pondelok 28. októbra 2019

Rozprávkové detstvo

Mala som možnosť zažiť ako dieťa bezpodmienečnú lásku od  starých rodičov.  Verím, že i oni mohli  mať rozprávkovú jednu kapitolu aj vďaka malému dieťaťu, ktorým som bola a ktoré vo mne stále je.
Ako som sa len tešila z obyčajne neobyčajnej prechádzky, z chodenia po chrumkavých listoch na jeseň.
Spomínam si  ako sme išli spolu s dedkom po ceste pri rieke. Nakláňali sa nad ňou stromy a ja som sa cítila v bezpečí.
Kedykoľvek si smiem túto chvíľu pripomenúť, veď to zase nebolo tak dávno.
Idem..kladiem malé nôžky, spájam ich do krokov. Teším sa a celý svet je pre mňa veľkolepý. Za ruku držím svojho milovaného dedka a chystáme sa  kŕmiť sliepky, čo nás čakajú za plotom dvora. Hádžem im suchý chlebík, trúsim ho zo svojej drobnej dlane a cítim sa dokonalo šťastná.
 Akú veľkú moc má láska, akú moc má rodina, ako sa vie láskou všetko očistiť.
Sliepočky zobkali a ja mám dnes túžbu mať malý domček s kurínom.
 Priala by som si, aby sa môj starý otec cítil tak v bezpečí a milovaný, ako som sa cítila ja vo svojich štyroch rokoch. Bola som ho nedávno navštíviť, lebo táto spomienka na detstvo ma rozžiarila. Videla som ho rada. Má krásnych deväťdesiatdva rokov. Tak veľmi by som mu priala opäť tú iskru v očiach akou sa na mňa pozeral, keď som bola dieťa. Dnes smutne  čaká vo svojej jeseni v  zariadení pre seniorov. Sú tam studené chodby, aj mladý človek by zablúdil.
Samozrejme má i radosti, často ho navštevujú jeho deti a má i plné albumy fotiek svojich vnúčat.
Na prvých stránkach je i moja babenka.  Má na fotke oči ako keď bola ešte dievčatko. Hnedé, plné nehy a lásky k jej manželovi, ktorý okrem toho že vedel byť vtipný a radostný  mal i temnú stránku svojej povahy. Veď je Pekelnický. Neraz mu babka šibalsky a s úsmevom vravievala: "Ty peklo horúce."
Ľúto mi je tých slov a pocitov smútku, aj dedkov anjel odišiel do neba o čosi skôr.Všetko to, čím žil je dnes už preč. Miesto, kde strávil takmer celý život je predané spolu s nábytkom, čo si pamätal radosti, starosti.  Stolček na ktorom som sedela, keď som sa hrala..pamätám si to celkom živo. Zrkadlo s komodou a dvoma ramenami. Mohla som sa v ňom vidieť zo všetkých strán.
Čo po nás zostane? pár kusov oblečenia s vyšitým menom na rukáve a kôrka chleba s kúskom syra v kredenci..
Sľúbila som si , že svoju mamu budem držať za ruku do konca. Aj keby  bola na staré kolená akokoľvek protivná. Chcela by som svojim rodičom dať na výber ako by chceli svoju jeseň žiť, no hlavne nech je čo najfarebnejšia. Taká ako keď sa pozriete cez okno v čase babieho leta. Priala by som si aby sa moji rodičia cítili potrební a milovaní. Chýba mi spôsob dvojgeneračného  života vo veľkom dome. Keď stará mať už nevládali rodina bola pri nej a nikoho ani nenapadlo dať ju do "starobinca" radšej jej dali ,do dlaní plných chodníčkov, ihlice s háčkovaním a ona každý deň uplietla jeden riadok. Zdedila som tú bielu hačkovanú šatku a je mi nesmierne vzácna. Sú v nej vpletené  spomienky a múdrosti našich predkov. Vraj pri obede za  stolom kde sedela celá rodina, kašľala keď jedla polievku. Zakaždým. Dnes sa na tom všetci smejú. Ostala v spomienkach v nás.  keby neboli  oni neboli by sme  ani my.
Ako by som mohla vliať dedkovi do srdca trochu radosti? ..Aspoň ho budem chodiť častejšie navštevovať, aby vedel, že žije ešte stále naplnený život a vo svojom krásnom vysokom veku by mohol mať na tvári úsmev. Donesiem  mu teda kúsok slaniny a tú suchú kôrku chleba môžeme ísť spolu dať sliepkam.













Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára