Radšej budem vnímať svet z rozprávkovej perspektívy, než aby som sa poddala večerným správam.
Pozerám na zem. Na to, čo všetko z nej rastie a koľko pekného máme pod nohami.
Aké dokonalé vedia byť ranné kvety v rozpuku,
keď prejdem sa cez lúku.
Zvonia zvončeky svojou modrou,
lúka toľkých farieb a podôb.
Aby nový deň opäť začal a večer bol za nami.
Kým som po rokoch prekráčaných?
Žlté prvosienky ukazujú slnku svoju tvár.
Vyrásť..akú to námahu majú,
nazbieram si ich na šálku čaju.
Kvety vedia deň osladiť..
Kráčam čoraz vyššie, aby som mohla byť bližšie..neba.
Bližšie vrcholu, odtiaľ sa výhľad rozprestrie ako vejár matky prírody, čo sa do pestrých šiat oblieka tak rada..
Naša cesta na Ohnište začala dobrodružne. Najskôr sme stretli, alebo stretol on nás, čierno- biely pes plemena Border Collie. Rozhodol sa, že pôjde s nami a tak sa nedalo robiť nič iné, len si ho nechať vo svorke. Chvíľu sme šli po "asfaltke", kde sa vo veľkej rýchlosti premávali nákladné autá, čo zvážali drevo. Len len, že nám náš nový kamarát neskončil pod kolesami. Neskôr som si prečítala na značke, vraj nákladné auto Tatra je na tom území doma. Turisti a psi si majú dávať pozor a vraj nemáme zabúdať chrániť prírodu. Keď to napíše niekto, čo z lesa zváža drevo je to viac než tragické. Pod kolesami Tatry sme našťastie neskončili. Šli sme ďalej a uvideli sme ako zo stráne padá čerstvo spílený strom. S tichým stonom sa skotúľal na cestu.
Ísť ďalej, alebo sa vrátiť? Akoby tadiaľ turisti ani nemali možnosť prejsť. Všimol si nás však pilčík a oduševnene gestikuloval, že môžeme. Neotočili sme sa teda. Bola by škoda otočiť sa chrbtom slnečnému dňu.
Cesta bola každým krokom krajšia, pes cupital neúnavne s nami. Žblnkot potoka pridával atmosfére na magickosti a znova som sa mohla zachrániť. V krokoch, v prírode, čo obklopila myšlienky.
Našli sme žliabok, kde voda tiekla zdanlivo nahor. Okno v skalách, Prvosienky a podbeľ, čo sa vytešoval v jarnej tráve, neuveriteľne krásny výhľad na Nízke tatry. Aj sme sa na chvíľu stratili, lebo cez popadané stromy nebolo vidno ani značky a ani chodník. Keď do tejto situácie náš kamoš zabrechal, poskočila som od ľaku. Keď HZS napíše, že cesta je ťažko prechodná kvôli popadaným stromom, budeme to brať vážnejšie. Preliezla som aj v sukni, no s orientáciou to už bolo horšie. Chvíľu sme sa točili dookola, no krása prírody tam zhora pohladila zmysly. Aj keď som bola dnes ráno šťastná, že prší a nemusíme nikam ísť,pretože sa ohlásila bolesť nôh a chrbta, teším sa, keď opäť stretnem lesné víly v púčikoch kvetov, v ihličí,vo vôni stromov.
Pes, o ktorom sme nakoniec usúdili, že je to ona, keďže si pri každom druhom strome neznačila cestu, nám akosi prirástol k srdcu. Spočiatku mi nebolo po vôli, keď mi tá čierno-biela okaňa robila odtlačky od blata na kabáte, no počas sedem hodinovej cesty si nás svojou veselosťou celkom získala. Bála som sa či vôbec má domov, či ju niekto nehľadá, alebo či nám nevbehne veselo do auta a čo potom s ňou? Kocúr Jason by asi nebol nadšený, keby sme mu doviedli takúto kamošku. Našťastie pri našom návrate ju pri prvom dome zavolala k miske jej domáca pani. Ešte sme sa otočili, že sa rozlúčime, a "Očko" bežala znova za nami. Od zvierat by sme sa mohli učiť. Nie z večerných správ. Učiť sa ich slobode, schopnosti vycítiť dobré srdce v ľuďoch, veselosti z dlhej túry, z potoka, zo slnka. Zo schopnosti bežať za rozhodnutím, ktoré je správne. Učiť sa, že sme spolu s prírodou všetci jedno.
Mám len trochu obavy. Treba dať pozor na to, aby sme raz aj my nezostali bez dychu pri ceste ako tie spílené stromy.
Ich to bolí..
aby to aj nás raz nebolelo, lebo kým sú tu, môžeme sa nadýchnuť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára