Vdychovať vôňu zeme. Obzerám z cesty na Kozí kameň krásu Nízkych, Západných a Vysokých Tatier. Aký je to zázrak, že sú tu a ako sme tu spolu s nimi aj my.
Zastavení, stíšení v našich domovoch.
Čítala som, vraj ak sa človek hnevá, má si ľahnúť. Vtedy každá zlosť ustúpi. Nie že by som bola zlostná :) to asi len v kuchyni, keď sa mi čosi nepodarí. Učím sa trochu variť a piecť.Aj to, že do majonézy nejde olivový olej. Nuž horkosť treba nechať pivu, Nie majonéze. Ani životom keď sa kráča netreba mať horkú príchuť. Bozkávanie mi ide lepšie ako varenie :)
K zemi ma to vždy akosi ťahá. Vedela som sa ako dieťa o zem i hodiť. Najmä, keď mi maminka nepriniesla do škôlky sukňu. Dnes si líham do trávy nie z trucu, ale z dôvodov potrieb duše. Niečo sa totiž pri tej zemi deje. Začnem počúvať a tou príťažlivosťou sa všetko nepodstatné stráca. Sme tu len my, naša príroda, hory, slnko a rieky, čo túžia po našej návšteve. Nedbám, že mám potom vlasy plné suchých stebiel, možno i chrobáčikov. Terapia "ľahom".. Aj nedeľu treba niekedy preležať len tak a usmievať sa už od rána. Dopriať si oddych bez výčitiek, že by sme mohli deň premárniť. Každý totiž vie mať svoje čaro aj v týchto časoch. Vie priniesť niečo nové.
V prírode treba nechať strach rozptýliť.
Stretla som dnes farebné motýle,užovku ako sa vyhrievala, slniečka podbeľu učupeného v tráve.
A ja idem bližšie zemi. Ak mi je smutno, alebo zakopnem, po prípade si nechtiac privriem prst do dverí. Skôr než začnem kričať, či nadávať, skôr než mi vyhŕknu slzy, sadnem si na zem.
Myslím, že pri ľahu sú účinky zeme o čosi väčšie.. a nie je to prízemné. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára