Z vrcholov skál vzlietnuť až do neba

Kráčajúc alejou pod stromami, ktoré šepkajú poéziu pre pokoj na duši..

Prečo po toľkých kilometroch už necítim bolesť v nohách, skôr sa mi chce bežať alebo vzlietnuť..? 

Asi je to tým, že každý kvet i strom má  svoje miesto. Aj ja ho tu môžem mať, keď sa zem pod nohami poddá krokom.. Ďakujem a klaniam sa chrámu, čo príroda vytvorila. Je to veľká umelkyňa, kvetinárka, učiteľka, lekárka, maliarka i poetka. Keď už viem kadiaľ a s kým, chodievam k nej na návštevy. 

Chce sa mi spievať. Nie preto, aby sa nám vyhol kamarát medveď, ale od radosti. 

Má pre nás vždy otvorenú náruč. Majme ju aj my pre ňu.

..a preto malé ekologické okienko :)
Zohnem sa, keď nájdem stopu po nedbalosti turistov, čo mali práve chuť na čosi sladké a nenechávam po sebe papierové vreckovky. Nebudem predsa na návšteve robiť neporiadok.  Preto si v batohu vždy nosím takzvaný "sáčkovník". Je to otváracia guľôčka do ktorej si dám sáčky, aby som si po sebe odniesla to, čo do prírody nepatrí. Je príliš krásna na to, aby sme si z nej robili záchod.  Možno to príde niekomu nehygienické, no keď uvidíte pod stromami v zelenom machu biele vreckovky, istotne to vám a ani lesu nie je príjemné. Poviete si, že je to len vreckovka, no rozkladá sa štyri mesiace. Toľko v malom ekologickom okienku :)

Aká čarovná bola cesta v objatí stromov. Cítila som sa útulne, v bezpečí kráčajúc do kopca. Videla som aj čaro malebnej jaskyne. Cesta vo Veľkej Fatre na kopce menom Tlstá a Ostrá. Vskutku príznačné názvy. Na Tlstej sme boli presýtení krásou výhľadov a aj pagáčmi čo nám mamka zabalila. Pohostila som i štvornohých "kamošov". Psíky sú na túrach ako doma. Tešia sa, bežia, majú radosť z čerstvého vzduchu a keď už kamarát Oddie  nevládal, nechal sa niesť v ruksaku :) 
Na Ostrej sme sa i pomocou reťazí vyštverali do zákutí strmých skál, čo akoby pripomínali komnaty hradu alebo hniezda dravých vtákov. Svet bol odtiaľ ako na dlani. 
Každé miesto je iné. Má svoju špecifickú atmosféru a pritom netreba ani ďaleko cestovať. Stačí sa len autom presunúť do sto kilometrov. Potom už len kráčať, zladiť sa s dychom a zažiť pocit domova, čaro vtáčej perspektívy. Je to veľká odmena, keď výjdete hore. Vtedy nestačia len slová a keď aj.. bolo by ich treba dať do veršov alebo piesní. 

Každý zvonček, čo vykúka zo zeme svojou farbou zdraví.

Pripomína, akí sme my ľudia malí.

ženieme sa a pritom náš čas je tá vzácnosť.

Márnosť nad márnosť.

Keď však cítim pohladenie vetra 

viem, že sa nesplietla

ručička na hodinách v živote jednej ženy..

srdce povedať chce mi

o rýdzosti chvíle, v ktorej práve som.

Našepká mi to záružlie, povie mi to strom.

Zasadila som si do prírodných krás, svoj čas

korene zapúšťam, točím sa v sukni na lúke

 beriem, čo mi život ponúkne.

Veľké bohatstvo sa vo zvuku lesa chveje

Kráčajúc po cestách,

šťastím sa smejem.

O úsmevoch môžu aj kukučky kukať

veď v tvojej dlani je moja ruka..

Na tejto ceste stretli sme milých ľudí a medzi nimi aj jednu vílu s očkom fotoaparátu. Tam kde sa čosi dialo, napríklad keď ma konár stromu chytil za sukňu a bolo z nej treba  kúštik odstrihnúť, nenápadne a s úsmevom zachytila všetko o čom by sa dalo písať. Každá fotka je spomienkou zachytenou na dlhé roky.
Ďakujem za krásne fotky Tinke Krajčovičovej.