Niekedy je veľmi ťažké milovať to, čo človek robí, čím sa živí.
Stále sa to učím..
Učím sa byť učiteľkou, ženou, priateľkou, dcérou, tou, čo má rada, túži, sníva, spieva, hrá..
Niekedy je tak ťažké prijať to veľa čo máme, našu prítomnosť..Pritom na ničom inom tak veľmi nezáleží ako práve na tom, čo je teraz .
Viem a neviem..mám rada svoju gitaru z cédrového dreva, no bez poctivého cvičenia si neviem zahrať len tak..
Mám v hrdle hlas, čo zo mňa plynie.. Tak rada by som ho rozdala, kde začať.?..
Hľadať to pravé šťastie ukryté v obyčajnom dni, v dýchaní,.. spievať i pre seba..len tak..
Ako si vytvoriť prázdniny i v duši, ktorá často moje telo dobieha?.
Cítim sa niekedy v tejto realite ako v kúte.
Stále by som chcela byť šťastná.
Aké hlúpe.
Každým kúskom na moje telo útle
..srdcu v hrudi je úzko..
Pozlátko doby a moment prchavý.. v bolesti hlavy..smútok mi na pery sadá.
Aj napriek tomu že mám to tu rada.
Spievam totiž na svadbách a pohreboch. Aký paradox.
Kto zahrá šťastným novomanželom a kto odprevadí dušu?..
Občas mám tak málo síl a strach ma objíma. Nie, nie som dokonalý obrázok na fotke, ešte že sú slová a čudujem sa odvahe, čo tu píše a vyzlieka ma donaha, možno len pre prostý dôvod, aby sa žitiu uľavilo.
Je lepšie kráčať s láskou, nie so strachom. Dúfam v lásku, že ma vyvedie zo smútku, keď v samote si líham. Občas so slnkom snívam a smejem sa akú dôležitosť prikladáme čomusi, čo je len dočasné. Pobozkaj ma ešte Múza..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára