Nad oblakmi v zámku, kde sa Svetlo a Tma vždy vrátili po svojich potulkách krajinou, stretli sa Vietor, Voda, Oheň a Čas.
"Čo len budeme robiť so svetom? Veď matka Zem už nevládze niesť všetky tie ľudské výmysly modernej doby a to znečistenie.
"Obávam sa, že naša planéta to ďalej takto nevydrží."
"Musíme niečo podniknúť"
"Ľudia by sa nemali tak nevšímavo správať"
"Hádajú sa a vedú medzi sebou vojny"
Prekrikovali sa horlivo jeden cez druhého.
"Prifúknem na ľudí veľký mrak" Povedal Vietor. "Ja im tak zaprším!"hlesla Voda,
"že im už na nič nezostane čas" Zahlásil čas
"Ale nie" prerušil ich Oheň. "Mohli by sme sa tu hádať kým by sa aj stokrát vystriedal deň s nocou. Mali by sme vymyslieť iný spôsob ako ľuďom ukázať lepší spôsob ich žitia. Veď už od nepamäti rozdúchavam plamienky aj v ich srdciach a zažínam iskru, nejedna už preskočila, keď sa plameň lásky medzi ľuďmi rozhorel.Verím, že ešte nevyhasol.
"Tak teda rozfúkajme plameň" fúkol vietor. Voda a Čas len pritakali. Aj oni chceli dať ľuďom šancu a radi by pomohli Matke, ktorá všetkých nesie na svojich pleciach. Veď je to naša Stará mama. A ako sa to na "obrovitánsku" guľu patrí, istotne je v jej horúcom srdci vôľa niesť nás všetkých nekonečným vesmírom.
Nuž tak sa Vietor, Voda, Oheň a Čas rozhodli, že na seba vezmú ľudskú podobu.
"Ale dám si na hlavu veľký klobúk, tie sa mi vždy páčili. Aspoň taký veľký ako ciferník na veži a vezmem si hodinky. Aspoň troje" Riekol čas.
"Ja si chcem obliecť krásne šaty farby mora zdobené perlami" Povzdychla si voda, ktorá bola odjakživa romantickou dušou"
"A ja budem mať červené vlasy učesané na "pankáča" povedal oheň
"Ja sa teda rozhodne česať nebudem" zakašľal Vietor, ktorý už dlhšiu dobu nosí šál, pretože ho škriabe v krku zo znečisteného ovzdušia.
To však našim štyrom kamarátom nezabránilo, aby predsa len prišli medzi ľudí vo svojej ľudskej podobe.
Zrazu sa zablyslo ako pred búrkou a i zahrmelo.. Vietor zo vzdušného zámku prichádzal k ľuďom a pritom takto hvízdal.
"Dúcham svetom fúkam letom,
vzduch sa víri veď som vietor,
odfúknuté čiapky, klobúky,
rozsypem aj kvety na lúky.
Fúkam jarou výskam zimou,
slabý som no prekvapím aj svojou silou.
Však choroba, kašeľ trápi ma.
Kvôli prachu masku nosím, i šál sivý a teraz každý vlások sa mi kriví"
Voda zdvihla svoje vlny do výšin, no keď sa premenila na človeka, preľakla sa.
"Kde sú moje rybyčky?
Kde sa schovali?
Kam sa podeli?.
Vari len neplávajú hore pupkom.
"Au, zlomila som si necht o svoje briežky.
Veď počkajte, keď pošlem dážď na všetky vaše striešky.
Voda je búrlivá a zároveň aj nie..
Keď pozrieš sa na hladinu
zrkadlo sa v ňom skvie.
Trblietavá sťa diamant v kvapkách rosy
keď matka zem o kúsok vlahy prosí.
Sestra moja modrá planéta
i oceán túto farbu nosí.
Pomôž, poraď čo urobiť mám
keď špinavá ropa zo všetkých strán
hubí všetky tvory žijúce.
Aké budú moje dni budúce?
Na koni, čiernom ako uhoľ, pricválal k ľuďom aj Oheň.
Poza hory, poza lesy, praská drevo akési.
Rozblčaný oheň, takú silu mám
keď všetko na popol premieňam.
Nezastaví ma už voda.
Kto mi pomocnú ruku podá?
Keď chcem hriať, aj byť mocný
v ľudských krboch toľko pocty
a namiesto toho chcú odomňa výbušniny.
Neustále svoju nádej živím.
Ako Vietor tak i Oheň
aj ľudia majú svoje chyby" Chlácholil Oheň Vietor.
"Ach vietor, ty mi tak rozumieš
kiež tancom potešiť ma smieš."
"Á čo tam vaše chyby. ja vám ukážem svoje divy"
zažblnkala voda a hneď sa aj pustila hrať na svojom novom pozemskom klavíry.
Ktovie čím to bolo, či veršom alebo tancom Vetra s Ohňom, či tým veľkolepým príchodom nebezkých živlov medzi ľudí, no zrazu sa okolo nich zhŕkli deti.
"Je mi smutno"..povedali."mne sa takáto Zem nepáči"
"poďme si ju premaľovať" Len to by sme museli mať zázračné farbičky. Modrú ako voda, zelenú k farbe vetra, žltou predĺžime slnečné dni a červená bude patriť ohňu.
Dáme vám také farbičky ale to pomôže len vymaľovať planétu na obrázku.Takto skutočnú matku zem nevyliečime.
Keď Vietor, Voda, Oheň a Čas prišli do sveta ľudí, nečakali že sa im naskytne taký smutný pohľad. Vietor síce kašľal aj predtým, oheň tiež občas slabým plameňom plápolal. Voda však bola veľmi prekvapená, kam sa mohli podieť všetky tie pestrofarebné morské ryby. Oceán bol znečistený a namiesto morských medúz vo vode plávali sáčky.
Aj Čas bol prestrašený. "Veď naša Zem má predsa meno Láska" no teraz vidíme, že neplače len matka Zem, ale plačú všetky matky a ich slzy vytvárajú potôčiky, v ktorých je ukrytá malá nádej na život ich synov odchádzajúcich do vojny.
"Všetky tie slzy vlievajú sa do oceánu a ten sa krúti, víri, sú v ňom počas noci všetky smutné víly.
Vidím, že už ani tie moje perly na šatách nie sú také lesklé ako predtým."rozmýšľala nahlas voda.
"Neboj sa, veď každý smútok zahojí Čas."
Oceán nám pomôže. Rozptýli smútok vo svojich veľkých tmavých vlnách plných zabudnutia.
Na jeden ponor by sme mohli zabudnúť na všetky starosti
"Tak to teda nie" zahlásil oheň. "Na to sme tu predsa neprišli. Chceme ľuďom pomôcť a hlavne našej planéte. Musíme začať hľadať riešenia. Nebude to teda rozbúrený oceán, čo našej planéte pomôže.
Čas sa však začal strácať..
Strácam sa ..strácam sa na dne morí
Strácam sa v hlbinách
Strácam sa v myšlienkach ľudí, keď sa ponáhľajú..
Zažívam to teraz z ich pohľadu a ani troje hodiniek mi nestačí.
čo urobíme, keď aj čas sa zamračí..?
Tikám..raz sa ti zdá, že pomaly, inokedy rýchlo
však nikdy sa nezastavím, odoberám každému spravodlivo.
Tak váž si život.
Každý krok jak tlkot času.
Tikám, veď mi aj tak neutečieš.
A ja ako vietor, oheň, voda šepcem..
Tlkotom srdca do uší,
keď príde koniec, to netušíš.
No keď srdce bolí ťa
nenútene rany ti pofúkam.
Tak vrav čo ťa bolí..
priateľka Vodička. Čo sa deje? Vari len nemáš červeň na líčka..
"Hanbím sa"
Ale veď sa neboj. Pomôžeme ti. A tak Čas premýšľal až kým nevymyslel..
Máme tu predsa pomocníkov na smeti. Čó? Pýtali sa začudovane ostatní kamaráti.
Úbohá Vodička bola taká znečistená, že sa hanbila aj ukázať sa pred deťmi. Jej krásne šaty farby oceánu boli celé zafúľané.
Čas však prišiel na jeden nápad. Mohli by sme predsa len použiť naše čarovné farbičky.
Vymyslíme tri špeciálne nádoby na triedenie odpadu. Ľudia by mohli začať triediť, následne recyklovať, a naša planéta nebude taká zahádzaná smením.
To je úžasný nápad.
Prebytočný papier by som mohol spáliť na popol
A ja ho rozfúkam po poliach a malé čiastočky sa rozplynú a zmiznú v povetrí.
Vodička sa prestala hanbiť a spolu s Vetrom sa prišla bližšie pozrieť na tri špeciálne nádobky. Jedna bola žltá, druhá modrá a tretia zelená.
Žeby sme si tú našu planétu skutočne vymaľovali? Možno sa nám bude naozaj viac páčiť. Vietor sa rozhodol, že zafúka listy papiera do smetného koša, ktorý by mohol mať žltú farbu. Naši kamaráti mu dali meno Plasťáčik..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára