spomienky

V dedinke Istebné rástla vysoká tuja. Vedľa nej dom, a a vo vnútri moji starí rodičia. Pamätám si na cestu bicyklom, po ceste kde auto prešlo len málokedy.na odreté kolená, na to ako som to tam mala vždy rada. Mojou veľkou láskou od mala bol dedko. Chodili sme spolu na potok kŕmiť kačky. Tá,čo však láskou prekypovala do sveta navôkol bola babka. Moja babička, ktorá mi prednedávnom povedala, že som jej svetielko. Koľko dobra vyžarovalo z tejto ženy. Mala som len jednu babku. Tú druhú som nepoznala, aj keď viem že je so mnou. mám pocit akoby sa tá ženská sila v rodine prenášala z pokolenia na pokolenie v nekonečnom kruhu. Prajem si mať tú silu, tej bezprostrednej lásky ktorú majú naše babičky.Možno som mala niečo urobiť inak, byť so starou mamou viac, no človek predsa koná tak ako je v daný moment najlepšie vie. Akú veľkú silu zrazu nabrali spomienky. Sú zrazu jasnejšie a do pamäti sa zarývajú také farebné, živé. Kedykoľvek si ich môžem prečítať, poobzerať si ich a znova zacítiť vôňu najlepších halušiek, palaciniek, doliek, kurčaťa s ryžou, ktorú dávala babka do perín, aby neochladla. Vždy ,keď som sa v dospelosti potrebovala skryť pred svetom, prišla som do malej dedinky, do fialového domu, kde ma čakala babkina otvorená náruč, a na chvíľu ten hojivý stereotyp. Už ten čas nevrátim, tak nech je neopakovateľný v prítomnosti, lebo nič v živote nie je rovnaké.Každý jeden deň vie byť iný. Akí bezmocní sme oproti smrti. Oproti času. spravodlivému. Mám teraz v nebi ďalšieho z anjelov.  Išla tam hneď, bez okolkov, priamočiaro, Lebo duša každého z nás sa smie rozhodnúť kedy. Keď sa narodil môj brat, vravela, že je to malý zázrak . Vlastne vravela o mnohých zázrakoch. Vedela hovoriť s láskou aj stokrát o tom ako som sa ako malé bábo pocikala do plienky, že čo som to porobila keď som už veľká dievka. Tvrdila, že som jej vraj rozumela. Určite áno, len si to nepamätám. S úsmevom hovorievala, že mám preto také čierne oči, lebo si ich neumývam. Moja drahá babička zo Zázrivej. Odišla mi do neba. Nechala mi tu spomienku na jej čierne vlasy, ktoré napriek vysokému veku boli len kde tu predkané striebrom. Aj vďaka našim starým mamám vieme že sme milovaní..Zostali vo mne. vôňa tých dlaní starostlivých. Mám pár skvostných svetrov, čo mi uplietla, uhačkovanú dečku na skrinke. Vždy mali pre mňa tieto veci hodnotu, dnes je to však akési veľmi vzácne. Dala mi aj šaty, ktoré rada nosím. Aj posledné by dala. V jej skrini bol vždy ukážkový poriadok. a biele prádlo dokonalo vyžehlené, zrkadlo v spálni kde ste sa mohli vidieť z každej strany. Dnes je po toľkých prežitých rokoch samo. Nepozerám sa už doňho, a nehľadám poklady v truhlici plnej gombíkov. Ten byt vo fialovej bytovke je prázdny bez tej jednej milej, vľúdnej babky. Pýtala sa často, či ju má dedko ešte rád. Mal, veď toľké roky byť jeden pri druhom je v dnešnej dobe takmer nemožné..a na druhú stranu odchádza každý sám. Tak prázdno je, keď vyrúbu strom. no večný kolobeh hojí rany..  deti,dievčatá, vnúčatá, mamy staré mamy, majme ich ešte radšej kým tu sú.