Nedávno som bola v lese na huby, hubičky 🙂 a pristihla som sa, že do košíka nezbieram len hríby, ale i plechovky, sklenené fľaše a podobné smutné veci, čo boli učupené pod stromami. Prírode to tam istotne zavadzalo. Chceli by sme od nej všeličo, od matky Zeme, čo trpezlivo hladí naše bytie všetkým čo potrebujeme a my ju len šklbeme, matku našu trpezlivú, dobrú, čo má náruč otvorenú a objatie plné kyslíka, zelene a všetkých krás. Bolo by riešenie vziať si na hríby jedno z ďalších igelitových vriec a presunúť odpadky z lesa na skládku? Istotne by sa nejednej čistinke v lese uľavilo.Veď nám sa vždy uľaví, keď sa ľudsky ruka v ruke vyberieme na prechádzku do blízkych Tatier. Čerstvý vzduch celkom očistí, ako telo, tak aj myšlienky..Popradské pleso.. aký pokoj vyžarovalo z hladiny, vlnky sa jemne pohrávali s vetrom, tatranský vzduch vyrozprával príbeh. Bol však trochu smutný, pretože i po ceste na toto miesto bolo by treba vziať si vrece na odpadky. Prečo? Keď na prechádzku do Tatier, treba si vziať termosku s čajom a čokoládu.. Keď pôjdem nabudúce, pribalím si do vrecka na šatách aj čosi, kde môžem pozbierať všetky papiere a vreckovky, čo sa v krásach prírody vynímali a „chválili“ náš národ. Prečo sme takí? Azda preto, že máme všetko?Skloňme sa aj my pred matkou Zemou, tak ako sa i ona skláňa, keď dovolí nám rásť spolu so stromami, veď tá matka dala by nám i z posledného.Papier sa v lese tak rýchlo nerozpustí ako človeku starosti, keď v ňom pobudne.Prízemnosti nechajme doma v koši, nie v chráme, kde je všetko dokonalé, veď to nie je samozrejmosť, ale veľký dar. môžeme byť súčasť tých krás, pohľadov na hory, pohľadov na nebo obklopené korunami stromov,pohľad našich očí kochajúci.. buďme takí, aby sme toho boli súci..Aby i ten, čo príde po nás to okúsil.
Akosi mi zazvonila sobotňajšia slnečná odpoveď na moju otázku „Koľko je hodín? “
„Koľko chceš aby bolo?“
Zvyčajne nosím hodinky. Sú mojim putom k realite. Keď sa pozriem na ruku a namiesto dvoch ručičiek je na šnúrke pár goráliek, mám sviatok.. Vtedy sa nemusím ponáhľať.
Len vychutnať si kávu a okrem cukru dať si i dúšok tatranského vzduchu.
Rozhodla som sa vidieť a počuť zázraky..
ako keď kráčam chodníkom v Tatranskej Lomnici a v šuchotavých listoch, len kúsok odo mňa, vidím srnky.
Nie každý ich videl, kto šiel okolo .
Bolo sa treba zastaviť a pozrieť o čosi bližšie.
…Si kúsok môjho neba
každá chvíľa
je sviatkom.
Až do jesene mohli by trvať maličkosti
opadaných listov..
Jarou byť ti chvíľu.
„Koľko je hodín?“
„Koľko chceš aby bolo?“
Nehovorme zbohom,
..aj keď nestretnú sa ruky v zime..
Kroky na javisku a takty do dychu..
Na doskách divadla niet ostychu.
Tam môže sa i šepkať nahlas
kričať potichu..
Ako vzácna bytosť
do sýta sa potlesku napijem
vtedy ožijem.
Zaklopala mi na srdce láska nevídaná.
Nuž jej odovzdávam
svoj čas a všetko čo mi je vzácne..
Tam sa dejú veci zvláštne..
nič nebolí
rýchle momenty trvania hier
zostanú večné..
Tá láska nevídaná
dlho sa hľadá..
Keby každý týždeň bol v duchu takom..
Bohatý na divákov.
Ako vzácna bytosť cítim sa,
keď ladné kroky na javisku
hladia mi život..
Pôvabom smiem znieť na živo
s citom so slovami
nech ešte sú predstavenia pred nami,
aby mohla som sa rozprávať s anjelmi a hviezdami
svetlom, čo podmaní..
s odovzadím
pred predstavením..
Chcem každý moment na javisku prežiť skutočne,
nie hrať, ale byť..
Vtedy sa otvoria dvere
do duše čo dýcha pre divadlo..
žiť..
Ako motýľ mi to na nos sadlo
večerom po týždni plnom predstavení.
Pravda, krásne je na svete
už len kvitnúť, aby motýľ neodletel..
Plné dojmov a emócií sú chvíle strávené na našich cestách divadelných.
Nežijem ideálny život, no v divadle to ideálne je. Tam dá sa zabudnúť na všetko, čo nie je podstatné. Je to akoby kompenzácia vrások, lások.
Javisko a hľadisko dáva môjmu životu naplnenie.
Som rada, že nestíham toľko písať, mať toľko dokonalých záberov.
Keď kráčam ruka v ruke s umením, užívam si chvíle, ktoré by azda stratili zo svojej skutočnosti, ak by boli rušené prievanom otvoreného okna v počítači.
Smiem kráčať po doskách divadelných
opatrne aby sa nerozplynul sen..
Hodnota pravá
z tých momentov sa skladá.
Neviem zachytiť do slov,
život, ktorý tak naplno dýcha..
..je to však pýcha..
Keď každý nádych je tak skutočný
bez retušu.
A tak dávam svoju dušu..
divadelnej opone
úsmev i plač v slove..
noseniu rekvizít, prípravám, sladkému potlesku,
čo vynahradí mnohé..
Verím, že všetko je prepojené a pod ochranou niečoho omnoho väčšieho než si dokážeme predstaviť.
Akoby to bolo úplne jedno, či je to náboženstvo východu alebo západu. Mám jednoducho pocit, že všetko je to jeden celok.
My všetci a tento svet. Čo ak sa práve to božské odráža v nás samých, v našom ľudskom nádychu..? V ňom sa akoby ukrývala celá naša sila žitia. Aké by bolo, ak by sme mali dôveru v život tak veľkú a silnú ako keď sa nadýchneme.. Pochybnosti a strach by už v nás nemali miesto. Preto si prajem každým dňom ďakovať za nádych, za svoje srdce, myseľ, za slová, ktoré nech sú úprimné.
Aké teda náboženstvo? Základom každého je predsa to, aby sme boli dobrými ľuďmi.
Šťastnými, prajnými, pokornými, vďačnými so slnkom v duši.
Či už je to modlitba Otčenáš alebo mantra OM.
Ak aj nie každý zdieľa tento názor, len by som sa chcela o túto svoju slobodu podeliť.
Nech už vás robí šťastnými modlitba v kostole, alebo nevyslovujete žiadne slová, len sa usmejete, už to je prejav radosti, ktorá sa našim strážnym anjelom istotne páči.
Nie sme náhodou my tým zázrakom medzi nebom a zemou?
S nekonečným vesmírom, ktorý máme každý v sebe..nekonečným, plným hviezd a úžasu..
Či už je to Boží chrám, alebo je chrámom naše ľudské telo, nech je chlieb náš každodenný harmónia a láska. Každý predsa môže veriť v to, s čím je jeho myseľ v súzvuku.
Nič a nikoho nemôžeme vlastniť. To čo je najväčším darom sme práve my. Náš život, ktorý sa začína nádychom a končí výdychom. Je to to najdôležitejšie, čo máme.
Toto všetko mi pripomenul krásny zážitok na železničnej stanici vo Svite. Priestor sa naplnil zvukom slnečných bubnov a ja som mohla jednoducho byť.
Dopriať si z času na čas krásne veci nie je vôbec hriech. Obzvlášť ak sú navrhnuté kreatívnou dušou. Niet pochýb, že takýto skvost môže ozdobiť svojou magickou tmavo zelenou nejeden deň.
Aj vďaka takýmto náušniciam sa predstavy môžu stať skutočnosťou a z nenápadnej ženy vie byť éterická bytosť.
Nie vždy som sa mohla obliekať tak ako som chcela. V časoch základnej školy som mala jednu fialovú bundu, čo mi bola veľká, nohavice, čo nešli ani do čižiem ani von z čižiem.
Ako harmonika pre Moniku hrali mi tie rifle do taktu, v akom som kráčať vonkoncom nechcela.
Dnes je to však iné. Nekráčam tak celkom s dobou, no v sebe s takou ženou, že keď sa na ňu do zrkadla pozriem som to ja. Mám skvelého partnera. Môj šatník ma proste nikdy nesklame. Hýri farbami a dokonca má všestranné využitie. Z najobľúbenejšej izby zmizla ozvena. Množstvo šatstva tlmí zvuk, dá sa tu cvičiť na gitare aj v tedy, keď už má byť nočný kľud.
Smiem si cvičiť aj svoju fantáziu, keď sa každé ráno inšpirovaná počasím snažím namaľovať obraz, ktorého farby sa zväčša skladajú zo širokej sukne.
Najradšej maľujem obrazy z minulých storočí a niekedy sú to i abstraktné kreácie.
Ak sa za mnou nejaký pohľad otočí, verím, že som prejavená takto navonok zanechala obraz.
Veselý, zvláštny, iný a verím, že originálny.
Keď aj nemám na maľovanie štetcom toľko času, namaľujem si aspoň svet podľa svojich predstáv, šiat a klobúka..
podľa toho čo mi ten šatník ponúka..
aj keď mi klobúk spadne keď zafúka..
Dáma s peknými náušnicami
tá si nikdy nezúfa..
Preto ich treba mať plnú šperkovnicu.
Zajtra opäť namaľujem ďalšiu skicu 🙂
Vedia mať magickú silu.. šaty..
Akoby sme sa my ženy vďaka nim stali vílami.
Keď si ich oblečiem cítim sa krajšia a preto ich nikdy nie je dosť.
Sú pre radosť a tej by malo byť skutočne veľa.
Pozrela som sa do odrazu skla ako do čarovného zrkadla, za ktorým žiarili vystavené skvostné šaty od Blanky Matragi. Celkom som sa zasnívala. Zaodela chvíľu do šiat navrhnutých a maľovaných touto umelkyňou. Zatúžila som neísť najbližších pár rokov na dovolenku a začať si odkladať bokom na takú nádheru, ktorá by presiahla moje očakávania.
Aké by to bolo obliecť si také šaty a či ich vôbec som hodná.
Ten pocit si vypiť do dna..
ako najsladší mok,
bol by to do krajiny zázrakov..krok.
Aké by to bolo, vykročiť v takých šatách do života?
Možno by som sa bála.
Ak dotkli by sa vody a škvrna času objavila by sa na nich?..
Čo by sa stalo s tým dokonalým skvostom motýľa, keď je to len chvíľa.. princeznou nie som. Kráľovnou smiem byť na chvíľu v šatách od Janky Bobulovej.
Tie za sklom mám vo svojich snoch. Neviem. Možno tam i zostanú, možno nie. Počkám ako v kukle motýľa a uvidím, čo osud prinesie..
Krásne šaty však budú pre mňa vždy pohladením pre dušu
Ak je práca hrou, je to skutočná fantázia. Dnes sme sa zahrali a úsmev nám hral na perách, keď sa hudobné nástroje rozozvučali v triedach. V očiach žiačikov zažiarila radosť vďaka pesničkám, gašparkovi a kráľovnej. Bolo skvelé byť dnes tak trochu dieťaťom a opäť sa zahrať.
Hru na kráľovstvo Fantázia, z ktorého sa na chvíľu stratili noty, no vďaka šikovným deťom, čo by sa chceli stať umelcami, sme ich opäť našli. Naše malé divadlo na kolieskach sa dnes zmenilo na niečo čo je naozaj. Aj keď bábky v skutočnosti neožívajú, verím, že vďaka hre, predstavivosti a fantázii bol jeden z prvých dní v škole pre žiakov čímsi výnimočný.
V umeleckej škole Fantázia sa môžeme aj my dospelí kedykoľvek zahrať a to je tá naozajstná výHRA 🙂
Dávame tak životu najavo, že nie všetko je tak vážne.
e skvelé ako dokážu niektoré piesne zapadnúť do okamihu. Jednoducho, nenútene oslovia. Textom alebo melódiou ulahodia duši, sú liekom a myslím si že to je ich skutočná podstata.
Odkiaľ prichádzajú nové vety hudby?
Odkiaľ len sú slabiky slov, čo sú akoby kľúčom k srdciam ľudí.?
Častokrát práve našich najbližších dokážu otvoriť. Žiariť slnečným lúčom v daždivom dni.
Ďakujem skvelej a osudovej škole Fantázia, kedy som sa opäť mohla realizovať a rásť.
Byť na javisku je ako závislosť čo mi dodá lásky toľko, akoby som opäť bola zamilovaná.
Sú to len slová piesne. Je to len melódia..pár akordov a predsa je to naplňujúci pocit plnej a dokonalej symfónie. Byť v škole Fantázia je veľká šanca.
V malom meste myslieť vo veľkom až k hviezdam, v malých dedinkách pripraviť vystúpenia.
Dnes som sa cítila ako skutočná kráľovná.
Najmä vďaka očiam jednej ženy, čo mi dala tento jedinečný a krásny život.
Na Považskom hrade bolo bezvetrie. Kúzlo starých kamenných múrov znásobili tiene, ktoré tam odrážali pohyb nás hercov na javisku. Bolo plné hľadisko. Keď som sa trmácala v terénnom aute po ceste plnej skál, prekvapilo ma aký môže byť ten náš ochotnícky, divadelnícky chlebík dobrodružný. Povynášať rekvizity do výšin hradných siení, kde už zostala len predstava minulosti, pobozkaná vtáčími krídlami. Ako dobre nám bolo. Vysoko na hrade, Kde sme odovzdali umenie divadla Commedia v inscenácii Don Quichot a Sancho Panza.
Keď vidím obecenstvo tlieskať v stoji
viem, že mi to za to stojí.
Tá práca a akási rehoľa
v ráde hovoreného slova, pohybu,
úsmevov a emócií.
Či už divák alebo herec..
Vďaka umeniu sme živí.
Tak i moja duša vznáša sa nad zemou
v opare bielej.
Život herca vezmem si za svoj..
bližšie k sebe..
Veľmi ma potešilo, keď mi asi po piatich rokoch povedal jedne šťastný pár, že ak spievam na svadobnom obrade práve ja, vraj je ten pár šťastný a má krásne deti. Ten pekný pocit ma celkom zaplavil a zrazu som si bola istá , že ak niečo robím s láskou, tá sa potom posúva ďalej a vráti sa.
Keď som mala pätnásť rokov, počúvala som trikrát do dňa cd Janky Kirschner a snívala o tom, že raz budem písať piesne a mať kapelu. Sen sa mi na malú chvíľočku splnil a zažila som aké to je. Vystupovať na pár pódiách a v podnikoch. Mala som z hudby skutočnú radosť a preto som ju šla aj študovať. Akoby bol svet s hudbou farebnejší. Netreba však zabúdať na to, že ak požiadame o to čo chceme a je v živote jasný cieľ, všetko sa môže splniť. Zdá sa mi akoby deň bez tvorby nebol tým správne prežitým dňom. Veľa snov sa mi ale splnilo. V podobe krásnych vystúpení, tvorby, realizácie. Je pre mňa veľkým darom, ak môžem vystupovať na javisku, vtedy akoby som bola doma. Skúsila som si ale aj hranie na ulici, čo bola tá najťažšia škola. Keď však vidím spokojnosť a radosť na tvárach ľudí, viem že mám dar. Som zaň vďačná. Niekedy stačí hrať a spievať len tak. Tešiť sa z jedinečnosti a je jedno kde a pre koho. Nuž zlato v hrdle je ako soľ života a radosť, ktorú môžem rozdať.. z tej sa nemíňa.
Dostala som dar, ktorý som mohla rozvíjať. Kúsok talentu, čo mi bol daný do vienka..
Snáď to nebude len spomienka.
Na spev a skladby, čo sa niesli večerom, javiskom a stali sa mi splneným snom.
Každý jeden hudobník, s ktorým som mohla hrať bol pre mňa darom, učiteľom a nebola to náhoda, ale zámer vlastnej cesty, ktorú si znenazdajky vybrala moja duša. Možno mám to najlepšie už za sebou alebo sa bude cesta ešte kľukatiť. Treba ju však žiť, pretože čas plynie rýchlo a to čo je teraz, už sa nevráti. Zostanú len spomienky na bohatstvo prežitých okamihov..
Verím však, že budú nové, krajšie, iné..
Dubrovník a šaty s volánmi..
Ružové..
ako čas sladký počas dovolenky
tešenie sa zo vzduchu mora..
potom i na pondelky.
Radosť vĺn ukolíše
do pokoja každú myseľ.
Ak si si myslel, že som jednou z vĺn,
budem radšej ako spln
ďakovať za dni láskyplné až do zatmenia.
Čas na dovolenke plynie veľmi rýchlo. Tie najkrajšie prázdninové dni, ktoré mi zostanú v pamäti a na aké budem dlho spomínať, boli dovolenky s mojou mamou. Dve ženy, mama a dcéra. Spontánne, veselé, všetko sme chceli hneď vidieť a zažiť a aj sme kadečo povyvádzali ako dve pubertiačky. Môj vzťah k najbližšej osobe, ktorá je opradená mojou najväčšou láskou dcéry sa rokmi mení, no vždy je vrúcny, až priateľský. Som nesmierne vďačná, že ju mám a je to ten najväčší poklad. Som jednoducho boháč, mám peňaženku, čo praská vo švíkoch od lásky mamy, možno i účet v švajčiarskej banke. Na konte pár nezabudnuteľných zážitkov z našich „babských“ dovoleniek, ktoré mi hádam nenahradí ani Francúzska Polynézia a ostrovy Bora Bora. S maminkou sme mali raj. Už len čo sme vyteperili naše ťažké kufre pri chorvátskom Omiši v malej dedinke do štvorposchodového penzióu, samozrejme na štvrté poschodie, na ktorý sme pricestovali autobusom s opuchnutými nohami po dvanástich hodinách „rýchlo a zbesilo“ deväťdesiatkou po diaľnici. S mojimi gorálkami a sukňami mal kufor hádam aj dvadsať kíl. Všetko nám povysvetľoval pán delegát, ktorý račkoval a neskôr sme mu dali prezývku „Info“ . Na južanské pomery bol dosť nervózny, no aspoň sme si mali z koho robiť žarty. Spoločnosť nám sem tam robila milá pani z nášho turnusu, volali sme ju „Káčatko“, stále džavotala a cítili sme sa pri nej dobre. Na raňajky som chodievala vo svojich sedemnástich rokoch ešte v nevyhranenom módnom štýle. V ružových, šuštiakových, širokých krátkych nohaviciach a občas som i začula posmešky: „S mamou na dovolenke a ešte v takých kraťasoch“ s úškľabkom vravievali dve mladé dievčatá, čo tam boli so svojimi partnermi. Ja som sa zas len pousmiala nad tým ako sa počas dovolenky takmer stále medzi sebou hádali. Občas sa na raňajkách predvádzala i chorvátska mačka, ktorá si len tak z pasie ulovila malé vtáča. Bolo mi to ľúto a tak som si do kabelky strčila chlieb s nutellou z raňajok. Ak ma niekto videl muselo to byť azda veľké faux paux. To však stratilo svoj zmysel, keď som s chuťou do neho zahryzla tesne pred obedom . U dovolenkárov to zväčša prebiehalo tak, že sa v čase obeda alebo večere rozhodovalo kam kto pôjde na výlet, vlastne prišiel pán delegát Info a povedal nám o rôznych možnostiach. Teta Káčatko sa rozhodla, že pôjde na výletnú loď. Lodný kapitán sa volal Sandokan a ona sa na neho tešila. Na balkóne si opaľovala nohy, aby bola krajšia. My s mamkou, keďže sme boli vždy akčné, pre nás výletná loď s opekaním rýb nebola až taká záživná a tak sme šli do mesta, kde sme si objednali adrenalínový rafting. Podotýkam, že do Omiša sme šli päť kilometrov na kolieskových korčuliach. Z jedného kopca som sa bála spustiť , aj keď som bola celkom dobrý korčuliar. Mamka povedala, že to zvládne a už som len z hrôzou v očiach videla ako naberá rýchlosť. Opakovala si v panike: „Chcem zastaviť, chcem zastaviť“ no nepomohlo a ,chúďa, zastavila tak, že sa hodila „zľahka“ bokom na betón a oškrela si nohy. Nemala ich už potom pekné ako teta Káčatko a ani si ich už veľmi neopálila. More však poskytlo každému bôľu dostatočnú dezinfekciu a vyplavilo na povrch i rodinné tajomstvá. Boli sme si s mamkou ako sestry. Súdržné, so smiechom, s ohľaduplnosťou, keď sme si v plážovej „šmykni“ objednali sépiu, vraj že je dobrá, Bola tvrdá sťa podošva, no empaticky sme ju žuli, veď sme za ňu dali 15 eur a ani jedna sa nepriznala, že nám to vôbec nechutí. Naše cesty z dedinky do Omiša sa opakovali, lebo už v prvý deň keď sme prišli na penzión a ľahli si do postele, preľakli sme sa malou nudou, a tak sme takmer každý deň absolvovali desať kilometrovú „prechádzku“. „Ak sa nudíte choďte do Omiša“spievali sme si napoly zúfalé a vyčerpané cestou späť. Z dovoleniek s mamkou som sa vracala zavše úplne vysilená. Chceli sme jednoducho všade byť. Náš raftingový výlet nebol až taký adrenalínový, no bol tam On. Mal Plavé, dlhé kučeravé vlasy a ešte i teraz pri tej spomienke sa usmievam popod fúz. Neviem čím to bolo, asi som v sedemnástich bola po mamke pekná. Napriek mojej lámanej angličtine sa mi prihovoril. Splavovanie na raftingovom člne, namiesto veľkých vodopádov obsahovalo len pár takých, akoby jeden „nacikal“, no aspoň som si skočila zo skaly. Hneď po splave sme si s tým pánom naozajstným Sandokanom dohodli rande. Mamka zavetrila nebezpečenstvo úhlavného predátora a hneď vedela, čo robiť v divočine, ak nechce aby jej mláďa skončilo v nejakom potravinovom reťazci. Šla som teda na rande s mamkou v pätách, tá ma ani na sekundu nepustila z očí a jej blonďavá hriva levice svietila aj pri mesiačku, keď bol v splne. Nuž prvé rande na diskotéke, kde bolo navôkol veľa ľudí a nič zlé sa nemohlo stať, dopadlo dobre. Cestou domov (10 kilometrov pešo) som sa usmievala ako ten mesiačik na hnoji a mamka bola spokojná, že splnila misiu. V penzióne bolo počuť smiech tety Káčatkovej. Asi musela zapiť sklamanie z výletnej lode. Vraj tam bola nuda a namiesto Sandokana bol nejaký starý dedko, čo kormidloval výletnú loď a ani páskované tričko mu nepomohlo k atraktivite. Pochválili sme sa, kde sme boli my a koho sme stretli. Ukázala som jej fotku, s tým našim kapitánom raftu a teta Káčatko s nadšením vykríkla: „Toto je ten pravý Sandokan“. Ja ako dobrá duša, ktorá rada robí radosť ľuďom okolo seba, prisľúbila som, že keďže po prvom rande mám výsostné právo byť pani Sandokanová, privediem ho ukázať na penzión, nech sa i staršie panie pokochajú. Tak aj bolo. Nahovorila som toho plavovlasého zrelého muža so „six pack“ na bruchu a vytetovanou sekerou na chrbte, aby prišiel na penzión k nám. Predtým sme mali ešte rande, a chlapec pochopil, že ak chce byť so mnou sám musí nájsť dobrú spoločnosť pre maminku. Spoločnosť mamku nezaujala, akurát som bola viac ostro sledovaná, a samozrejme bola i dlhočizná prednáška, aby sa nedajbože niečo nevyviedlo, že toto sú lovci, a nič dobré im z očí nevyzerá. Mamka však išla napred a ja som si mohla užiť chvíľu ruka v ruke len On a ja, vlasy vo vetre, kráčajúc po ceste osvetlenej hviezdami k penziónu, kde Info už istotne spal. Ako sme sa tak blížili, spoza krovia vyskočila pani informátorka z klubu žien a zvolala, „už idú!“ Tak mala teta Kačičková dostatok času nastaviť pekne opálené nohy do ich najlepšie vyzerajúcej polohy, čiže noha cez nohu, len tak decentne a prehodila si svoj ľahký župan na dolnej terase. Červenala som sa až za ušami. Šťastná, násťročná, prvý pocit, že sa niekomu páčim, takmer som sa vznášala popri svojej dvojmetrovej svalnatej letnej láske. Aj dievčatá, čo sa mi smiali za ružové, široké kraťasy, vyšli na balkón, aby sa pozreli čo je to za rozruch. Sandokan rozdal tetám chladené pivo z ruksaku, ako pravý dobrodruh a samozrejme povedal, že teta Káčatková je najkrajšia. Predviedol svoje svaly a drsné tetovanie na chrbte. Popri družnej debate a smiechu, keď si panie ohmatali svaly skutočného Sandokana, dievčatá a chlapci z dolného balkóna sa ma opýtali, či si s nimi nedáme pohárik. Asi ich zaujalo s akým fešákom som prišla a už som im asi nepripadala ako tá malá s mamou, ale ako krásna mladá žena v rozpuku. Chceli odo mňa i namaľovať tetovačku. Prisľúbila som, Moja duša sa od šťastia vznášala až k nebu. Sandokan si s nimi nechcel vypiť. Opýtal sa ma či spolu pôjdeme na pláž. Cítila som na sebe mamkin pohľad, no prednáška bola dlhá a moja milovaná mamenka si teda šla ľahnúť. Damoklov meč už nado mnou visel . Po chvíli sa však rozplynul v diaľke hviezd nad nami, keď som sa bez plaviek kúpala v nočnom mori s atraktívnym plavcom, ktorý mi povedal, že pod vodou videl všetko. Neverila som, veď bola tma. A keby mamka vedela, že som nahá, uf asi by ma roztrhla ako žabu. Sladkých sedemnásť, rozohriaty piesok od letného slnka, hviezdy a presviedčanie, aby som s ním šla niekam preč, k nemu domov, alebo hocikam. Bol by sa i na hlavu postavil ten idol dovolenkárok za moje tiché „áno“ a tak ma nakoniec len odprevadil k dverám penziónu a mne zostala na perách len túžba mladej ženy a oheň v tele skrývajúci sa za zvláštny úsmev zamilovanosti. Večer som si ľahla k mamke s pocitom víťazstva, že dokážem svoju vášeň krotiť. Dnes v tridsiatke mi je to i trochu ľúto. 🙂
Odídu na chvíľu všetky starosti..
Keď šumenie vĺn prekričí myšlienky smútku, tie tu nehostím.
Tu chvíle sa menia v pekné spomienky
Nemusí to byť len raz za rok..
Chodiť z práce domov sa mi nepozdáva
nuž tomu zamávam..nateraz.
Rukou vetra, čo pohrá sa s vlasmi i šatami bielymi..
zamávam i tým, čo tvária sa že sú bez chyby
Ja si radšej zájdem na loďke na ryby
s dušou sa pri mori všetko urovná
ako s hladinou …..chvíľa prítomná.
Kežmarok je miestom, kde každoročne ožijú tradície. Je to azda ten najkrajší jarmok na ktorý sa teším a tak som si aj tento rok zbalila kufrík s trblietavými farbičkami. Verím, že všetci, čo prišli, odniesli si radosť v podobe ružičky alebo motýľa. Tieto hobby mám už pomerne dlho. Vlastne som si začala kresliť, keď som ako dieťa vedela sedieť na stoličke. Vraj som bola ničiteľka lesov 🙂 lebo ak moje odborné oko usúdilo, že bodka v strede papiera je hotovým obrazom, nemohla som už predsa kresliť na ten istý papier 🙂 Mali sme ich doma celú hŕbu. Neboli to výkresy, ale mäkké papiere s dierkovaným okrajom. Z farieb som mala najradšej čiernu. Tá akoby dokázala pohltiť smútok alebo strach. Na papieri sa rodili príbehy s princeznami, peknými šatami, maľovala som si sny. Dnes maľujem obraz len vtedy ak mám všetky povinnosti hotové. Vynahrádzam si to však v Kežmarku na EĽRO, kedy deťom, alebo aj dospelým ožije na ruke obrázok v podobe tetovačky na pár dní. Na dobovom remeselnom trhu môžem aj povoliť uzdu fantázii a obliecť si šaty, aké čakajú celý rok v skrini práve na túto príležitosť. V dobových šatách síce chodím aj častejšie, no tu som ešte za celkom normálnu 🙂 Vyliečim si v tieto, pre mňa sviatočné tri dni, aj nákupnú horúčku krásnym ručne vyrábaným šperkom, či kabelkou. Jednoducho sa nedá odolať. Ak si niečo kúpite práve tu, viete, že si domov odnášate hodnotu, aká by sa vytratiť nemala zo sveta. Rada podporím každého predajcu, ktorý do svojich výrobkov vloží i svoje srdce. Musela som sa krotiť, lebo by som minula celú výplatu, no tmavomodré ľanové šaty s čičmanskou výšivkou, jednoducho zvýraznia kus mojej umeleckej duše. Teším sa, že hodnota tu skutočne je, v zanietených, poctivých ľuďoch, ktorý majú šikovnosť rúk i umu jednoducho v sebe a my sa nestaneme stádom v nákupných centrách, ktoré baží po niečom z výpredaja. Sme to proste my, naša kultúra, kedy sa bohatstvo meria tým, čo človek vie.
Priania k narodeninám..môžu byť v podobe veľkých hmotných darov, luxusných dovoleniek a jedál, môžu mať šat mnohých blahoželaní na sociálnych sieťach.
Najlepšie dary sa však zabaliť nedajú. Možno ani slovo nedokáže vyjadriť to, čo znamená dar spoločného času alebo len úsmev a šťastie v očiach našich milovaných.
I ten môj neznámy,
čo sa pýši mnohými pehami… je odo mňa opäť trochu starší, múdrejší, bohatší, krajší.. 🙂
Možno by však bezo mňa taký nebol.
Mohla by som byť aspoň tou jednou vráskou, minútou na hodinkách,
objatím, čo pohladí
túžbou po prianí
so svojim poslaním
nemeniť..
Na chvíľu sa čas spomalí,
keď ti darujem svoje srdce na dlani
zasaď ho do kvetináča, oň nemusíš sa veľa starať.
Len trochu svetla a pozornosti..
Porátam tvoje pehy na chrbte
bez nich by mi svet zosmutnel.
Bezprostredne..
vinič dozreje..
Vtedy, keď príde jeho čas.
Netrápi sa či bude slnko svietiť a či páliť mráz.
Vinič nie je ako človek, netúži byť dokonalý.
On len dozreje
tak ako je.
Len my robíme si galeje
na tak krásnom svete.
Svet..
ten je krajší s malým dúškom v krištáľovom pohári .
Zmenia sa tie strapce hrozna ľudskými rukami
na čosi, čo potom rozväzuje jazyk i dušu otvára..
..z pohára..
no nie z plného.
Len toľko, aby sa v ňom ten zlatistý mok mohol rozvinúť..
alebo vo vášni červenej na ústach spočinúť..
I dnes, ako už od nepamäti
dáš si pohár vína a dobre je ti..
Koľko spomienok ostane v myšlienkach..
Tie bývajú tým najväčším bohatstvom.
Raz zostaneme všetci sami, keď pani staroba s bielymi vlasmi zakradne sa do vrások.
Nemusí prísť s ňou i choroba ruka v ruke, no vďaka spomienkam vieme sa preniesť do minulosti, do chvíľ kedy sme šťastní boli..
I jedna návšteva mala svoje veľké čaro a zapísala sa do ďalších dní.
Môj deväťdesiat ročný dedko sa postavil na stoličku, aby z vrchnej poličky kredenca vytiahol tú najlepšiu slivovicu. Usmievam sa, srdce mám plné lásky a jeden kalíštek si s ním musím dať. Popočúvam básničky v poľštine, takmer nič nerozumiem, no obdivujem tú pamäť, ktorou na svoj vysoký vek oplýva. Ukazuje mi fotky a pri spomienke na babku nám príde trochu clivo.
Preteká nám čas pomedzi prsty, spravodlivo.
Chopiť sa treba každej radosti, ľúbiť veľa, smiať sa.
Dokonalo prestretý prehoz na posteli hovorí o pedantnom človeku a dedko nikomu neprezradí svoje „Know how“. 🙂 Cítim veľkú vďaku, keď na poličke vidím tri lupy a vytlačených pár textov z blogu. Keď sa moje slová zatúlali až do domova seniorov, kde izbu napĺňajú spomienky.
Mám radosť, že došli až k zväčšovaciemu sklíčku, ktoré drží starý otec vo svojej, rokmi popísanej, dlani.
Bez spomienok by totiž izba bola prázdna..
Keď budeme z tohoto sveta odchádzať, istotne pocítime volanie neba, nech už sme mali život akokoľvek ťažký. Vraj bola babka pekná, keď sa vydávala na cestu a do stále tmavých prameňov vlasov jej zasvietilo slnko, ktoré vyčarilo na jej tvári úsmev a mladosť.
Niekedy ju objímam v snoch.
Som rada, že som sa chopila príležitosti, ak som spontánne prišla potešiť spoločnosťou svojich milovaných starých rodičov.
I oni sa pričinili k tomu aká som dnes, a či už som dobrá alebo zlá,
som ako peklo horúce, mám to v priezvisku. 🙂
Aké krásne je mať niekoho nablízku..
koho smieme ľúbiť a mať blízko toho, kto sa stará
..čo by som dnes dala..
za to pozrieť sa do babkinho zrkadla, ktoré sa skladalo z troch častí..
Kde len teraz je? Nuž je to len čosi hmotné a my aj tak odídeme nahí,
tento čas i telo sme si vypožičali.
Keď si nájdeme to miesto pri hviezdach, verím, že nás tam bude čakať milovaná duša a my budeme ďakovať, že sme tu na chvíľu mohli byť.
Babkine naškrobené hačkované dečky, vynímajú sa na stolíku ako poklad, a ak ich aj dedko kedysi odkladal a zavadzali mu, dnes tam svietia a každým očkom pripomínajú babkinu lásku a šikovnosť.
..Či už máme rodičov, starých rodičov so svojimi povahami, náladami, očakávaniami, s pribúdajúcim vekom akoby sa v našich srdciach i myšlienkach upratalo a zostane tam čistá láska, odpustenie a je jedno aké máme vierovyznanie. Odpustenie bez výčitiek nám prináša kus neba sem na zem a tí čo odišli sa len usmievajú a tešia sa z našich radostí.
Dedko povedal, že mal dnes pestrý deň. Vraj preto, lebo mal dve návštevy.
Dve obyčajné návštevy a zasvietili mu oči.
Celý život ako zrnká piesku sa raz presype,no každému prajem nech si na neho má kto spomenúť. Ako čiperná stará teta, čo dedkovi priniesla na izbu večeru. Koľká pozornosť. Je jedno či sme inžinieri, či sme vychodili len základnú školu, tá najväčšia univerzita je život sám a aj keď život nie je vždy uhladený ako prehoz na posteli, bolo by dobré a bol by splnený sen našich najbližších, ak by vzťahy medzi nami boli hladké ako strieborné vlasy starej panej, ktorá si spomenula, že ktosi nebol na večeri.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára