sobota 30. júna 2018

Spomienky obyčajných návštev.

Koľko spomienok ostane v myšlienkach..
Tie bývajú tým najväčším bohatstvom.
Raz zostaneme všetci sami, keď pani staroba s bielymi vlasmi  zakradne sa do vrások.
Nemusí prísť s ňou i choroba ruka v ruke, no vďaka spomienkam vieme sa preniesť do minulosti, do chvíľ kedy sme šťastní boli..
I jedna návšteva mala svoje veľké čaro a zapísala sa do ďalších dní.
Môj deväťdesiat ročný dedko sa postavil na stoličku, aby z vrchnej poličky kredenca vytiahol tú najlepšiu slivovicu. Usmievam sa, srdce mám plné lásky a jeden kalíštek si s ním musím dať. Popočúvam básničky v poľštine, takmer nič nerozumiem, no obdivujem tú pamäť, ktorou na svoj vysoký vek oplýva. Ukazuje mi fotky a pri spomienke na babku nám príde trochu clivo.
Preteká nám čas pomedzi prsty, spravodlivo.
Chopiť sa treba každej radosti, ľúbiť veľa, smiať sa.
Dokonalo prestretý prehoz na posteli hovorí o pedantnom človeku a dedko nikomu neprezradí svoje "Know how" :) Cítim veľkú vďaku, keď na poličke vidím tri lupy a vytlačených pár textov z blogu. Keď sa moje slová zatúlali až do domova seniorov, kde izbu napĺňajú spomienky.
Mám radosť, že došli až k zväčšovaciemu sklíčku, ktoré drží starý otec vo svojej, rokmi popísanej, dlani.
Bez spomienok by totiž izba bola prázdna..
Keď budeme z tohoto sveta odchádzať, istotne pocítime volanie neba, nech už sme mali život akokoľvek ťažký. Vraj bola babka pekná, keď sa vydávala na cestu a do stále tmavých prameňov vlasov jej zasvietilo slnko, ktoré vyčarilo na jej tvári úsmev a mladosť.
Niekedy ju objímam v snoch.
Som  rada, že som sa chopila príležitosti, ak som spontánne prišla potešiť spoločnosťou svojich milovaných starých rodičov.
I oni sa pričinili k tomu aká som dnes, a či už som dobrá alebo zlá,
som ako peklo horúce, mám to v priezvisku. :)
Aké krásne je mať niekoho nablízku..
koho smieme ľúbiť a mať blízko toho, kto sa stará
..čo by som dnes dala..
 za to pozrieť sa do babkinho zrkadla, ktoré sa skladalo z troch častí..
Kde len teraz je? Nuž je to len čosi hmotné a my aj tak odídeme nahí,
tento čas i telo sme si vypožičali.
Keď si nájdeme to miesto pri hviezdach, verím, že nás tam bude čakať milovaná duša a my budeme ďakovať, že sme tu na chvíľu mohli byť.
Babkine naškrobené hačkované dečky, vynímajú sa na stolíku ako poklad, a ak ich aj dedko kedysi odkladal a zavadzali mu, dnes tam svietia a každým očkom pripomínajú babkinu lásku a šikovnosť.
..Či už máme rodičov, starých rodičov so svojimi povahami, náladami, očakávaniami, s pribúdajúcim vekom akoby sa v našich srdciach i myšlienkach upratalo a zostane tam čistá láska, odpustenie a je jedno aké máme vierovyznanie. Odpustenie bez výčitiek nám prináša kus neba sem na zem a tí čo odišli sa len usmievajú a tešia sa z našich radostí.
Dedko povedal, že mal dnes pestrý deň. Vraj preto, lebo mal dve návštevy.
Dve obyčajné návštevy a zasvietili mu oči.
Celý život ako zrnká piesku sa raz presype,no každému prajem nech si na neho má kto spomenúť. Ako čiperná stará teta, čo dedkovi priniesla na izbu večeru. Koľká pozornosť. Je jedno či sme inžinieri, či sme vychodili len základnú školu, tá najväčšia univerzita je život sám a aj keď život nie je vždy uhladený ako prehoz na posteli, bolo by dobré a bol by splnený sen našich najbližších, ak by vzťahy medzi nami boli hladké ako strieborné vlasy starej panej, ktorá si spomenula, že ktosi nebol na večeri.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára