príhovor, článok

„ Čokoľvek robíš, rob najlepšie ako vieš „ Baťa"
Pár slov o spomienkach.
Pred jedenástimi rokmi, vyzbrojení jednou špachtľou, štetcom a rebríkom sme vošli do suterénu základnej školy. Vraj ideme rekonštruovať. Moje priateľky sa na mňa pozerali s obavou a nádejou že ma tá syzifovská práca o chvíľu prejde.Snažila som sa v priestoroch bývalej jedálne odlupovať opadanú omietku a ani tucet robotníkov by tú miestnosť, čo mala byť tanečná sála, nedalo do kopy za týždeň práce. Mala som strach. Klopali sme na dvere, ktoré sa nám spočiatku neotvorili. Skúsili sme teda zaklopať na iné. Naše ručne maľované plagáty sa len opatrne usmievali na okoloidúcich, no priniesli nám prvých dvanásť žiakov. Prvý tanečný tréning bol bez prehrávača, nevadilo to, veď sme si mohli spievať i lúskať, rytmus máme predsa v sebe. Nebol žiaden klavír, husle ani gitara. Mali sme však svoje vlastné hudobné nástroje a bez váhania sme ich vypožičali tejto čerstvo vytvorenej inštitúcii, ktorá bola spočiatku len tanečným klubom. Spočiatku sme boli takzvanými podomovými učiteľmi a výučba sa konala každý deň na inej ulici (dnes tak učí moja spolužiačka v Ríme) Vzájomne sme sa povzbudzovali a podporovali slovami ako napríklad:"Nevadí, že máme len piatich klaviristov , alebo, že tanečný odbor navštevujú len dve skupinky žiakov. Chuť dokázať,že sme tu a chceme učiť inak, hlavne srdcom a s osobným prístupom nás zaviedli do Batizoviec, kde sme v roku 2008 získali súhlas na založenie školy. Bolo však treba vydržať rok bez potrebných financií. Povedali sme si,že to vydržíme a pomôže nám banka. To sme už vyučovali v základnej škole Batizovce a vo veľkej sále internátu vo Svite. Cestovali sme malým červeným autíčkom značky"seicento" Inšpirovali sme sa všetkým čo oko videlo a aj všetkým tým čo je neviditeľné, čiže našim pocitom a intuíciou. Všetko sa však podarí ak to čo robíte, je s láskou a odovzdaním. Administratíva prebiehala v obývačke na zemi. Síce v úhľadných kôpkach ale v celom priestore / pamätáš Ferko ?/. Vraj bolo treba aj nejaký nový počítačový program a taktiež aj nutnosť kúpy prvého počítača. Teraz rozumiem tým ľuďom, ktorí si možno za chrbtom ťukali na čelo či sme vôbec v poriadku a či máme všetky kolieska pokope. Veď vytvoriť súkromnú školu len tak neisto a na kolene , to chce poradnu guráž.
Keď som nočným vlakom s obrovským obalom žiadostí a povolení cestovala na ministerstvo školstva,výsledkom bolo veľké šťastie a zadosťučinenie za našu odvahu urobiť dobrú vec a vychovávať k umeniu viac sviťanských žiakov. Medzitým sa budovala prvá tanečná sála. Koľkokrát nás vytopilo Janka ? Podlaha to párkrát nevydržala. Vždy sme si však navzájom pomáhali Moja dcéra priviedla prvé pani učiteľky – spolužiačky, ktoré presvedčili žiakov a rodičov o svojich kvalitách. Majka každý deň cestovala z Košíc, Monika zo Žiliny. Huslistka Monika ponúkla vyučovanie v Spišskej Teplici a druhá Janka vo Svite a Batizovciach. Naše prvé logo bolo nakreslené len ručne na kúsok papiera. Prvá doména s textom, prvý zakúpený klavír, prvý obrovský úspech koncertu so standing ovation, kde tak ako diváci aj my sme cítili ničeo magické, nadčasové, kus umenia, skvelých nápadov pospájaných do jedného neopakovateľného celku.Nadšenie žiakov, nadšenie naše, váš potlesk počujem ešte i dnes „ Dokázali sme to „ Teraz, keď sa zdá akoby škola Fantázia bola v našom meste odjakživa, len sa pousmejem, že škola bola vpodstate vymyslená pri káve. Nie je podstatné za akých okolností, dôležité je, že tá myšlienka sa stala skutočnosťou, dnes sme tu a verím že sme vytvorili skutočnú hodnotu. Ďakujem všetkým, ktorí sa prácou či radou podieľali na krásnom umeleckom projekte hlavne za prejavenú dôveru, ktorú dúfam nesklamem.
Jednoducho som si pred desiatimi rokmi priala nájsť niečo iné, ten vzlet duše, kedy by umenie kvitlo. Umenie hry na hudobný nástroj, či umenie tanca alebo kresby, odovzdávať tak aby chytilo za srdce. Vášeň, ktorá má prechádzať do lepšieho sveta, len ju nebrzdiť, nebrániť, nezakazovať. Otvoriť jej dvere dokorán a podporiť tú nadčasovosť umenia v ďalších generáciách. Umenie je niečím, čo vie vyletieť vysoko do neba a ja som si len úprimne priala dať tejto myšlienke krídla. Silné, zachytené v základoch hudobnej náuky, páperové ako ľahkosť tanečných krokov.. Dve krídla, aby sme mohli hrať spoločne ako jeden veľký orchester, tanečná choreografia, naša krásna, nefalšovaná a jedinečná Fantázia..