Svet môže byť pre nás slnkom zaliaty, aj keď je zamračené.

Verím, že všetko je prepojené a pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si dokážeme predstaviť.
Akoby to bolo úplne jedno, či je to náboženstvo východu alebo západu. Mám jednoducho pocit, že všetko je to jeden celok.
My všetci a tento svet. Čo ak sa práve to božské odráža v nás samých, v našom ľudskom nádychu..? V ňom sa akoby ukrývala celá naša sila žitia. Aké by bolo, ak by sme mali dôveru v život tak veľkú a silnú ako keď sa nadýchneme.. Pochybnosti a strach by už v nás nemali miesto. Preto si prajem každým dňom ďakovať za nádych, za svoje srdce, myseľ, za slová, ktoré nech sú úprimné.
Aké teda náboženstvo? Základom každého je predsa to, aby sme boli dobrými ľuďmi.
Šťastnými, prajnými, pokornými, vďačnými so slnkom v duši.
Či už je to modlitba Otčenáš alebo mantra OM.
Ak aj nie každý zdieľa tento názor, len by som sa chcela o túto svoju slobodu podeliť.
Nech už vás robí šťastnými modlitba v kostole, alebo nevyslovujete žiadne slová, len sa usmejete, už to je prejav radosti, ktorá sa našim strážnym anjelom istotne páči.
Nie sme náhodou my tým zázrakom medzi nebom a zemou?
S nekonečným vesmírom, ktorý máme každý v sebe..nekonečným, plným hviezd a úžasu..
Či už je to Boží chrám, alebo je chrámom naše ľudské telo, nech je chlieb náš každodenný harmónia a láska. Každý predsa môže veriť v to, s čím je jeho myseľ v súzvuku.
Nič a nikoho nemôžeme vlastniť. To čo je najväčším darom sme práve my. Náš život, ktorý sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie, čo máme.
Toto všetko mi pripomenul krásny zážitok na železničnej stanici vo Svite. Priestor sa naplnil zvukom slnečných bubnov a ja som mohla jednoducho byť.