Zem, na ktorej môžeme dýchať..

Píšem s láskou.. o tom, aké to je,keď sa umenie stretne s ľuďmi, čo otvorené srdce majú..zrazu sa pretvára čas vo vzácny okamih.. Neskôr sa vie pripomenúť  peknými spomienkami, všetkého krásna navôkol. Aj stromy dýchajú s nami a smutno im je, že tak málo chodíme k nim na návštevu, vraj pre množstvo práce.. Ako som tam tak stála, obklopená chvíľou, ak by som sa lepšie započúvala snáď by som začula všetky tie bytosti, čo vo vetre rozhýbu nejeden konár. Nesie nás tá naša zem v náručí svojom a my sa točíme vo víre ruchu, padáme a vstávame..dýchame...Občas treba sa pozrieť pod povrch, čo sa nachádza..

Rada by som častejšie tvorila takéto pekné fotky spoločne so vzácnou dušou Dianou (Diana Kradgača photography) Ona vie zachytiť  prepojenie človeka so zemou, s prírodou, v tom zvláštnom opare...
Dnešná realita nám často ukazuje rýchlosť života, no treba sa zastaviť pri nádychu..Obyčajnom nádychu čerstvého vzduchu. Táto fotografia, verím, nezachytáva len akési "pozlátko" .. Je o myšlienke..
Čo by som tak mohla vylepšiť. Aspoň chvíľu človeka zmeniť, nech nemyslí na smútok. Pozrieť sa treba k nebu.. V tej  modrej a k večeru posiatej hviezdami sa odzrkadľuje všetko to naše pekné.. ľudské.. tam je skrytá láska..navždy..