Všetci sme boli v chorvátskej Crikvenici jeden perfektne zladený celok. Počnúc pánom šoférom na čele autobusu, Jožkom Štrbkom na čele orchestra po najmladšieho člena, ktorým bol usmievavý dvojročný chlapček Luka.Vekový rozdiel v našej skvelej, dovolenkovej, výletnej a koncertnej skupine bol sedemdesiat rokov.Ten však nehrá žiadnu úlohu, pokiaľ je dobrá nálada a panuje harmónia podporená slnkom a vlnami mora.
Prvý koncert, ktorý sme na našej ceste mohli zažiť, bol na námestí blízko príjemného podniku a atmosféra bola nezameniteľná. Žiaci si skúsili aké to je hrať na ulici. Zišlo sa veľké publikum, pristavili sa aj okoloidúci a ich potlesk nám stále znie v ušiach. Tešili sme sa spoločne s naším „fanklubom“, ktorý nešetril svojim príznačným „Bravó“. Cítili sme sa ako hviezdy a asi sme nimi aj boli, pod nebom plným hviezd. Nemohlo to byť inak, ak sa o hovorené slovo postarala naša umelkyňa Miriam Trembáčová. Predstavila nás a našu umeleckú školu ako nevídané celebrity a my sme sa tak i cítili. Bola to odmena za celoročnú prácu, kedy sme cvičili, pripravovali sa a chodili na skúšky orchestra. Zbierali sme zrelé ovocie našej práce a skutočne to stálo za to. Stretli sme sa na tomto zájazde všetci tí, ktorí si navzájom rozumejú aj bez slov. Hudba bola našou rečou, noty, struny, klávesy, a každý vzácny človek ktorý sa vo Fantázii ocitol bol v správnom naladení. Spomenula by som všetky mená, každú osobu, čo sa vedela tešiť, zatancovať si, alebo si zahrať. Bol s nami aj vynikajúci muzikant Lukáš Cintula, ktorý si zahral na klávesy a postaral sa o krásne fotky. Učitelia z Fantázie si zahrali tiež. V Chorvátsku sme sa mali výnimočne.
Ďalší z koncertov sa konal vo vysokohorskom mestečku, kde sme opäť úspešne predviedli náš repertoár. Snáď len z fotiek sa dá vycítiť tá skvelá atmosféra, čo panovala počas celej dovolenky plnej smiechu, dobrej muziky, slnka a pekných nezabudnuteľných chvíľ. Kúpali sme sa v mori a vnímali krásu čo sa nám vlievala do srdca. Aká je to len vzácnosť byť s priateľmi o ktorých viete, že vám skutočne rozumejú. Chorvátska rapsódia, to sú slová čo vystihujú tú peknú podstatu zážitkov aké sme si doniesli sem domov. Zahrajme si ju, zaspievajme, zaspomínajme, jej melódia bude v nás znieť s príchuťou jedného leta.. kedy sme s Fantáziou skúsili aké to je znieť notami hviezd.
Keby sa tak dalo..mať na všetko návod ako keď je k novému tovaru pribalený letáčik.
Škoda, že mužov nezbalíme s návodom na použitie, aby sme vedeli kedy povedať všetko, kedy všetko nepovedať, kedy ešte čakať a kedy je už neskoro. Navyše muži nemajú dátum spotreby.
Ten ženský sa kráti akoby o trochu skôr. Vo svojom veku hľadám ten správny návod, čo mám v sebe. Ktorá žena sa však vyzná vo svojich pocitoch? Listujem teda v tej obrovskej knihe emócií, ktorú nosím všade so sebou ako veľký kufor a podčiarkujem ružovou „zvýrazňovačkou“ Pravdivosť, lásku, pokoj, šťastie a jednoduchosť. Podčiarkujem rannú šálku kávy s bytosťou, kde láska nie je podmienená, ale je len tak. Živá, nič nesľubuje, čaká, keď treba.
Trpezlivo teda pijem kávu sama so sebou a objavujem to ako chcem žiť a som vďačná, že si niekto počas toho života ku mne prisadol. Alebo ja k nemu.
Zmením tému..
..Otočím list a cestujem ďalej.Bez sprievodcu, čo by mi štikol lístok, prisadnú si ku mne ľudia v podobe učiteľov. Nikto so mnou necestuje len tak náhodne. Mávam, keď niekto vystúpi, odpúšťam, nezabúdam a zostávajú mi spomienky v podobe obrázkov, výhľadov.
Smiem sa pozrieť hocikedy. Keď na konci vystúpim ja, budem chcieť, aby pohľad do minulosti stál za to a aby som si nestíhala držať klobúk.
Niekedy sa mi však nechce cestovať.
Občas rezonujem s vetou „Idem sa domov zašiť“. Tie slová naberajú viac významov.. Urobila som si totiž radosť a kúpila si šiaci stroj. Zatiaľ len na začiatočnícke stehy skracovania závesov a zvýsknutie, keď to po dlhom špekulovaní navliekania nití funguje. Najradšej by som sa doma zašila. Zaplátala diery na duši. Aké by to bolo mať i návod na život.. ?
Ešteže môj štvornohý kamarát pomáha a ťahá za nitky keď treba. Bolo by dobré, keby nik za tie naše nitky v naozajstnom živote neťahal.
Rozhodla som sa, že si ušijem muža. Zostane mi možno i na šaty. Ušijem mu do kabáta kus veľkého srdca, na tvár úsmev, charakter a pravdivosť spevním spätným chodom. Bude to zázrak a na nedostatky zostanú mi záplaty. Do vreciek ukryjem pracovitosť a húževnatosť. Asi mi bude trvať, kým budem zručná a taký muž sa mi všije do srdca.. Alebo už je ušitý? Padol mi sťa uliaty, treba ho vari trochu upraviť? To ukáže čas. Namotám si teda kus bielej nite, aby svet nebol taký čierny, keď nejde podľa predstáv.
Škoda, že mužov nezbalíme s návodom na použitie, aby sme vedeli kedy povedať všetko, kedy všetko nepovedať, kedy ešte čakať a kedy je už neskoro. Navyše muži nemajú dátum spotreby.
Ten ženský sa kráti akoby o trochu skôr. Vo svojom veku hľadám ten správny návod, čo mám v sebe. Ktorá žena sa však vyzná vo svojich pocitoch? Listujem teda v tej obrovskej knihe emócií, ktorú nosím všade so sebou ako veľký kufor a podčiarkujem ružovou „zvýrazňovačkou“ Pravdivosť, lásku, pokoj, šťastie a jednoduchosť. Podčiarkujem rannú šálku kávy s bytosťou, kde láska nie je podmienená, ale je len tak. Živá, nič nesľubuje, čaká, keď treba.
Trpezlivo teda pijem kávu sama so sebou a objavujem to ako chcem žiť a som vďačná, že si niekto počas toho života ku mne prisadol. Alebo ja k nemu.
Zmením tému..
..Otočím list a cestujem ďalej.Bez sprievodcu, čo by mi štikol lístok, prisadnú si ku mne ľudia v podobe učiteľov. Nikto so mnou necestuje len tak náhodne. Mávam, keď niekto vystúpi, odpúšťam, nezabúdam a zostávajú mi spomienky v podobe obrázkov, výhľadov.
Smiem sa pozrieť hocikedy. Keď na konci vystúpim ja, budem chcieť, aby pohľad do minulosti stál za to a aby som si nestíhala držať klobúk.
Niekedy sa mi však nechce cestovať.
Občas rezonujem s vetou „Idem sa domov zašiť“. Tie slová naberajú viac významov.. Urobila som si totiž radosť a kúpila si šiaci stroj. Zatiaľ len na začiatočnícke stehy skracovania závesov a zvýsknutie, keď to po dlhom špekulovaní navliekania nití funguje. Najradšej by som sa doma zašila. Zaplátala diery na duši. Aké by to bolo mať i návod na život.. ?
Ešteže môj štvornohý kamarát pomáha a ťahá za nitky keď treba. Bolo by dobré, keby nik za tie naše nitky v naozajstnom živote neťahal.
Rozhodla som sa, že si ušijem muža. Zostane mi možno i na šaty. Ušijem mu do kabáta kus veľkého srdca, na tvár úsmev, charakter a pravdivosť spevním spätným chodom. Bude to zázrak a na nedostatky zostanú mi záplaty. Do vreciek ukryjem pracovitosť a húževnatosť. Asi mi bude trvať, kým budem zručná a taký muž sa mi všije do srdca.. Alebo už je ušitý? Padol mi sťa uliaty, treba ho vari trochu upraviť? To ukáže čas. Namotám si teda kus bielej nite, aby svet nebol taký čierny, keď nejde podľa predstáv.
Kam len kráčaš Matka Príroda? ..Môžeme ísť s tebou?
Keď s ňou pôjdeme ruka v ruke, krásne bude na svete.
Tak ju teda obdivujme a majme ju radi, veď vďaka nej sme živí.
Príroda sa prihovorila nám všetkým, učiteľom vo Fantázii, aby sme jej odkaz mohli posunúť ďalej.
Prihovorila sa choreografke Janke Gregorovej, rozpráva každým krokom v nezabudnuteľných tanečných kreáciách, ktoré predviedli jej žiaci v kostýmoch od Janky Bobulovej.
Vypočuli sme šepot tej Matky, čo dala život všetkým bytostiam na Zemi. Vraj sa dožaduje pozornosti a pomoci. Preto koncert „V korunách stromov“ niesol odkaz, aby sme tú zeleň stromov mali radšej, veď všetko čo sa nám ponúka je veľký zázrak, skúsme sa iba lepšie pozrieť. Správne sa pozeral Anton Imrich, ktorý zhotovil krásne rekvizity a dominanta bol strom vyjadrujúci dušu lesa.
V korunách stromov písal sa príbeh, taký čo si vtáci štebotajú a vyštebotali aj to, že koncert v Iskra Aréne bol výnimočný. Možno to bolo priestorom, zmenou, no najmä tým, že sa akoby vytratila bariéra medzi publikom a pódiom. Všetci sme boli jedným celkom obdareným hudbou Orchestra Fantázie, bicími nástrojmi Mateja Richtarčíka pod taktovkou dirigenta Jozefa Štrbku.
Spevácke hlasy zazneli pod vedením Miriam Trembáčovej. Prišiel zafúkať i Vietor a dokonca sa zhmotnila i Matka Príroda v divadelnej postave. Literárno – dramatický odbor, slovami Mirky Rodákovej a jej žiakov zdôraznil to, čo je hlavným problémom v dnešnej dobe. Všetci sme si spomenuli na to, že na mobil je dobré si aj nespomenúť.
Poďme na čerstvý vzduch, kochajme sa slnkom i dažďom. Nesťažujme sa na zlé počasie. Jeho prostredníctvom sa nám len Matka Príroda prihovára a ak prší, ľudská duša plakať nemusí.
S úsmevom sa pozerať do tváre všetkých štyroch ročných období. Ak v lese na mäkkom machu ostala plastová fľaša, ohnime chrbát a pokloňme sa Prírode. Vezmime, čo jej nepatrí. O to viac nás Ona bude mať radšej, dovolí nám vyšplhať sa do korún stromov a načúvať..
Keď s ňou pôjdeme ruka v ruke, krásne bude na svete.
Tak ju teda obdivujme a majme ju radi, veď vďaka nej sme živí.
Príroda sa prihovorila nám všetkým, učiteľom vo Fantázii, aby sme jej odkaz mohli posunúť ďalej.
Prihovorila sa choreografke Janke Gregorovej, rozpráva každým krokom v nezabudnuteľných tanečných kreáciách, ktoré predviedli jej žiaci v kostýmoch od Janky Bobulovej.
Vypočuli sme šepot tej Matky, čo dala život všetkým bytostiam na Zemi. Vraj sa dožaduje pozornosti a pomoci. Preto koncert „V korunách stromov“ niesol odkaz, aby sme tú zeleň stromov mali radšej, veď všetko čo sa nám ponúka je veľký zázrak, skúsme sa iba lepšie pozrieť. Správne sa pozeral Anton Imrich, ktorý zhotovil krásne rekvizity a dominanta bol strom vyjadrujúci dušu lesa.
V korunách stromov písal sa príbeh, taký čo si vtáci štebotajú a vyštebotali aj to, že koncert v Iskra Aréne bol výnimočný. Možno to bolo priestorom, zmenou, no najmä tým, že sa akoby vytratila bariéra medzi publikom a pódiom. Všetci sme boli jedným celkom obdareným hudbou Orchestra Fantázie, bicími nástrojmi Mateja Richtarčíka pod taktovkou dirigenta Jozefa Štrbku.
Spevácke hlasy zazneli pod vedením Miriam Trembáčovej. Prišiel zafúkať i Vietor a dokonca sa zhmotnila i Matka Príroda v divadelnej postave. Literárno – dramatický odbor, slovami Mirky Rodákovej a jej žiakov zdôraznil to, čo je hlavným problémom v dnešnej dobe. Všetci sme si spomenuli na to, že na mobil je dobré si aj nespomenúť.
Poďme na čerstvý vzduch, kochajme sa slnkom i dažďom. Nesťažujme sa na zlé počasie. Jeho prostredníctvom sa nám len Matka Príroda prihovára a ak prší, ľudská duša plakať nemusí.
S úsmevom sa pozerať do tváre všetkých štyroch ročných období. Ak v lese na mäkkom machu ostala plastová fľaša, ohnime chrbát a pokloňme sa Prírode. Vezmime, čo jej nepatrí. O to viac nás Ona bude mať radšej, dovolí nám vyšplhať sa do korún stromov a načúvať..
Ísť do Tatier vtedy, keď sa hory prebúdzajú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára