streda 14. februára 2018

Deň plný lásky..každý deň..

Klop, klop.."Klopal niekto?"
Čosi ma vyrušilo z večerných úvah o tom ako byť spokojným človekom..
Keby tak i tí okolo boli spokojní.
Všetkým by som zo srdca priala krásny vzťah , no ten  vždy taký nebýva.
Často tie naše vyprahnuté brehy len obmýva, niekedy je bezbrehý a aj bez mostov.
Tak ťažký vie byť.
Tlačí ma ten môj v žalúdku ako kameň , praská bublina zamilovaného klišé, srdiečok a lupeňov kvetov. Niektoré fotky párov, zdajú sa akoby odzrkadľovali čistú dokonalosť a keď nahliadneme za úsmevy na perách, za rozžiarenými tvárami skrýva mnoho práce na sebe, odriekanie a nie je vždy na ružiach ustlané.
Komplikovanosť vzťahov. Zauzľuje sa nám to ako klbko z nití. V krátkom okamihu sa zamotávame, rozmotávame, plačeme i smejeme sa ako na hojdačke snažiac sa plniť si svoje rozprávkové sny, keď žijeme v tak tvrdej realite. Občas si aj zúfam a hútam až som  cez to trieskane dvier a hádzania sa o zem prišla na jednu múdrosť, podľa ktorej už mnohí žijú a srdce majú dokorán. V tom mojom je občas prievan, inokedy sú len pootvorené, no keď si to srdce otvorím tak, že zľahka otočím kľúčom zistím,že je to o rozhodnutí z ktorého uhla sa na to pozriem.
Môžem sa pozerať len z negatívnej strany.
Isto je nás takých mnoho.
Nie ste sami.
Vzťah vie byť opradený všeliakými podmienkami,
a aj keď nechceme, tá čierna vrana..
taká sama..
..vie zasiať do dňa mnoho smútkov.
Keď si však vezmem tie nitky osudu do rúk vlastných,
nasadím si ružové okuliare na sny,
začnem sa dívať s úsmevom a prijímať toho ku ktorému sa moja láska priznáva,
aj krákanie rán sa mi pozdáva..
Je zrazu bez pozlátka a to slovo neznie jak ohratá páska.
Klop,klop..

Mám toho muža niekedy dosť a škrípem zubami, že nie je po mojom, že by som všetko chcela inak a HNEĎ, že mi lezú na nervy všetky slová, sľuby.
Často nešetrím slzami, veď sú zdarma,
a po nich sa i uľaví.


Ak
však..
Zistíme kto stojí pri dverách
Prijímeme tú našu polovicu takú aká je, zostane nám láska.
Čistá a nefalšovaná.
Taká, čo sa vie hádať, smútiť, kričať, smiať sa, tešiť, milovať.
Vtedy je to naozaj a bez retušu.
Raz tu aj tak nebudeme a moje meno napísané do snehu na prednom skle auta odfúkne vietor.
Čochvíľa tak i nás..
Nuž prijímam ťa takého aký si.
Otváram dvere v srdci, ďakujem že na ne klopeš.
Každý si zaslúži, aby mu tá láska zostala..a ak odíde nech sa má kam vrátiť.
Kľúč ti nechám pod kvetináčom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára