Nedávno som bola v lese na huby a hubičky :) a pristihla som sa, že do košíka nezbieram len hríby, ale i plechovky, sklenené fľaše a podobné smutné veci, čo boli učupené pod stromami. Prírode to tam istotne zavadzalo. Chceli by sme od nej všeličo, od matky Zeme, čo trpezlivo hladí naše bytie všetkým čo potrebujeme a my ju len šklbeme, matku našu trpezlivú, dobrú, čo má náruč otvorenú a objatie plné kyslíka, zelene a všetkých krás. Bolo by riešenie vziať si na hríby jedno z ďalších igelitových vriec a presunúť odpadky z lesa na skládku? Istotne by sa nejednej čistinke v lese uľavilo.
Veď nám sa vždy uľaví, keď sa ľudsky ruka v ruke vyberieme na prechádzku do blízkych Tatier. Čerstvý vzduch celkom očistí, ako telo, tak aj myšlienky..
Popradské pleso.. aký pokoj vyžarovalo z hladiny, vlnky sa jemne pohrávali s vetrom, tatranský vzduch vyrozprával príbeh. Bol však trochu smutný, pretože i po ceste na toto miesto bolo by treba vziať si vrece na odpadky. Prečo? Keď na prechádzku do Tatier, treba si vziať termosku s čajom a čokoládu.. Keď pôjdem nabudúce, pribalím si do vrecka na šatách aj čosi, kde môžem pozbierať všetky papiere a vreckovky, čo sa v krásach prírody vynímali a "chválili" náš národ. Prečo sme takí? Azda preto, že máme všetko?
Skloňme sa aj my pred matkou Zemou, tak ako sa i ona skláňa, keď dovolí nám rásť spolu so stromami, veď tá matka dala by nám i z posledného.
Papier sa v lese tak rýchlo nerozpustí ako človeku starosti, keď v ňom pobudne.
Prízemnosti nechajme doma v koši, nie v chráme, kde je všetko dokonalé, veď to nie je samozrejmosť, ale veľký dar. Veď sme súčasť tých krás, pohľadov na hory, pohľadov na nebo obklopené korunami stromov,pohľad našich očí kochajúci.. buďme takí, aby sme toho boli súci..
Aby i ten, čo príde po nás to okúsil.
Šaty na prechádzku do Tatier. Asi by to u mňa ani inak nemohlo byť :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára