú v poriadku aj bez rúška.
Obdobie, čo tak skoro neskončí. Môžem si aspoň odskočiť do slzavého údolia, keď sa mi zlomí ihla na šijacom stroji v domnienke, že sa pokazil, alebo pojesť vtipnú kašu zo zásob objatí.
Ak plačem tak len naliehavo akoby svet opúšťala živá bytosť. Ak sa smejem tak veľmi. Nech to počujú všetci susedia. Nech sa aj oni z vtipnej kaše najedia..aby to bolo naozaj.
Buďme zdraví. Intenzívne. Aby sme vedeli, že žijeme a že ten život veľa ponúka.
Toľko krás, toľko období. Nehu leta v dlaniach. Vôňu jari v bylinkách na okne, jeseň pri každom západe slnka,  zimu prespime a oddýchnime si.
Dlhé rady pred potravinami a ja mám dlhé týždne s tebou, akoby to boli týždne medové.
bzučanie včiel počujem, keď pozriem ti do očí.












sobota 28. marca 2020

Krokmi k objatiam zeme.

Pozrela som sa hore a uvidela modrú oblohu. Akoby ma chcela objať.
Kroky lúkou dodávajú chvíľam silu potrebnú pre dnešok.
Aká modrá vie byť obloha odrážajúc sa v potokoch. Smútky odlieva zo zeme.
Všetka voda, čo tečie lesmi, aj nám môže zmyť strach z tváre.
S láskou obmýva kamene.
Aj my by sme sa mohli takto starať o našu trpezlivosť, toleranciu, ohľaduplnosť.
O všetky vlastnosti, ktoré by sme ako ľudia mali nechať v sebe rásť. Zalievajme..
Bez nich by nás to mohlo ťahať ku dnu.
Načrieť radšej živej vody, čo v nás, na nás v tichu čaká..


sobota 21. marca 2020

..Keď sa láskou naplní svet..

Asi som sa narodila s klobúkom.
Pod strechou, čo skrýva sny.
Skúšam žiť znútra von
prirodzene.
Mať na pláne nové snenie,
úsmevy každodenné.
V šatách, žiaden zhon
  byť tým čím som.
Je to pýcha, keď svoj život dýcham
skutočne a bez retuše.
Pár viet smiem dať času, čo sa spomalil.
Pár piesní strunám čo hrať začali.
Do taktu mi srdce bije čo na slnku smie kvitnúť
Pred sebou sa neukryjem, musím si zvyknúť.
Asi som sa narodila s klobúkom.
Pod ktorý dá sa schovať pred búrkou.
Hrať tak ako to dušu teší.
Spievať v šatách keď to svedčí.
Smiať sa nahlas.. to lieči.
Kráčať v sukni peši
Vídať zázraky, cez búrkové mraky
a keď si dám dole klobúk z hlavy plnej snov
zistím, že trápení už niet.
Keď smiem s tebou v kuchyni..
tancovať menuet.









piatok 20. marca 2020

Lietajúca rozprávka "Pripútajte sa prosím"

Každý môže ísť tam, kam sníval s lietadlom Fantázia.
Stačí len nastúpiť a vzniesť sa  nad oblaky..
 Cestou vás bude sprevádzať naša Letuška a Steward. Ešte pred štartom motorov sa musí všetko skontrolovať. Či sú farby lietadla čisté, či sa vrtule krútia plynulo ako pieseň a či sú všetci pasažieri, čo vedia snívať, pripravení na odlet.
Letuška už kráča po palube. Vraj to dnes bude zaujímavé, lebo touto novou trasou ešte neletela.
V lietadle je akurát načas. Ostáva posledných tridsať minút do odletu. No ale kde je Steward? Žeby zaspal? Ale kdeže. Ten sa trápi s velikánskym kufrom. Vraj preto sa  tak zdržal. "Čo máš v tom ťažkom kufri? Pol boka slaniny?" Pýta sa ťahajúc kufor. "Áno, a to ako vieš?" vraví začudovane Letuška, lebo skutočne má vo svojom veľkom kufri pol boka slaniny. A keby len to, sú tam okrem krému na opaľovanie aj oranžové plutvy.
Vraj sa slanina zíde, lebo čo by inak jedli Stewardi a aj všetci cestujúci?  Letuška síce chcela chudnúť do plaviek, no to si radšej nechá na ďalší let, alebo ďalšie leto.
Zazvonila zvuková signalizácia tónmi g,e a Letuška sa takto prihovára cestujúcim.
"Vážení a milí cestujúci. Srdečne vás vítame na palube nadzvukového a "nadtanečného" lietadla menom Fantázia.Veríme, že sa v našich priestoroch budete cítiť príjemne. Letíme na všakovaké miesta, o akých sa vám ani nesnívalo. Naša letecká spoločnosť vám praje šťastnú, ničím nerušenú cestu plnú nových objaviteľských zážitkov. Práve som dostala pokyn, že o malú chvíľu odlietame. Dámy a páni, pripútajte sa prosím."
Cestujúci sa už začali tešiť, čo všetko cez okná tohoto úžasného lietadla uvidia.
Jedno dievčatko v žltých šatách však začalo plakať. Vraj nemá letenku. "To však nie je žiadna tragédia" vraví Letuška. "Naše lietadlo je predsa z Fantázie a aby si mohla s nami letieť,nepotrebuješ letenku. Stačí ak nám zahráš peknú pieseň a môžeš letieť s nami". Na palube lietadla je aj klavír. Jeho čierno- biele klávesy sa rozozvučali veselou melódiou. Každý, kto vedel mohol si zahrať a podarovať hudbu všetkým, čo chceli počúvať.
Touto leteckou spoločnosťou môžete ísť skutočne do Fantázie.
Tam kde rozkvitnú kvety všetkých farieb.
Tam môžete do čarovného sveta nazrieť.
Do rozprávok aj za hranice poznania,
S krásnou hudbou noty vás zoznámia.
Len päť čiar.
Pripútajte sa a štart.
Zamávajte.
Okrem slaniny podáva sa na palube aj zmrzlina, možno aj malinový sorbet bude.
Vydajte sa s nami na cesty necesty,
z výšky budeme pozorovať ten malý svet,
môžete si ho nakresliť.
Do notového zošita.
Každá melódia sa počíta.
A keď zablúdime stačí plachtiť podľa vetra a krútiť sa ako kľúč husľový.
Sťa koncert sólový
vznesieme sa nad oblaky.
Nebojte sa žiadne strachy.
Dievčatko hralo na klavír veľmi krásne a tak malo vstup na palubu s takouto špeciálnou pesničkovou letenkou platný.
"Poletíme ponad slnečné Maďarsko, zastavíme sa aj v Nemecku, neobídeme ani svetlá veľkomesta v New Yorku."
"Nádherný výhľad. koľko oblakov" Zadíval sa zasnene Steward "Haló, Letuška vieš nad ktorou krajinou práve letíme?" No jasné, že viem. Veď poznám svoj letový plán. Videl si niečo?"
Lietadlo Fantázia letelo práve nad Nemeckom a pasažieri uvideli kučeravé dievčatko a chlapčeka. Keďže pilot lietadla bol pilotom veľmi skúseným, leteli dosť nízko, aby začuli i hudbu, ktorú chlapček hral na husliach a uvideli i dievčatko ako krásne tancuje. Nie len vo Fantázii vo Svite, ale všade na svete sú talentované deti, ktoré sa tešia z hudby.
Letuška by tiež chcela vedieť tancovať tak pekne ako to dievčatko, no to by potom predsa nemohla byť letuškou. Každý z nás niečo vie, niečo robí rád, na niečo má talent. Také letušky ovládajú aj tri cudzie jazyky. Hudba však tlmočníka nepotrebuje.
"Čo si si ešte dala do toho kufra, keď bol taký ťažký?"
No čo som si zbalila, to som si zbalila. Musela som predsa myslieť na všetko.
Zrazu sa na palube objavil malý chlapček a v ruke niesol čosi, čo sa podobalo Veľkej hruške., "A ty čo tu robíš?" pýtajú sa Steward s Letuškou začudovane. "čo je to?" Chlapček tvrdil, že je to bubon, no na ten sa to vôbec nepodobalo. Steward toto čudo začal merať. "Do lietadla sa to možno ani nezmestí. A čo by na to povedal Kapitán?" Meranie našťastie prebehlo hladko a vraj je to v norme. Nemali by byť problémy ani s touto príručnou batožinou a ani s "pilotovaním."
Letuška poprosila chlapčeka nech to čudo radšej vybalí a ukáže, čo to vlastne je. A čuduj sa svete, bola to krásna, zo Smreku vyrezaná klasická gitara so šiestimi strunami. Chlapček však začal na gitare hrať ako na bubon. Ako je to možné, že by gitara mohla byť bicím nástrojom? To by ste sa  dozvedeli, ak by ste sa na gitare naučili hrať a zahrali si skladbičku "Bubeníček"od Milana Zelenku.
Nejeden gitarista si túto skladbičku zahral. No a či je naozaj pekná, nuž posúďte sami.
 "Poď s nami  na tento neobyčajný výlet"
Steward zrazu vyhladol. Pasažieri dostali zmrzlinu, no on sa pri svojich povinnostiach aj zabudol najesť. "Ešte že Letuška vzala tú slaninu." pomyslel si. Ako ju však hľadal, vytiahol slnečnicový  olej na vyprážanie. "A toto máš na čo?" No nemali olivový, tak som si kúpila slnečnicový veď chcem sa predsa opáliť, no nie? "Ahá, ty sa chceš opáliť ako špekáčka?" pýta sa Steward.
"No ale budeš robiť mastné fľaky" smial sa. Letuška si na krásu potrpí. Len škoda, že zabudla na dôležitosť ochranného faktora, ktorý býva v opaľovacích krémoch. Olej je dobrý naozaj len na vyprážanie, alebo na studenú kuchyňu.
Letuška sa na chvíľu zasnívala a predstavila si aké to bude, keď pristanú na letisku blízko pláže a bude počuť šumenie vĺn so slnkom nad hlavou..
Slnko.slnečnice. Kvety, čo sa za slnkom otáčajú.
I tie môžu byť malými slniečkami každý deň vo váze, ak práve nie ste pri mori.
Sú to vďačné kvety. Majú farby najväčších kontrastov, slnečnicové semienka, lupene ako margaréty, no veľkolepejšie. Nie nadarmo sa tak volajú. Z lietadla ich bolo vidieť celé pláne. Ako pole pozlátené. Aj Steward s Letuškou pozerali na ne.
Slnečnica.
Obraciaš sa k slnku, keď si rozvitá
pre mladú lásku dar.
Zatancuj si s vetrom taktov pár
kvet nádejí na ďalšiu jar,
keď po nej príde leto..
Srdcia pookrejú
rozviješ sa preto..
 Steward si začal kontrolovať palubu s pasažiermi, či je všetko v poriadku a takto sa im prihováral: "Vážení cestujúci. Keď sa pozriete von oknom, vidíte opäť krásny výhľad. Oblaky, modré nebo. Chýba nám už len dobrá hudba.
"Želanie sa splnilo" povedala Letuška a už aj priviedla na palubu ďalších hostí, ktorí si svojou hudobnou letenkou zakúpia let.
"No ale počkať, počkať ja tie nástroje musím najskôr premerať" Zahlásil Steward a hneď sa aj pustil do merania husličiek a flauty. "Nemusíš byť taký prepracovaný, veď sú to malé hudobné nástroje a do nášho lietadla sa istotne zmestia" Povedala Letuška. Keď začala flauta a  husle hrať, nebolo pochýb o tom, že zaznela ďalšia  prvotriedna hudobná letenka.
Steward sa teda skamarátil s hudobníkmi a namiesto ustavičného merania sa započúval.
Každému na palube z dobrej hudby srdce poskočilo.
Z nášho čarovného lietadla sa dá aj z okna zakývať. Letuška túto možnosť hneď využila a začala kývať všetkým, ktorých uvidela keď prelietali ponad zem . "Ahojte, pridajte sa k nám, ideme na dovolenku". "Čo tam vidíš nejakých domorodcov alebo čo?"Pýtal sa Steward.  "Ale nie, sú to moji kamaráti" Ponad túto krajinu som už letela. A naozaj. Keď sa pozreli cez ďalekohľad, uvideli afrických tanečníkov v pestrfarebných kostýmoch. Nastúpte na ďalekú cestu plnú melódie, harmónie a fantázie  "Pridajte sa k nám" volala ich letuška, no tanečníci len zamávali. Ich domovom je totiž panenská príroda magického ostrova Rytmických bubnov.
"Vážení cestujúci" Prihovára sa Letuška. "Náš let práve smeruje do Prístavu vzdialených snov.
A aké to v tom prístave je? Rozprestrite si vejáre, môžu sa vám splniť aj tie najtajnejšie cestovateľské sny. Mnohé sa vďaka Fantázii plnia. Dokonca i tie hviezdne.
V prístave vzdialených snov tancuje nejedna krásna umelkyňa gejša v kvetovanom kimone. Majú tam chutnú ryžu, ktorú môžete jesť len paličkami a uvidieť ten najkrajší východ slnka.
Vďaka lietadlu Fantázia sme mohli zažiť nejedno čaro Japonska.
Všetci máme svoje sny. Či už ste tanečníkom,lekárom, maliarom, murárom či pekárom.
Aj naša Letuška mala jeden sen. Veľmi totiž obdivovala kráľa popu, poznala každú jeho pieseň a vedela zatancovať i "moonwalk" cez chodbičku lietadla.
Keď sa nikto nepozeral, starostlivo zabalila svoje želanie do bieleho obláčika a poslala ho priamo tam, kde sa malo čo najskôr splniť. Keď prelietali ponad NewYork, zrazu zazvonil palubný telefón. Letuška zvýskla od radosti. Bola totiž pozvaná na legendárnu šou "Michaela Jacksona."
Steward sa tiež  potešil, lebo aj jemu by sa táto šou páčila. Letuška si začala rýchlo baliť veci do kabelky a Steward si tiež vzal svoj malý príručný kufrík s fotoaparátom. Začal si pískať i pieseň.
"Vieš,milý kolega, ale keď ma pozývali, mali len jeden lístok. A navyše kto by potom zostal s cestujúcimi?" Stewardovi ihneď zamrzol úsmev na tvári, akoby prelietali nad Anktartídou. Letuška vzala kabelku a len čo kvôli tomuto jej snu núdzovo pristáli, už jej nebolo.
Steward však zostal bez svojej Letušky smutný a sám. O pasažierov sa vzorne postaral, to áno. Ale bol akýsi nesvoj. Dal si aj dobré raňajky a aj zákusok, no nič čo mal rád mu nevylepšilo  náladu. Nevedel či ho viac trápi to,že nikam nešiel, alebo to, že ho Letuška nevzala so sebou.
"To bola teda šou. Plná svetiel tanca a nezabudnuteľných umelcov." Štebotala letuška, len čo sa vrátila "a tí tanečníci, neuveriteľný zážitok" Len čo si všimla Stewardov výraz tváre akoby práve zjedol citrón, domyslela si, ako mu je ľúto, že nešiel s ňou. Keby sa aspoň usmial. Pomyslela si.
"Čo urobím , aby sa už nehneval?" V tom sa prihlásila k slovu ,alebo k tónu, jedna mladá dievčina. "Poznám pieseň lásky" Povedala " a tá už obmäkčila nejedno srdce i zahnala smútok. "Zahraj teda" Prosíkala Letuška. Dievčina si sadla ku krídlu klavíra a spustila sa tá najsladšia pieseň. Stewardovi zmizli  vrásky a cestujúci sa na palube cítili tak dobre, akoby boli práve obklopení láskou domova. "Už sa nehnevám" povedal Steward s úsmevom."ale budeš si to musieť nejako vyžehliť"
Letuška ihneď vytiahla z kufra veľkú žehličku a všetko čo sa kedy pokazilo bolo vyžehlené. Nezabudnite si aj vy pribaliť, keď pôjdete na cestu životom, žehličku v podobe trpezlivosti, empatie, vďačnosti lásky a najmä humoru.
"To bol teda let" Zahlásila Letuška, lebo bola od rána na nohách. "To teda bol" Povedal Steward spokojne."No ale nie je tu hore nad oblakmi krásne? Veď tu nikdy nie je zamračené.
Mám nápad. "Čo keby sme na chvíľu vypli motory a započúvali sa do melódie oblohy?
"Áno, poďme naše lietadlo na chvíľu vypnúť." "Vypnúť motory šéfe"
Lietadlo stíchlo a svojimi krídlami pohladilo nebo. Má predsa nejakú tú aerodynamiku. V ten moment sa mohli všetci započúvať. Znela krásne. Ako keď sa kukla motýľa dotkne sna o lietaní, ako keď  sa modrá znesie zo štetca na plátno maliara, čo maľuje srdcom. Ako keď je v hudbe ticho, keď si stihneme uvedomiť, že život plynie rýchlo a že si v ňom treba vychutnať každý okamih.
Lietadlo sa nieslo vzduchom ako na krídlach vážky, čo letí nad priezračným jazerom.
"Mne sa z toho nášho lietadla ani nechce vystúpiť" Pošepla Stewardovi Letuška. A prosím ťa vytiahni slaninu z kufra, že si odkrojíme. Nožík mám a aj doštičku. Áno a chcem si tú Oravskú slaninu, čo som si priniesla z domu zjesť práve tu na palube" Veď som si do lietadla priniesla kus svojho domova.  Letuška sa, s plnými ústami, ešte naposledy prihovorila cestujúcim.
"Vážení a milí. Sme veľmi radi, že ste sa rozhodli cestovať práve našou leteckou spoločnosťou a veríme, že sa ešte stretneme." Potom sa otočila k Stewardovi: "A vieš ty čo milý kolega? "So mnou ty nikdy nezostáárneš"
Aj keď bola cesta dlhá , cestujúci odchádzali z lietadla usmiati, odnášali si kopec zážitkov a boli veľmi šťastní, že si sadli do lietadla , pripútali sa  a zažili, to čo sa dá len s Fantáziou.
Poďme spolu lietať :)









































































streda 11. marca 2020

Deje sa..tak ako sa má.. a aj zázraky sú

Niekedy mám pocit, že sme všetci prepojení pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si vieme predstaviť. Myslím si, že je jedno či je to Boh alebo Budha, čo ak sa to všetko odráža v nás samých?
V nádychu, kde sa ukrýva veľká sila. Aké by to len bolo, keby sme mali dôveru v život tak veľkú ako keď sa nadýchneme.. 
Pochybnosti a strach by už v našich životoch nemali miesto. Prajem si každý deň ďakovať za nádych. Za svoje srdce, myseľ, za slová.
Kresťanstvo alebo Budhizmus? V jednom i v druhom je predsa základom to, aby sme boli ľudia,čo vedia byť šťastní,prajní, majú v sebe pokoru,vedia si pomáhať, vedia súcitiť, žijú podľa svojho svedomia, vedia sa iným pozrieť do očí, bez negatívnych myšlienok, ohovárania, súdenia.
Veľmi som to zjednodušila, no keď trávim sama so sebou viac času, prišlo mi to do slov takto.
Ja oslavujem Boha nádychom. Iní modlitbou a je to v poriadku. 
Či už je to  Otče náš alebo "Om". To,že sme na tomto svete je zázrak a ten máme každý v sebe. Či už je to Boží chrám alebo je chrámom naše telo. V harmónii a v láske nech si každý verí slobodne tak ako je jeho duša v súzvuku. 
Všetko sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie čo máme.
Naše staré mamy sa modlili ruženec. Dovolím si napísať, že to bol ich vlastný spôsob meditácie.Slová povedané niekoľkokrát akoby na chvíľu stratili zmysel, akoby sa priblížili Bohu. Počas modlitby sa vrátime k sebe samým. Sme predsa na obraz Boží..



pondelok 9. marca 2020

..čo všetko sa skrýva v tichu..?

Do okna mi pozerá večernica a chcela by som aj jej napísať pár slov naplnených oddychom z prázdninového výletu. Pridať pár fotiek a dúfať, že všetko dobre dopadne. Mám pocit akoby bola ešte jedna nedeľa a snažím sa nepripúšťať si to, čo sa na nás valí zo všetkých strán. Istotne to má nejaký svoj dôvod. Zásoby nemám, tak dúfam, že mi maminka niečo podstrčí pod dvere. Snáď som si nepriniesla nejaký suvenír a dúfam, že ani psychická ujma nebude  z tejto "karantény" aj keď ten môj "hrášok" v hlave občas poskočí :)  Radšej si smútok či strach vypíšem do slov, vyspievam a keď už som pre istotu nešla do práce, zmenší sa aspoň tá kopa žehlenia, ktorá sa týči na stoličke ako Petřínská rozhledna. Možno vytiahnem šiaci stroj a budem si krivoľako šiť a ten monotónny zvuk bude liekom na obavy za celý svet.
Každé mesto má svoj špecifický zvuk, vôňu. Kráčala som po Prahe v novom klobúku, spod ktorého vnímam o čosi viac. Všetky tie zvuky, farby.
Každé mesto má vždy skryté nejaké to tajomstvo a prekvapenie. Dýcha svojou špecifickou atmosférou. Stačí len nazrieť a na chvíľu zablúdiť.













pondelok 2. marca 2020

Kam kráčaš ty, pôjdem aj ja.

Keď kráčam a vidím ako sa na mňa usmievaš, viem kam patrím.
Napriek tomu, že sa mi mnohokrát nechce ráno vstávať a s povzdychom si do ruksaku balím všetko potrebné. Sily, čo mi zostali, náhradné ponožky, slnečné okuliare a občas i kus torty.
Pri chôdzi sa akosi veľmi chudne a keď zafúka vietor, aby ma neodfúklo.
Kráčam za tebou a nadobúdam pocit, že si krížený s kamzíkom a ja sa občas vlečiem, ba priam cúvam na tom kopci, ktorý sa snažia pokoriť moje nohy.
Načúvam snehu do taktu, nepadám na kolená. Keď tak len hore od výhľadu plného krás.
Skalnaté pleso, Solisko.
Neustále ma vie udivovať krása prírody na našom Slovensku.
Srdce Európy, kde máme zdroj pitnej vody, úrodnú pôdu. Verím, že si to nezničíme a budeme sa o našu krajinu starať. Zaslúži si to.
Kráčam po lyžiarskej trati. Lyžujem sa rada, no tentokrát si skúšam aké to je vystúpiť z komfortnej zóny, ísť pomaly aj lesom, kde dá sa cítiť viac v tomto  tempe, kde neprefrčím len na lyžiach okolo, no som tam, ozajstne a o čosi viac. Vidím pozdravy vetra, keď z vetvičiek stromov zhadzuje sneh.
Čítam si rozprávky, ktoré píše sama príroda, vidím ich v stromoch, v koreňoch, v neoblomných štítoch našich hôr, v neopakovateľnej atmosfére ticha a pokoja, čo sa horou nesie.
Verím na čarovné bytosti, víly a škriatkov. Vieme ich vidieť srdcom. Veď kto by sa spolu s prírodou tak vzorne staral o všetky tie kúzla, čo sa tam skrývajú.
V strede kopca, keď si ty už takmer hore, vytiahnem si z batohu ten kus koláča, ktorý je ešte chutnejší, keď mi tvár hladí vietor a slnkom prežiarený svah mi pripomína, že mám ešte kráčať.
Keď vystúpim hore a zvládnem opäť túru s pomerne náročným prevýšením, cítim sa viac živá.
Viac ako keď sa veziem lanovkou. Cítim svoje nohy, spojenie s matkou Zemou.
Krokmi oslavujem život, vnímanie, cítenie, existenciu v tomto, pre nás dokonalom svete.
Na konci dňa sa mi neuveriteľne dobre sedí :) Chcem žiť práve takto.
Ďakujem slnku, čo odráža sa vo svojom bielom šate na svahu, že mi zohreje tvár.
Ďakujem tebe, že si pre mňa dar.
Cesty, čo sa splietli sú už spolu v jednej, našej.
Každým krokom s tebou kráčať budem
každým dňom sa znova zamilujem.
..keď môžem byť vo svojej prirodzenosti taká aká som, smiať sa na celú dolinu.
Šťastie nám rastie s prvou snežienkou.