Na Považskom hrade bolo bezvetrie. Kúzlo starých kamenných múrov znásobili tiene, ktoré tam odrážali pohyb nás hercov na javisku. Bolo plné hľadisko. Keď som sa trmácala v terénnom aute po ceste plnej skál, prekvapilo ma aký môže byť ten náš ochotnícky, divadelnícky chlebík dobrodružný. Povynášať rekvizity do výšin hradných siení, kde už zostala len predstava minulosti, pobozkaná vtáčími krídlami. Ako dobre nám bolo. Vysoko na hrade, Kde sme odovzdali umenie divadla Commedia v inscenácii Don Quichot a Sancho Panza.
Keď vidím obecenstvo tlieskať v stoji
viem, že mi to za to stojí,
tá práca a akási rehoľa
v ráde hovoreného slova, pohybu
úsmevov a emócií.
Či už divák alebo herec..
Vďaka umeniu sme živí.
Tak i moja duša vznáša sa nad zemou
v opare bielej.
Život herca vezmem si za svoj..
bližšie k sebe..
Noc hradov a hradných zrúcanín sa niesla v duchu divadla, ľudovej hudby, predstavenia sokoliarov. Aj Rozprávka Janko Hraško sa tešila veľkému potlesku nadšených detí. Nádvorie hradnej zrúcaniny v Považske Bytrici ožilo umením. Na chvíľu sme sa ponorili do histórie. Veď hviezdy i vtedy svietili, keď hrad zažíval svoj rozkvet. Tie isté čo svietia dnes na nás.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára