Štíty blízko slnka

Kým výdem  na kopec, môžem o všeličom premýšľať. Púšťať starosti vetru. Nevnímam už či ma bolia nohy. Stávam sa súčasťou chrámu vrchov, čo ma obklopujú  a keď po zhruba štyroch hodinách vystúpim hore, som ako v nebi. Nadhľad a pokoj, splnené priania vo vrkoči. Objímam svet..

Rozprávkové detstvo

Mala som možnosť zažiť ako dieťa bezpodmienečnú lásku od  starých rodičov.  Verím, že i oni mohli  mať rozprávkovú jednu kapitolu aj vďaka malému dieťaťu, ktorým som bola a ktoré vo mne stále je.
Ako som sa len tešila z obyčajne neobyčajnej prechádzky, z chodenia po chrumkavých listoch na jeseň.
Spomínam si  ako sme išli spolu s dedkom po ceste pri rieke. Nakláňali sa nad ňou stromy a ja som sa cítila v bezpečí.
Kedykoľvek si smiem túto chvíľu pripomenúť, veď to zase nebolo tak dávno.
Idem..kladiem malé nôžky, spájam ich do krokov. Teším sa a celý svet je pre mňa veľkolepý. Za ruku držím svojho milovaného dedka a chystáme sa  kŕmiť sliepky, čo nás čakajú za plotom dvora. Hádžem im suchý chlebík, trúsim ho zo svojej drobnej dlane a cítim sa dokonalo šťastná.
 Akú veľkú moc má láska, akú moc má rodina, ako sa vie láskou všetko očistiť.
Sliepočky zobkali a ja mám dnes túžbu mať malý domček s kurínom.
 Priala by som si, aby sa môj starý otec cítil tak v bezpečí a milovaný, ako som sa cítila ja vo svojich štyroch rokoch. Bola som ho nedávno navštíviť, lebo táto spomienka na detstvo ma rozžiarila. Videla som ho rada. Má krásnych deväťdesiatdva rokov. Tak veľmi by som mu priala opäť tú iskru v očiach akou sa na mňa pozeral, keď som bola dieťa. Dnes smutne  čaká vo svojej jeseni v  zariadení pre seniorov. Sú tam studené chodby, aj mladý človek by zablúdil.
Samozrejme má i radosti, často ho navštevujú jeho deti a má i plné albumy fotiek svojich vnúčat.
Na prvých stránkach je i moja babenka.  Má na fotke oči ako keď bola ešte dievčatko. Hnedé, plné nehy a lásky k jej manželovi, ktorý okrem toho že vedel byť vtipný a radostný  mal i temnú stránku svojej povahy. Veď je Pekelnický. Neraz mu babka šibalsky a s úsmevom vravievala: "Ty peklo horúce."
Ľúto mi je tých slov a pocitov smútku, aj dedkov anjel odišiel do neba o čosi skôr.Všetko to, čím žil je dnes už preč. Miesto, kde strávil takmer celý život je predané spolu s nábytkom, čo si pamätal radosti, starosti.  Stolček na ktorom som sedela, keď som sa hrala..pamätám si to celkom živo. Zrkadlo s komodou a dvoma ramenami. Mohla som sa v ňom vidieť zo všetkých strán.
Čo po nás zostane? pár kusov oblečenia s vyšitým menom na rukáve a kôrka chleba s kúskom syra v kredenci..
Sľúbila som si , že svoju mamu budem držať za ruku do konca. Aj keby  bola na staré kolená akokoľvek protivná. Chcela by som svojim rodičom dať na výber ako by chceli svoju jeseň žiť, no hlavne nech je čo najfarebnejšia. Taká ako keď sa pozriete cez okno v čase babieho leta. Priala by som si aby sa moji rodičia cítili potrební a milovaní. Chýba mi spôsob dvojgeneračného  života vo veľkom dome. Keď stará mať už nevládali rodina bola pri nej a nikoho ani nenapadlo dať ju do "starobinca" radšej jej dali ,do dlaní plných chodníčkov, ihlice s háčkovaním a ona každý deň uplietla jeden riadok. Zdedila som tú bielu hačkovanú šatku a je mi nesmierne vzácna. Sú v nej vpletené  spomienky a múdrosti našich predkov. Vraj pri obede za  stolom kde sedela celá rodina, kašľala keď jedla polievku. Zakaždým. Dnes sa na tom všetci smejú. Ostala v spomienkach v nás.  keby neboli  oni neboli by sme  ani my.
Ako by som mohla vliať dedkovi do srdca trochu radosti? ..Aspoň ho budem chodiť častejšie navštevovať, aby vedel, že žije ešte stále naplnený život a vo svojom krásnom vysokom veku by mohol mať na tvári úsmev. Donesiem  mu teda kúsok slaniny a tú suchú kôrku chleba môžeme ísť spolu dať sliepkam.

Z krídel vážky

Čo asi tak šepkajú kvety? čo sa deje na krídlach vážky? Verím na víly a škriatkov, čo sa starajú o harmóniu lesa, o toľko odtieňov zelenej, čo sa do nás odzrkadlí

Akoby z krídel vážky, pozerám sa vôkol seba.
Z vrcholu kopca Vápeč je všetko ako na dlani.
Ešte verím na víly, istotne sa nemýlim.
Na škriatkov  čo sa starajú o  farby lesa.
Spomeniem si na pieseň a usmejem sa.
Čo asi tak šepkajú kvety?
Možno, aby sme boli ešte stále deti
..kráčali naboso, šli pomaly i bežali
Každým krokom si želali
ešte jeden tanec na svitaní.

súznenie duší a strún

Chcem s tebou hrať a každý tón čo sa nám v súzvuku rozleje životom nech ladí. Ladí mi to. tak pekne a nenútene. Ako na všetkých javiskách tak i doma na posteli s gitarou len tak. Spievať by som chcela pre teba. Pre diváka, čo počúva.. Na tvoju počesť naladím struny, kamsi sme sa posunuli. Tu netreba mať zadné dvierka, len žiť s tebou ruka v ruke tým najkrajším našim svetom. Ako krásne mi je keď poznám tvoj akord.keď viem že noty nezapadnú prachom, že hudba našich sŕdc letí kamsi vysoko  . Chcem ísť s tebou všade. Na vrcholy hôr. je jedno kto tam bude skôr, lebo sme dovedna.
Sú piesne, ktoré sa mi budú páčiť vždy. Skrz ne  navštívia nás opäť sny. keď sa na teba pozriem a budeš vedľa mňa, mám všetko. Na teba si zvykať nemusím. len buď so mnou. Môj najdrahší priateľ.
Tri oriešky pre popolušku a tak si oblečiem šaty, nie na skúšku,
Dám si sukňu z tylu a modrú farbu neba, lebo  tak som to chcela. Vo všetkých výhľadoch vieme byť spolu. V maličkostiach v dotyku dlane. Takto by sme mohli žiť. Snívať a priať si. Najkrajší čas dať si. V súznení nás.

V Súľovských skalách mohla som kráčať a vidieť krásne výhľady. Tylovú sukňu som si obliekla do kroku a modrú farbu oblohy. Spočiatku som nevládala ísť, no neskôr som starosti odovzdala zemi.
Chcela by som prejsť všetky cesty a chodníčky, zažiť tú  pastvu pre oči a aj duša bude oddýchnutá, uzdravená. Teším sa na ďalšie spojenie s Matkou Prírodou, kedy budem môcť pohladiť kvety a tešiť sa zo slnka, vzduchu na rozľahlú lúku, na pohľad do neba, cítiť sa ako nad oblakmi. Tak veľmi to tu mám rada, po malých krokoch všetko sa skladá a Príroda mi čosi odkázala...

Ak máš bôľ tak príď ku mne a požiadaj.
Zbavím ťa strachu, keď pozrieš sa na farbu kvetov a neba
som tu pre teba,
tak len kráčaj a teš sa človek.
Zastaň a pozri sa na moje šaty, čo sú ako rozľahlá lúka
všetko ti ponúkam.
Zasaď čo ťa trápi do mojej zeme a ja všetko na lásku premením.
Kvety čakajú na pohladenie a bosá tráva na tvoje kroky,
stačí len chvíľa a pochopíš.
Úplnosť bytia a všetky krásy, čo skrývam
Pozri sa veď snáď si nezabudol srdcom sa dívať
človek duša srdce
hory, bralá, kopce.
Ak dokážeš ešte chodiť a nesú ťa nohy
nečakaj a vykroč jesenným ránom do prírody
s jednoduchým rýmom, s krátkou chvíľou,
čo v tebe zanechá stopu
sme predsa spolu.....
 V súľovských skalách i v gotickom slohu
a tak všetky chrámy treba najskôr v sebe hľadať.
Ak sa nájdu už ich netreba krášliť
stačí len zažať.

Túlanie

V Tatrách, Malej Fatre a kdesi po kopcoch, začal sa písať jeden príbeh. Taký, čo tu vždy bol no až teraz som ho vedela prečítať. Zložila som si okuliare a aj skrz prírodu som našla odpoveď na otázky. V prírode sa všetko lieči. Či už je to srdce alebo nádcha.
Bola som pozvaná na vrcholy kopcov, výhľady, na tatranské plesá. Ako inak šla som tam v sukni. Na pleso plesať. Vyzula som si topánky, aby som si mohla nohy namočiť v  priezračnej vode, čo je liečivá i pre dušu. Konečne po dlhej dobe cítila, že je mladá.
Kráčať po horách. Sama za seba a aj keď som nie vždy vládala, našla som dar. Na blízku je ten, čo ma potiahne, keď nebudem vládať ísť do kopca. Ten čo ma chytí, keď budem padať a pofúka mi koleno. Ten, čo sa pozerá tak, že som v jeho očiach našla samu seba.
Ak sa v živote nájde láska, tam už nie je strach a ani obavy. Ak ste s niekým jedno, vtedy rozkvitne vo vás istota, akú ste nikdy predtým nemali. Partner nám ženám nemusí nič dať. My už všetko máme. Ak sme samy šťastné, do života vstúpi ten, s ktorým sa to šťastie prelína.
Cez krásu hôr, bolesť v nohách mi život ukázal kadiaľ ísť. Pôjdem teda, ak aj zablúdim..Počká ma alebo sa vráti. Krásny  výhľad je na horách, na ktoré vystúpim po svojich... najkrajší však, ak sa dívajú ešte jedny oči orieškovej farby.

V nohách mám toľko ciest. Každý krok si pamätajú. Prítomnosť sa prihovára krokom
Rôzne cesty ma vedú. Po kameňoch, cez potoky, dlhé i krátke do kopca
aby mohla som pochopiť
väčšinou si ťažšiu cestu vyberám
spievam ozvenám, premýšľam, žijem si svoje mladé leto.
kričať, spievať treba nech nie je to šepot.
Aj keď natečie do topánok
cítiť v nohách kroky.

Vždy sú iné. Cesty našou rozmanitou prírodou. Každá má svoju atmosféru, svoj výhľad, dĺžku a prevýšenie. Pohľad zhora mi pripomína krásu žitia. Aké rozľahlé vedia byť pohľady zhora, tam je všetko z nadhľadu, z vtáčej perspektívy. Nachodila som sa. Zatiaľ len 32 krát po chodníkoch života, aby som našla istotu najmä vo svojich nohách. Tie ma vždy podržia.

Kráčam. Každým krokom sa zrýchľuje tep, no neprestávam ísť. Veď aj srdce neprestajne bije bez únavy, kráčam, aby som sa do toho srdca mohla lepšie pozrieť.

najkrajšie dovolenky sú s Fantáziou.

Ako sa tvoria bezchybné dovolenky?  Jednoducho s Fantáziou.
Všetci sme boli v chorvátskej Crikvenici jeden perfektne zladený celok. Počnúc pánom šoférom na čele autobusu, Jožkom Štrbkom na čele orchestra po najmladšieho člena, ktorým bol usmievavý dvojročný chlapček  Luka.Vekový rozdiel v našej skvelej, dovolenkovej, výletnej a koncertnej skupine bol sedemdesiat rokov.Ten však nehrá žiadnu úlohu, pokiaľ je dobrá nálada a panuje harmónia podporená slnkom a vlnami mora.
Prvý koncert, ktorý sme na našej ceste mohli zažiť, bol na námestí blízko príjemného podniku a atmosféra bola nezameniteľná. Žiaci si skúsili aké to je hrať na ulici. Zišlo sa veľké publikum, pristavili sa aj okoloidúci  a ich potlesk nám stále znie v ušiach. Tešili sme sa spoločne s naším "fanklubom", ktorý nešetril svojim príznačným "Bravó". Cítili sme sa ako hviezdy a asi sme nimi aj boli, pod nebom plným hviezd. Nemohlo to byť inak, ak sa o hovorené slovo postarala naša umelkyňa Miriam Trembáčová. Predstavila nás a našu umeleckú  školu ako nevídané celebrity a my sme sa tak i cítili. Bola to odmena za celoročnú prácu, kedy sme cvičili, pripravovali sa a chodili na skúšky orchestra. Zbierali sme zrelé ovocie našej práce a skutočne to stálo za to. Stretli sme sa na tomto zájazde všetci tí, ktorí si navzájom rozumejú aj bez slov. Hudba bola našou rečou, noty, struny, klávesy, a každý vzácny človek ktorý sa vo Fantázii ocitol bol v správnom naladení. Spomenula by som všetky mená, každú osobu, čo sa vedela tešiť, zatancovať si, alebo si zahrať. Bol s nami aj vynikajúci muzikant Lukáš Cintula, ktorý si zahral na klávesy a postaral sa o krásne fotky. Učitelia z Fantázie si zahrali tiež. V Chorvátsku sme sa mali výnimočne.
Ďalší z koncertov sa konal vo vysokohorskom mestečku, kde sme opäť úspešne predviedli náš repertoár. Snáď len z fotiek sa dá vycítiť tá skvelá atmosféra, čo panovala počas celej dovolenky plnej smiechu, dobrej muziky, slnka a pekných nezabudnuteľných chvíľ. Kúpali sme sa v mori a vnímali krásu čo sa nám vlievala do srdca. Aká je to len vzácnosť byť s priateľmi o ktorých  viete, že vám skutočne rozumejú. Chorvátska rapsódia, to sú slová čo vystihujú tú peknú podstatu zážitkov aké sme si doniesli sem domov. Zahrajme si ju, zaspievajme, zaspomínajme, jej melódia bude v nás znieť s príchuťou jedného leta.. kedy sme s Fantáziou skúsili aké to je znieť notami hviezd.

lásky.

Každá láska zostane v srdci zakorenená. Či už je to platonická, na diaľku, dávna láska, čo nehrdzavie, vždy v nás zostane. Ako kúsok čohosi pekného, čo hrá dôležitú úlohu.
Budem si priať vždy mať víno v správnom pohári a prosecco v tom štíhlom, aby som vzdala hold čomusi peknému, čo ma veľmi obohatilo. Jednej veľkej láske, ktorá však večne netrvala, lebo také trvanie nemá nič. Mohla som zažiť krásne veci, no i tie nie veľmi pekné a tak som sa rozhodla konečne po 31 rokoch mať rada samu seba. Sama sa zachrániť a už nečakať na tešenie. To môže byť v každom okamihu..

vietor vo vlasoch

Milé dámy. Nesadajte si na motorku, mohlo by  vás to stáť vzťah. ( teda iba v prípade, ak je síce nablízkaný, no odložený niekde v garáži) Tak veru bolo u mňa, keď som sa beznádejne zamilovala, do vetra vo svojom vrkoč. Svoje dlhé vlasy  by som len tak nenechala viať spod helmy, keby z toho neplynula radosť.
Nikdy som motorkám a ani motorkárom nerozumela, no stačila jedna jazda a mohla by byť na svete láska na celý život. Je to rýchlosťou, vetrom, adrenalínom, či čerstvým vzduchom? Neviem..
Je to však pocit slobody, aký som nezažila už dávno. Začala som sa poslednú dobu smiať dosť nahlas, smiať sa veľa a byť znova tým dievčatkom, čo sa teší zo života spieva si, nosí sukne. Na motorku to ale nejde inak ako v nohaviciach. Je však fajn, cez slnečný víkend obliecť čosi iné než  a vyčistiť si hlavu, myšlienky.
Mám v sebe oheň.Všetky ženy ho máme. Niekde vo mne tlie. Vetrom sa rozhorí viac a ja viem viac milovať život, viac tvoriť, viac sa smiať viac plakať od šťastia, nie len roniť slzy ako obeť svojich ideálov. Jednoducho ísť ďalej, sadnúť na motorku a zmiznúť niekam preč .Nezostávať vo vzťahoch, ktoré stagnujú, neplánovať, nerozprávať zbytočne veľa.. Nie je vám niekde dobre? Odídťe, odfrčte, naštartujte stroj a na lesnej ceste ktorou sa vyberiete bude vzduch voňavý, možno to nebude buket dokonalého vína,  bude však voňať jednoducho a pekne.. ako bylinkový čaj..

Matka Príroda nosí korunu...stromov

Kam len kráčaš Matka Príroda? ..Môžeme ísť s tebou?
Keď s ňou pôjdeme ruka v ruke, krásne bude na svete.
Tak ju teda obdivujme a majme ju radi, veď vďaka nej sme živí.
Príroda sa prihovorila nám všetkým, učiteľom vo Fantázii, aby sme jej odkaz mohli posunúť ďalej.
Prihovorila sa choreografke Janke Gregorovej, rozpráva každým krokom v  nezabudnuteľných tanečných kreáciách, ktoré predviedli jej žiaci v kostýmoch od Janky Bobulovej.
Vypočuli sme šepot tej Matky, čo dala život všetkým bytostiam na Zemi. Vraj sa dožaduje pozornosti a pomoci. Preto koncert "V korunách stromov" niesol odkaz, aby sme tú zeleň stromov mali radšej, veď všetko čo sa nám ponúka je veľký zázrak, skúsme sa iba lepšie pozrieť. Správne sa pozeral Anton Imrich, ktorý zhotovil krásne rekvizity a dominanta bol strom vyjadrujúci dušu lesa.
V korunách stromov písal sa príbeh, taký čo si vtáci štebotajú a vyštebotali aj to, že koncert v Iskra Aréne bol výnimočný. Možno to bolo priestorom, zmenou, no najmä  tým, že sa akoby vytratila bariéra medzi publikom a pódiom. Všetci sme boli jedným celkom obdareným hudbou Orchestra Fantázie, bicími nástrojmi Mateja Richtarčíka pod taktovkou dirigenta Jozefa Štrbku.
Spevácke hlasy zazneli pod vedením Miriam Trembáčovej. Prišiel zafúkať i Vietor a dokonca sa zhmotnila i Matka Príroda v divadelnej postave. Literárno - dramatický odbor, slovami Mirky Rodákovej a jej žiakov zdôraznil to, čo je hlavným problémom v dnešnej dobe. Všetci sme si spomenuli na to, že na mobil je dobré si aj nespomenúť.
Poďme na čerstvý vzduch, kochajme sa slnkom i dažďom. Nesťažujme sa na zlé počasie. Jeho prostredníctvom sa nám len Matka Príroda prihovára a ak prší, ľudská duša plakať nemusí.
S úsmevom sa pozerať do tváre všetkých štyroch ročných období. Ak v lese na mäkkom machu ostala plastová fľaša, ohnime chrbát a pokloňme sa Prírode. Vezmime, čo jej nepatrí. O to viac nás Ona bude mať radšej, dovolí nám vyšplhať sa do korún stromov a načúvať..

..kráčať naboso..

Zatúžila som po čomsi obyčajnom..
Splatiť  tvorivej duši dlh.. Kde začať? len vo svojom srdci nájdem odpoveď.
Tá odpoveď je vo mne, akoby zlatou rybkou,čo splní prianie. Jednoducho som zatúžila zmeniť smer plavby.
Horieť ako oheň, intenzívne a s vášňou, byť ako hladina jazier, čo odráža nebo, pravdivo si ľahnúť do trávy, chodiť bosá, cítiť nefalšovane vietor vo vlasoch. Tak jednoducho a bez pretvárky.
Vždy som toho túžila mať veľa a raz mi  Ozajstný Básnik povedal, vraj mu stačí to miesto na tráve pod stromom. Aký návod by som dala na život v šťastí? Asi len plynúť ako rieka, skalu obísť a s ľahkosťou vtáčej perspektívy sa na ten svet pozerať z krajšieho uhla. Už nečakať. Ak chcem bežať, urobím to, ak chcem robiť chyby, mám na to právo, ak chcem byť milovaná, jednoducho sa naplním láskou.

V korunách stromov..píše sa príbeh

Ísť do Tatier vtedy, keď sa hory prebúdzajú.
S východom slnka kráčať.
Tam vás majestátne skalnaté štíty objímajú a viete, že hory sú majákom, katedrálou výšok
..my sme oproti nim tak maličkí.
Týčia sa vo svojej veľkoleposti.
Šumiaci vodopád svojím zvukom ovlaží.
Cesta pretkaná slnkom, vôňou, farbami zelenej.. V pokoji a rytme krokov.
Liečenie duše máme na dosah, len si zájsť,len sa pozrieť.
Jeden krok za druhým..nezastať.
Tam si myšlienky vysoko k šíremu nebu zaletia a hmla na mesto sadne, Prikryje minulosť a budúcnosť.
Ostal na pamäti len cieľ a odhodlanie s podporou slnka a s bezvetrím.
Predbehli sme ranné vtáčatá, nechali normálnych ľudí spať a nad ránom dovolili čerstvému vzduchu, nech zobudí spánkom oči osamelé.
Do priezračného Velického jazera som poslala želanie..
Tak dokonalá príroda sa na nás pozerá, jej prítomnosť cítila som bolesťou v nohách, pravdivo.. Najbohatšia na svete.
Črievičky som na chvíľu vymenila za turistické topánky. Šaty však zostali..

Dovoľte mi ešte, milí priatelia, pozvať vás touto cestou, keď už tak obdivujem tú našu prírodu, na koncert, ktorý bude v priestoroch Iskra Arény vo Svite už túto stredu a vo štvrtok.
Téma ochrany prírody je stále aktuálna. Prídite si dopriať pár pekných myšlienok, príbeh Vetra, Matky Prírody, mladých ľudí, čo náhle zostanú bez telefónov, k tomu prekrásne tanečné choreografie, výborný školský orchester Fantázia, výtvarné umenie. Verím, že to bude opäť jeden skvostný koncert, pri ktorom zabudneme na starosti a prenesieme sa do sveta zázrakov. "V korunách stromov" je príbeh čo vznikol za spolupráce všetkých odborov v našej nenahraditeľnej umeleckej škole.. Tešíme sa na vás.

súťažné úspechy szuš Fantázia

Každý krok je malým víťazstvom. Každý ťah štetcom, Prvé brnknutie na strunu, či na klávesy, Prvý dotyk sláčika, čo rozochveje srdce huslí. Pedagógovia zo súkromnej základnej umeleckej školy Fantázia sprevádzajú svojich žiakov na ceste k úspechu. Je to cesta miestami náročná, často dlhá a s veľkým prevýšením. Ak aj ubúdajú sily, netreba sa zastaviť, ale kráčať vpred. Hudba, tanec, výtvarné umenie naučia vytrvalosti. Nie je to len o kráse a ladnosti. Málokto vie, že je za tým kus tvrdej práce a odovzdania sa. Ak má žiak kúsok talentu, učiteľ ho dokáže vďaka podpore vedenia školy, vďaka podpore rodičov, pestovať tak, aby rozkvitol.
Odmenou pre každodennú prácu je ocenenie na súťažiach. S hrdosťou sa preto popýšime..

šťastie na tri doby

Sadám si za stôl k počítaču po dlhšom čase, väčšinou totiž sedím za gitarou, alebo s gitarou pri  žiakoch. Omína ma v topánke mnoho slov, čo by mohli najlepšie opísať všetky dojmy. Napočúvalo sa do mojich uší mnoho peknej hudby, ktorú som si mohla zahrať a zaspievať so Sweet & Pepper, dnes sme už trio, Veľmi sa teším z nového člena, akoby sme našli posledný kúsok zo skladačky. Spomenula som si na dávne časy, keď som ešte nezabúdala snívať. Mala som kapelu, ktorej meno sme vymysleli poskladaním začiatočných písmen z mien našich, a ak by tomu tak bolo i teraz, meno kapely sedemnásťročného zasnívaného dievčaťa by sa nezmenilo. Na náhody neverím, len si užívam toto posolstvo a každú skúšku  v hudobnej škole, keď doučíme našich študentov :) Hudba naberá iný rozmer, piesne sa vlievajú do pamäte a ja sa občas pristihnem, že si ich znenazdajky hmmkam. Keď spievam, cítim že mi srdce poskočí, a to je to pravé "tak ako má byť"..
Ale sa mi hrá a spieva, keď mám po svojom boku nie jedného ale rovno dvoch charizmatických mužov, ktorí sú navyše úžasní muzikanti. K tomu priateľov v práci, teda kolegov, čo vám na koncerte urobia ten najlepší a najhlučnejší funklub. Staré piesne z čias násťročných ožívajú  a počuť ich znova v novom šate. k nim pár skvostov, na ktoré sa i tancovalo.
Šťastie rastie, každým brnknutím na  strunu. :)

Len drobné kroky

Kráčam po trati
každým krokom sa kráti,
už sa neobzerám.
Hľadám správne mená
dotykom, ránam
..Len drobné kroky,
neutečte rýchlo roky.
Nehnevám sa na vrásky, nemusí sa im máliť.
Zaženiem chmáry.
Pomaly bežať krokmi po trati
Nastavím aj druhé líce
..sú predsa dve koľajnice..

Farebné emócie

Pozeral na mňa už pri vstupe na výstavu.
Usmieval sa.
Bol to obraz, na ktorom sú kvety. Tešili sa a ja som mohla precítiť tú myšlienku, čo maliarka vniesla na plátno.
"Ako krásne ste to namaľovali"..povedala som. Dostalo sa mi nezvyčajných slov pri pokračovaní milej konverzácie. Pani umelkyňa Jola Kunnerová mi prezradila.."To nie ja, to maľovala príroda.
Tá lúka, na ktorej som stála a s obdivom sa pozerala"..
Dostať na obraz pocit, ten čo maliar cíti, cez krásu farieb, vtedy steny zblednú, aby ešte viac vynikol.
Pocity..neobyčajne plynuli z plátna.
Hudba nášho dua Sweet & pepper k vernisáži len doplnila atmosféru, veď každý obraz si zaslúži pieseň.
To je pre mňa tá pravá sláva. Hrať pre hŕstku krásnych ľudí, čo rozumejú a svojim potleskom dokážu zložiť tú najpravdivejšiu poklonu.
Vtedy viem, že pár svojich piesní som maľovala na čisté plátno a s tým najlepším pocitom..

Hudba vo svete, slnko v duši..

Do umeleckej školy menom Fantázia zasvietilo slnko. Slobodne, nenútene. Takí sme boli očarení tými slnečnými lúčmi, že iné prirovnanie než to so slnkom ani nezíde na um. Aj dýchať sme zabudli a padla nám sánka, Keď začal James Evans hrať na husliach, gitare a spievať svojou milou slovenčinou s anglickým prízvukom. Presvedčivo s ľahkosťou, s úsmevom a s čarom jeho osobnosti sme tlieskali správny rytmus, spievali piesne okorenené diaľkou Afriky. Počuli sme írske melódie, jazz, vlastnú tvorbu a vycestovali s hudbou kamsi, kde na tvári žiari úsmev a aj tie najväčšie polienka sa roztancujú do rytmu, čo prináša radosť. Muzikanti ako Michal Čerevka a Michal Konečný, ktorý je aj novým prírastkom do učiteľského kolektívu, dopĺňali svojou hrou nenahraditeľnú časť kapely "James Evans band". Hrali krásne a dokonca sme si s nimi zahrali aj my a okrem naučených akordov, melódie, za jedno popoludnie, nám zostal úžasný zážitok z hudby čo pretrvá.
Pieseň "Stand By Me" bude notovou osnovou, na ktorej môžeme pevne stáť v tvorivosti a v láske k hudbe.
Dostali sme veľký dar.
Počuť srdcom a rozumieť.

Tanečná sála, v ktorej sa tvorí svet.

Deň tanca je dňom výnimočným, kedy sa znásobí radosť z práce. Radosť je  o čosi väčšia po získaní ocenení a je to skutočné zadosťučinenie. Na poličku v našej súkromnej základnej umeleckej škole Fantázia s hrdosťou pribudli ďalšie víťazné, zlaté poháre.
Čo je za tým? Ako je možné, že sa v jednej mysli zrodí toľko poézie v pohybe..
Toľko príbehov s pekným koncom, toľko poviedok a lyriky..
Všetka práca každého dňa sa z fantázie a snov jednej skvelej choreografky stáva realitou.
Ako dostať víziu do tanečnej  choreografie? Na to sa treba opýtať umelkyne menom Janka Gregorová, ktorá vie ako sa s našimi žiakmi  pretancovať takmer k dokonalosti  a hneď do celoslovenského kola priamo zo Svitu. Je to aj o talente, no najmä o tvrdej práci.
Je skvelé, keď sa môžeme vďaka súťaži "Deň tanca" takto pochváliť strieborným pásmom v choreografiách "Z ruže tŕň", "Zelené políčko" zlatým pásmom s choreografiami s názvom "Sladký obraz v múzeu","V korunách stromov"  a "Slobodne".
Tanec plný vášne a poézie sa snúbi s hudbou v choreografiách, ktoré získali zlaté pásmo "Strom stratených duší" , "Ružový sen" "Biela múka".
Celoslovenské kolo nás čaká v Žiari nad Hronom. Držte nám palce, aby sme Svit reprezentovali na čele s kapitánkou skvelého tímu Fantázia. Gratulujeme k úspechom.

návod

Keby sa tak dalo..mať na všetko návod ako keď je k novému tovaru pribalený letáčik.
Škoda, že mužov nezbalíme s návodom na použitie, aby sme vedeli kedy povedať všetko, kedy všetko nepovedať, kedy ešte čakať a kedy je už neskoro. Navyše  muži nemajú dátum spotreby.
Ten ženský sa kráti akoby o trochu skôr. Vo svojom veku hľadám ten správny návod, čo mám v sebe. Ktorá žena sa však vyzná vo svojich pocitoch? Listujem teda v tej obrovskej knihe emócií, ktorú nosím všade so sebou ako veľký kufor a podčiarkujem ružovou "zvýrazňovačkou" Pravdivosť, lásku, pokoj, šťastie a jednoduchosť. Podčiarkujem rannú šálku kávy s bytosťou, kde láska nie je podmienená, ale je len tak. Živá, nič nesľubuje, čaká, keď treba.
Trpezlivo teda pijem kávu sama so sebou a objavujem to ako chcem žiť a som vďačná, že si niekto počas toho života ku mne prisadol. Alebo ja k nemu.
Zmením tému
..otočím list a cestujem ďalej.Bez sprievodcu, čo by mi štikol lístok, prisadnú si ku mne ľudia v podobe učiteľov. Nikto so mnou necestuje len tak náhodne. Mávam, keď niekto vystúpi, odpúšťam, nezabúdam a zostávajú mi spomienky v podobe obrázkov, výhľadov.
Smiem sa pozrieť hocikedy. Keď na konci vystúpim ja, budem chcieť, aby pohľad do minulosti stál za to.
Niekedy sa mi však nechce cestovať.
Občas rezonujem s vetou "Idem sa domov zašiť". Tie slová  naberajú viac významov.. Urobila som si totiž radosť a kúpila si šiaci stroj. Zatiaľ len na začiatočnícke stehy skracovania závesov a zvýsknutie, keď to po dlhom špekulovaní navliekania nití funguje. Najradšej by som sa doma zašila. Zaplátala diery na duši. Aké by to bolo mať i návod na život.. ?
Ešteže môj štvornohý kamarát pomáha a ťahá za nitky keď treba. Bolo by dobré, keby nik za tie naše nitky v naozajstnom živote  neťahal.
Rozhodla som sa, že si ušijem muža. Zostane mi možno i na  šaty. Ušijem mu do kabáta kus veľkého srdca, na tvár úsmev, charakter a pravdivosť spevním spätným chodom. Bude to zázrak a na nedostatky zostanú mi záplaty. Do vreciek  ukryjem pracovitosť a húževnanosť. Asi mi bude trvať, kým budem  zručná a taký muž sa mi všije do srdca.. Alebo už je ušitý? Padol mi sťa uliaty, treba ho vari trochu upraviť? To ukáže  čas. Namotám si teda kus bielej nite, aby  svet nebol taký čierny, keď nejde podľa predstáv.

..Nie len sedem tónov

Kedy je tón falošný? Azda môže byť aj vtedy, ak je spievaný od srdca?
Nemaže sa náhodou v takom momente správnosť intonácie, keď sa vcítime do skladby a piesne, a láska k hudbe presiahne všetky pravidlá..
V piatok sme mohli  zažiť ďalšiu z našich spontánnych osláv v Dome kultúry, kde sme počuli spev, klavír, gitaru a aj pekné slová v básni. Bola to kytica hudby pre všetky ženy.
Jednotlivé kvety voňali úprimnosťou a radosťou, aj napriek  pár chybičkám, ktoré ste prehliadli a svedčil o tom váš potlesk. Takéto koncerty robíme vo Fantázii radi. Možno by sa vám zdalo, že ich je veľa, no mám pocit, že hudby nie je nikdy dosť. Sú to chvíle, ktoré nie sú nikdy premárnené. Tam je každý moment naplnený liečivou silou čo tak ozdravujúco pôsobí na dušu.
Každá skladba zahraná žiakmi bola ako ružový karafiát z kytice znejúcich  klávesov.
Čo ak žiaden falošný tón neexistuje, keď s odvahou žiak vystúpi na vysoké javisko?
 Tam na nás predsudky nedočiahnu.. je na to dosť vysoko a zároveň dosť nízko, aby sa pri páde nezlomila osobnosť rastúceho umelca.
Chcela by som dať odkaz všetkým žiakom, že sú skvelí za ich  odosobnenie sa a odovzdanie hudbe.
Cesta na javisko sa totiž skladá z dlhých krokov, kedy po každom treba zastať a aspoň na pár minút denne vpustiť trochu svetla na klávesy, či na struny alebo vdýchnuť flaute život. Dokonalá hudba môže byť i vo svojej nedokonalosti.
Nespievam a ani nehrám dokonalo, avšak každý tón čo výjde spod strún a spoza úsmevu je ozajstný.
Teší a prenesie nás do sfér kam dočiahnu len tí, ktorí si dokážu odomknúť kľúčom..
Vy viete akým..

Salón Princess

V našom malom meste pod Tatrami sa môže každá žena cítiť ako princezná. Vďaka šikovnej Eve Hudákovej a jej salónu krásy, kde môžu dámy zvýrazniť svoj šarm cez umenie make up art, Nadobudnúť viac sebavedomia ,keď im ruky budú zdobiť nechty výnimočnej farby a tvaru zvýraznené ručnou prácou tohoto špeciálneho remesla. Individuálny prístup, chutná kávička, príjemné prostredie, pôsobia ako balzam alebo terapia, kde môže byť tabletkou masáž tváre či nejaká tá pekne namaľovaná očná linka. Oddýchnuť si a relaxovať. Mali by sme sa všetky odmeniť za to, že sme ženy. Naša  duša bude na správnom mieste, nie len ak sa postaráme o všetkých našich blízkych, ale najmä o tú, čo je nám najbližšia. O naše ja a o svoj zovňajšok. Krásna žena je i ženou šťastnou a určite sme všetky rady, keď sme spokojné s odrazom v zrkadle. S predĺženými mihalnicami sú dni krajšie a nie je to veru malichernosť.
Staré mamy hovorievali, vraj muž ak je trošku krajší od čerta, už je fešák.
No a my ženy?.. Máme výsostné právo starať sa o seba, aby sme nemali vrásky od tiahy celého sveta,  ktorú často nesieme na ramenách. My ženy veľa vydržíme i keď sme krehké. Preto si zaslúžime aspoň raz mesačne navštíviť salón krásy Princess, aby bol svet krajší a ten bude, keď sa budú ženy cítiť krásne.