Klesanie a stúpanie.
Prejsť po všetkých tatranských chodníkoch.
Ďaleko. Tam kde vietor zavanie.
Ten pravý čas na premýšľanie.
Príroda je pravdivá. Je v nej všetko tak ako má. Nezasahujme toľko. Vie si poradiť, nemá zlosť.
Tú moju vedela rýchlo pretvoriť. Výhľadmi aké som našla cestou na Baranec.
Akoby tie hory na nás dávali pozor. Je priam k neuvereniu čo všetko sa dá prejsť po vlastných.. Kráčať jednoducho na svoju päsť. Aj v živote tak. Niektorí s nami kráčajú dlho, iní prejdu len pár krokov. Cestu okorenia, odídu. Ktoré cesty a s kým, to si už vyberáme sami.
Kráčať však hrebeňom Západných Tatier v ružovom je o čosi veselšie.
Pozerám sa radšej z "ružova" Na vzťahy, čo odumreli. Na tých, čo už inou cestou idú. Len dúfať, že dobré topánky si obuli. Keď si večer značíme do mapy čo všetko sme už prešli, sadím si do spomienok nové semienka kvetov. Kam zaveje ich vietor?
Na ďalšiu cestu dobrodružnú. V sukni a v turistických topánkach. Na vlastnú päsť, čo povolí zovretie do otvorenej dlane. Na zamávanie..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára