Akoby nikam neviedla..tá cesta do hmly. Mala som pocit, že niekde v tom rannom opare končí. Pokračovala však do bezoblačného sveta s pravdivou krásou modrej. Kochať som sa mohla v jej odraze ako v tvojich očiach keď sa tešíš. Vybrala som si kráčať po stopách tých majestátnych hôr čo máme pod oknami, tých kde je slnečno a vzápätí vietor rozvíri sneh do tváre. Vtedy ma vie pohladenie tvojej dlane hriať letom. Som ako to počasie v horách a preto mi rozumieš.
Začala som kroky s tebou. Vždy som ta chcela ísť. Po úpätí hôr, spoznávať, vidieť a cítiť.
Prišiel správny čas, nohy ma nesú a ja kráčam, zladená s dychom a nemyslím. Len obdivujem ten pohľad zhora, ktorý som vyšla v sukni po vlastných a srdce mi tak horí láskou až snehy roztápa. Stromy to vedia, vie to vodopád spiaci pod ľadom, vie to modrá obloha ku ktorej dvíham ruky.
Ako krásne je blízko neba. Je to tu pre nás, toľko toho..
Každým krokom objať chcem zem.
Je to ako sen.
Ticho v ktorom je počuť sneh pod nohami. Zvuk ako keď si večer dáme makadámiové orechy.
Našla som sa v tebe..
aj keď mapu čítať neviem..
Idem...
Drsné skaly sú ako chrám, kde kľačím, len ak sa mi šmykne a chcem sa ,stoj čo stoj, dostať hore.
Tam pri zemi si pripomeniem, že mám sa o čo oprieť.
Krásny víkend v Tatrách, kráčajúc strmým kopcom v nečase na Téryho chatu, chvíle, kedy sa výhľad zo Zbojníckej rovnal pohľadu pre bohov a to som len človek, čo dokáže ísť..
Ďakujem, že berieš ma so sebou.
Smiem poznávať tie krásy skryté pod snehom
spiace až do jari
aby sme poznali
aké to je mať svet na dlani,
ako jar v januári
..mám koho držať za ruku,
si Ten čo ma počká.
Veď kamže by som chodila sama v mačkách 🙂
Dnes keď už nie som ružové púpä,
bolo by mi hlúpe
kupovať si lodičky, keď môžem postaviť sa na špičky a spokojne zašepkať „tu som“.
Popoluška..už nemá tvár od sadze
na turistických topánkach nosím mačacie reťaze.
Tvár mi zdobí červeň od mrazu
a som tak šťastná odrazu..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára