Asi je to jedno kde. Dá sa žiť ako v sne..
Nuž malá dedinka Vikartovce mi akosi učarovala a najmä ľudia žijúci v nej.
Prajem si, aby bolo na svete mnoho takých dedín, v ktorých rozkvitá, aj v zime, srdečnosť, ochota a podpora u rodičov, ktorí jej majú plné priehrštia pre svoje ratolesti. Tam si každý utorok, keď učím, uvedomím, že dá sa i naozaj žiť v skutočnom svete. Nechcem súdiť ten svet súčasný. Len pozdvihnúť by som rada, to pravé a podstatné. Nie to pozlátko, čo si mnohých omotalo cez sieť pavučín instagramových umelých bábik. V týchto malých dedinách si dieťa občas povzdychne, že po gitare ešte musí ísť preberať zemiaky. Okrem zápisu správnych prstokladov do nôt, práce s dynamikou a interpretácie skladby, okrem tejto výučby sme my učitelia občas i psychológmi a tak mi "čo, to" moji milí žiačikovia prezradia. Väčšinou však odzrkadľujú tú holú pravdu. Je to generácia, čo príde po nás. Snáď sa to všetko vyváži. Tak ako deň má noc a mestá majú dediny. Z toho pravého a ľudského sa mi zdá akési milšie to o tých zemiakoch, ako keď sa mi dieťa posťažuje, že tá profilová fotka sa mu už nepáči a čím skôr ju treba zmeniť.
Po malom triednom koncerte vo Vikartovciach som bola akási uslzená. Bolo to pripomenutie, že v malých dedinkách ešte existujú skutoční ľudia a nie malomeštiacke prázdne figuríny.
Prosím ešte precitnime. Tak ako tí rodičia, čo prišli na triedny koncert. Bola ich plná trieda, museli sme dokladať stoličky. Už dávno som nepočula od rodičov taký srdečný, priam búrlivý potlesk venovaný deťom. Aj ľudové piesne s nimi spievali.
To, čo by mohlo byť na každom koncerte, to kúzlo podpory rodičov, dôvera a radosť z úspechu ich detí, to všetko tam zrazu bolo. V jednej malej dedine.
Odpustite mi, nechcem nikoho súdiť..ani mestá veľkomestá. Len si prajem, aby všetci tí, čo ešte neprecitli..nech to skúsia.
To kúzlo je v srdečnosti, v radosti a pokore.
Hudba sa nám takto prihovára.
Všetci tí, čo hrali a i tí, čo hudbu počúvali, vtedy pochopili, že stačí málo.
V malej dedinke Vikartovce.
Zdá sa mi? Alebo je to naozaj, že nám tiaž a prázdnota sveta šliape na päty..
Poďme radšej preberať zemiaky. Možno zmúdrieme..
....a ten motýľ čo v nás drieme
bude farebné krídla mať aj počas zimy..
Tam hore sú anjeli...
no mohli by sme i my
...byť nimi......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára