Sadnúť si pod strom a napísať o všetkých pocitoch, čo s opadanými listami ticho pristanú na zemi. Tak smutne a upršane ako v tieto dni. Aj umenie nám opadáva. Tak dôležité a predsa jesenne opadlo zo stromu. Teraz je holý tak ako svet. Zaspievam a zahrám si pre seba do neskorého večera, keď mi skoré stmievanie čosi napovie. Možno zašepká v lístí o nádeji, o smiechu kde sa zdravie skrýva a všetko to pekné. Aj v smútku vie sa čosi úsmevné zaskvieť. Tak ako keď som s mojim drahým šla zapáliť sviečku na sivé miesto. Naši starí rodičia a predkovia, ako by tu boli s nami v akomsi nadprirodzenom kontakte. Cez listy stromov, cez vietor, slnko i dážď. Dávajú na nás pozor a vraj sú radi, začula som, keď sa tešíme a máme v srdci lásku. Hrejivú, objímajúcu a prítomnú. Pri starom otcovi, ktorého sme už tu na Zemi nestihli, bola prevrátená váza s kvetmi. Môj milý dal vázu na miesto so slovami: "Dedo, pozri sa aký tu máš neporiadok, veď sa správaj slušne, porozhadzované to tu máš" Boli to len slová. Odľahčené, iba tak. Preklenuli však most medzi životom a tou pokojnou druhou stranou, ktorá nemusí byť čierna. Od srdca som sa na tých slovách smiala. Tak ako už nejaký čas od šťastia, keď ma ktosi vzácny po mojom boku bez námahy rozosmieva... Stále sú tu s nami. Naše rodiny. Niekde za hranicou poznania. Tak ako ako je mimo porozumenia láska. Jednoducho je. A tak budeme možno aj my spolu s vetrom striasať kvapky dažďa z konárov stromov, aby sme našich blízkych pobavili a pripomenuli sa. Veľmi si prajem, aby sa im vtedy v srdci rozhorel plamienok radosti zo života aj keby bol v tú chvíľu i smutný... Keď príde zima a listy opadajú, nahé stromy oblečme do kvitnúcich spomienok. Odejme ich do kabátu s dúhovými gombíkmi, do šiat slnečných, do vesty na ktorej každá bodka môže hviezdu predstavovať, do klobúka na ktorom nebude chýbať stuha.... ha ha ha...
