nedeľa 10. septembra 2017

Čas s priateľkami

Je dobré niekam patriť. Do rodiny i k priateľom. Zopár skvelých priateliek mám a je dobre občas si niekam zájsť a stráviť spolu pekný večer, aj keď tie moje by som mohla porátať na prstoch jednej ruky. Stretávanie sa, spoločné nákupy, klebetenie pri káve je pre väčšinu žien oddychom a je to niečo, čo netreba zanedbávať. Je mi ľúto, že sa to niekedy zo života vytráca. Žena sa vydá, má rodinu a priority sú už iné. Je to prirodzené, no z času na čas by mal byť vzácny okamih ženstva zadelený do času. Všetko sa mení, nuž ja som sa na tento večer tešila takmer ako na prvé rande.
 Priala by som si, aby sa kamarátky kamarátkam nestrácali,ak sa aj mení čas, sme staršie a máme rodiny . Je mi veľmi vzácne, že som tak spontánne mohla zavŕšiť koniec prázdnin so skvelými dievčatami. Tak sme sa teda posledný prázdninový nedeľný večer vyobliekali a šli sa pozrieť na priamy prenos šou Let´s dance. Tento  program v televízii nepozerám, no keď bola možnosť, kamarátka kamarátkam dohodila štyri miesta v komparze a sedeli sme tam "nastajlované" hneď za televíznymi celebritami. Spočiatku som mala rôzne pocity. Ľudia naokolo sa tvárili dosť dôležito aj s dokonalými účesmi a outfitmi. Veď predsa budú videní v televízii. Zo sklenených pohárov na vodu a na víno pili iba tí vpredu. My ostatní sme si dali vodu z plastových pohárov.Toto rozdeľovanie na zdanlivo nižšiu a vyššiu vrstvu sa vyrovnalo behom na toalety, kde som videla bežať i moderátorku spravodajstva. Prestávka trvala šesť minút a cesta na miesto kde sa "Wýborne Ciká" nám trvala päť minút. Kde sme vlastne my a kde sú oni, keď sme v jednom svete? Sú tiež v tej svojej rodine celebrít. Prečo som  to ale vnímala  tak, že sú úspešnejší než my ?Je to peniazmi,postavením? Ach kde som sa len nakazila chorobou s názvom Porovnávanie ? Ktovie. Mala som chuť vyviesť nejakú hlúposť, nech celá tá bublina akejsi nadutosti praskne. Pritom, keby sme nemali na svete stavbárov a robotníkov, kto by postavil domy, v ktorých sa pozeráme do tých častokrát prázdnych krabičiek. Mrzí ma, že je mnoho ľudí vo vytŕžení z toho, že som bola v Nákupných maniačkach. To, že som umelec a že takmer každý deň sedím v triede a učím svojich žiakov, že nie som videná je azda menej ako byť v televízii?
Adela bola samozrejme skvelá a naživo som si vychutnala nezameniteľnú kreativitu a profesionalitu moderátorov. Páčila sa mi atmosféra medzi tanečníkmi. Bola to jedna rodina a takmer som zabudla, že sa to naživo natáča do televíznych príjmačov slovenských domácností. Bolo vidno, že všetci tí, ktorí tancovali na parkete mali za sebou mnoho tvrdej práce a užívali si to.Jednoducho tam patrili. Na chvíľu sa mi zazdalo, aké by to bolo patriť do tej ich rodiny. Asi priťažké, keďže vstupenkou je tvrdý biznis, vedieť sa usmievať, ovládnuť emócie. Dá sa to len s veľkou dávkou odvahy.  
Pokiaľ to však bolo hrané? Je to úprimné, alebo je to celé o herectve..? A dá sa to vôbec zvládnuť? Človek so smútkom v duši a režisér povie do éteru: "O desať sekúnd ideme!" ..Herec, tanečník, či moderátor si nasadí na tvár masku a je v práci. Ako dobre, že tú masku nemusím nosiť.  Odpila som si z plastového pohára a s úľavou som zistila, že i Bezdeda má dni, keď vie byť i bezchuti a zápachu, a že sme všetci len ľudia, aj keď to divadlo skončí a my odhrnieme oponu po predstavení niekam do zákulisia. Budeme tam sami so svojimi snami?.
Zrežírovala som si ten svoj vlastný priamy prenos s priateľkami, ktoré obdivujem väčšmi, než celebrity na obrazovke. Po skončení programu sme poprosili jednu slečnu, či by nás mohla odfotiť. Povedala, že nie, pretože vraj čaká na na svoju sestru, ktorá bola jednou zo známych celebrít. Tak sme teda zamierili do vôd medzi smrteľníkov a podarilo sa nám mať aspoň pamiatku z nezabudnuteľného večera. Nie preto, že sme sa boli pozrieť na priamy prenos, ale preto, že sme boli spolu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára