Každý si chce pre seba urvať trochu toho šťastia.. Veď ako by sa dalo bez toho poletujúceho žiť ?Mohlo by sa už zahniezdiť.
Dopriať v tej krátkosti
chvíľu bez viny a bez zlosti.
Šťastia drobné vtáča,
nedá sa do klietky chytiť.
Len nežne zovrieť v dlani..nepustiť..
Každý má to právo na hojenie rán
a tak je dobre, ak sú v tom dvaja, nie každý sám.
Ránom zisťujem občas, ak správne sa pozerám
že v krásnom svete to žijeme.
Lesný chodník volá ma na prechádzku a Tatry majú pod sebou oblaky akoby boli tak trochu v nebi. Zahmlený mám občas pohľad mojej duše, ak sa nedívam, ak to celé krásno šťastia navôkol nevnímam.
Veď to nie je bežné.To by sme predsa nemali chcieť. Odopierať si šťastie, čo by mohlo znieť a zrieť..
Každý deň skúšam sa pozerať, niekedy sa i zadarí.
Je to vtedy, keď čas sa spomalí..
Nová pieseň zažína..
Svetlom blikotavým, novým a nepoznaným
Odteraz a navždy
Nech je šťastia veľa a hlavne nech sa nemíňa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára