nedeľa 18. júna 2017

Nedeľné šaty, dlhé a nepraktické..dôvod prečo ich často nosiť.

Len sa tak skromne delím o myšlienky.
Jednoducho a bez podmienky, nehľadám si zámienky.
Dnešnú nedeľu.. cítim sa ako na dovolenke.
Čas venovaný spomienke,
pokoj nič neruší.
S blížiacim sa letom..
Posielam myšlienku vzdušným letom..
Snívam o teple na duši..o slnku, čo slzy osuší, o šatách s kvetmi..
O radosti, že sme sa stretli..

Jeden z krásnych večerov na Donovaloch v hoteli Residence. Vrelo odporúčam urobiť si i cez týždeň malú nedeľu a zájsť niekam kde je inak, kde je čarovne, ako v zámku, no zároveň útulne.Je tam krásny výhľad a viac neprezradím, aby som nikoho nepripravila o prekvapenie. Najmä pre tých,čo majú radi štýl provence.

S týmito šatami sa mi spája mnoho. Pochádzajú zo second handu a stotožňujem sa s nimi od hlavy po päty. Boli so mnou na dovolenke i na vystúpeniach a vždy som sa v nich mohla spoľahnúť na dobrý pocit, ktorý som vďaka nim mala, aj keď sa mi občas stáva, že keď prejdem po ulici začujem akési ironické "c c c" alebo začudované "hmm", alebo sa mnohé hlavy otočia mojím smerom. Niežeby to bolo pre moju nevídanú krásu v 158 centimetroch, 43 kilách a častej "bez make up- ovej" rannej epizóde trvajúcej do večera, odhaleným vyrážkam na tvári, ktoré akoby symbolizovali môj nesúhlas s rýchlym  pracovným tempom i nasadením.. Možno sa za mnou obzrie nejeden zvedavý pohľad najmä pre štýl aký som za tie roky nadobudla. Asi to nebude štýl. Neviem či smiem o sebe tvrdiť, že som štýlová..Je to akási výpoveď, čo sa bežne nevidí.
Som to ja,moje krátke bytie a teší ma, že môžem do všedného dňa priniesť trochu inakosti. Stotožnila som sa s dlhými šatami alebo sukňami a aj keď o ne občas zakopnem, cítim sa dobre a vo svojej koži. Kvôli dĺžke šiat som nedávno skoro spadla z môjho retro miláčika Gilberta. Šaty sa mi zamotali o pedál a len len že som nepobozkala svitovský chodníček. Šomrala som si popod nos, pri odmotávaní šiat z pedálu, čupela som tam hodnú chvíľu aj s tým šomraním sem-tam predkaným i šťavnatou nadávkou, veď aj to občas treba, človek by aj infarkt mohol dostať keby si nebol uľavil. A ešte keď je v domnienke, že ho nik nepočuje. Nehrešiť slovom sa stále ešte učím. Akoby to bolo, dáme v šatách sa predsa nehodí rozprávať jak valach zo salaša. Mysliac si, že ma nik nepočuje, učupená pri bicykli, žiaden výhľad, klobúk je zavše väčší než ja. Zdvihla som tak hlavu a od prekvapenia som sa zmohla len na "Dobrý deň" . Hneď vedľa, pri chodníku v záhrade stála jedna staršia pani s hrabľami v ruke, celý čas ma pozorovala a pravdepodobne počula i toho malého čerta, čo tam pľuval tie ohnivé iskry. "Veď môžete spadnúť" Ja na to, že "áno".
Nuž čo už. Stojí mi to za ten risk . Vďaka dlhým šatám sa smiem na chvíľu zahrať na dámu a chcela by som i zjemniť svet. Veď i pád z bicykla môže byť v kvetovaných šatách ladnejší, nadávka nie taká hrubá. Pomáham si nimi.. šatami až po zem. Zjemňujem myšlienky pochmúrne, čo sa razom na pekné menia. O plisované, farebné, tmavé či svetlé, hrdo sa o ne podkýnam :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára