Som za svet s krídlami (rozprávka z vtáčej perspektívy)

...Cestou domov som znenazdajky, zbadala na ceste živého tvora..s krídlami..

Zobák dravca a krehké bytie..

Nečujne sedel a šuchoril perie..na strede cesty v tmavej noci.

..zbadala som.. ten kúsok duše ľudskej..ten oheň, čo nám treba rozfúkať, nech plápolá...

Sedel tam sám..

..a nádej v úderoch srdca smutne sa mu vplietala do pierok.

S kúskom tej mojej dobrej duše, ktorá občas býva skľúčená názormi iných..

..vzala som to vtáča do okrajov červených šiat a potom do dlaní..

"Kto si?"..spýtam sa, keď ho pohladím..

"vysilil som sa, nebolo času na oddych"

"moje meno je Dážďovník"

.... nemohla som ho tam nechať v tráve..keď by som chcela toľko dobrého zasiať,veď všetko živé volá,aby sme si všimli, čo je okolo..a nie len trieštili vzduch autami osobnými...čelami zamračenými...

Privinula som to vtáča k sebe, chvíľou sa mi chcelo i vyšplhať na rameno.

"Poď,odvediem ťa do bezpečia".. kde nedosiahnu pazúre doby, kde úškľabky neprirodzenej, povrchnej krásy vo svojej pýche nevyrastú až ku mne na balkón..

Posteliem ti do škatule od topánok ako v najhviezdičkovanejšom hoteli.

"Zostaň a oddýchni si".. nalejem ti čistej vody..a možno i sĺz..plné krčahy emócií..aby bolo

do zásoby..

...daj si aj zrnko, to ti neuškodí.. "ahá, ty len hmyz"..tak to ťa nenakŕmim..ponúknem teda aspoň pavúka?..je čerstvý, len pár týždňov býva v rohu obývačky..

....."Spi ticho" ...tu ťa ten ruch ulice nezačuje..

..Aj ja už idem spať...dúfajúc, že sa uzdravíš, že uzdraví svet svoje krídla...vysilené večným mávaním umelých mihalníc..

Ľudskosť si predsa zosnová vzdušnú čiaru....

.....Ráno odletel..podala som mu pomocnú ruku s radosťou, že už môže

.....a ako sa zniesol z výšky ...

....i mne ...krídla podrástli...

Možno to napísať aj bez metafory..veď zvieratá predsa nerozprávajú, a ak si myslím niečo iné možno nie som normálna, ale nech. Ešte že tak. To by som potom nezachraňovala na pohľad bezvýznamné vtáča kdesi na ceste a prenechala ho nočným mačkám, no prečo neurobiť niečo iné, veď kto okrem mňa by niesol v krabici Dážďovníka, o ktorom som sa dozvedela až po kliknutí na internete, že tieto druhy treba zachraňovať, lebo by si samé neporadili, a navyše sú užitočné....priamo do rúk veterinára..Tlačí na mňa uponáhľanosť a zároveň odolávam, keď dostanem šancu v takejto podobe, urobiť niečo dobré..len tak, na znak tej ľudskosti...aj keď to čo zachraňujem sa zmestí len do dlane...  alebo nie?