utorok 15. augusta 2017

Príbeh pre všetky zachmúrené tváre.

Chcela by som vám rozpovedať jeden príbeh..
Dnes mi môj brat povedal že vyzerám akoby som mala sedemdesiat. Akú pravdu mal. Niekedy bývam smutná a stáva sa,že ma negatívne emócie neobchádzajú. Vtedy mi starne vnútro a derie sa to i navonok. Skúsme dušou zostať stále mladí a ak hľadáte návod, ten je všade okolo.
Kráčam si tak na vlak aby som si mohla sadnúť do prvej triedy ako panička. Predo mnou ide mamička s malým dievčatkom. Priznám sa, že mám obdobia, kedy skutočne nemám rada deti. Ich džavot a prenikavý hlas ma privádza do zúfalstva. Nebudem hovoriť že tie moje budú iné. Ešte horšie a budú mojimi veľkými učiteľmi. Odzrkadlia všetko to, čo cítim. Všetky bloky a zavreté srdce..
Snáď mi to moje dieťa, ak ho raz budem mať, pomôže prekonať občasné prízemné predsudky.. Pomyslela som si že to uvravené dievčatko bude istotne sedieť vedľa mňa a na moje šťastie sedelo  hneď oproti. Zatvorila som sa do svojho sveta, lebo to sa mi poslednú dobu dosť darí.. S nikým sa nerozprávať, byť mrzutá a sarkastická. Celou cestou z Bratislavy do Popradu dievčatko džavotalo, malo srdečný otvorený prejav ku ktorému sa pridal i ten prenikavý hlas. Maminka ho upozorňovala, bola i trochu  nervózna, a mala i chvíle, kedy bol v jej hlase nežný tón trpezlivosti. Rozmýšľala som pri tom filme,do ktorého som bola zahľadená, že tá malá je mi veľmi podobná. Keď som bola dieťa tiež ma bolo všade veľa, presne tak som si vyspevovala a vymýšľala nezmyselné texty k piesňam.. Zrazu sa niečo stalo. Akoby sa do môjho srdca dostala láska a vyhladila sa na čele vráska..
Zdvihla som oči od počítača a s úsmevom som sa tej malej, čistej a roztopašnej  tváričke prihovorila. Dievčatko malo peknú tváričku a krásne oči . Zvedavé, plné života, pekné vlásky a ja som zrazu nevedela prečo som sa na ňu nepozrela skôr. Veď stačilo len pozerať sa inak. Deti sú čistým obrazom nás samých. Odrážajú svojich rodičov ako čisté zrkadlo. Čo som to spomínala, že nemám rada deti? Ako krásne som sa zrazu cítila, a stačilo len dvihnúť oči. Keď mi bude smutno, spomeniem si na to ako to dieťa, čo spestrilo nezáživnú cestu vlakom, svojimi rúčkami "rozdávalo klímu". Ako ? Jednoducho svoje rúčky priložilo k zariadeniu na studený "vlakový" vzduch a potom ich rozprestrelo. Občas by som aj ja tak chytala vzduch a rozdávala by som ho prostredníctvom objatí pre všetky zachmúrené tváre.. Aké šťastie, že ten malý anjelik sedel hneď oproti mne a ja som konečne prestala starnúť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára