Hra..

Prichytila som samú seba, že posledné kvapky ľadovej kávy so zmrzlinou na ljubljanskom hrade som sa ešte snažila zachytiť a takmer som si nevšimla aké zvuky pri tom vydával nový hudobný nástroj slamka. Ani som si nevšimla aké zvuky vychádzajú z pohára a možno som i pohoršila nejakých turistov :) Okolitý svet sa mi zrazu stratil. Šľahačka mi potvrdila, že je síce koniec dovolenky, no prázdniny sa ešte nekončia a život učiteľa je i sladký :) Po pár sekundách som sa spamätala a odsunula dopitý pohár z ktorého sa už skutočne nedalo nič vydolovať. Potešilo sa však to vnútorné dieťa, ktoré máme každý v sebe, len sa oň niekedy nestaráme, keď chceme byť vážni, dôležití dospelí, čo rozhodujú o tom čo sa patrí a čo nie. Niekedy mám chuť robiť bláznivé veci. Ako na strednej škole, Keď sme si s mojimnajlepším kamarátom uplietli venčeky z púpavy a hrdo ich nosili na hlave. jednoducho sme nerozmýšľali nad tým, čo sa patrí. Byť dieťaťom sa patrí. aj keď pod tou vrstvou značkového oblečenia, či makeupu sa často zakrýva hravosť, radosť, spontánnosť, je stále tam a čaká na svoju chvíľu, keď sa zašpiní od čokolády, vysŕka posledné zvyšky zmrzliny..Poďme sa radšej hrať,nie hrať sa na niečo. Žeby som si dnes uplietla venček zo sedmokrások ?..