Nikdy som nechcela byť učiteľkou. Niečo ma však,možno to bol práve osud, k tomuto povolaniu akousi prirodzenou cestou priviedlo. K hudbe som bola vedená odmalička. Mala som najradšej spievanie. Ku hre na gitare som sa dostala neskôr, no prvým hudobným nástrojom s ktorým som sa v detstve zoznámila bol klavír. Veľká kamarátka som s ním veru nebola a tak moja cesta viedla na základnú umeleckú školu ku najlepšej pani učiteľke. Začala som hrať vo svojich desiatich rokoch, no do gitary som musela dorásť, pretože i tá trojštvrťová mi bola priveľká. Spočiatku som teda hrávala na zobcovú flautu. Vždy ma však sprevádzal spev, z ktorého som mala veľkú radosť, najmä z vystúpení na javisku. Vtedy som sa cítila so svojou drobnou postavou lepšie, vyššie, krajšie a keďže mi to odmalička "spievalo" akoby som bola i väčšmi milovaná svojou rodinou. Chcela som ten dar rozdať na všetky strany. Dodnes si pamätám, že keď som ako sedemročná zaspievala pieseň na javisku, nejaký pán vybehol z hľadiska a vzal ma do náručia. Mne od ľaku spadol mikrofón na zem. Učím sa pozerať na seba tým šťastným pohľadom publika, ktoré sa teší z každého tónu..
To je mojich pár riadkov z detstva, ktoré bolo len nedávno a útržky z neho sa mi aj teraz pletú pod nohy v podobe mnohých splnených snov. Dnes by som sa prostredníctvom pár spomienok z vlastného detstva chcela priblížiť svojim žiakom a povedať im najmä o tom, že ak sa aj zo začiatku nie vždy darí, určite v tom nie sú sami. I ja mám chvíle kedy sa mi skutočne nechce a stále cvičím, napriek tomu, že som dávno vyštudovala. Krása hudby však stojí za to. Moje začiatky v gitare boli ťažké. Plakala som, že ma bolia prsty a vždy, keď som prišla ku pani učiteľke na hodinu, neviem prečo, nerobila som to naschvál, ale vždy som čosi nevedela. Väčšinou to bolo niečo banálne. Napríklad som nevedela prísť na to, kde je struna e. Keby som nemala mamku, ktorá ma prinútila každý deň sedieť za nástrojom a hrať aspoň pol hodiny, teraz by som tie krásne pocity z umenia istotne nemala. Prvých päť rokov to bolo ako na hojdačke. Raz mi to išlo lepšie raz horšie, no gitara ma skutočne začala baviť až po piatich rokoch hrania. Treba občas i vydržať a nenechať sa odradiť, ak to nejde hneď. Dnes sa snažím byť takou učiteľkou, akú by som sama chcela mať. Preto sa občas stáva, že moji žiaci sú mojimi priateľmi a nie som vždy taká prísna. Čo sa mi však veľmi páči je, že pri deťoch môžem byť vždy sama sebou. Nemusím sa na nič hrať, pretože deti dokážu mnohé vycítiť. Pred nimi jednoducho nič neskryjete.Či už je to dobrá alebo zlá nálada, nemôžete byť iný, iba úprimný a ak je v tejto profesii láska, možno si v dospelosti tí, ktorých som učila s radosťou v srdci spomenú na jednu učiteľku. Vďaka vám, moji žiaci, sa učím trpezlivosti, pokore a pravde. Pred vami nie je možné niečo zamlčať. Obzvlášť v hudbe. Tá nám vždy nastaví zrkadlo. Dnes mi toto povolanie dáva do života zmysel. Keď som sa rozhodla, vo svojich pätnástich, že budem študovať hudbu, nebolo to kvôli učiteľskému povolaniu. Skôr preto, lebo som z hudby pocítila tú pravú a nefalšovanú radosť, ktorá ma naplnila. Priala by som si aby tú radosť zažil každý jeden môj žiak. Je pre mňa veľkým darom keď máme v triede tvorivú atmosféru, keď sa žiakom nechce ísť domov, keď si len tak vezmú gitary a hrajú. Preto, lebo jednoducho chcú. Nacvičia si pieseň podľa videa na internete, alebo ich to jednoducho teší.
Na súťaže sa zameriavam menej.Nebránim sa tomu, no dôležitejšou výhrou je vytvorenie pekného vzťahu žiaka s umením a tak sa z nich potom môžu stať pekní ľudia. Budem rada podporovať talenty vo vás i tento rok, no talent je len jedno percento, všetko ostatné je práca, potom radosť a dobrý pocit, ktorý je pre život nesmierne dôležitý.
Nie som tak celkom učiteľom. Skôr by som sa považovala za umelca, ktorému sa darí byť najmä priateľom pre svojich žiakov. Verím, že počas prázdnin nezostali gitary smutné v kúte. Už sa na vás teším. :).
Mám pre vás zopár vtipných príhod, ktoré v tomto náročnom povolaní zažívam. Veľmi ma potešilo, keď mi jedna moja žiačka povedala, že ma nikdy neopustí. Vraj bude na gitaru chodiť navždy. Tiež bolo vtipné, keď som svojich žiakov pozvala po koncerte do cukrárne a oni mi zahlásili, že chcú ísť radšej na pizzu a po večeri by radi šli ešte do nejakého podniku. Nie je núdza o úsmev, keď to zahlásia žiaci, ktorí majú desať rokov. Taktiež som sa dozvedela, že najlepšie víno je Matyšák. :) Úsmevná príhoda je o žiačikovi, ktorý na gitaru veľmi chodiť nechcel, no vydržal tri roky a verím, že má aspoň pekné spomienky. Bol veľmi zamilovaný do svojej spolužiačky a v jeho siedmich rokoch s ním šili všetci čerti. Nemohol sa na gitaru sústrediť a zdalo sa mu že na chodbe začul jej hlas. Vybehol z triedy a zamilovane vykríkol na celú chodbu "Vikina!" .Bola to scénka ako z filmu, pretože na chodbe nebola "Vikina" ale rodičia s deťmi a nejakí začudovaní návštevníci školy. Vtipné bolo najmä to, keď som ja ako pani učiteľka, vybehla z triedy, chytila ho za ruku a dobrovoľne-nasilu som ho vtiahla do triedy a zamkla dvere, aby neušiel :) Nemusíte sa báť, nemám takéto drastické metódy, no zamilované srdce by malo na chodbe vyznávať lásku až po hodine :)
Je bežné i to, že občas svojich žiakov podplácam čokoládou. "Pani učiteľka, musíte nám dať čokoládu, inak sa nemôžeme sústrediť". Tak znie argument na komornej hre, kedy by som rada docvičila aspoň jednu frázu a oni nie a nie hrať správne. Som však veľmi hrdá, keď sa nám darí, keď máme u publika úspech a najmä, keď tak krásne hrá náš školský orchester. Pozitívne myslenie mojich žiakov neopúšťa, aj keď ma občas hnevajú a málo cvičia .Jeden žiak, ktorému sa nie vždy chce a prišiel na hodinu nepripravený s úsmevom vyhlásil, že on je vynikajúci gitarista. Nuž dôležité je vidieť veci z lepšej stránky, veď za pár rokov sa to môže pokojne splniť a zo žiaka, ktorý rád odpovedá na otázku myknutím pleca, možno raz bude úspešný gitarista a ak nie to, bude úspešný v niečom inom. Moja nechuť byť učiteľkou je akosi nenávratne preč a ja i vďaka tomuto povolaniu môžem tak plnohodnotne žiť, byť v kontakte s hudbou. Občas sa mi stáva, že mi po vystúpení ľudia povedia, že vraj ma je škoda vo Svite a škoda ako učiteľky. Čím a kde inde by som bola? Možno by som nebola taká aká som a je predsa jedno v akom meste človek pôsobí. Všade sú ľudia ktorí potrebujú umenie. Tú výživu pre dušu. Bez umenia by sme boli prázdni. Preto som vďačná za toto spočiatku nechcené a často podceňované povolanie.
Môžem byť umelkyňou,speváčkou,herečkou, priateľom, filozofom,lekárom a môžem jednoducho byť človekom so skutočnou hodnotou. Prečo ? ..Lebo som učiteľka..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára